znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 145/2013-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosti H. K., D., S., a D. K., G., S., zastúpených spoločnosťou Advokátska kancelária M., s. r. o., K., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. V., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. 22 Cb 169/2010-866 z 30. apríla   2012   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   2   Cob   122/2012-963 z 29. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť   H.   K.   vedenú   pod   sp.   zn.   Rvp   8/2013   a sťažnosť   D.   K.   vedenú pod sp. zn. Rvp 9/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 145/2013.

2. Sťažnosti H. K. a D. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. januára 2013 doručené   sťažnosti H.   K.,   D.,   S.,   a D.   K.,   G.,   S. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   zaručeného   čl. 48   ods.   2   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 Cb 169/2010-866 z 30. apríla 2012   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 2 Cob 122/2012-963 z 29. novembra 2012.

Zo   sťažností   a z ich   príloh   vyplýva,   že sťažovatelia   vystupovali   ako   žalovaní v konaní   vedenom   od   22.   septembra   2010   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 22 Cb 169/2010. Konanie bolo iniciované žalobou D. Č., M. (ďalej len „žalobkyňa“), ktorou sa   proti   sťažovateľom   domáhala „zaplatenia   istiny   vo   výške   1.156.985,16   €   s prísl., od každého   po   588.492.58   €   titulom   úhrady   zvyšku   neuhradenej   odplaty   za   prevod obchodného podielu spoločnosti A. spoločnosť s ručením obmedzeným M...“. V priebehu konania sťažovatelia podaniami z 27. júna 2011 a 1. júla 2011 „uplatnili si voči žalobkyni aj   vzájomnú   žalobu   o zaplatenie,   každý   po 599.809,45   €“,   z   titulu   náhrady   škody spôsobenej žalobkyňou nesplnením povinností, ku ktorým sa v zmluve zaviazala.

Okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   rozsudkom   č. k. 22   Cb   169/2010-866 z 30. apríla   2012   uložil   každému   sťažovateľovi   povinnosť „uhradiť   žalobkyni   sumu 578.492,58 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 578.492,58 € od 1.1.2010 do   zaplatenia“ (body   I   a II   výroku   rozsudku),   konanie   o vzájomnej   žalobe   oboch sťažovateľov „v   časti   o zaplatenie   sumy   313.321,35   €“ zastavil   (body   III   a IV   výroku rozsudku), vo zvyšku, t. j. u každého v sume 286 488,10 €, vzájomnú žalobu sťažovateľov zamietol (body V a VI výroku rozsudku) a obom sťažovateľom uložil povinnosť náhrady trov konania (body VII až IX výroku rozsudku).

Sťažovatelia   podali   proti   prvostupňovému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie, ktorým   napadli   výrok   v bodoch   I,   II,   V,   VI,   VII,   VIII   a IX.   V odôvodnení   odvolania spochybnili danosť právomoci slovenských súdov na konanie o žalobe žalobkyne, tvrdili nesprávne skutkové   zistenia,   ako   aj nesprávny   právny   názor   okresného   súdu,   namietali porušenie   princípu   rovnosti   zbraní   a kontradiktórnosti   konania,   odmietnutie   vykonania ďalších navrhovaných dôkazov i správnosť výpočtu náhrady trov konania. Navrhli zrušenie rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 122/2012-963 z 29. novembra 2012 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku I, II, III, IV a zrušil výroky VII a VIII o povinnosti náhrady trov konania. V rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Dospel k záveru o správnosti skutkových i právnych záverov okresného súdu a odvolacie námietky   sťažovateľov   vyhodnotil   ako   nedôvodné.   Zrušujúci výrok založil   na zistenom nedostatočnom odôvodnení prvostupňového rozsudku.

V sťažnostiach   doručených   ústavnému   súdu   sťažovatelia   zhodne   prednášajú námietky v zásade identické s námietkami, ktorými brojili proti prvostupňovému rozsudku okresného   súdu   v podanom   odvolaní.   Navyše   zdôrazňujú, že   krajský   súd   nerešpektoval rozsah, v akom odvolaním prvostupňový rozsudok napadli, pretože sa nijako nevysporiadal s výrokmi zamietajúcimi časť vzájomných návrhov sťažovateľov (výroky V a VI rozsudku okresného súdu). Na tomto podklade potom tvrdia porušenie svojich označených práv.

V závere sťažností zhodne navrhujú, aby ich ústavný súd prijal na ďalšie konanie, a každý z nich navrhuje meritórne rozhodnúť takto:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   princíp   rovnosti   zbraní   účastníkov   súdneho   konania podľa čl. 47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského   súdu   v Košiciach   vo   veci   pod   sp.   zn.   2Cob/122/2012   zo   dňa   29.11.2012 a rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. 22Cb/169/2010 zo dňa 30.4.2012 porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach vo veci pod sp. zn. 2Cob/122/2012 zo dňa 29.11.2012 a rozsudok Okresného súdu Michalovce č. k. 22Cb/169/2010 zo dňa 30.4.2012 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v Košiciach   a Okresný   súd   v Michalovciach   je   povinní   spoločne a nerozdielne   nahradiť   trovy   konania   v sume   197,84   EUR   do   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Sťažovatelia   v sťažnostiach   navrhujú   aj   odklad   vykonateľnosti   napadnutého odvolacieho rozsudku krajského súdu.

Ústavnému   súdu   žalobkyňa   14.   februára   2013   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   doručila   návrh   na   jej   pripustenie   do konania   v pozícii   vedľajšieho   účastníka. Argumentuje v prospech právnych záverov okresného súdu i krajského súdu a poukazuje na skutočnosť,   že   po   právoplatnosti   prvostupňového   i druhostupňového   rozsudku sťažovateľ   H.   K.   splnil   povinnosť   uloženú   mu   týmito   súdnymi   rozhodnutiami, kým sťažovateľ   D.   K. „ešte   6.12.2012,   teda   dva   dni   po   právoplatnosti   rozsudku všeobecného súdu, ale dva dni pred jeho vykonateľnosťou, uzatvoril... v Bratislave Zmluvu o zriadení   záložného   práva   k obchodnému   podielu.   Toto   právo   bolo   aj   zapísané v obchodnom   registri.“.   V tom   podľa   žalobkyne   tkvie   jej „právny   záujem   na   vstupe do konania“.

Sťažovateľ H. K. podaním označeným ako „Žiadosť“ doručeným ústavnému súdu 20. marca 2013 v otázke odkladu vykonateľnosti napadnutého rozsudku   krajského súdu naliehal na „čo možné najpromptnejšie rozhodnutie,   nakoľko sťažovateľovi hrozí vážna a nenapraviteľná   škoda   veľkého   rozsahu,   ktorá   je   spôsobilá   ohroziť   fyzickú   existenciu sťažovateľa ako aj jeho akúkoľvek podnikateľskú činnosť“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak   tento   zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v   súlade s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami uvedenými v bode 1 výroku tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť predložených sťažností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o časti sťažností týkajúce sa prvostupňového rozsudku okresného súdu č. k. 22 Cb 169/2010-866 z 30. apríla 2012, ústavný súd poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého stabilne odvodzuje dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci. Ústavný   súd   podľa   tohto   princípu   môže   poskytovať   ochranu   základným   právam alebo slobodám,   alebo   ľudským   právam   a   základným   slobodám   vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť požadovaný ochranu.

Napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   je   rozhodnutím   prvostupňovým, proti ktorému je   odvolanie   prípustné   (§   201   OSP).   Sťažovatelia   svoje   právo   podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využili. To vylučuje právomoc ústavného súdu vecne prejednávať predmetné časti spojených sťažností, v dôsledku čoho ich ústavný súd musí odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie.

2.   Na   účel   rozhodnutia   o častiach   sťažností   napádajúcich   odvolací   rozsudok krajského súdu č. k. 2 Cob 122/2012-963 z 29. novembra 2012 si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu spisový materiál vo veci sp. zn. 22 Cb 169/2010.

2.1 Zo spisového materiálu ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol   právoplatnosť   na   základe   doručenia   jeho   písomného   vyhotovenia   právnym zástupcom sporových strán 4. decembra 2012. Doručenia odvolacieho rozsudku vykonal krajský   súd.   Sťažovatelia   doručili   okresnému   súdu   31.   decembra   2012   dovolanie proti prvostupňovému rozsudku i proti rozsudku odvolaciemu. Namietajú v ňom nedostatok právomoci slovenských súdov [§ 237 písm. a) OSP], odňatie možnosti konať pred súdom (body III a IV odôvodnenia dovolania), nesprávne právne posúdenie veci (body IV, V, VII aj   VIII   odôvodnenia   podaného   dovolania),   ako   aj   nenariadenie   pojednávania   krajským súdom (bod X odôvodnenia podaného dovolania).

Krajský súd doručil súdny spis okresnému súdu 7. januára 2013, ten však vzápätí (11. januára 2013) vrátil spis krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 2 Cob 122/2012-995 zo 14. januára 2013 opravil výrok svojho rozsudku z 29. novembra 2012 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok okresného súdu v zamietavých výrokoch (výroky III a IV rozsudku okresného súdu). Opravné uznesenie krajského súdu bolo právnym zástupcom účastníkov konania   doručené   16.   a 17.   januára   2013.   Spis   bol   následne   vrátený   okresnému   súdu 22. januára 2013.

2.2 Z už spomenutého princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov   právomoci   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ochranu pred ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré   má   sťažovateľ   k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,   neznamená samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale až   rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľmi vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených   námietkach porušenia označených   základných   práv,   ak je zrejmé, že   sťažovatelia   podali   dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Spojené sťažnosti   museli   byť   preto   v   týchto   častiach   odmietnuté   pre   ich   predčasnosť, pretože o ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   sťažovatelia   namietajú,   bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti   na ústavnom   súde   navodzuje   situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   konštatuje, že v prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   spojenými   sťažnosťami   v   týchto častiach meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ich odmietol ako neprípustné pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   O ďalších   návrhoch   sťažovateľov   formulovaných   v sťažnostných   petitoch (zrušenie napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, náhrada trov konania) a o navrhnutých odkladoch vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu odmietnutia   sťažnosti   nebolo   potrebné   rozhodnúť.   Rovnako   tak   nebolo   potrebné rozhodovať   o pripustení   vedľajšieho   účastníka   do   konania.   Ústavný   súd   k tomu   navyše dodáva, že § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde je vo vzťahu k § 93 ods. 1 OSP lex specialis,   pričom v zmysle   uvedeného   žiadne   ustanovenie   zákona   o ústavnom   súde nepriznáva v konaní čl. 127 ods. 1 ústavy postavenie vedľajšieho účastníka (m. m. II. ÚS 91/08, II. ÚS 122/05).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013