znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 146/04-6

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5.   mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť FATRA – ING, a. s., Zvolenská cesta 14, Banská Bystrica, zastúpenej predsedom predstavenstva Ing. S. V., pre namietané porušenie základného práva zaručeného   čl.   47   ods.   2   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 62 Cb 41/2002 z 29. januára 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 191/03 z 26. novembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť FATRA – ING, a. s., Zvolenská cesta 14, Banská Bystrica, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2004 doručená sťažnosť FATRA – ING, a. s., Zvolenská cesta 14, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej predsedom predstavenstva Ing. S. V., pre namietané porušenie základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného čl.   47   ods.   2   a 3   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   konaním   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 62 Cb 41/2002 a konaním Krajského súdu   v Banskej Bystrici   (ďalej len „krajský súd“)   vo veci vedenej pod sp. zn. 43 Cob 191/03.

Sťažovateľka   uviedla,   že   okresný   súd   ju   rozsudkom   sp.   zn.   62   Cb   41/2002 z 29. januára   2003   zaviazal   zaplatiť   žalovanému   v 2.   rade   trovy   konania   vo   výške 229 533,60 Sk podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku za tri úkony právnej pomoci v súlade s § 13 ods. 7 a § 22 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“). I keď táto vyhláška pripúšťa, že úkony sa posudzujú podľa doby, keď sa vykonali, je tu podľa jej názoru rozpor s ústavou a došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, a to v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. V čase, keď okresnému súdu podávala návrh, mal by jej prípadný právny zástupca nárok na odmenu za dva úkony právnej pomoci podľa vtedy platnej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci v znení neskorších predpisov. Ďalej uviedla, že uplatňovanie vyhlášky č. 163/2002 Z. z. na konanie začaté pred jej účinnosťou porušuje zásadu rovnosti účastníkov konania od začiatku konania a mala byť použitá stará vyhláška. Sťažovateľka okresnému súdu vytýka, že otázka vyčíslenia trov konania nebola predmetom rozhodovania na pojednávaní, pričom počet úkonov a vyčíslenie trov konania bolo doložené až neskôr. Tieto skutočnosti boli aj predmetom odvolania, čo však krajský súd nevzal do úvahy a potvrdil rozsudok okresného súdu. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu v časti platenia   trov   konania   zrušil   a aby   vydal   dočasné   opatrenie   a odložil   vykonateľnosť napadnutých právoplatných rozsudkov až do rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základného práva sťažovateľky   zaručeného   čl.   47   ods.   2   a 3   ústavy   nesprávnym   použitím   vyhlášky č. 163/2002   Z.   z.   krajským   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   43   Cob   191/03 dňa 26. novembra 2003.

Právo na právnu pomoc zodpovedá povinnosti orgánu verejnej moci vrátane súdu konať tak, aby oprávnená osoba mohla užívať výhody plynúce z tohto základného práva.

Pod   právnou   pomocou   možno   identifikovať   poskytnutie   kvalifikovanej   pomoci v konaní civilnom alebo trestnom, ide napr. o zastupovanie, advokátske služby, tlmočenie, znalecké konanie a iné.

Právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy zodpovedá povinnosti štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy vytvoriť podmienky pre dostupnosť právnej pomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným orgánom (I. ÚS 58/01).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú všetci účastníci konania pred všetkými orgánmi verejnej moci aj súdmi rovní.

Sťažovateľka neuviedla, akým konaním malo dôjsť k porušeniu jej základných práv zaručených   čl.   47   ods.   2   a 3   ústavy   pri   určení   trov   konania   v jej   civilnej   veci.   Táto povinnosť   pre   ňu   vyplýva   z dikcie   ustanovenia   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde. Sťažovateľkou namietaným postupom nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv, ktoré garantujú rovnosť v konaní a taktiež ani k odmietnutiu práva na právnu pomoc.

Sťažnosť   je zjavne neopodstatnená,   ak opísaným konaním   orgánu   štátu   nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   vôbec   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98).

Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti nemožno odstrániť, preto ústavný súd nevyzval sťažovateľku   na   odstránenie   ďalších   nedostatkov   sťažnosti,   napr.   právne   zastúpenie advokátom, uvedenie dôkazov a formuláciu petitu rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004