znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 146/06-37

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   A.   G.,   bytom   H., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., v ktorej namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 13/02, na neverejnom zasadnutí 23. augusta 2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Martin   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   13/02   p o r u š i l základné právo A. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 13/02   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   G.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000   Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Martin   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Martin j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania A. G. v sume 6   888   Sk   (slovom   šesťtisícosemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet   jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. M., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti A. G. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 146/06-11 z 10. mája 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   A.   G.,   bytom   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., v ktorej namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 13/02.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   16.   januára   2002   podal   prokurátor Okresnej prokuratúry M. okresnému súdu obžalobu na sťažovateľa pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Predmetná   vec   je   na   okresnom   súde   vedená   pod   sp.   zn. 1 T 13/02.

Okresný súd po predbežnom prerokovaní obžaloby doručil sťažovateľovi obžalobu a nariadil na 9. marec 2004 hlavné pojednávanie, ktoré však následne zrušil. Ďalší termín konania hlavného pojednávania v tejto veci už nariadený nebol.

Podaním z 18. marca 2004 sťažovateľom zvolený obhajca v súlade s § 65 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) požiadal, aby mu bolo oznámené, kedy bude možné do spisu v tejto veci nahliadnuť. Okresný súd na túto žiadosť   nereagoval,   a preto   obhajca   sťažovateľa   podaním   z 22.   apríla   2004   opätovne urgoval   splnenie   uvedenej   žiadosti.   Okresný   súd   však   ani   opakovanej   žiadosti   obhajcu sťažovateľa bez uvedenia dôvodu nevyhovel.

Sťažovateľ prostredníctvom   svojho obhajcu podal   27. februára 2006   sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú do rúk predsedníčky okresného súdu.

Okresný súd vo svojej odpovedi na túto sťažnosť č. Spr 2008/06 z 2. marca 2006 uviedol,   že   31.   januára   2005   bola   zákonným   sudcom   nariadená   rekonštrukcia   spisu z dôvodu jeho pravdepodobnej straty tesne pred nariadeným hlavným pojednávaním a práve v čase zmeny obhajcov. Okresný súd v ďalšom texte tejto odpovede popísal prehľad spisu v danom štádiu konania a následne uviedol, že konanie v uvedenej veci trvá od roku 2002 a súd nemôže hodnotiť úkony do 9. marca 2004, pretože tieto zo spisového materiálu zrejmé nie   sú.   Od   zistenia   straty   spisu   však   súd   vykonáva   úkony   smerujúce   k rekonštrukcii a zhromažďuje spisový materiál.

Okresný   súd   podľa   sťažovateľa   svojím   postupom   v uvedenej   trestnej   veci   konal v rozpore s jednou zo základných zásad trestného konania upravenou v § 2 ods. 4 Trestného poriadku a svojím postupom porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré nemožno ospravedlniť vykonávaním rekonštrukcie spisového materiálu okresným súdom.

Prieťahy   v uvedenom   konaní   podľa   sťažovateľa   neboli   spôsobené   právnou a faktickou zložitosťou veci. V uvedenom trestnom konaní sa podľa sťažovateľa nevyskytla žiadna právna otázka, ktorú by bolo možné kvalifikovať ako náročnú, pretože okresný súd sa v podstate dosiaľ nedostal ani k meritórnemu prejednávaniu veci, a dva roky trvajúcu rekonštrukciu spisu je podľa neho nutné považovať za neprimerane zdĺhavú.

Podľa   sťažovateľa   prieťahy   v uvedenom   konaní   vznikli   v dôsledku   postupu okresného súdu a on sám svojím správaním k ich vzniku neprispel.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   1   T   13/02   porušené,   prikáže   okresnému   súdu   v uvedenom   konaní   konať   bez zbytočných prieťahov, prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

Právny   zástupca   sťažovateľa   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   podaním z 13. júna   2006   oznámil,   že   súhlasí   s upustením   od   konania   ústneho   pojednávania v predmetnej veci a súčasne mu predložil špecifikáciu trov právneho zastúpenia v tejto veci.

Okresný súd sa k predmetnej sťažnosti vyjadril na základe výzvy ústavného súdu podaním sp. zn. Spr. 890/06 z 26. júna 2006 prostredníctvom svojej podpredsedníčky, podľa ktorej v tejto veci ide o vec, ktorá „patrí k závažnejším a zložitejším na právne posúdenie“.

V uvedenom podaní poukázala podpredsedníčka okresného súdu tiež na skutočnosť, že v predmetnej veci došlo k strate spisu tesne pred nariadeným hlavným pojednávaním a v čase zmeny obhajcov sťažovateľa, a z toho dôvodu bola 31. januára 2005 nariadená jeho rekonštrukcia. Podľa súdu „(...) nie je možné potvrdiť, že by obhajca podaniami z 18. 3. 2004 a 22. 4. 2004 žiadal súd, aby mu oznámil, kedy bude možné mu do spisu nahliadnuť, pretože tieto podania ne sú súčasťou spisu (...)“ a takýto postup obhajcu by bol podľa nej zvláštny   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   obhajcovi   bola   strata   spisu   trestnou   kanceláriou okresného súdu oznámená. V ďalšom texte tohto podania bol popísaný stručný prehľad úkonov vykonaných po nariadení rekonštrukcie spisu v tejto veci.

Podľa podpredsedníčky okresného súdu sa od začatia rekonštrukcie spisu vykonávajú úkony smerujúce ku kompletizácii spisu a z obdobia pred stratou spisu možno konštatovať, že   bolo   vo   veci   nariadené   hlavné   pojednávanie   na   9.   marec   2004.   K neúmernej   dĺžke predmetného konania došlo podľa nej v dôsledku straty spisu.

V závere tohto podania podpredsedníčka okresného súdu uviedla, že považuje za potrebné   uviesť,   že   okresný   súd   bol „personálne   hlboko   poddimenzovaný   práve   aj   na trestnom úseku, kde k zlepšovaniu stavu došlo až v priebehu roku 2003“ a že na konaní ústneho pojednávania v tejto veci netrvá. K tomuto podaniu bolo pripojené aj vyjadrenie predsedu senátu „1 T“ okresného súdu v tejto veci adresované podpredsedníčke okresného súdu.

Podaním   z 10. augusta 2006 k vyjadreniu   okresného súdu   z 26. júna 2006 zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa. Vo svojom stanovisko poukázal na skutočnosť, že okresný súd podľa neho nemá ustálené, kedy došlo k strate súdneho spisu v tejto veci.

Predseda senátu podľa neho nariadil 13. januára 2004 hlavné pojednávanie v tejto veci, pričom nečinnosť okresného súdu v období od 16. januára 2002, keď bola okresnému súdu   doručená   obžaloba,   až   do   nariadenia   pojednávania   vo   veci   podľa   neho   nemožno považovať za ústavne konformnú z pohľadu jej zlučiteľnosti s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na pochybnosti vyjadrené v podaní okresného súdu vo veci doručenia jeho   opakovaných   žiadostí   o nahliadnutie   do   spisu   z 18.   marca   2004   a 22.   apríla   2004 právny   zástupca   sťažovateľa   v prílohe   svojho   stanoviska   tieto   žiadosti   predložil   aj s príslušnými doručenkami preukazujúcimi ich prevzatie okresným súdom.

Podľa názoru právneho zástupcu zo známych skutočností v predmetnej veci možno dospieť k záveru, že k strate tohto spisu muselo dôjsť doručením jeho podania o prevzatí obhajoby sťažovateľa (podanie z 5. marca 2004), pretože súd tvrdí, že mu ako novému obhajcovi sťažovateľa oznámil skutočnosť,   že došlo k strate predmetného spisu, pričom o skutočnosti, že si sťažovateľ zvolil jeho ako nového obhajcu sa mohol dozvedieť len z už spomínaného podania.

Zo   skutočnosti,   že   žiadosti   z 18.   marca   2004   a 22.   apríla   2004   nie   sú   súčasťou nového   spisu   podľa   právneho   zástupcu   sťažovateľa   vyplýva,   že „aj   po   tom,   čo   došlo k strate súdneho spisu, súdny spis nie je kompletný a neboli do neho zakladané písomnosti, ktoré sa ho vecne dotýkali“.

Vychádzajúc z uvedeného možno teda podľa právneho zástupcu sťažovateľa ďalšiu závažnú nečinnosť okresného súdu identifikovať v období od 5. marca 2004 (strata spisu) do 31. januára 2005, keď bol v predmetnej veci nariadený prvý úkon smerujúci k obnove spisu, t. j. rekonštrukcia spisu.

Porušenie práva nahliadnuť do spisu právnemu zástupcovi sťažovateľa podľa neho znemožnilo vykonávať obhajobu v inej trestnej veci v prípravnom konaní, lebo uvedená vec je totožná s trestnou vecou vedenou pod sp. zn. 1 T 13/02, pretože „vychádzajúc z teórie totožnosti skutku pri pokračujúcom trestnom čine, bola táto trestná vec začatá vznesením obvinenia pre ten istý skutok, ktorý bol predmetom trestného konania vedeného pod sp. zn. 1 T 13/02“.

V závere svojho stanoviska právny zástupca sťažovateľa uviedol, že i naďalej trvá na pôvodnej ústavnej sťažnosti a žiada ústavný súd, aby rozhodol v zmysle jeho pôvodného návrhu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

V trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 13/02 proti obžalovanému - sťažovateľovi, trestne stíhanému pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 4   Trestného   zákona   bola   predsedom   senátu   okresného   súdu   Mgr.   R.   V.   nariadená pokynom súdnej kancelárii rekonštrukcia spisu v tejto veci.

Následne   v súvislosti   s vykonávaním   rekonštrukcie   spisu   boli   okresným   súdom zasielané   žiadosti   Okresnej   prokuratúre   M.,   ktorá   na   jeho   výzvu   odpovedala   podaním doručeným   13.   júla   2005,   v prílohe   ktorého   mu   zaslala   obžalobu   podanú   v tejto   veci 16. januára 2002,   a zároveň   mu   v ňom   oznámil,   že   vyšetrovanie   v tejto   veci   vykonával Okresný úrad vyšetrovania M. pod sp. zn. ČVS: OUV-843/20-MT-2001.

Z úradného   záznamu   spísaného   Okresným   riaditeľstvom   Policajného   zboru   v M. z 10. júna 2005 vyplýva, že koncept spisového materiálu spolu s pomocným materiálom ČVS:   OUV-843/20-MT-2001   v tejto   veci   bol   zapožičaný   pracovníkovi   okresného   súdu JUDr. M. Z. pre účely rekonštrukcie originálu spisu.

Na   č.   l.   133   bolo   v spise   pripojené   oznámenie   právneho   zástupcu   sťažovateľa advokáta JUDr. K. Ž. o tom, že sa nemôže zúčastniť pojednávania nariadeného na 9. marec 2004, ktoré bolo okresnému súdu doručené 3. marca 2004.

Na č. l. 134 bolo v spise pripojené ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní Ľ. S. doručené 8. marca 2004 (faxom) z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti.

Na č. l. 136 sa nachádza plnomocenstvo sťažovateľa, ktorým splnomocnil na svoje zastupovanie   advokáta   JUDr.   M.   M.   z 2.   marca   2004.   Podaním   z 5.   marca   2004   túto skutočnosť okresnému súdu oznámil aj tento advokát.

Na č. l. 139 sa v spise ďalej nachádzal odpis z registra trestov na meno sťažovateľa doručený okresnému súdu 25. februára 2004.

Podaním   zo   17.   februára   2006   okresný   súd   požiadal   o poskytnutie   súčinnosti v súvislosti s rekonštrukciou spisu v tejto veci daňové úrady vo Z., T., N., B., ako aj JUDr. K. Ž. (pôvodného právneho zástupcu sťažovateľa). Odpoveď advokáta JUDr. K. Ž. bola okresnému   súdu   doručená   3. marca   2006.   Daňový   úrad   N.   a Daňový   úrad B.   odstúpili žiadosť   okresného   súdu   Daňovému   úradu   T.,   čo   okresnému   súdu   oznámili   podaniami z 5. a 15. marca 2006.

Podaním z 19. apríla 2006 okresný súd požiadal o poskytnutie súčinnosti v súvislosti s rekonštrukciou spisu v tejto veci právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. M. M.

Daňový   úrad   T.   okresnému   súdu   poskytol   vyžiadané   podklady   13. marca   2006 a advokát sťažovateľa odpovedal na jeho výzvu podaním z 2. mája 2006.

Úpravou z 18. mája 2006 nechal vo veci konajúci sudca vykonať viacero procesných úkonov v predmetnej veci. Dňa 1. júna 2006 mu bola následne doručená odpoveď na jeho žiadosť o vykonanie odpisu z registra trestov, odpovede Obvodného úradu M. zo 6. júna 2006 vo veci záznamov v registri priestupkov a potvrdenia o trvalom pobyte sťažovateľa a aj Ľ. S. (doručené 13. júna 2006).

V prílohách   materiálov   doručených   okresnému   súdu   pri   rekonštrukcii   spisu   sa nenachádzalo viacej listín, ktoré by preukazovali priebeh konania pred okresným súdom do straty spisového materiálu v tejto veci.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je konanie o obžalobe sťažovateľa pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 4 Trestného zákona. Podľa   tvrdenia   podpredsedníčky   okresného   súdu   predmetná   vec „patrí   k závažnejším a zložitejším na právne posúdenie“. Prihliadnuc k tejto námietke ústavný súd nezistil, žeby predĺženie tohto konania bolo spôsobené právnou alebo skutkovou zložitosťou tejto veci. Dĺžka   tohto   konania   bola   podľa   ústavného   súdu   poznačená   predovšetkým   postupom okresného súdu v tejto veci, v rámci ktorého napokon došlo aj k strate spisového materiálu v tejto veci.

B)   Pri   hodnotení   druhého   z kritérií,   ústavný   súd   v   správaní   sťažovateľa   nezistil žiadne   také   okolnosti,   v dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k   spomaleniu   postupu   súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania sa posudzuje prísnejšie než doba konania v občianskoprávnych veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Zo spisu v tejto veci vyplýva, že obžaloba bola okresnému súdu doručená 16. januára 2002   a prvé   hlavné   pojednávanie   okresný   súd   nariadil   pokynom   z   13.   januára   2004 (uskutočniť sa malo 9. marca 2004). Z hľadiska ústavných požiadaviek kladených na takýto typ konania je neakceptovateľnou už skutočnosť, že sa prvé hlavné pojednávanie vo veci uskutočnilo, resp. malo uskutočniť až po takmer 26 mesiacoch od podania obžaloby (m. m. IV. ÚS 289/05).

Z listinných   dôkazov   predložených   ústavnému   súdu   sťažovateľom,   ako   aj z vyjadrenia okresného súdu je zrejmé, že spisový materiál v predmetnej veci sa stratil už v mesiaci marec 2004. Okresný súd však po tomto zistení rekonštrukciu spisu nariadil až po viac ako desiatich mesiacoch svojej nečinnosti, t. j. 31. januára 2005. Aj priebeh samotnej rekonštrukcie spisu, ktorý nespočíva na zabezpečovaní obsahovo alebo časovo náročných procesných   úkonov,   bol   poznačený   obdobím   nečinnosti   okresného   súdu.   Toto   obdobie nečinnosti začalo 13. júla 2005, keď bolo okresnému súdu doručené stanovisko Okresnej prokuratúry M., a trvalo viac ako šesť mesiacov, t. j. až do 17. februára 2006, keď okresný súd pristúpil k vykonaniu ďalších jednoduchých procesných úkonov spočívajúcich v zaslaní viacerých   výziev   za   účelom   získania   ďalších   listinných   dôkazov   v rámci   rekonštrukcie spisu.   Nečinnosť   okresného   súdu   v   označených   obdobiach   bez   toho,   aby   jeho   postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie,   ktoré   je   predmetom   posúdenia,   začalo   pred okresným súdom 16. januára 2002 a trvá už viac ako štyri roky a šesť mesiacov. Z uvedenej doby   len   v období   od   nariadenia   rekonštrukcie   spisu   v tejto   veci   viac   ako   sedemnásť mesiacov   tvoria   obdobia,   v ktorých   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   podpredsedníčky   okresného   súdu   súvisiace   s organizačnými   a personálnymi problémami ústavný súd neakceptoval.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk ako protihodnotu utrpenej nemajetkovej ujmy, ktoré odôvodnil tým, že: „(...) V uvedenom trestnom konaní vznikli zbytočné prieťahy vytvárajúce stav právnej neistoty   sťažovateľa   v obzvlášť   citlivej   oblasti   jeho   ľudských   práv   a základných   slobôd, ktoré trvajú viac ako štyri roky, pritom vzhľadom na štádium trestného konania nie je možné predpokladať skoré meritórne rozhodnutie vo veci samej, ktorým by sa pretrvávajúci stav právnej neistoty sťažovateľa odstránil.“

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 40 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   predmet   konania   okresného   súdu,   dĺžku   zbytočných prieťahov   v tomto   konaní (sedemnásť   mesiacov),   ako   aj   ďalšie   okolnosti   tohto   prípadu (najmä nariadenie hlavného pojednávania až po takmer 26 mesiacoch a strata spisu) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 6 887,70 Sk, ktoré bližšie špecifikoval ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby vrátane režijného paušálu (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 = 5788 Sk) a DPH (19 % DPH z 5 788 Sk = 1 099,70 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých   sťažovatelia   namietajú,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu a DPH (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk + 19 % z 5 788 Sk = 6 888 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 6 888 Sk.

Ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa priznal odmenu vo výške 6 888 Sk a v zostávajúcej časti jeho nároku na náhradu trov konania nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006