znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 145/2015-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2015v senáte   zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcuĽubomíra   Dobríka   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   obaja   bytom ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛,, zastúpených advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou, advokátska kancelária,Trenčianska   17,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 25/2011 a sp. zn. 2 CoD 13/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ÚstavySlovenskej republiky a ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Bratislave   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   16   CoD   25/2011   a sp.   zn.   2   CoD   13/2012p o r u š e n é   b o l i.

2. RNDr. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť jej do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančnézadosťučinenie každému v sume po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Krajský súdv Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   im   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohtorozhodnutia.

4. Krajský   súd   v   Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ trovy   konania   v sume   685,16   €(slovom   šesťstoosemdesiatpäť   eur   a   šestnásť   centov)   na účet   Mgr.   Evy   Braxatorisovej,advokátska kancelária, Trenčianska 17, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka v 1. rade“), ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen   „sťažovateľ   v 2.   rade“),   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka v 3. rade“, spolu ďalej aj,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ichzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitostiv primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 729/2008, postupom Krajského súduv Bratislave   (ďalej len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn. 16   CoD   25/2011a sp. zn. 2 CoD 13/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 162/2011.

2.   Z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovatelia   boli   účastníkmidedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 D 729/2008 po poručiteľovi ⬛⬛⬛⬛,   zomrelom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „poručiteľ“),   ktorý   bolmanželom sťažovateľky v 1. rade a otcom sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade.

V priebehu   konania   pred   súdnou   komisárkou   nedošlo   medzi   do   úvahyprichádzajúcimi dedičmi k dohode, preto okresný súd uznesením č. k. 13 D 729/2008-124z 15. marca   2011   rozhodol   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctvaporučiteľa a sťažovateľky v 1. rade. O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č.k.   16   CoD   25/2011-199   z 30.   júna   2011.   Po   nadobudnutí   právoplatnosti   odvolaciehouznesenia krajského súdu bolo proti nemu podané dovolanie, o ktorom rozhodol najvyššísúd uznesením z 20. septembra 2012 v konaní sp. zn. 1 Cdo 162/2011. Vec sa následnevrátila krajskému súdu na opätovné rozhodovanie (sp. zn. 2 CoD 13/2012).

Sťažovatelia tvrdia, že „v tomto konaní došlo opakovane k zbytočným prieťahom, keď jednotlivé   štátne   orgány,   ktoré   vo   veci   práv   sťažovateľov   konali   a rozhodovali, nepostupovali   tak,   aby   bola   vec   právoplatne   ukončená   v primeranej   lehote.   Vzhľadom k takémuto postupu súdov sa ani po viac ako 5 rokoch neodstránil stav faktickej a právnej neistoty sťažovateľov, ktorá je spojená s tým, že dedičské konanie po poručiteľovi nie je právoplatne skončené a doteraz nebolo rozhodnuté ešte ani o vyporiadaní BSM...“.

Následne   sťažovatelia   poukázali   na   konkrétne   obdobia   nečinnosti,   ktoré   boli podľa ich   názoru   z hľadiska   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   vadné.   Okrem   iného uviedli, že „v súčasnosti je spis predložený Krajskému súdu v Bratislave, ktorý zaevidoval podanie   dňa   23.   11.   2012   pod   sp.   zn.   2CoD   13/2012,   po vrátení   veci   na   opätovné rozhodovanie   a doteraz   o odvolaní   sťažovateľov   nerozhodol.   Krajský   súd   v Bratislave pritom o odvolaní rozhoduje od 19. 5. 2011, kedy vydal rozhodnutie o tejto veci síce 30. 6. 2011 v konaní sp. zn. 16CoD/25/2011 avšak toto uznesenie z dôvodu nesprávnosti bolo dovolacím   súdom   zrušené.   Obdobie   od   19.   5.   2011   až dodnes   je   potrebné   pričítať nesprávnemu   postupu   Krajského   súdu   v Bratislave...   Odvolanie   vo   veci   rozhodnutia o vyporiadaní BSM je teda z dôvodu nečinnosti a nesprávneho postupu Krajského súdu otvorené už viac ako 2,5 roka a tento súd nesplnil ani to, čo uviedol sťažovateľom, že o veci rozhodne do konca roku 2013.“.

Sťažovatelia podali 27. júna 2013 sťažnosť na postup krajského súdu podľa § 62zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v zneníneskorších   predpisov,   na   ktorú   podpredsedníčka   krajského   súdu   odpovedala   písomne12. júla   2013.   Vo svojej odpovedi konštatovala   dôvodnosť   podanej sťažnosti   na   postupkrajského   súdu.   Sťažovatelia   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   konštatovali,že „od podania   sťažnosti   uplynula   ďalšia   doba   7 mesiacov   bez   jediného   úkonu   vo   veci samej“.

K povahe žalovaného konania sťažovatelia uvádzajú, že „ide o dedičské konanie, ktoré   patrí   medzi   bežnú   agendu   všeobecného   súdnictva,   otázky,   ktoré   doteraz   súdy posudzovali   boli   právne   aj   skutkovo   jednoduché...   V druhom   rade   je   potrebné   posúdiť správanie účastníkov konania, pričom v tomto smere nie je možné sťažovateľom vytknúť žiadnu okolnosť, ktorou by k prieťahom prispeli. Posledným kritériom je postup samotných súdov, ktoré sme opisovali vyššie a ktoré o prieťahoch v konaní jednoznačne nasvedčujú.“.

3. Ústavný súd si 26. marca 2015 vyžiadal od okresného súdu súdny spis vo vecisp. zn. 13 D 729/2008, ktorý mu bol doručený 7. apríla 2015.

4. Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   145/2015-13   zo 14.   apríla   2015   prijalpodľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšiekonanie, a to v časti, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojejzáležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 25/2011 a sp. zn. 2 CoD 13/2012. Vo zvyšnej častisťažnosť sťažovateľov ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

5. Následne 19. mája 2015 vyzval ústavný súd krajský súd na vyjadrenie sa k vecnejstránke prijatej sťažnosti a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávaniao prijatej sťažnosti.

6. Krajský súd doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie 18. júna 2015. Vyslovil súhlass upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Vo vzťahu ku konaniu vedenémupod sp. zn. 16 CoD 25/2011 krajský súd uviedol, že trvalo „42 dní, a teda v konaní neboli zo   strany   odvolacieho   súdu   spôsobené   žiadne   prieťahy“.   Pokiaľ   ide   o druhú   fázuodvolacieho   konania   (po   vrátení   veci   z najvyššieho   súdu),   krajský   súd   udáva,že „medzi predložením veci odvolaciemu súdu (dňa 23.11.2012) a rozhodnutím odvolacieho súdu uznesením v poradí druhým (dňa 30.05.2014) neboli vykonané žiadne úkony“.

Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   in   abstracto   uvádza,   že „dedičská   vec   nie   je skutkovo   a právne   náročná   v prípade, ak   sa   dedičia   o mase majetku   poručiteľa, o jeho hodnote, o pasívach dedičstva, o spôsobe vyporiadania medzi sebou, vrátane vyporiadania BSM,   dohodnú   v súlade   so   zákonom“.   In   concreto   však   podľa   názoru   krajského   súdu„predmetná vec bola skutkovo a právne náročná od samého začiatku súdneho konania..., keďže manželka poručiteľa a dve deti z druhého manželstva poručiteľa na jednej strane a dcéra poručiteľa z prvého manželstva poručiteľa na strane druhej sa nevedeli dohodnúť o hodnote   majetku   poručiteľa,   o spôsobe   vyporiadania   BSM,   o pasívach   dedičstva... Dedičia sa nedohodli ani na vložených investíciách manželkou poručiteľa, deťmi poručiteľa z jeho   druhého   manželstva,   do   majetku   patriaceho   do   BSM.   Súd   prvého   stupňa pred rozhodnutím   napadnutým   uznesením   sa   musel   najprv   vyporiadať   s predloženou listinou   označenou   ako   závet,   s okruhom   dedičov...,   na   zistenie   hodnoty   nehnuteľného majetku   poručiteľa   nariadil   znalecké   dokazovanie...   Spornosť   v podstatných   otázkach nebola odstránená ani na pojednávaní dňa 13.10.2010..., kedy pozostalá manželka tiež odmietala predložiť požadované doklady súdnemu komisárovi.“.

V nadväznosti   na   citované   krajský   súd   zdôrazňuje,   že „bez   akýchkoľvek   nových (iných,   ďalších)   skutkových   a právnych   skutočností,   za   stavu,   ktorý   existoval   už   v čase rozhodovania súdu prvého stupňa napadnutým uznesením, (všetci) účastníci konania sa dohodli   dňa   19.02.2015   v pre   vec   rozhodujúcich   otázkach   (o   vyporiadaní   BSM, o vyporiadaní   dedičstva,   na   vložených   investíciách)   spôsobom   obsiahnutým   v osvedčení o dedičstve   č.   k.   13D   729/2008-255   zo   dňa   19.02.2015,   Dnot   107/2009,...;   zo   spisu nevyplýva, že by sporné skutočnosti boli vyvolané len dcérou poručiteľa z jeho prvého manželstva, resp. zavinením   súdu. Zo spisu   vyplýva,   že súd prvého   stupňa, aj v osobe súdneho komisára, od začiatku konania dedičom poskytol reálnu možnosť dohodnúť sa.... za prieťahy v konaní na strane súdu nemožno považovať to, že účastník využije riadny   a mimoriadny   opravný   prostriedok   a ani   spôsob   rozhodnutia   súdom   vyššieho stupňa.“.

K samotnej   odvolacej   fáze   žalovaného   dedičského   konania   krajský   súd   uvádza,že časový   odstup   medzi nápadom   veci po   rozhodnutí   dovolacieho   súdu   (23.   novembra2012)   a opätovným   rozhodnutím   o odvolaní   (30.   mája   2014)   vyplynul „výlučne   len z dôvodov objektívnej povahy“. Krajský súd poukazuje na „výkazy o nápade vecí a ich vybavovaní   senátmi   občianskoprávneho   kolégia   Krajského   súdu   v Bratislave,   osobitne senátu 2 CoD a v tejto súvislosti zdôrazňuje,   že senát popri agende 2 CoD vybavoval (naďalej vybavuje) aj agendu 2 Co, 2 CoPr, 20 CoP, 2 NcC. Popri bežnom nápade vecí naviac (len) od jedného navrhovateľa do senátu 2 Co od roku 2012 do 30.05.2014 napadlo 291   vecí   na   rozhodnutie   o odvolaniach...,   za   rovnaký   čas   bolo   do   oddelenia   2   NcC zapísaných 298 vecí na rozhodnutie o námietkach zaujatosti, na rozhodnutie o ktorých je daná zákonná lehota 10 dní od predloženia veci... Nadväzne na osobitné zásady pre všetky úseky Krajského súdu v Bratislave dedičská vec nie je vecou, v ktorej je potrebné dodržať osobitnú rýchlosť, resp. výnimočnú rýchlosť.

Všetky skutočnosti uvedené vyššie objektívne spôsobili, že odvolací súd rozhodol svojím uznesením (v poradí druhým) až dňa 30.5.2014.“.

Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že „sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť dňa 03.02.2015, všetci účastníci (medzi nimi teda aj sťažovatelia) v konaní začatom v roku 2008   sa   právoplatne   dohodli   (až)   dňa   19.02.2015...   teda   prieťahy   spôsobili   samotní účastníci   konania,   keď   sporné   otázky   existujúce   od   začatia   konania   odstránili   až dňa 19.02.2015, bez akýchkoľvek nových (iných, ďalších) skutkových a právnych skutočností, bez zavinenia zo strany súdu“. Krajský súd preto hodnotí sťažnosť sťažovateľov ako „zjavne neopodstatnenú“.

7. Ústavný súd zaslal 30. júna 2015 vyjadrenie krajského súdu právnej zástupkynisťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a so žiadosťou o vyjadrenie sa k otázkemožného upustenia od ústneho pojednávania vo veci.

8. Sťažovatelia doručili 22. júla 2015 prostredníctvom svojej právnej zástupkyneústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom súhlasili s upustenímod ústneho pojednávania vo veci.

K meritórnej stránke argumentov krajského súdu sťažovatelia uvádzajú, že sa s niminestotožňujú a „sú vo viacerých smeroch nesprávne“. Podľa sťažovateľov „krajský súd rozhodoval o odvolaní... uznesením zo dňa 30.6.2011 síce bez prieťahov, avšak tak, že odňal účastníkom   konať   pred   súdom,   čo   spôsobilo,   že   vo   vec   odvolania   rozhodol   riadne až 30.5.2014.   Z obsahu   rozhodnutia   súčasne   vyplýva,   že   rozhodnutie,   ktoré   vydal voči sťažovateľovi v 2. rade korigoval, teda nielenže odňal účastníčkam v 1. a 3. rade právo konať pred súdom, keď ich odvolanie odmietol, ale v prvom prípade rozhodol aj vecne nesprávne.“. Sumárne tak „odvolacie konanie... trvalo dlhšie ako 3 roky a 3 mesiace. Výsledkom odvolacieho konania pritom bolo výlučne to, že Krajský súd zrušil rozhodnutie a vrátil vec prvostupňovému súdu, teda vec ani meritórne nerozhodol a neodstránil právnu neistotu účastníkov... Za týchto okolností tvrdenie súdu o tom, že išlo o skutkovo a právne zložitú vec neobstojí, keďže odvolací súd nerozhodoval o žiadnych skutkových otázkach a pokiaľ ide o právne posúdenie, opieral sa výlučne o jednoduché právo.“.

Sťažovatelia nesúhlasia s názorom krajského súdu, podľa ktorého je dedičská vecskutkovo a právne nenáročná, len ak sa dedičia dohodnú. Tvrdia, že „takýto právny záver popiera princíp súdnej moci, ktorá je založená na tom, že účastníci konania sa o predmete konania dohodnúť nevedia a preto sa obracajú na súd...

Navyše   to,   že   dedičská   agenda,   ako   aj   princípy   vyporiadania   BSM,   ktoré   boli predmetom odvolania, patria medzi bežnú činnosť súdov a preto nemožno hovoriť o právnej náročnosti sporu konštatoval Ústavný súd SR opakovane... O skutkovú náročnosť nemohlo ísť s ohľadom na to, že skutkové otázky Krajský súd neposudzoval, vec len právne posúdil s ohľadom na procesné práva účastníka.“.

Podľa   sťažovateľov   je «absurdné,   aby   sťažovateľom   Krajský   súd   vytýkal,   že   sa o svojich nárokoch dohodli až 19.2.2015 a preto by boli zodpovední za vznik prieťahov. Je nepravdivé tvrdenie, že „zo spisu nevyplýva, že by spornosť vyvolala len dcéra z prvého manželstva,   resp.   že   prieťahy   by   vznikli   zavinením   súdu“...   Zo   spisu   naopak   tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú.

Sťažovatelia sa o dohodu pokúsili a túto aj dosiahli bezprostredne po začatí konania, pričom účastníčka, ktorá nie je sťažovateľkou – dcéra poručiteľa z prvého manželstva, ju bezdôvodne   odvolala   a následne   popierala   všetky   nároky   sťažovateľov.   Z obsahu   spisu a najmä poslednej zápisnice z prejednania dedičstva tiež vyplýva, že práve na túto dohodu sa 19.2.2015, teda po 8 rokoch, dcéra z prvého manželstva odvolala a žiadala ju potvrdiť. Rovnako z nej vyplýva, že pred jej uzavretím viaceré nároky sťažovateľov uznala. Nie je preto   možné   klásť   sťažovateľom   za   vinu,   že   jeden   z účastníkov   konania,   bez   právneho dôvodu   dohody   maril   a následne   sa   ich   dovolával   až   po   8   rokoch   trvania   sporu.   Je jednoznačné, že sťažovatelia ničím neprispeli k vzniku prieťahov a urobili všetko pre to, aby sa konanie skončilo čo najskôr.

V tomto   smere   však   považujeme   za   dôležité   zvýrazniť,   že   sťažovatelia   dohodu akceptovali a prijali podmienky, ktoré im boli navrhnuté nie preto, že by sa s takýmto riešením stotožňovali a považovali ho za spravodlivé, ale výlučne preto, že podľa doterajšej skúsenosti a toho, čo avizovala notárka by bez uzatvorenia dohody konanie pokračovalo ďalšie   roky   a vyhliadka   právoplatného   ukončenia   bola   v nedohľadne.   Dohoda, ktorú sťažovatelia uzavreli predstavuje podstatné zníženie ich nárokov (min. o 4000 Eur) a súčasne vzdanie sa satisfakcie rešpektovania vôle poručiteľa. Práve z dôvodu prieťahov v konaní nedošlo k naplneniu zmyslu a účelu súdneho konania.».

Sťažovatelia   neakceptujú   ani   obranu   krajského   súdu   založenú   na   tvrdeniacho využívaní   opravných   prostriedkov   účastníkmi   konania,   ani   na   vysokej   pracovnejzaťaženosti súdu. K podstate dedičského konania poukazujú na rozhodnutie ústavného súduvo veci sp. zn. I. ÚS 403/2011. Ďalej argumentujú zlým zdravotným stavom sťažovateľkyv 1. rade, problémami s užívaním nehnuteľnosti (vysoké náklady na prevádzku, vlámaniedo domu v novembri 2012 a pod.), s tým súvisiacou potrebou reorganizácie každodennéhorodinného   života   (presťahovanie   sťažovateľa   v 2.   rade   s celou   rodinou   do   domuk sťažovateľke v 1. rade), pričom tvrdia, že „takáto zmena by nebola nevyhnutné, ak by dedičstvo   bolo   vyporiadané   a sťažovateľka   mohla   dom   predať   a obstarať   si   bývanie adekvátne jej zdravotnému stavu“. Odmietnutie prevzatia zodpovednosti krajským súdomza   prieťahy   ním   spôsobené   by   sa   podľa   názoru   sťažovateľov   malo   odzrkadliť   v sumepriznaného finančného zadosťučinenia.

V závere   stanoviska   sťažovatelia   zotrvávajú   na   svojom   sťažnostnom   petite,avšak „vzhľadom na ukončenie konania, výrok pod bodom 4. (príkaz konať bez prieťahov) stratil svoj podklad a nežiadame o ňom rozhodnúť. Tiež s ohľadom na to, že Ústavný súd SR pripustil   na   konanie   len   časť   sťažnosti   voči   Krajskému   súdu...,   je   potrebné   uvedené zohľadniť   aj   pri   jednotlivých   výrokoch   pri   priznaní   primeraného   zadosťučinenia. S poukazom na uplatňovaný nárok na náhradu trov konania v časti 8. petitu navrhujeme, aby súd rozhodol o tom, že:

8.   Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľov v 1. až 3. rade na účet advokátky Mgr. Evy Braxatorisovej č. ú. ⬛⬛⬛⬛... vo výške 854,38 Eur... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

9. Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania,ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústnehopojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   so   stanoviskami   účastníkov   konaniak opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávaťďalšie objasnenie veci.

10. Ku dňu prerokovania tohto nálezu je predmetné dedičské konanie právoplatne(19. február 2015) ukončené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) k   čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veciv primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavuprávnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásadeneodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenieústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť takýprocesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivéhoprípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanieúčastníka konania a postup žalovaného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrouESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konanía jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I. ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľarovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

11. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platnáprávna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).

Predmetom   konania   v žalovanej   veci   vedenej   krajským   súdom   bolo   odvolaniesťažovateľov   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   bolo   vyporiadané   bezpodielovéspoluvlastníctvo poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade. Právna stránka konania o vyporiadaniebezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   nezakladá   jeho   náročnosť   vzhľadomna existenciu početnej a ustálenej judikatúry týkajúcej sa konaní tohto charakteru. Tento typrozhodovacieho procesu sa však obvykle vyznačuje skutkovou náročnosťou danou potrebouzisťovania celého majetku bývalých manželov spravidla za dlhšie obdobie, pričom tentomajetok sa niekedy prelína aj s výlučným majetkom niektorého z manželov. Spravidla sav takýchto sporoch vykonáva znalecké dokazovanie zamerané na zistenie cien a hodnotyvecí   a   iných   majetkových   hodnôt   tvoriacich   bezpodielové   spoluvlastníctvo   manželov(napr. IV. ÚS 249/08, III. ÚS 93/09, I. ÚS 527/2013).

Žalované konanie však prebiehalo na druhom stupni súdnej sústavy, nemožno hopreto z hľadiska eventuálnej skutkovej zložitosti porovnávať s konaním na prvom stupni.Okrem toho ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil, že v obochfázach konania o odvolaní sťažovateľov (teda pred dovolacím konaním, ako aj po vráteníveci z dovolacieho súdu) vydaniu rozhodnutia o odvolaní nepredchádzalo žiadne rozsiahledokazovanie.

Konanie   o odvolaní   sťažovateľov   podľa   názoru   ústavného   súdu   nebolo   skutkovoani právne zložité.

12. Pri posudzovaní druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahovv konaní   dospel   ústavný   súd   po   preskúmaní   vyžiadaného   súdneho   spisu   k záveru,že o prípadnom podiele sťažovateľov na kritizovanej dĺžke odvolacieho konania nemožnovôbec uvažovať. Z vyžiadaného súdneho spisu nevyplýva, že by počas konania o odvolaníkrajský súd od sťažovateľov vyžadoval procesne relevantnú súčinnosť, a tak neprichádzado úvahy ani záver, že by sťažovatelia v určitom úseku žalovaného konania boli bezdôvodnepasívni.

Reálny dopad na dĺžku odvolacieho konania malo podanie dovolania sťažovateľkouv 1.   rade.   V tejto   súvislosti   krajský   súd   vo   vyjadrení   k prijatej   sťažnosti   naznačil,že konajúcemu súdu nemožno pričítať predĺženie konania v prípade, ak účastník konaniavyužije opravný prostriedok. S formulovaným názorom vo všeobecnosti ústavný súd súhlasí(napr. I. ÚS 31/01), jedným dychom však zdôrazňuje, že podanie opravného prostriedkunezbavuje konajúci súd ústavnej povinnosti rozhodnúť o ňom bez zbytočných prieťahov.Okrem toho opravný prostriedok môže predstavovať aj nástroj ochrany účastníka konaniapred postupom   alebo rozhodnutím   všeobecného   súdu   vadným   i z hľadiska   samotnéhozákladného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Podľa názoru ústavného súdu o takýto prípadide aj v tu prerokovávanej veci sťažovateľov, čo však bude vysvetlené pri analýze tretiehokritéria   posudzovania   prípadných   prieťahov   v konaní.   Pokiaľ   teda   opravný   prostriedokv okolnostiach konkrétneho prípadu predstavuje dôvodný a účinný nástroj ochrany právúčastníka konania, potom konajúci súd (či už ten, proti postupu a rozhodnutiu ktoréhoopravný prostriedok smeruje, alebo aj ten, ktorý o ňom koná a rozhoduje) nemôže svojubezdôvodnú procesnú pasivitu ospravedlňovať využitím takého opravného prostriedku.

V súvislosti   s posudzovaním   druhého   kritéria   relevantného   pri   posudzovaníprípadných prieťahov v konaní ústavný súd nemohol opomenúť ani podstatnú časť obranykrajského súdu založenú na argumentoch o postoji sťažovateľov ako účastníkov dedičskéhokonania k samotnej veci. Krajský súd akcentuje, že sťažovatelia sa počas celého dedičskéhokonania   nedokázali   dohodnúť   s   jeho   štvrtou   účastníčkou   (dcérou   poručiteľa   z prvéhomanželstva), napokon však 19. februára 2015 pred súdnou komisárkou k dohode dospelia dedičské konanie bolo možné ihneď ukončiť.

Ústavný súd sa tu stotožňuje s výstižnou a trefnou protiargumentáciou sťažovateľov,podľa ktorej „takýto právny záver popiera princíp súdnej moci, ktorá je založená na tom, že účastníci   konania   sa   o predmete   konania   dohodnúť   nevedia   a preto   sa   obracajú na súd...“. Pri akceptácii obrany krajského súdu by tak vznik zbytočných prieťahov bolo možné   obhájiť   samotnou   existenciou   súdneho   konania   a   jeho   priebehu,   čo   je neakceptovateľné. Súd je na to, aby rozhodoval spory. Aj keď v posudzovanom prípade išlo v komplexnej perspektívne o tzv. nesporovú agendu, v kritickej fáze konania o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo k zreteľnému konfliktu záujmov účastníkov a ich   predstáv   o tom,   ako   sa   spoločný   majetok   poručiteľa   a sťažovateľky   v 1. rade   má vyporiadať. Sporový prvok teda zjavne v konaní prítomný bol.

Skutočnosť,   že   účastníci   konania   neskôr   dospeli   k dohode,   nemôže   krajský   súd automaticky   pričítať   na   vrub   nepodloženému   špekulatívnemu   postoju   sťažovateľov k predmetu konania. Vhodne to naznačili sťažovatelia v stanovisku k vyjadreniu krajského súdu,   kde   naznačili,   že   zmena   ich   postoja   k dohode   o vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade a následne aj k dohode o vyporiadaní dedičstva môže byť založená aj na obave z ďalšieho oddialenia nastolenia právnej istoty v ich   majetkových   vzťahoch   po   vrátení   veci   z krajského   súdu   okresnému   súdu.   Takáto motivácia   pri   existujúcich   zdravotných   problémoch   sťažovateľky   v 1.   rade   znásobených problémami   so   starostlivosťou   o majetok   tvoriaci   predmet   vyporiadania   vôbec   nie   je nepochopiteľná.

Absurdne   v konečnom   dôsledku   vyznieva   i poukaz   krajského   súdu   na   fakt,   že   sa sťažovatelia obrátili so sťažnosťou vo veci zbytočných prieťahov na ústavný súd, následne sa dohodli a dedičské konanie mohlo byť ukončené. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bola ústavnému súdu doručená 3. februára 2014 (nie 3. februára 2015, ako to nesprávne uvádza krajský   súd,   pozn.),   pričom   19.   februára   2015,   keď   sťažovatelia   uzavreli   dohodu o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   a následnom   vyporiadaní dedičstva, ich sťažnosť nebola ešte ani prijatá na ďalšie konanie. Ich postoj k uzatvorenej dohode teda nemohol byť ovplyvnený vývojom konania, ktoré podľa čl. 127 ods. 1 ústavy iniciovali na ústavnom súde.

Zhrňujúco tak ústavný súd konštatuje, že námietky krajského súdu voči správaniu sťažovateľov   v žalovanom   konaní   sú   nedôvodné.   Dĺžka   konania   o odvolaní   sťažovateľov nebola   spôsobená   neplnením   ich   procesných   povinností,   neposkytovaním   potrebnej súčinnosti   krajskému   súdu   ani   žiadnym   iným   právne   významným   postojom   rozporným s ústavno-právne   determinovaným   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   ich   veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote.

13.   Postup   krajského   súdu   ako   tretie   kritérium   pri   posúdení   porušenia   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup,ktorý vykazoval   zbytočné   prieťahy.   Vychádzal   pritom   z vlastných   zistení   z vyžiadanéhosúdneho spisu.

V prvej fáze odvolacieho konania, teda po nápade odvolacej veci z okresného súdu(19. mája 2011), postupoval krajský súd plynulo a bez prieťahov, keď po mesiaci a pol(30. júna 2011) o odvolaní sťažovateľov rozhodol a spisový materiál vrátil 2. augusta 2011okresnému súdu.

V uznesení krajského súdu č. k. 16 CoD 25/2011-199 z 30. júna 2011 bol všakpoložený základ budúcich prieťahov v odvolacom konaní. Týmto uznesením totiž krajskýsúd odvolanie sťažovateľky v 1. rade a sťažovateľky v 3. rade odmietol ako oneskorenepodané   a meritórne   sa   zaoberal   len   odvolaním   sťažovateľa   v 2.   rade.   Na   dovolaniesťažovateľky v 1. rade najvyšší súd ako súd dovolací uznesením č. k. 1 Cdo 162/2011-218z 20. septembra 2012 predmetné uznesenie krajského súdu musel zrušiť a vec mu vrátiťna ďalšie konanie, pretože dospel k záveru, že „chýbal akýkoľvek dôvod pre pochybnosť o včasnosti   podaného   odvolania;   chybne   preto   takto   podané   odvolanie   odvolací   súd odmietol ako oneskorené...“.

Aj   keď   správanie   štátneho   orgánu   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   sa   obvykleprejavuje   nečinnosťou   orgánu   s právomocou   konať   o veci,   pre   splnenie   účelu   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je právne významné akékoľvek správanieštátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniťporušenie ústavou zaručeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátnehoorgánu   nesmeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorýmsa osoba   obrátila   na   štátny   orgán,   aby o jej veci   rozhodol (I. ÚS 17/99,   II. ÚS   33/99,III. ÚS 24/09).

Krajský   súd   sa   teda   pri   rozhodovaní   o podaných   odvolaniach   dopustil   vážnejprocesnej chyby. Bolo pochopiteľné, že sťažovateľka v 1. rade sa domáhala ochrany svojichpráv   dovolaním,   ktoré   bolo   z dôvodu   nezákonnosti   uznesenia   krajského   súdu   úspešné.Procesné   pochybenie   krajského   súdu   preto   vplývalo   na   základné   právo   sťažovateľovna prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   dvoma   spôsobmi.   Jednak   samotnéodmietnutie   včas   podaného   odvolania   ako   podaného   oneskorene   predstavuje   činnosť,ktorú nemožno   kvalifikovať   ako   smerujúcu   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkovkonania,   a v druhom   rade   dĺžku   dovolacieho   konania   (približne   jeden   rok)   je   potrebnépričítať na vrub aj krajskému súdu.

Po vrátení veci z dovolacieho súdu na ďalšie konanie 23. novembra 2012 bol postupkrajského   súdu   poznačený   neprerušovanou   nečinnosťou   až   do   30.   mája   2014,keď uznesením č. k. 2 CoD 13/2012-228 zrušil prvostupňové uznesenie okresného súdua vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   teda   bezdôvodne   nekonal   viac   ako18 mesiacov.

14.   Ústavný   súd   neopomína charakter   odvolacieho   konania,   v rámci   ktoréhoje úlohou   odvolacieho   súdu   preskúmanie   postupu   a rozhodnutia   prvostupňového   súdu,pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľa, napr. pojednávaní,je   potrebné   mať   na   zreteli   fakultatívnosť   nariadenia   pojednávania   odvolacím   súdomna prejednanie odvolania [§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)].   Skutočnosť,   že   v posudzovanej   veci   nedošlok úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľov, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súdbol vo veci úplne nečinný (napr. III. ÚS 218/2012).

Napriek abstraktnému hodnoteniu uvedenému v predchádzajúcom odseku ústavnýsúd nemohol pri posudzovaní žalovaného postupu krajského súdu vychádzať iba z jehonečinnosti   v rozsahu   18   mesiacov,   ale   musel   vziať   na   zreteľ   aj   skutočnosť,   že   svojímnesprávnym   postupom   vyznačujúcim   sa   nesústredenosťou   spočívajúcou   v nesprávnomposúdení včasnosti odvolania podaného proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdukrajský súd spôsobil, že právna istota v konaní o odvolaniach sťažovateľov bola definitívnenastolená až po viac ako troch rokoch od ich podania. V spojení s konštatovanou absenciouprávnej   a skutkovej   zložitosti   veci,   ako   aj   absenciou   podielu   sťažovateľov   na predĺženížalovaného konania zakladajú zistenia ústavného súdu jeho právomoc vysloviť porušeniezákladného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahovzaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

15. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.Sťažovatelia   v petite   svojej   sťažnosti   navrhli   takéto   rozhodnutie,   avšak   v stanoviskudoručenom ústavnému súdu 22. júla 2015 ho s ohľadom na právoplatné ukončenie celéhodedičského   konania   korigovali. Aj   z obsahu   vyžiadaného   spisu   vyplýva,   že vec   sapo prerokovaní na krajskom súde vrátila okresnému súdu už 24. júla 2014, pričom následnesúdna komisárka osvedčením o dedičstve č. k. 13 D 729/2008-255 z 19. februára 2015právoplatným k tomu istému dňu žalované dedičské konanie ukončila. Nebolo preto dôvoduna využitie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľovgarantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

V sťažnostnom petite sťažovatelia navrhujú priznať sťažovateľke v 1. rade finančnézadosťučinenie v sume 10 000 € a sťažovateľovi v 2.   rade, ako aj sťažovateľke v 3. rade,každému   po   5 000   €.   Svoj   návrh   odôvodňujú   pocitmi „krivdy   a bezmocnosti   pri uplatňovaní   našich   práv“,   skutočnosťou,   že   ide   o „vec   týkajúcu   sa   úmrtia   nášho príbuzného“, ako aj dopadom prieťahov v žalovanom konaní, ktorý je daný tým, že „si nemôžeme usporiadať naše rodinné vzťahy a s domom nakladať“. Rodinný dom tvoriacipodstatnú časť dedičstva je pre bývanie sťažovateľky v 1. rade „nevhodný a to z dôvodu, že je v zlom technickom stave, vyžaduje si opravy, ktoré nie je schopná sťažovateľka v 1. rade ani fyzicky ani finančne zvládať...“. Fakt, že konanie nebolo ukončené spôsoboval podľasťažovateľov   sťažovateľke   v 1.   rade „stres   z nevhodného   bývania“,   pričom   je„konfrontovaná so stálymi prekážkami a nepohodou v jej obydlí, ktoré musí obývať len z dôvodu, že nemá inú možnosť riešenia bývania, kým nebude konanie ukončené a dom nebude môcť predať. Sťažovatelia v 2. a 3. rade sú neukončenosťou dedičského konania rovnako zaťažení, pretože v dome majú viazané finančné prostriedky z ich podielu, ktoré chceli použiť na riešenie vlastného bývania. Z dôvodu nemožnosti vyplatenia ich podielu museli   čerpať   hypotéky,   teda   platia   vysoké   úroky   a poplatky...   Rovnako   sú   zaťažení nevyhnutnosťou   pomáhať   matke   pri   údržbe   a starostlivosti   o dom,   opravách   a pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti, tým, že sťažovateľka sa nemôže odsťahovať bližšie k zdravotným službám... a je odkázaná na ich pomoc v podstatne vyššom rozsahu ako by bola potrebná, ak by si mohla zabezpečiť vhodné bývanie. V tomto zmysle nečinnosť súdov má výrazný dopad na súkromný a rodinný život sťažovateľov...“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenieochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniudošlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšiekonanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   finančnom   zadosťučinení   vzal   do   úvahy   najmächarakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počaspredmetného   konania,   a aj tú   skutočnosť,   že   vo veci   zistil   porušenie   základného   práva.Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nieje prípadná náhrada škody (napr. III. ÚS 339/07, III. ÚS 46/08 a pod.).

V okolnostiach posudzovaného prípadu, berúc do úvahy spomenuté determinanty,považuje   ústavný   súd   za   primerané   priznať   sťažovateľke   v 1.   rade   sumu   2 000   €,sťažovateľovi v 2. rade, ako aj sťažovateľke v 3. rade každému po 1 500 € (body 2 a 3výroku nálezu). Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmuochrany   ústavnosti   a zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznávaspravodlivé   zadosťučinenie   podľa čl. 41   dohovoru   aplikovaného   na konkrétne   okolnostiprípadu.   Zohľadnil   skutočnosť   zdravotných   ťažkostí   sťažovateľky   v   1.   rade,ktoré sťažovatelia   preukázali   vyjadrením   ošetrujúceho   praktického   lekára   pre   dospelýchz 11. decembra 2013 dokazujúcim nadmerný stres i potrebu riešenia vhodnejšieho bývania.Uvedená preukázaná skutočnosť odôvodňuje podľa názoru ústavného súdu kvôli jej priamejsúvislosti   so   žalovaným   dedičským   konaním   priznať   sťažovateľke   v 1. rade   finančnézadosťučinenie   v sume   vyššej   v porovnaní   so   sťažovateľom   v 2.   rade   a sťažovateľkouv 3. rade.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti požiadali ústavný súd o priznanie náhrady trovkonania v sume 418,08 €, a to za dva úkony právnej služby. V stanovisku k vyjadreniukrajského súdu však svoj sťažnostný petit v časti trov konania zmenili tak, že požiadalio prisúdenie   ich   náhrady   v sume   854,38   €,   a to   za   štyri   úkony   právnej   služby   (okremprevzatia   zastúpenia   a podania   sťažnosti   aj   konzultácia   k vyjadreniu   krajského   súdua podanie stanoviska k nemu).

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   náhradu   trov   za   tri   úkony   právnej   službyu každého z nich, a to za prevzatie a prípravu zastupovania, za písomné podanie (sťažnosť)a za podanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu. K priznaniu náhrady trov za podaniestanoviska   k vyjadreniu   krajského   súdu   vedie   ústavný   súd   zistenie,   že   kvalifikovanea cielene   reagovalo   na   právnu   argumentáciu   krajského   súdu   týkajúcu   sa   hodnoteniasprávania sťažovateľov v žalovanom konaní ako jedného z kritérií posudzovania prieťahovv súdnom   konaní.   Obrana   krajského   súdu   prezentovaná   v jeho   vyjadrení   si   všaknevyžadovala zo strany sťažovateľov uvádzanie   žiadnych nových skutkových okolností,preto   ústavný   súd   trovy   porady   k vyjadreniu   krajského   súdu   nepovažoval   za   účelnevynaložené a ich náhradu sťažovateľom nepriznal.

Spolu teda ústavný súd priznal náhradu trov za deväť úkonov právnej služby. Prvýchšesť úkonov právnej služby bolo vykonaných v roku 2014, tri úkony v roku 2015.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   účinnomv čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základnátarifa   podľa   §   11   ods.   3   vyhlášky   1/6   z   výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky,t. j. zo sumy 804 € pre úkony v roku 2014), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2014odmenu v sume 134 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 8,04 € za každýúkon právnej pomoci. Vo vzťahu k úkonu právnej služby v roku 2015 predstavuje odmenaza jeden úkon 139,83 € a režijný paušál 8,39 €.

S poukazom   na   výsledok   konania   predstavuje   náhrada   základnej   sadzby   tarifnejodmeny 1 223,49 € (6 x 134 + 3 x 139,83). Uvedenú sumu však bolo potrebné v súlades § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u troch sťažovateľov o 50 %, pretože ide o spoločné úkonypri zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“.   Takto   potom   náhrada   základnej   tarifnejodmeny bude predstavovať 611,75 €. K nej bolo potrebné pripočítať režijný paušál v sume73,41 € (6 x 8,04 + 3 x 8,39). Spolu teda náhrada trov právneho zastúpenia predstavujesumu 685,16 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Krajský súd je povinný zaplatiť ju na účetprávnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 1OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015