SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 145/2016-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republikya základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky uzneseniami Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014a sp. zn. 2 T 198/2009 z 24. novembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára2015 doručená sťažnosť(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniezákladného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46ods. 1 ústavy uzneseniami Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014 a sp. zn. 2 T 198/2009 z 24. novembra 2014 a uznesenímKrajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 121/2014 zo 16. decembra2014.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu 13. júna 2013návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.2 T 198/2009, v ktorej bol právoplatne odsúdený za„zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona a iné na trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia“.

O návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania okresný súd rozhodol uznesenímsp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014 tak, že obnovu konania vo veci vedenej okresnýmsúdom pod sp. zn. 2 T 198/2009 povolil. Zároveň senát okresného súdu rozhodujúcio návrhu na povolenie obnovy vzal sťažovateľa do väzby (napadnuté uznesenie okresnéhosúdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014).

Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade o jeho osobnej slobode rozhodolnepríslušný senát, keďže príslušným na rozhodnutie o väzbe po povolení obnovy konania sastal senát okresného súdu 2 T, ktorý bol povolaným na konanie v obnovenej veci.Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013z 13. augusta 2014, ktorým bol vzatý do väzby za nezákonné a trvanie väzby, resp.pozbavenie osobnej slobody za rozporné s ústavou. Tým bolo porušené základné právosťažovateľa na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy).

Za nezákonné považoval sťažovateľ označené rozhodnutie okresného súduaj z dôvodu, že o jeho väzbe bolo rozhodnuté podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákonač. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“), a nie v zmysle ustanovenia § 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku, ktoré sapodľa jeho názoru malo aplikovať, keďže do väzby bol vzatý z výkonu trestu. V tomtosťažovateľ videl porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1ústavy.

O nápravu popísaného stavu sa sťažovateľ pokúšal prostredníctvom žiadostio prepustenie z väzby na slobodu, v ktorej namietal nezákonnosť svojej väzby, avšak jehožiadosti vyhovené nebolo a okresný súd ju uznesením sp. zn. 2 T 198/2009 z 24. novembra2014 zamietol.

O sťažnosti sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu z 24. novembra 2014krajský súd uznesením č. k. 5 Tos 121/2014-709 zo 16. decembra 2014 rozhodol tak, že juzamietol.

Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že vzhľadom na postup a rozhodnutie krajskéhosúdu v tejto veci„aj tento súd porušil“jeho„ústavné práva“, pretože„V rámci revízneho princípu totiž mal možnosť nápravy, ale neurobil tak.“. To sťažovateľ považuje za zásahdo jeho základného práva na„spravodlivý proces“podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd„nálezom vo veci samej rozhodol, že“jeho„práva uvedené v čl. 17 ods. 1, 2, 5 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR boli“napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu„porušené“a aby„nariadil“jeho„okamžité prepustenie z väzby na slobodu“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu jehonávrhu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, akoaj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľana osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho základného právana súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami okresnéhosúdu a krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že senát okresného súdu, ktorýuznesením sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014 rozhodol o väzbe sťažovateľa, nebolzákonným senátom, a navyše o osobnej slobode rozhodol podľa nepríslušných zákonnýchustanovení, ako aj tým, že v rámci žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na sloboduokresný súd uznesením sp. zn. 2 T 198/2009 z 24. novembra 2014 a krajský súd uznesenímsp. zn. 5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014 pretrvávajúci nezákonný stav spočívajúciv pozbavení sťažovateľa osobnej slobody neodstránili.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

1. K namietanému porušeniu základných práv uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014

Označeným uznesením okresný súd po tom, ako bola na základe návrhu sťažovateľapovolená obnova konania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T 198/2009, rozhodol o vzatísťažovateľa do väzby.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na osobnú sloboduuznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014, ústavný súdpoznamenáva, že preskúmaniu tohto rozhodnutia okresného súdu bráni princíp subsidiarityvyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba aleboprávnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadaťo ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutýpred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05).

Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustnásťažnosť.

Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmanadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podalsťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku, rovnako ako aj z poučenia uvedenéhov napadnutom rozhodnutí, ktoré si ústavný súd vyžiadal na nahliadnutie, jednoznačnevyplýva, že proti rozhodnutiu okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby bol prípustnýriadny opravný prostriedok – sťažnosť, prostredníctvom ktorej sa sťažovateľ mohol a malv prípade jeho presvedčenia o porušení jeho základného práva na osobnú slobodu domáhaťochrany tohto práva prostredníctvom na to povolaného všeobecného súdu.

Týmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý by na základesťažnosti sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný napadnuté uznesenie okresného súdupreskúmať, a v prípade zistenia zásahu prvostupňovým rozhodnutím do práv sťažovateľa(či už tvrdenou nezákonnosťou konajúceho senátu alebo použitím nesprávnych ustanoveníTrestného poriadku) týmto poskytnúť ochranu.

Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu však nevyplýva, že by sťažovateľuvedený riadny opravný prostriedok využil. Taktiež doložka právoplatnosti vyznačenána napadnutom uznesení naznačuje, že opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiupodaný nebol, a navyše sťažovateľ žiadne súvisiace druhostupňové konanie v sťažnostipodanej ústavnému súdu nenapádal. Preto túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 198/2009 z 24. novembra 2014

Podobne ako v predošlom bode odôvodnenia tohto uznesenia aj vo vzťahuk namietanému porušeniu základných práv uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 198/2009z 24. novembra 2014, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzbyna slobodu, nie je daná prieskumná právomoc ústavného súdu, pretože znovu aj v tomtoprípade sťažovateľ mal k dispozícii prostriedok prípadnej nápravy – sťažnosť, ktorú v tomtoprípade aj využil a napadnuté uznesenie okresného súdu z 24. novembra 2014 preskúmalkrajský súd.

Uvedené bolo dôvodom na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jejprerokovanie.

3. K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014

Ako už bolo spomenuté, podstatu sťažnosti sťažovateľa tvorí námietka porušeniajeho základných práv rozhodnutím okresného súdu o vzatí osoby sťažovateľa do väzbypo rozhodnutí o povolení obnovy konania, t. j. uznesením sp. zn. 1 Nt 110/2013z 13. augusta 2014. Jediným dôvodom, pre ktorý sťažovateľ namieta porušenie svojichzákladných práv aj uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014,je, že tento súd v rámci konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,ktoré už bolo „iným“ konaním,„v rámci revízneho princípu... mal možnosť nápravy“stavuzapríčineného rozhodnutím z 13. augusta 2014,„ale neurobil tak“. Ústavný súd v tejtosúvislosti uvádza, že takúto konštrukciu uplatnenia ústavnoprávnej ochrany základnýchpráv alebo slobôd nie je možné akceptovať. Napadnutím uznesenia krajského súdu sp. zn.5 Tos 121/2014 zo 16. decembra 2014 sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožnoatakovať uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014, pretože totovzišlo z iného s vecou vedenou krajským súdom pod sp. zn. 5 Tos 121/2014 priamonesúvisiaceho konania. Takýto postup uplatnenia ochrany základných práv a slobôd zvolenýsťažovateľom, keď inicioval iné konanie pred všeobecným súdom, aby skrz neho následnesťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy napadol skoršie rozhodnutie vydané v inom konaní,nie je súladný s účelom poskytovania ústavnoprávnej ochrany, ústavný súd by totiž v rámcisvojej zákonnej a ústavnej právomoci „nedosiahol“ až na sporné rozhodnutie (uznesenieokresného súdu sp. zn. 1 Nt 110/2013 z 13. augusta 2014).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd považoval sťažnosťsťažovateľa v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, čo bol dôvod na jej odmietnutiepodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy poznamenáva, že napadnutérozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú rozhodnutiami o väzbe sťažovateľa,t. j. o jeho osobnej slobode. Stabilizovaná judikatúra ústavného súdu sa v obdobnýchprípadoch (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09) zhodla v názore, že čl. 46ods. 1 ústavy je všeobecným ustanovením, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu,a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré jeaplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavyv pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribútyzákladného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadochpozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garanciespravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a pretosú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného právazaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní o väzbe zjavne neopodstatnená, a preto by juústavný súd mohol odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z tohto dôvodu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd už pri predbežnom prerokovanísťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmisťažovateľa sa nezaoberal, pretože sa stali bezpredmetnými.

Z rovnakého dôvodu, t. j. odmietnutia sťažnosti ako celku bolo bez právnehovýznamu odstraňovať nedostatok sťažnosti spočívajúci v absencii právneho zastúpeniasťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016