znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 146/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., B., vo veci namietaného porušenia svojich ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 6 ods. 1 a 2   a   čl.   7   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 31/02 z 13. apríla 2005 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 93/05 zo 6. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2005   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr.   R.   S.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé a nestranné prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva byť uznaný za vinného až riadnym preukázaním   viny   zákonným   spôsobom   podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru   a   práva   nebyť odsúdený za konanie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo trestným činom podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 31/02 z 13. apríla 2005 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 93/05 zo 6. októbra 2005 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   označeným   rozsudkom   okresného   súdu   bol   sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“)   a zo   spáchania   trestného   činu   poškodzovania   cudzej   veci   podľa   §   257   ods.   1 Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný peňažný trest vo výmere 30 000 Sk. Pre prípad, že by bol výkon tohto trestu sťažovateľom úmyselne zmarený, podľa § 54 ods. 3 Trestného zákona okresný súd uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní šiestich mesiacov. Rozsudkom okresného súdu podľa § 228 ods. 1 zákona   č. 141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   účinný do 31. decembra   2005 (ďalej   len „Trestný   poriadok“)   sťažovateľ   bol súčasne zaviazaný k náhrade škody vo výške 39 431 Sk. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal včas odvolanie krajskému súdu, ktorý podľa § 256 Trestného poriadku jeho odvolanie uznesením zamietol.

Podľa   sťažovateľa   „Oba   súdy   –   odporcovia   porušili   uvedené   články   dohovoru súčasným   porušením   nasledujúcich   trestnoprávnych   predpisov.   Boli   porušené   tieto ustanovenia Trestného zákona - § 13 (nutná obrana), § 221 ods. 1, § 257 ods. 1.

Boli porušené tieto ustanovenia Trestného poriadku: § 1 ods. 1 (spravodlivosť a zákonnosť konania a rozhodnutia), § 2 ods. 1 (zákonnosť dôvodov obvinenia a stíhania), § 2 ods. 5 (náležité   zistenie   skutkového   stavu,   povinnosť   objasniť   okolnosti   svedčiace   v prospech obvineného), § 2 ods. 13 (orgány činné v trestnom konaní pomáhajú v uplatnení práv tomu kto je stíhaní), § 89 ods. 1, 2 ( spôsob dokazovania, dôkazné prostriedky), § 121 v spojení s § 43 ods. 1, 2, § 206 ods. 2,3 a § 228 (definícia poškodeného, včasnosť uplatnenia jeho nároku, pravidla na priznanie nároku na náhradu škody), § 125 (presvedčivosť rozsudku), § 209   veta   prvá   (oddelenosť   prítomnosti   svedkov),   §   211   ods.   2   (čítanie   zápisnice   pri rozporoch v predchádzajúcich výpovediach – tu poškodených), § 226 (pravidla oslobodenia spod obžaloby), § 254 (rozsah preskúmavania odvolacím súdom), § 256 (bezdôvodnosť odvolania), § 259 ods. 3 (zmena rozhodnutia súdu 1. stupňa odvolacím súdom v prospech obžalovaného“.

Sťažovateľ ďalej dodáva, že „Na túto sťažnosť sa vzťahujú dôvody, ktoré sú uvedené v odvolaní proti rozsudku Odporcu 1 a takisto dôvody (poukaz na rozpory vo výpovediach poškodených – otca a syna), ktoré boli do spisu v konaní pred Odporcom 1 založené vo vyjadrení zo dňa 9. 2. 2000“.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   základných práv, zrušil rozsudok okresného súdu a uznesenie krajského súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ ďalej navrhol odklad vykonateľnosti týchto súdnych rozhodnutí z dôvodu, že mu hrozí finančná ujma v podobe povinnosti zaplatiť peňažný trest a povinnosti nahradiť škodu, pričom je jediným živiteľom rodiny – manželky na materskej dovolenke a dvoch veľmi malých detí, ktorých rodné listy prikladá k sťažnosti. Súčasne navrhol,   aby   ústavný   súd   zaviazal   okresný   súd   a krajský   súd   na   zaplatenie   finančného zadosťučinenia každý po 1 000 000 Sk, pričom ako dôvod uviedol, že bolo významným spôsobom zasiahnuté do jeho práva na česť a dobré meno a že sa „... počas uplynulých pre neho   frustrujúcich   šesť   rokov   nedovolal   spravodlivosti,   čo   mu   spôsobilo   problémy   aj v profesionálnej oblasti.“

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   je   ústavný   súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom, ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkov   alebo   o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchane nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť, resp. nedostatok právomoci ústavného súdu.

Pokiaľ   ide   o   základné   práva   a slobody   alebo   ľudské   práva   a základne   slobody vyplývajúce   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ústava rozdeľuje ich ochranu medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným   právam a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodám   vo   vzťahu   k   právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1, čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy). To znamená, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná jeho právomoc prerokovať sťažnosť proti rozsudku okresného súdu a rozhodnúť o nej, pretože tomu bráni skutočnosť,   že   o   opravnom   prostriedku   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu rozhodol krajský súd, ktorý poskytol ochranu sťažovateľovi v rozsahu, ktorý v podstate požaduje v konaní pred ústavným súdom proti okresnému súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to, aby sa v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Pokiaľ ide o sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu, na základe ustálenej judikatúry ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   len   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. ľudského práva   alebo   slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 117/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú   možno vysloviť v prípade,   ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal   sťažovateľ   (I.   ÚS   53/96,   I.   ÚS   62/96, I. ÚS 20/97).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva alebo slobody   na strane druhej.   To   znamená, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   resp.   ľudským   právom   a základnou   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06 II. 27/07).

Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia,   ktorým   zamietol   odvolanie   sťažovateľa uviedol:   „Prvostupňový   súd   ustálený   skutok   vo   výroku   napadnutého   rozsudku   správne ustálil na základe vykonaného dokazovania a a vyhodnotil v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 5, ods. 6 Tr. por.“, pričom zdôraznil, že o správnosti skutkových záverov „...nemal pochybnosti   ani   odvolací   súd..“. Podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   „Okresný   súd správne kvalifikoval konanie obžalovaného ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania cudzej veci podľa 257 ods. 1 Tr. zák., a to vzhľadom na dĺžku práceneschopnosti a výšku spôsobenej škody.... Rovnako okresný súd nepochybil pri určení druhu a výmery trestu...“

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, takéto porušenie ústavný súd nezistil. Predmetom čl. 7 ods. 1 dohovoru je zabezpečenie právnej istoty, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou právneho štátu a ktorá spočíva v tom, že nikto nemôže byť odsúdený za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase,   keď   bolo   spáchané,   nebolo   podľa   vnútroštátneho   alebo   medzinárodného   práva trestným   činom.   Inými   slovami   povedané,   čl.   7   ods.   1   dohovoru   zakotvuje   zákaz retroaktivity,   resp.   princíp   aretroaktivity   trestnoprávnych   noriem,   ktorý   vychádza zo všeobecne akceptovanej právnej zásady, že kto konal s dôverou v právo (právnu normu), nesmie byť vo svojej dôvere sklamaný. Tým je zabezpečená právna istota, ktorá spočíva v tom,   že   subjekt   práva   dokáže   predvídať   právne   následky   svojho   právneho,   ako   aj protiprávneho   konania.   Článok   7   dohovoru   zakotvuje   teda   zásadu   zákonnosti   trestných činov a trestov (nullum crimen, nulla poena sina lege). Podobne podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol trestný čin spáchaný. Rozsudok okresného súdu bol vydaný na základe platnej a účinnej právnej normy (zákona), ktorá v čase konania sťažovateľa kvalifikovala takéto konanie ako trestný čin.

Podstata   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   dohovoru spočíva   v tom,   že   každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestraním súdom. Do obsahu základného práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby   sa   v jeho   veci rozhodovalo podľa relevantnej, platnej a účinnej právnej normy.

Ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k inému   súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je dôsledkom   toho,   že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad je v súlade s ústavou, inými slovami, ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením   krajského   súdu   v nadväznosti   na rozsudok   okresného súdu,   takéto porušenie ústavný súd nezistil. Ústavný súd z namietaných rozhodnutí nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   ktoré   by   súčasne   mali   za   následok porušenie namietaných práv sťažovateľa. Ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu a je toho názoru, že z neho nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu, a nemožno ho považovať   ani   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ s uznesením krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Uznesenie krajského   súdu,   ktoré   sťažovateľ   napadol   svojou   sťažnosťou,   nemá charakter zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Vzhľadom na to je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2007