SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 145/2015-44
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcuĽubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,, zastúpených advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou, advokátska kancelária,Trenčianska 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 25/2011 a sp. zn. 2 CoD 13/2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 25/2011 a sp. zn. 2 CoD 13/2012p o r u š e n é b o l i.
2. RNDr. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť jej do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančnézadosťučinenie každému v sume po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Krajský súdv Bratislave p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtorozhodnutia.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 685,16 €(slovom šesťstoosemdesiatpäť eur a šestnásť centov) na účet Mgr. Evy Braxatorisovej,advokátska kancelária, Trenčianska 17, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka v 1. rade“), ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ v 2. rade“), a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka v 3. rade“, spolu ďalej aj,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ichzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitostiv primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 729/2008, postupom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 25/2011a sp. zn. 2 CoD 13/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 162/2011.
2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli účastníkmidedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 D 729/2008 po poručiteľovi ⬛⬛⬛⬛, zomrelom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „poručiteľ“), ktorý bolmanželom sťažovateľky v 1. rade a otcom sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade.
V priebehu konania pred súdnou komisárkou nedošlo medzi do úvahyprichádzajúcimi dedičmi k dohode, preto okresný súd uznesením č. k. 13 D 729/2008-124z 15. marca 2011 rozhodol o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctvaporučiteľa a sťažovateľky v 1. rade. O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č.k. 16 CoD 25/2011-199 z 30. júna 2011. Po nadobudnutí právoplatnosti odvolaciehouznesenia krajského súdu bolo proti nemu podané dovolanie, o ktorom rozhodol najvyššísúd uznesením z 20. septembra 2012 v konaní sp. zn. 1 Cdo 162/2011. Vec sa následnevrátila krajskému súdu na opätovné rozhodovanie (sp. zn. 2 CoD 13/2012).
Sťažovatelia tvrdia, že „v tomto konaní došlo opakovane k zbytočným prieťahom, keď jednotlivé štátne orgány, ktoré vo veci práv sťažovateľov konali a rozhodovali, nepostupovali tak, aby bola vec právoplatne ukončená v primeranej lehote. Vzhľadom k takémuto postupu súdov sa ani po viac ako 5 rokoch neodstránil stav faktickej a právnej neistoty sťažovateľov, ktorá je spojená s tým, že dedičské konanie po poručiteľovi nie je právoplatne skončené a doteraz nebolo rozhodnuté ešte ani o vyporiadaní BSM...“.
Následne sťažovatelia poukázali na konkrétne obdobia nečinnosti, ktoré boli podľa ich názoru z hľadiska základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote vadné. Okrem iného uviedli, že „v súčasnosti je spis predložený Krajskému súdu v Bratislave, ktorý zaevidoval podanie dňa 23. 11. 2012 pod sp. zn. 2CoD 13/2012, po vrátení veci na opätovné rozhodovanie a doteraz o odvolaní sťažovateľov nerozhodol. Krajský súd v Bratislave pritom o odvolaní rozhoduje od 19. 5. 2011, kedy vydal rozhodnutie o tejto veci síce 30. 6. 2011 v konaní sp. zn. 16CoD/25/2011 avšak toto uznesenie z dôvodu nesprávnosti bolo dovolacím súdom zrušené. Obdobie od 19. 5. 2011 až dodnes je potrebné pričítať nesprávnemu postupu Krajského súdu v Bratislave... Odvolanie vo veci rozhodnutia o vyporiadaní BSM je teda z dôvodu nečinnosti a nesprávneho postupu Krajského súdu otvorené už viac ako 2,5 roka a tento súd nesplnil ani to, čo uviedol sťažovateľom, že o veci rozhodne do konca roku 2013.“.
Sťažovatelia podali 27. júna 2013 sťažnosť na postup krajského súdu podľa § 62zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov, na ktorú podpredsedníčka krajského súdu odpovedala písomne12. júla 2013. Vo svojej odpovedi konštatovala dôvodnosť podanej sťažnosti na postupkrajského súdu. Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu konštatovali,že „od podania sťažnosti uplynula ďalšia doba 7 mesiacov bez jediného úkonu vo veci samej“.
K povahe žalovaného konania sťažovatelia uvádzajú, že „ide o dedičské konanie, ktoré patrí medzi bežnú agendu všeobecného súdnictva, otázky, ktoré doteraz súdy posudzovali boli právne aj skutkovo jednoduché... V druhom rade je potrebné posúdiť správanie účastníkov konania, pričom v tomto smere nie je možné sťažovateľom vytknúť žiadnu okolnosť, ktorou by k prieťahom prispeli. Posledným kritériom je postup samotných súdov, ktoré sme opisovali vyššie a ktoré o prieťahoch v konaní jednoznačne nasvedčujú.“.
3. Ústavný súd si 26. marca 2015 vyžiadal od okresného súdu súdny spis vo vecisp. zn. 13 D 729/2008, ktorý mu bol doručený 7. apríla 2015.
4. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 145/2015-13 zo 14. apríla 2015 prijalpodľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšiekonanie, a to v časti, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojejzáležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 25/2011 a sp. zn. 2 CoD 13/2012. Vo zvyšnej častisťažnosť sťažovateľov ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
5. Následne 19. mája 2015 vyzval ústavný súd krajský súd na vyjadrenie sa k vecnejstránke prijatej sťažnosti a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávaniao prijatej sťažnosti.
6. Krajský súd doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie 18. júna 2015. Vyslovil súhlass upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Vo vzťahu ku konaniu vedenémupod sp. zn. 16 CoD 25/2011 krajský súd uviedol, že trvalo „42 dní, a teda v konaní neboli zo strany odvolacieho súdu spôsobené žiadne prieťahy“. Pokiaľ ide o druhú fázuodvolacieho konania (po vrátení veci z najvyššieho súdu), krajský súd udáva,že „medzi predložením veci odvolaciemu súdu (dňa 23.11.2012) a rozhodnutím odvolacieho súdu uznesením v poradí druhým (dňa 30.05.2014) neboli vykonané žiadne úkony“.
Krajský súd vo svojom vyjadrení in abstracto uvádza, že „dedičská vec nie je skutkovo a právne náročná v prípade, ak sa dedičia o mase majetku poručiteľa, o jeho hodnote, o pasívach dedičstva, o spôsobe vyporiadania medzi sebou, vrátane vyporiadania BSM, dohodnú v súlade so zákonom“. In concreto však podľa názoru krajského súdu„predmetná vec bola skutkovo a právne náročná od samého začiatku súdneho konania..., keďže manželka poručiteľa a dve deti z druhého manželstva poručiteľa na jednej strane a dcéra poručiteľa z prvého manželstva poručiteľa na strane druhej sa nevedeli dohodnúť o hodnote majetku poručiteľa, o spôsobe vyporiadania BSM, o pasívach dedičstva... Dedičia sa nedohodli ani na vložených investíciách manželkou poručiteľa, deťmi poručiteľa z jeho druhého manželstva, do majetku patriaceho do BSM. Súd prvého stupňa pred rozhodnutím napadnutým uznesením sa musel najprv vyporiadať s predloženou listinou označenou ako závet, s okruhom dedičov..., na zistenie hodnoty nehnuteľného majetku poručiteľa nariadil znalecké dokazovanie... Spornosť v podstatných otázkach nebola odstránená ani na pojednávaní dňa 13.10.2010..., kedy pozostalá manželka tiež odmietala predložiť požadované doklady súdnemu komisárovi.“.
V nadväznosti na citované krajský súd zdôrazňuje, že „bez akýchkoľvek nových (iných, ďalších) skutkových a právnych skutočností, za stavu, ktorý existoval už v čase rozhodovania súdu prvého stupňa napadnutým uznesením, (všetci) účastníci konania sa dohodli dňa 19.02.2015 v pre vec rozhodujúcich otázkach (o vyporiadaní BSM, o vyporiadaní dedičstva, na vložených investíciách) spôsobom obsiahnutým v osvedčení o dedičstve č. k. 13D 729/2008-255 zo dňa 19.02.2015, Dnot 107/2009,...; zo spisu nevyplýva, že by sporné skutočnosti boli vyvolané len dcérou poručiteľa z jeho prvého manželstva, resp. zavinením súdu. Zo spisu vyplýva, že súd prvého stupňa, aj v osobe súdneho komisára, od začiatku konania dedičom poskytol reálnu možnosť dohodnúť sa.... za prieťahy v konaní na strane súdu nemožno považovať to, že účastník využije riadny a mimoriadny opravný prostriedok a ani spôsob rozhodnutia súdom vyššieho stupňa.“.
K samotnej odvolacej fáze žalovaného dedičského konania krajský súd uvádza,že časový odstup medzi nápadom veci po rozhodnutí dovolacieho súdu (23. novembra2012) a opätovným rozhodnutím o odvolaní (30. mája 2014) vyplynul „výlučne len z dôvodov objektívnej povahy“. Krajský súd poukazuje na „výkazy o nápade vecí a ich vybavovaní senátmi občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, osobitne senátu 2 CoD a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že senát popri agende 2 CoD vybavoval (naďalej vybavuje) aj agendu 2 Co, 2 CoPr, 20 CoP, 2 NcC. Popri bežnom nápade vecí naviac (len) od jedného navrhovateľa do senátu 2 Co od roku 2012 do 30.05.2014 napadlo 291 vecí na rozhodnutie o odvolaniach..., za rovnaký čas bolo do oddelenia 2 NcC zapísaných 298 vecí na rozhodnutie o námietkach zaujatosti, na rozhodnutie o ktorých je daná zákonná lehota 10 dní od predloženia veci... Nadväzne na osobitné zásady pre všetky úseky Krajského súdu v Bratislave dedičská vec nie je vecou, v ktorej je potrebné dodržať osobitnú rýchlosť, resp. výnimočnú rýchlosť.
Všetky skutočnosti uvedené vyššie objektívne spôsobili, že odvolací súd rozhodol svojím uznesením (v poradí druhým) až dňa 30.5.2014.“.
Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že „sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť dňa 03.02.2015, všetci účastníci (medzi nimi teda aj sťažovatelia) v konaní začatom v roku 2008 sa právoplatne dohodli (až) dňa 19.02.2015... teda prieťahy spôsobili samotní účastníci konania, keď sporné otázky existujúce od začatia konania odstránili až dňa 19.02.2015, bez akýchkoľvek nových (iných, ďalších) skutkových a právnych skutočností, bez zavinenia zo strany súdu“. Krajský súd preto hodnotí sťažnosť sťažovateľov ako „zjavne neopodstatnenú“.
7. Ústavný súd zaslal 30. júna 2015 vyjadrenie krajského súdu právnej zástupkynisťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a so žiadosťou o vyjadrenie sa k otázkemožného upustenia od ústneho pojednávania vo veci.
8. Sťažovatelia doručili 22. júla 2015 prostredníctvom svojej právnej zástupkyneústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom súhlasili s upustenímod ústneho pojednávania vo veci.
K meritórnej stránke argumentov krajského súdu sťažovatelia uvádzajú, že sa s niminestotožňujú a „sú vo viacerých smeroch nesprávne“. Podľa sťažovateľov „krajský súd rozhodoval o odvolaní... uznesením zo dňa 30.6.2011 síce bez prieťahov, avšak tak, že odňal účastníkom konať pred súdom, čo spôsobilo, že vo vec odvolania rozhodol riadne až 30.5.2014. Z obsahu rozhodnutia súčasne vyplýva, že rozhodnutie, ktoré vydal voči sťažovateľovi v 2. rade korigoval, teda nielenže odňal účastníčkam v 1. a 3. rade právo konať pred súdom, keď ich odvolanie odmietol, ale v prvom prípade rozhodol aj vecne nesprávne.“. Sumárne tak „odvolacie konanie... trvalo dlhšie ako 3 roky a 3 mesiace. Výsledkom odvolacieho konania pritom bolo výlučne to, že Krajský súd zrušil rozhodnutie a vrátil vec prvostupňovému súdu, teda vec ani meritórne nerozhodol a neodstránil právnu neistotu účastníkov... Za týchto okolností tvrdenie súdu o tom, že išlo o skutkovo a právne zložitú vec neobstojí, keďže odvolací súd nerozhodoval o žiadnych skutkových otázkach a pokiaľ ide o právne posúdenie, opieral sa výlučne o jednoduché právo.“.
Sťažovatelia nesúhlasia s názorom krajského súdu, podľa ktorého je dedičská vecskutkovo a právne nenáročná, len ak sa dedičia dohodnú. Tvrdia, že „takýto právny záver popiera princíp súdnej moci, ktorá je založená na tom, že účastníci konania sa o predmete konania dohodnúť nevedia a preto sa obracajú na súd...
Navyše to, že dedičská agenda, ako aj princípy vyporiadania BSM, ktoré boli predmetom odvolania, patria medzi bežnú činnosť súdov a preto nemožno hovoriť o právnej náročnosti sporu konštatoval Ústavný súd SR opakovane... O skutkovú náročnosť nemohlo ísť s ohľadom na to, že skutkové otázky Krajský súd neposudzoval, vec len právne posúdil s ohľadom na procesné práva účastníka.“.
Podľa sťažovateľov je «absurdné, aby sťažovateľom Krajský súd vytýkal, že sa o svojich nárokoch dohodli až 19.2.2015 a preto by boli zodpovední za vznik prieťahov. Je nepravdivé tvrdenie, že „zo spisu nevyplýva, že by spornosť vyvolala len dcéra z prvého manželstva, resp. že prieťahy by vznikli zavinením súdu“... Zo spisu naopak tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú.
Sťažovatelia sa o dohodu pokúsili a túto aj dosiahli bezprostredne po začatí konania, pričom účastníčka, ktorá nie je sťažovateľkou – dcéra poručiteľa z prvého manželstva, ju bezdôvodne odvolala a následne popierala všetky nároky sťažovateľov. Z obsahu spisu a najmä poslednej zápisnice z prejednania dedičstva tiež vyplýva, že práve na túto dohodu sa 19.2.2015, teda po 8 rokoch, dcéra z prvého manželstva odvolala a žiadala ju potvrdiť. Rovnako z nej vyplýva, že pred jej uzavretím viaceré nároky sťažovateľov uznala. Nie je preto možné klásť sťažovateľom za vinu, že jeden z účastníkov konania, bez právneho dôvodu dohody maril a následne sa ich dovolával až po 8 rokoch trvania sporu. Je jednoznačné, že sťažovatelia ničím neprispeli k vzniku prieťahov a urobili všetko pre to, aby sa konanie skončilo čo najskôr.
V tomto smere však považujeme za dôležité zvýrazniť, že sťažovatelia dohodu akceptovali a prijali podmienky, ktoré im boli navrhnuté nie preto, že by sa s takýmto riešením stotožňovali a považovali ho za spravodlivé, ale výlučne preto, že podľa doterajšej skúsenosti a toho, čo avizovala notárka by bez uzatvorenia dohody konanie pokračovalo ďalšie roky a vyhliadka právoplatného ukončenia bola v nedohľadne. Dohoda, ktorú sťažovatelia uzavreli predstavuje podstatné zníženie ich nárokov (min. o 4000 Eur) a súčasne vzdanie sa satisfakcie rešpektovania vôle poručiteľa. Práve z dôvodu prieťahov v konaní nedošlo k naplneniu zmyslu a účelu súdneho konania.».
Sťažovatelia neakceptujú ani obranu krajského súdu založenú na tvrdeniacho využívaní opravných prostriedkov účastníkmi konania, ani na vysokej pracovnejzaťaženosti súdu. K podstate dedičského konania poukazujú na rozhodnutie ústavného súduvo veci sp. zn. I. ÚS 403/2011. Ďalej argumentujú zlým zdravotným stavom sťažovateľkyv 1. rade, problémami s užívaním nehnuteľnosti (vysoké náklady na prevádzku, vlámaniedo domu v novembri 2012 a pod.), s tým súvisiacou potrebou reorganizácie každodennéhorodinného života (presťahovanie sťažovateľa v 2. rade s celou rodinou do domuk sťažovateľke v 1. rade), pričom tvrdia, že „takáto zmena by nebola nevyhnutné, ak by dedičstvo bolo vyporiadané a sťažovateľka mohla dom predať a obstarať si bývanie adekvátne jej zdravotnému stavu“. Odmietnutie prevzatia zodpovednosti krajským súdomza prieťahy ním spôsobené by sa podľa názoru sťažovateľov malo odzrkadliť v sumepriznaného finančného zadosťučinenia.
V závere stanoviska sťažovatelia zotrvávajú na svojom sťažnostnom petite,avšak „vzhľadom na ukončenie konania, výrok pod bodom 4. (príkaz konať bez prieťahov) stratil svoj podklad a nežiadame o ňom rozhodnúť. Tiež s ohľadom na to, že Ústavný súd SR pripustil na konanie len časť sťažnosti voči Krajskému súdu..., je potrebné uvedené zohľadniť aj pri jednotlivých výrokoch pri priznaní primeraného zadosťučinenia. S poukazom na uplatňovaný nárok na náhradu trov konania v časti 8. petitu navrhujeme, aby súd rozhodol o tom, že:
8. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľov v 1. až 3. rade na účet advokátky Mgr. Evy Braxatorisovej č. ú. ⬛⬛⬛⬛... vo výške 854,38 Eur... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.
9. Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania,ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústnehopojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konaniak opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávaťďalšie objasnenie veci.
10. Ku dňu prerokovania tohto nálezu je predmetné dedičské konanie právoplatne(19. február 2015) ukončené.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veciv primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavuprávnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásadeneodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenieústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť takýprocesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivéhoprípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka konania a postup žalovaného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrouESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konanía jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľarovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
11. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platnáprávna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).
Predmetom konania v žalovanej veci vedenej krajským súdom bolo odvolaniesťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo vyporiadané bezpodielovéspoluvlastníctvo poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade. Právna stránka konania o vyporiadaniebezpodielového spoluvlastníctva manželov nezakladá jeho náročnosť vzhľadomna existenciu početnej a ustálenej judikatúry týkajúcej sa konaní tohto charakteru. Tento typrozhodovacieho procesu sa však obvykle vyznačuje skutkovou náročnosťou danou potrebouzisťovania celého majetku bývalých manželov spravidla za dlhšie obdobie, pričom tentomajetok sa niekedy prelína aj s výlučným majetkom niektorého z manželov. Spravidla sav takýchto sporoch vykonáva znalecké dokazovanie zamerané na zistenie cien a hodnotyvecí a iných majetkových hodnôt tvoriacich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov(napr. IV. ÚS 249/08, III. ÚS 93/09, I. ÚS 527/2013).
Žalované konanie však prebiehalo na druhom stupni súdnej sústavy, nemožno hopreto z hľadiska eventuálnej skutkovej zložitosti porovnávať s konaním na prvom stupni.Okrem toho ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil, že v obochfázach konania o odvolaní sťažovateľov (teda pred dovolacím konaním, ako aj po vráteníveci z dovolacieho súdu) vydaniu rozhodnutia o odvolaní nepredchádzalo žiadne rozsiahledokazovanie.
Konanie o odvolaní sťažovateľov podľa názoru ústavného súdu nebolo skutkovoani právne zložité.
12. Pri posudzovaní druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahovv konaní dospel ústavný súd po preskúmaní vyžiadaného súdneho spisu k záveru,že o prípadnom podiele sťažovateľov na kritizovanej dĺžke odvolacieho konania nemožnovôbec uvažovať. Z vyžiadaného súdneho spisu nevyplýva, že by počas konania o odvolaníkrajský súd od sťažovateľov vyžadoval procesne relevantnú súčinnosť, a tak neprichádzado úvahy ani záver, že by sťažovatelia v určitom úseku žalovaného konania boli bezdôvodnepasívni.
Reálny dopad na dĺžku odvolacieho konania malo podanie dovolania sťažovateľkouv 1. rade. V tejto súvislosti krajský súd vo vyjadrení k prijatej sťažnosti naznačil,že konajúcemu súdu nemožno pričítať predĺženie konania v prípade, ak účastník konaniavyužije opravný prostriedok. S formulovaným názorom vo všeobecnosti ústavný súd súhlasí(napr. I. ÚS 31/01), jedným dychom však zdôrazňuje, že podanie opravného prostriedkunezbavuje konajúci súd ústavnej povinnosti rozhodnúť o ňom bez zbytočných prieťahov.Okrem toho opravný prostriedok môže predstavovať aj nástroj ochrany účastníka konaniapred postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu vadným i z hľadiska samotnéhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Podľa názoru ústavného súdu o takýto prípadide aj v tu prerokovávanej veci sťažovateľov, čo však bude vysvetlené pri analýze tretiehokritéria posudzovania prípadných prieťahov v konaní. Pokiaľ teda opravný prostriedokv okolnostiach konkrétneho prípadu predstavuje dôvodný a účinný nástroj ochrany právúčastníka konania, potom konajúci súd (či už ten, proti postupu a rozhodnutiu ktoréhoopravný prostriedok smeruje, alebo aj ten, ktorý o ňom koná a rozhoduje) nemôže svojubezdôvodnú procesnú pasivitu ospravedlňovať využitím takého opravného prostriedku.
V súvislosti s posudzovaním druhého kritéria relevantného pri posudzovaníprípadných prieťahov v konaní ústavný súd nemohol opomenúť ani podstatnú časť obranykrajského súdu založenú na argumentoch o postoji sťažovateľov ako účastníkov dedičskéhokonania k samotnej veci. Krajský súd akcentuje, že sťažovatelia sa počas celého dedičskéhokonania nedokázali dohodnúť s jeho štvrtou účastníčkou (dcérou poručiteľa z prvéhomanželstva), napokon však 19. februára 2015 pred súdnou komisárkou k dohode dospelia dedičské konanie bolo možné ihneď ukončiť.
Ústavný súd sa tu stotožňuje s výstižnou a trefnou protiargumentáciou sťažovateľov,podľa ktorej „takýto právny záver popiera princíp súdnej moci, ktorá je založená na tom, že účastníci konania sa o predmete konania dohodnúť nevedia a preto sa obracajú na súd...“. Pri akceptácii obrany krajského súdu by tak vznik zbytočných prieťahov bolo možné obhájiť samotnou existenciou súdneho konania a jeho priebehu, čo je neakceptovateľné. Súd je na to, aby rozhodoval spory. Aj keď v posudzovanom prípade išlo v komplexnej perspektívne o tzv. nesporovú agendu, v kritickej fáze konania o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo k zreteľnému konfliktu záujmov účastníkov a ich predstáv o tom, ako sa spoločný majetok poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade má vyporiadať. Sporový prvok teda zjavne v konaní prítomný bol.
Skutočnosť, že účastníci konania neskôr dospeli k dohode, nemôže krajský súd automaticky pričítať na vrub nepodloženému špekulatívnemu postoju sťažovateľov k predmetu konania. Vhodne to naznačili sťažovatelia v stanovisku k vyjadreniu krajského súdu, kde naznačili, že zmena ich postoja k dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade a následne aj k dohode o vyporiadaní dedičstva môže byť založená aj na obave z ďalšieho oddialenia nastolenia právnej istoty v ich majetkových vzťahoch po vrátení veci z krajského súdu okresnému súdu. Takáto motivácia pri existujúcich zdravotných problémoch sťažovateľky v 1. rade znásobených problémami so starostlivosťou o majetok tvoriaci predmet vyporiadania vôbec nie je nepochopiteľná.
Absurdne v konečnom dôsledku vyznieva i poukaz krajského súdu na fakt, že sa sťažovatelia obrátili so sťažnosťou vo veci zbytočných prieťahov na ústavný súd, následne sa dohodli a dedičské konanie mohlo byť ukončené. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bola ústavnému súdu doručená 3. februára 2014 (nie 3. februára 2015, ako to nesprávne uvádza krajský súd, pozn.), pričom 19. februára 2015, keď sťažovatelia uzavreli dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a následnom vyporiadaní dedičstva, ich sťažnosť nebola ešte ani prijatá na ďalšie konanie. Ich postoj k uzatvorenej dohode teda nemohol byť ovplyvnený vývojom konania, ktoré podľa čl. 127 ods. 1 ústavy iniciovali na ústavnom súde.
Zhrňujúco tak ústavný súd konštatuje, že námietky krajského súdu voči správaniu sťažovateľov v žalovanom konaní sú nedôvodné. Dĺžka konania o odvolaní sťažovateľov nebola spôsobená neplnením ich procesných povinností, neposkytovaním potrebnej súčinnosti krajskému súdu ani žiadnym iným právne významným postojom rozporným s ústavno-právne determinovaným účelom základného práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote.
13. Postup krajského súdu ako tretie kritérium pri posúdení porušenia právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup,ktorý vykazoval zbytočné prieťahy. Vychádzal pritom z vlastných zistení z vyžiadanéhosúdneho spisu.
V prvej fáze odvolacieho konania, teda po nápade odvolacej veci z okresného súdu(19. mája 2011), postupoval krajský súd plynulo a bez prieťahov, keď po mesiaci a pol(30. júna 2011) o odvolaní sťažovateľov rozhodol a spisový materiál vrátil 2. augusta 2011okresnému súdu.
V uznesení krajského súdu č. k. 16 CoD 25/2011-199 z 30. júna 2011 bol všakpoložený základ budúcich prieťahov v odvolacom konaní. Týmto uznesením totiž krajskýsúd odvolanie sťažovateľky v 1. rade a sťažovateľky v 3. rade odmietol ako oneskorenepodané a meritórne sa zaoberal len odvolaním sťažovateľa v 2. rade. Na dovolaniesťažovateľky v 1. rade najvyšší súd ako súd dovolací uznesením č. k. 1 Cdo 162/2011-218z 20. septembra 2012 predmetné uznesenie krajského súdu musel zrušiť a vec mu vrátiťna ďalšie konanie, pretože dospel k záveru, že „chýbal akýkoľvek dôvod pre pochybnosť o včasnosti podaného odvolania; chybne preto takto podané odvolanie odvolací súd odmietol ako oneskorené...“.
Aj keď správanie štátneho orgánu spôsobujúce zbytočné prieťahy sa obvykleprejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci, pre splnenie účelu právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je právne významné akékoľvek správanieštátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniťporušenie ústavou zaručeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátnehoorgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorýmsa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99,III. ÚS 24/09).
Krajský súd sa teda pri rozhodovaní o podaných odvolaniach dopustil vážnejprocesnej chyby. Bolo pochopiteľné, že sťažovateľka v 1. rade sa domáhala ochrany svojichpráv dovolaním, ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti uznesenia krajského súdu úspešné.Procesné pochybenie krajského súdu preto vplývalo na základné právo sťažovateľovna prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov dvoma spôsobmi. Jednak samotnéodmietnutie včas podaného odvolania ako podaného oneskorene predstavuje činnosť,ktorú nemožno kvalifikovať ako smerujúcu k odstráneniu právnej neistoty účastníkovkonania, a v druhom rade dĺžku dovolacieho konania (približne jeden rok) je potrebnépričítať na vrub aj krajskému súdu.
Po vrátení veci z dovolacieho súdu na ďalšie konanie 23. novembra 2012 bol postupkrajského súdu poznačený neprerušovanou nečinnosťou až do 30. mája 2014,keď uznesením č. k. 2 CoD 13/2012-228 zrušil prvostupňové uznesenie okresného súdua vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd teda bezdôvodne nekonal viac ako18 mesiacov.
14. Ústavný súd neopomína charakter odvolacieho konania, v rámci ktoréhoje úlohou odvolacieho súdu preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu,pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľa, napr. pojednávaní,je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacím súdomna prejednanie odvolania [§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „OSP“)]. Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlok úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľov, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súdbol vo veci úplne nečinný (napr. III. ÚS 218/2012).
Napriek abstraktnému hodnoteniu uvedenému v predchádzajúcom odseku ústavnýsúd nemohol pri posudzovaní žalovaného postupu krajského súdu vychádzať iba z jehonečinnosti v rozsahu 18 mesiacov, ale musel vziať na zreteľ aj skutočnosť, že svojímnesprávnym postupom vyznačujúcim sa nesústredenosťou spočívajúcou v nesprávnomposúdení včasnosti odvolania podaného proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdukrajský súd spôsobil, že právna istota v konaní o odvolaniach sťažovateľov bola definitívnenastolená až po viac ako troch rokoch od ich podania. V spojení s konštatovanou absenciouprávnej a skutkovej zložitosti veci, ako aj absenciou podielu sťažovateľov na predĺženížalovaného konania zakladajú zistenia ústavného súdu jeho právomoc vysloviť porušeniezákladného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahovzaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
15. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie, avšak v stanoviskudoručenom ústavnému súdu 22. júla 2015 ho s ohľadom na právoplatné ukončenie celéhodedičského konania korigovali. Aj z obsahu vyžiadaného spisu vyplýva, že vec sapo prerokovaní na krajskom súde vrátila okresnému súdu už 24. júla 2014, pričom následnesúdna komisárka osvedčením o dedičstve č. k. 13 D 729/2008-255 z 19. februára 2015právoplatným k tomu istému dňu žalované dedičské konanie ukončila. Nebolo preto dôvoduna využitie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľovgarantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.
V sťažnostnom petite sťažovatelia navrhujú priznať sťažovateľke v 1. rade finančnézadosťučinenie v sume 10 000 € a sťažovateľovi v 2. rade, ako aj sťažovateľke v 3. rade,každému po 5 000 €. Svoj návrh odôvodňujú pocitmi „krivdy a bezmocnosti pri uplatňovaní našich práv“, skutočnosťou, že ide o „vec týkajúcu sa úmrtia nášho príbuzného“, ako aj dopadom prieťahov v žalovanom konaní, ktorý je daný tým, že „si nemôžeme usporiadať naše rodinné vzťahy a s domom nakladať“. Rodinný dom tvoriacipodstatnú časť dedičstva je pre bývanie sťažovateľky v 1. rade „nevhodný a to z dôvodu, že je v zlom technickom stave, vyžaduje si opravy, ktoré nie je schopná sťažovateľka v 1. rade ani fyzicky ani finančne zvládať...“. Fakt, že konanie nebolo ukončené spôsoboval podľasťažovateľov sťažovateľke v 1. rade „stres z nevhodného bývania“, pričom je„konfrontovaná so stálymi prekážkami a nepohodou v jej obydlí, ktoré musí obývať len z dôvodu, že nemá inú možnosť riešenia bývania, kým nebude konanie ukončené a dom nebude môcť predať. Sťažovatelia v 2. a 3. rade sú neukončenosťou dedičského konania rovnako zaťažení, pretože v dome majú viazané finančné prostriedky z ich podielu, ktoré chceli použiť na riešenie vlastného bývania. Z dôvodu nemožnosti vyplatenia ich podielu museli čerpať hypotéky, teda platia vysoké úroky a poplatky... Rovnako sú zaťažení nevyhnutnosťou pomáhať matke pri údržbe a starostlivosti o dom, opravách a pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti, tým, že sťažovateľka sa nemôže odsťahovať bližšie k zdravotným službám... a je odkázaná na ich pomoc v podstatne vyššom rozsahu ako by bola potrebná, ak by si mohla zabezpečiť vhodné bývanie. V tomto zmysle nečinnosť súdov má výrazný dopad na súkromný a rodinný život sťažovateľov...“.
Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenieochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniudošlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšiekonanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).
Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmächarakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počaspredmetného konania, a aj tú skutočnosť, že vo veci zistil porušenie základného práva.Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nieje prípadná náhrada škody (napr. III. ÚS 339/07, III. ÚS 46/08 a pod.).
V okolnostiach posudzovaného prípadu, berúc do úvahy spomenuté determinanty,považuje ústavný súd za primerané priznať sťažovateľke v 1. rade sumu 2 000 €,sťažovateľovi v 2. rade, ako aj sťažovateľke v 3. rade každému po 1 500 € (body 2 a 3výroku nálezu). Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmuochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP, keď priznávaspravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnostiprípadu. Zohľadnil skutočnosť zdravotných ťažkostí sťažovateľky v 1. rade,ktoré sťažovatelia preukázali vyjadrením ošetrujúceho praktického lekára pre dospelýchz 11. decembra 2013 dokazujúcim nadmerný stres i potrebu riešenia vhodnejšieho bývania.Uvedená preukázaná skutočnosť odôvodňuje podľa názoru ústavného súdu kvôli jej priamejsúvislosti so žalovaným dedičským konaním priznať sťažovateľke v 1. rade finančnézadosťučinenie v sume vyššej v porovnaní so sťažovateľom v 2. rade a sťažovateľkouv 3. rade.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti požiadali ústavný súd o priznanie náhrady trovkonania v sume 418,08 €, a to za dva úkony právnej služby. V stanovisku k vyjadreniukrajského súdu však svoj sťažnostný petit v časti trov konania zmenili tak, že požiadalio prisúdenie ich náhrady v sume 854,38 €, a to za štyri úkony právnej služby (okremprevzatia zastúpenia a podania sťažnosti aj konzultácia k vyjadreniu krajského súdua podanie stanoviska k nemu).
Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov za tri úkony právnej službyu každého z nich, a to za prevzatie a prípravu zastupovania, za písomné podanie (sťažnosť)a za podanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu. K priznaniu náhrady trov za podaniestanoviska k vyjadreniu krajského súdu vedie ústavný súd zistenie, že kvalifikovanea cielene reagovalo na právnu argumentáciu krajského súdu týkajúcu sa hodnoteniasprávania sťažovateľov v žalovanom konaní ako jedného z kritérií posudzovania prieťahovv súdnom konaní. Obrana krajského súdu prezentovaná v jeho vyjadrení si všaknevyžadovala zo strany sťažovateľov uvádzanie žiadnych nových skutkových okolností,preto ústavný súd trovy porady k vyjadreniu krajského súdu nepovažoval za účelnevynaložené a ich náhradu sťažovateľom nepriznal.
Spolu teda ústavný súd priznal náhradu trov za deväť úkonov právnej služby. Prvýchšesť úkonov právnej služby bolo vykonaných v roku 2014, tri úkony v roku 2015.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnomv čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základnátarifa podľa § 11 ods. 3 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,t. j. zo sumy 804 € pre úkony v roku 2014), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2014odmenu v sume 134 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 8,04 € za každýúkon právnej pomoci. Vo vzťahu k úkonu právnej služby v roku 2015 predstavuje odmenaza jeden úkon 139,83 € a režijný paušál 8,39 €.
S poukazom na výsledok konania predstavuje náhrada základnej sadzby tarifnejodmeny 1 223,49 € (6 x 134 + 3 x 139,83). Uvedenú sumu však bolo potrebné v súlades § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u troch sťažovateľov o 50 %, pretože ide o spoločné úkonypri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Takto potom náhrada základnej tarifnejodmeny bude predstavovať 611,75 €. K nej bolo potrebné pripočítať režijný paušál v sume73,41 € (6 x 8,04 + 3 x 8,39). Spolu teda náhrada trov právneho zastúpenia predstavujesumu 685,16 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Krajský súd je povinný zaplatiť ju na účetprávnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 1OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015