znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 145/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosti F. K. a A. B., obaja t. č. vo väzbe, zastúpených advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa čl.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Bratislava, 1. oddelenia vyšetrovania v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   –   pracovisko   Banská   Bystrica   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Tp   17/2010   a jeho   uznesením   z 13.   decembra   2010   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 47/2010 a jeho uznesením z 20. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti F. K. a A. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. februára 2011   elektronicky   doručené   (písomne   doplnené   predložením   originálov   sťažností 23. februára 2011) sťažnosti F. K. a A. B., obaja t. č. vo väzbe (ďalej aj „sťažovateľ 1“, „sťažovateľ 2“ a spolu „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47   ods.   3   ústavy,   práva   zaručujúceho   zákaz   mučenia   podľa   čl.   3   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,   odboru   Bratislava,   1.   oddelenia   vyšetrovania   (ďalej   len   „úrad   boja   proti organizovanej kriminalite“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len   „špeciálna   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VII/2   Gv   16/10,   postupom Špecializovaného trestného súdu – pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a jeho uznesením z 13. decembra 2010   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 47/2010 a jeho uznesením z 20. decembra 2010.

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 100/2011-16 z 8. marca 2011 boli sťažnosti sťažovateľov spojené na spoločné konanie z dôvodu ich skutkovej a právnej súvislosti. Obe sťažnosti mali takmer totožný obsah, sťažovatelia v nich namietali takmer totožné práva postupom a rozhodnutiami totožných orgánov verejnej moci v rámci trestného stíhania, kde vystupujú v procesnom postavení obvinených.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   sú   stíhaní   vyšetrovateľom   úradu   boja   proti organizovanej   kriminalite   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-25/BOK-B1-2010, pričom 16. februára 2010 im bola obmedzená osobná sloboda a boli vzatí do väzby.

O návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania ich väzby rozhodol špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 tak, že túto lehotu predĺžil do 31. marca 2011.

Sťažovatelia   uviedli,   že   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   podali   sťažnosti, o ktorých rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2011 tak, že ich zamietol.

Sťažovatelia v sťažnostiach namietali, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo ukončené prípravné konanie, a teda, že v ich trestnej veci sú závažným spôsobom porušované ich „práva na spravodlivé a rýchle konanie“. V tejto súvislosti uviedli, že od vznesenia obvinenia bolo v priebehu konania vypočutých 26 osôb, z toho 10 obvinených, že sa   uskutočnilo   52   výsluchov,   ale   že   priebeh   prípravného   konania   je   poznačený jednomesačnými   až   dvojmesačnými   prieťahmi   vyvolávajúcimi   nežiaduci   stav,   ktorý negatívnym spôsobom zasahuje do ich práva na spravodlivý proces.

Sťažovatelia   v sťažnostiach   poukázali   na   nimi   tvrdené   nedostatky   v postupe a rozhodnutiach špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu.

Vo   vzťahu   k uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   17/2010 z 13. decembra 2010 sťažovatelia uviedli, že toto rozhodnutie síce obsahuje viacstranové odôvodnenie, ale že právny názor tohto súdu, ako aj odôvodnenie ďalšieho trvania väzby skutkovými okolnosťami sú zhrnuté na troch stranách. Okrem toho sťažovatelia tomuto rozhodnutiu   vytýkali,   že   neobsahuje   dostatočné   odôvodnenie,   pokiaľ   ide   o   dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti, poukázali na to, že špecializovaný trestný súd vzal do úvahy len výpoveď chráneného svedka, ktorá je v ich neprospech, a ostatné dôkazy, ktoré ako uvádzajú, vyznievajú v ich prospech, špecializovaný trestný súd nezohľadnil a pri predĺžení   lehoty   trvania   ich   väzby   sa   stotožnil   len   s návrhom   prokurátora   špeciálnej prokuratúry. Okrem toho sťažovateľ 1 tvrdil, že nie je stíhaný za násilnú trestnú činnosť, a preto pri rozhodovaní o zákonnosti väzby mal špecializovaný trestný súd túto okolnosť zohľadniť.

Namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovatelia vytýkali to, že automaticky prebral názor súdu prvého stupňa a že z nepochopiteľných príčin poukázal na aktuálnosť skôr prijatých rozhodnutí týkajúcich sa zákonnosti ich väzby. Sťažovatelia ďalej tvrdili, že z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nie   je zrejmé,   z akých   dôkazov   vyplýva   dôvodnosť   ich podozrenia zo spáchanej trestnej činnosti, a že v tomto ohľade je potrebné toto rozhodnutie považovať za nedostatočne odôvodnené. Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že argumentácia najvyššieho súdu o tom, že v danom prípade neboli zistené žiadne prieťahy v prípravnom konaní, neobstojí, ako tiež neobstojí to, že najvyšší súd konštatoval, že ide o súdne konanie, aj keď   konanie   je ešte   len   v štádiu   prípravného   konania,   a že   na   hlavnom   pojednávaní 13. decembra 2010 sa rozhodovalo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, hoci   žiadne   hlavné   pojednávanie   sa   ešte   nemohlo   konať.   Tieto   skutočnosti   podľa sťažovateľov svedčia o tom, že najvyšší súd k prerokovaniu zákonnosti ich väzby pristúpil rutinérskym   spôsobom.   Okrem toho sťažovateľ č.   2 spochybnil dôveryhodnosť jedného zo svedkov,   ktorého   označil   za „profesionálneho   svedka“,   ktorý   sa   snaží   exculpovať z trestnej činnosti.

Porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru sťažovatelia videli   v tom,   že   ich   osobná   sloboda   je   obmedzovaná   nezákonne,   že   nebola   dostatočne preukázaná   ani   len   existencia   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   trestnej   činnosti   ani žiadne   okolnosti   odôvodňujúce   potrebu   zabránenia   v páchaní   trestnej   činnosti   alebo zamedzenia ich úteku.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 sťažovatelia citujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uviedli: „Primeranosť lehoty držania obvinených vo väzbe nemožno posudzovať abstraktne, ale podľa osobitosti každého prípadu, každého jedného obvineného. Tým, že sťažovateľ je priamo v rozhodovaní spájaný   s ďalšími   obvinenými   v prípade   a o týchto   sa   rozhoduje   un   bloc,   dochádza k porušovaniu   tohto   základného   pravidla.“ V tejto   súvislosti   sťažovatelia   tvrdili,   že dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestnej   činnosti   nestačí   na   to,   aby   bola   väzba predlžovaná, ale že k tomu musia pristúpiť ďalšie skutkové okolnosti odôvodňujúce ďalšie trvanie väzby. Podľa názoru sťažovateľov však takéto konkrétne skutočnosti v rozhodnutí najvyššieho súdu absentujú. Podľa ich názoru nie sú dané žiadne dôvody útekovej, kolúznej ani preventívnej väzby. Sťažovateľ 2 zároveň dodal, že neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by sa nejakým spôsobom snažil niekoho ovplyvňovať, a tým mariť vyšetrovanie. Poukázal na to, že trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu, sa mal dopustiť v roku 2007 a že ku dňu vzatia do väzby (16. februára 2010) mal dostatok času niekoho ovplyvňovať, ale že tak neučinil,   a taktiež   popieral,   že   by   na   špecializovanom   trestnom   súde   20.   augusta   2010 ovplyvňoval jedného z obvinených, pretože pri úkone pri ňom ani nesedel.

Porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovatelia videli v tom, že najvyšší súd o ich sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu rozhodol na neverejnom zasadnutí bez ich prítomnosti, ako aj bez prítomnosti ich obhajcu. Okrem toho sťažovatelia tvrdili, že až do 21. februára 2011 nebolo ich obhajcovi umožnené nazrieť do časti vyšetrovacieho spisu z dôvodu nebezpečenstva zmarenia účelu trestného konania.

K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovatelia uviedli, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby obidva súdy vzali do úvahy len argumentáciu prokurátora a dôkazy v ich neprospech, zatiaľ čo dôkazy obhajoby ostali   podľa   ich   vyjadrenia   nepovšimnuté.   Okrem   toho   sťažovatelia   namietali,   že   ich obhajcovi neboli dosiaľ doručené niektoré znalecké posudky či uznesenia o pribratí znalca. Sťažovatelia taktiež namietali, že sudca špecializovaného trestného súdu pri ich výsluchu 13.   decembra   2010   bezdôvodne   zastavil   reč   ich   obhajcu,   aj   napriek   tomu,   že   súvisela s predmetom konania. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na „praktiky“ vyšetrovateľa v súvislosti so zasielaním upovedomení o procesných úkonoch, z ktorých nie je jasné, ktorá osoba má byť vypočutá, ako aj v súvislosti s nevyužitím právnych prostriedkov, ktoré zákon vyšetrovateľovi poskytuje v prípadoch, ak sa predvolaná osoba nedostaví k úkonu.

Porušenie základného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa ich názoru spočíva v tom, že špecializovaný trestný súd a najvyšší súd nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia o predĺžení lehoty trvania väzby, čo vyústilo do   nepreskúmateľnosti   týchto   súdnych   rozhodnutí.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľov   tieto rozhodnutia sa vyznačujú aj vysokou mierou arbitrárnosti.

Sťažovateľ 1 namietal aj porušenie svojho práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa čl. 3 dohovoru, čo odôvodnil tým, že v ústave, kde vykonáva väzbu, je od 16. februára 2010 umiestnený v izolácii od iných osôb. Podľa vyjadrenia sťažovateľa možno v danom prípade hovoriť až o umiestnení v tzv. segregačnej cele, čo má negatívny vplyv na jeho psychickú pohodu. Sťažovateľ tvrdil, že je úlohou orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť mu vyhovujúce podmienky výkonu väzby.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosti na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Postupom Prezídia Policajného Zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava v konaní vedenom   pod   ČVS:   PPZ-25/BOK-B1-2010,   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR. Postupom a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu v Pezinku - Pracovisko Banská   Bystrica   ul.   ČSA   7,   974   01   Banská   Bystrica   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Tp 17/2010 v rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 47/2010 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, práva na slobodu a bezpečnosť v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 17 ods. 5 Ústavy SR.

Postupom a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu v Pezinku - Pracovisko Banská Bystrica ul. ČSA 7, 974 01 Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 v rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 47/2010 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd prikazuje Prezídiu Policajného Zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,   Odbor   Bratislava   I,   1.   Oddelenie   vyšetrovania,   Pribinova   č.   2,   812   72 Bratislava, aby v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 postupoval v súlade so zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd prikazuje Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, aby postupovala v súlade so zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, bez zbytočných prieťahov.

Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 17/2010 zo dňa 13. 12. 2010 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Tost 47/2010 zo dňa 20. 12. 2010 sa zrušujú.“

Sťažovateľ 1 navyše žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „Postupom Prezídia Policajného Zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava v konaní vedenom   pod   ČVS:   PPZ-25/BOK-B1-2010,   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na zákaz mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v zmysle čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní tých častí sťažností, ktorými sťažovatelia namietali porušenie svojich práv   postupom   a uznesením   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   17/2010 z 13. decembra 2010, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu ako súdu prvého stupňa   sťažovatelia   využili   možnosť,   ktorú   im   ponúka   Trestný   poriadok,   a   na   základe opravných   prostriedkov   o   zákonnosti   väzby   konal   a rozhodol   najvyšší   súd.   Právo druhostupňového   súdu   preskúmať   na   základe   podanej   sťažnosti   uznesenie   súdu   prvého stupňa,   a poskytnúť   tak   ochranu   práv   sťažovateľov   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu bezprostredne preskúmavať uznesenie špecializovaného trestného súdu v namietanej veci.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   sťažnosti   v týchto   častiach   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 48/2010).

Pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľov   o porušení   ich   základného   práva   na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010,   tieto   ústavný   súd   už   na   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu sa týkalo rozhodovania o zákonnosti väzby.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru (prípadne čl.   46   ods.   1 ústavy,   čl. 47   ods.   3 ústavy   alebo napr. čl.   48 ods.   2   ústavy). Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie   súdu   o   väzbe   sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne   ustanovenia   o   osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie   či   ustanovenie   čl.   47   ods.   3   ústavy   garantujúce   rovnosť   účastníkov   v konaní (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010, III. ÚS 1/2011).

Sťažovateľ   1 v časti   sťažnosti   namietal aj porušenie práva   podľa   čl.   3 dohovoru postupom úradu boja proti organizovanej kriminalite v konaní vedenom od sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 a postupom špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, čo odôvodnil tým, že od 16. februára 2010 je v ústave, kde vykonáva väzbu umiestnený v cele oddelene od ostatných osôb, čo nepriaznivo pôsobí na jeho psychický stav.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   1   túto   časť   sťažnosti   žiadnym   spôsobom neodôvodnil, len bez ďalšieho konštatoval, že umiestnenie na cele separovane od iných osôb znamená porušenie jeho práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa čl. 3 dohovoru.

Vzhľadom na nedostatok odôvodnenia nemohol ústavný súd ani preskúmať vznesenú námietku proti úradu boja proti organizovanej kriminalite ani voči špeciálnej prokuratúre, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   umiestnenie   osoby   pozbavenej   osobnej   slobody v samostatnej cele automaticky neznamená namietané porušenie označeného práva. Napr. podľa § 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 437/2006 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby v znení neskorších predpisov, ak obvinený vyhlási hladovku, umiestni sa v cele samostatne. To znamená, že s umiestnením osoby na cele oddelene od iných osôb počíta aj právna úprava. V nadväznosti na to ústavný súd považuje za dôležité uviesť, že keďže sťažovateľ 1 bližšie nešpecifikoval, akým spôsobom sa mali úrad boja proti organizovanej kriminalite či špeciálna prokuratúra podieľať na porušení tohto práva, zo zrejmých dôvodov nemohol nájsť ani príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práva podľa čl. 3 dohovoru a postupom označených orgánov verejnej moci.

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Okrem toho ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ 1 v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   nepreukázal,   že   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   svoje   právo podľa čl. 3 dohovoru bránil využitím všetkých právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na jeho ochranu účinne poskytuje.

V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“), podľa ktorého prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody,... boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu... a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   1   ani   jej príloh   nevyplýva,   aby   sa   sťažovateľ predtým, než podal sťažnosť ústavnému súdu, domáhal ochrany svojho práva podľa čl. 3 dohovoru   na   príslušnom   orgáne   prokuratúry.   Z tohto   dôvodu   sťažnosť   v tejto   časti   je neprípustná.

V časti   sťažnosti   sťažovatelia   namietali   prieťahy   v konaní   úradu   boja   proti organizovanej   kriminalite   a v postupe   špeciálnej   prokuratúry.   Vo   vzťahu   k uvedenému sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru.

Pri odôvodnení týchto námietok sťažovatelia argumentovali obdobiami nečinnosti vyšetrovateľa   úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   v trvaní   jedného   až   dvoch mesiacov medzi jednotlivými úkonmi prípravného konania.

Bez ohľadu na to, že sťažovatelia v naznačených súvislostiach nenamietali porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré je potrebné na daný prípad aplikovať, pretože   orgány   činné   v trestnom   konaní   nerozhodovali   v okolnostiach   daného   prípadu o zákonnosti väzby, kedy je aplikovateľný čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ale vykonávali úkony   trestného   (prípravného)   konania,   v rámci   ktorého   sa   koná   o trestnom   obvinení konkrétnych osôb, ústavný súd považoval za potrebné sa k tejto námietke vecne vyjadriť.Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľom   bolo   vznesené   obvinenie   uznesením vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára 2010. V prípade sťažovateľa 1 išlo o vznesenie obvinenia za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a za pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona sčasti dokonaný, sčasti v štádiu   pokusu   podľa   §   14   ods.   1   Trestného   zákona.   V prípade   sťažovateľa   2   išlo o vznesenie obvinenia za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2 písm. b), ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a § 141 písm. a) Trestného zákona, sčasti dokonaný, sčasti vo vzťahu k § 186 ods. 3 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a ďalšie obzvlášť závažné zločiny (hrubý nátlak, všeobecné ohrozenie, podvod, ublíženie na zdraví) a zločin (poškodzovanie cudzej veci).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   doterajšia   dĺžka   prípravného   konania   –   od   vznesenia obvinenia (takmer 14 mesiacov) spolu s charakterom prerokovávanej veci vyznačujúcej sa potrebou rozsiahleho dokazovania (výsluchy viacerých obvinených, svedkov, poškodených, znalecké   dokazovanie)   a veľkým   počtom   dosiaľ   vo   veci   vykonaných   úkonov   zatiaľ nesignalizuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedeného   sú   sťažnosti   sťažovateľov   v týchto   častiach   zjavne neopodstatnené, a preto ich ústavný súd z tohto dôvodu odmietol.

Navyše, sťažovatelia v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ani nepreukázali, že   pred   podaním   sťažnosti   ústavného   súdu   využili   možnosť,   ktorú   im   ponúka   Trestný poriadok v ustanovení § 210, podľa ktorého obvinený má právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania   žiadať   prokurátora,   aby   bol   preskúmaný   postup   policajta,   najmä   aby   boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní. Taktiež sťažovatelia nepreukázali, že   vo   vzťahu   k postupu   špeciálnej   prokuratúry   v otázkach   prieťahov   v konaní,   žiadali prostredníctvom podnetu podľa § 31 a násl. zákona o prokuratúre o preskúmanie postupu dozorujúceho prokurátora. Z tohto dôvodu sú sťažnosti v týchto častiach neprípustné.

Sťažovatelia   namietali   aj   iné   závady   v postupe   vyšetrovateľa   (postup   pri upovedomovaní   obhajcu   o úkonoch   trestného   konania),   či   prokurátora   (preferovanie dôkazov   v neprospech   sťažovateľov   pri   návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby, neumožnenie nazretia do časti spisu z dôvodu obáv zmarenia vyšetrovania), ale v tomto smere považuje ústavný súd za potrebné upriamiť pozornosť na to, že trestné konanie je v štádiu   prípravného konania, a preto   všetky   nedostatky   je stále možné namietať,   či   už podaním žiadosti podľa § 210 Trestného poriadku, či podnetov podľa § 31 a násl. zákona o prokuratúre.

Okrem   toho sťažovatelia   môžu   nedostatky   v postupe   orgánov   činných   v trestnom konaní   (aj   s   ohľadom   na   porušenie   práv   obhajoby)   namietať   aj   v odvolacom   konaní, samozrejme, za predpokladu, že vec sa dostane do štádia konania pred súdom, ktorý príjme rozhodnutie, s ktorým sťažovatelia prejavia nespokojnosť. V takom prípade odvolací súd napr. podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zruší napadnutý rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť   objasnenie   veci   alebo   právo obhajoby.   Za   určitých   okolností   majú   sťažovatelia   právo   namietať   isté   vady   trestného konania aj v rámci dovolacieho konania (§ 371 Trestného poriadku).

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom úradu boja proti organizovanej kriminalite a postupom špeciálnej prokuratúry konštatuje, že aj napriek tomu, že jednotlivými námietkami, ktoré sťažovateľ subsumoval pod uvedené články ústavy a dohovoru, sa už ústavný súd zaoberal, považoval za potrebné poukázať na to, že tieto práva orgány činné v trestnom konaní ani nemohli porušiť, pretože ich porušenie sa viaže na rozhodovanie   o zákonnosti   väzby.   V tomto   prípade   o zákonnosti   väzby,   respektíve o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľov   rozhodoval   špecializovaný   trestný   súd a najvyšší súd.

Keďže ústavný súd zvyšné časti sťažností z rôznych dôvodov odmietol, ostávalo už len   posúdiť,   či   postupom   a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tost   47/2010 z 20. decembra 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Vo vzťahu k uvedenému sťažovatelia predostreli námietky, ktoré sa týkali porušenia zásady kontradiktórnosti konania, pretože na neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu neboli vypočutí k zákonnosti ich väzby, respektíve, že najvyšší súd rozhodol v ich neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti ich obhajcu. Zároveň namietali, že rozhodnutie najvyššieho súdu neobsahuje konkrétne skutočnosti odôvodňujúce potrebu predĺženia ich väzby.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, v rámci ktorej tvrdili, že došlo k porušeniu čl. 5 ods.   4   dohovoru,   pretože   neboli   vypočutí   (neboli   prítomní)   na   neverejnom   zasadnutí najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   zo   „zápisnice   o výsluchu   obvinených“   špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 17/10 z 13. decembra 2010 zistil, že pri rozhodovaní o tom, či sú dané dôvody na predĺženie lehoty trvania väzby, boli sťažovatelia vypočutí sudcom pre prípravné konanie.

Potom, ako sa k dôvodom väzby vyjadril najprv sťažovateľ 2, sudca pre prípravné konanie udelil slovo jeho obhajcovi. Ten sa vyjadril k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, pričom potom, ako sudca pre prípravné konanie usúdil, že prednes obhajcu   nesúvisí   s účelom   aktuálneho   výsluchu,   tento   prednes   zastavil.   Neskôr   bol k zákonnosti väzby vypočutý aj sťažovateľ 1, pričom sudca pre prípravné konanie udelil slovo aj jeho obhajcovi, ktorý sa k zákonnosti väzby sťažovateľa 1 vyjadril, pričom taktiež bol   upozornený   sudcom   pre   prípravné   konanie,   že   jeho   prednes   vybočuje   z rámca predmetného úkonu.

Po vypočutí sťažovateľov a ďalších obvinených sudca pre prípravné konanie vyhlásil uznesenie, v ktorom okrem iného konštatoval, že na základe návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry sa väzba sťažovateľov predlžuje do 31. marca 2011.

Proti výroku uznesenia špecializovaného trestného súdu, ktorým bola lehota trvania väzby predĺžená, podali sťažovatelia hneď po vyhlásení uznesenia do zápisnice sťažnosť.

Zo zápisnice špecializovaného trestného súdu nevyplýva, aby sťažovatelia žiadali o svoje vypočutie aj pred senátom druhostupňového súdu.

O sťažnostiach sťažovateľov rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010 tak, že ich zamietol.

V   zmysle   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   pred   rozhodnutím   o   väzbe   musí   byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému   otázky   týkajúce   sa   rozhodnutia   o väzbe;   bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo   v   jeho   neprítomnosti   alebo   ak   zdravotný   stav   obvineného   neumožňuje   jeho výsluch... Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti obvineného alebo iných osôb podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor   a obvinený   mali   možnosť   pred   rozhodnutím   o   väzbe   vyjadriť;   to   platí   aj o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a.

Z   citovaného   ustanovenia   Trestného   poriadku   jednoznačne   vyplýva,   že   obvinený musí byť pred rozhodnutím o väzbe vypočutý a zároveň má právo poznať obsah návrhov či žiadostí prokurátora, aby mal možnosť sa k nim pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť.

V namietanom prípade boli sťažovatelia pred rozhodnutím o predĺžení lehoty trvania väzby   vypočutí   sudcom   pre   prípravné   konanie   špecializovaného   trestného   súdu.   Ešte predtým, než im bolo umožnené vyjadriť sa k návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, prokurátor   špeciálnej   prokuratúry   predložil   sudcovi   pre   prípravné   konanie   doplnenie návrhu, ktorý bol následne predložený sťažovateľom, ďalším obvineným a ich obhajcom s poskytnutím   dostatočného   priestoru   na   oboznámenie   sa   s jeho   obsahom.   Až   následne sudca pre prípravné konanie prikročil k výsluchu sťažovateľov.

Podstatnou   súčasťou   procesných   záruk   v   konaní   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru v prípadoch,   keď   pozbavenie   osobnej   slobody   dotknutej   osoby   spadá   pod   čl.   5   ods.   1 písm. c) dohovoru, je aj osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca mu   osobne   sa   k   veci   vyjadriť,   pretože   sama   osebe   predstavuje   významnú   garanciu rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06) a za   určitých   okolností   môže   predstavovať   nevyhnutný   predpoklad   na   rešpektovanie základných   procesných   garancií   uplatniteľných   vo   veciach   týkajúcich   sa   pozbavenia osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Rozhodnutie   súdu   bez   osobnej   účasti   obvineného   v   konaní   týkajúcom   sa preskúmania zákonnosti jeho väzby nemusí v každom jednotlivom prípade predstavovať zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní   spadajúcich   pod   režim   čl.   5   ods.   4   dohovoru)   v   primeraných   (t.   j.   v   relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná   vždy,   keď   to   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   vyžaduje   povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo   ak   vzhľadom   na   procesnú   situáciu   a   povahu   prerokúvaných   skutočností   je zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti   konania   a   princípu   „rovnosti   zbraní“   (obdobne   III.   ÚS   34/07, III. ÚS 226/07).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry, ako aj zo skutkového stavu dospel ústavný súd k záveru, že samotnou skutočnosťou, že sťažovatelia neboli vypočutí bezprostredne pred rozhodnutím najvyššieho súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, nemohlo dôjsť k porušeniu ich práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vzniknutú situáciu je potrebné vnímať vo svetle všetkých okolností daného prípadu. V tomto smere je rozhodujúce, že sťažovatelia boli k dôvodom svojej väzby vypočutí 13. decembra 2010, to znamená týždeň pred neverejným zasadnutím najvyššieho súdu. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sťažovatelia boli k dôvodom svojej väzby vypočutí v krátkom časovom úseku (1 týždeň) pred rozhodovaním najvyššieho súdu, spĺňa aj parametre zákonnosti a ústavnosti kladené na periodickú kontrolu zákonnosti väzby zahŕňajúcu aj procesné záruky súvisiace s osobnou prítomnosťou osoby, o ktorej osobnú slobodu ide, v konaní pred všeobecným súdom.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažností sťažovateľov v týchto častiach odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo zvyšných častiach sťažností sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20.   decembra   2010,   pretože   toto   uznesenie   považovali   za   nedostatočne   odôvodnené. Zároveň spochybňovali dôvodnosť svojho trestného stíhania, pretože podľa ich názoru sú dosiaľ zadovážené dôkazy, ktoré majú údajne svedčiť o spáchanej trestnej činnosti, veľmi neisté.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na dodržanie procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť súdu   argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Z obsahu sťažností a ich príloh ústavný súd zistil, že uznesením sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu   sp. zn. Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 bolo rozhodnuté o viacerých skutočnostiach (napr. o predĺžení lehoty trvania väzby, o neprijatí písomného   sľubu,   o zamietnutí   žiadostí   o prepustenie   z väzby   a podobne)   týkajúcich   sa viacerých   obvinených,   pričom   vo   vzťahu   k sťažovateľom   bolo   rozhodnuté len   o návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby, a to tak, že ich väzba bola predĺžená do 31. marca 2011.

Z uznesenia   špecializovaného   trestného   súdu   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   trestne stíhaní za rozmanitú obzvlášť závažnú trestnú činnosť.

Sudca   pre   prípravné   konanie   špecializovaného   trestného   súdu   v uznesení   sp.   zn. Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 uviedol, že 29. novembra 2010 mu bol doručený návrh prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby na sťažovateľov, ako aj ďalších obvinených. Podľa neho sa prokurátor v návrhu odvolal na rozsah a obťažnosť trestnej   veci   (16   skutkov),   ktorej   vyšetrovanie   nebolo   možné   dosiaľ   ukončiť,   pričom poukázal   na   to,   že   dôvodnosť   trestného   stíhania   sťažovateľov   a spoluobvinených   je potvrdená vykonanými dôkazmi. Prokurátor špeciálnej prokuratúry argumentoval tým, že v ďalšom priebehu vyšetrovania je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, posúdiť a vyhodnotiť návrhy   obhajoby, poukázal   aj na to,   že   je predpoklad,   že   dôjde   k vzneseniu   obvinenia ďalším osobám. Okrem toho prokurátor dal do pozornosti skutočnosť, že v tejto trestnej veci ide o viacerých obvinených, poškodených a viacero skutkov, a preto predĺženie lehoty väzby u sťažovateľov a ďalších obvinených do 31. mája 2011 považoval za opodstatnené.

Sudca   pre   prípravné   konanie   špecializovaného   trestného   súdu   v odôvodnení uznesenia sp. zn. Tp 17/2010 z 13. decembra 2010 okrem iného konštatoval:

«Na tomto mieste je potrebné uviesť, že v tomto štádiu konania súd - sudca pre prípravné konanie nerozhoduje o vine a treste obvinených tak, ako je tomu na hlavnom pojednávaní. V tomto štádiu konania stačí dôvodnosť podozrenia, že obvinení mali spáchať trestnú činnosť konaním tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia. Doposiaľ zadovážené   dôkazy,   a   to   výsluchy   svedkov   a   poškodených   vo   výraznej   miere   dobre korešpondujú   s   obsahom   výpovede   chráneného   svedka   R.   G.,   navzájom   sa   v zásade dopĺňajú.   Niet   teda   iba   jediného   usvedčujúceho   dôkazu   v   takej   rozsiahlej   veci,   ako   je výpoveď R. G., ako to tvrdia obvinení. Žiaden zo zadovážených dôkazov zásadnou mierou nevyvrátil dôvodnosť podozrenia zo stíhanej trestnej činnosti ani u jedného z obvinených. Čo sa týka dôvodnosti väzby obvinených podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, hrozí im v prípade uznania viny zo stíhanej trestnej činnosti uloženie vysokého trestu odňatia slobody až doživotia. Zo spôsobu fungovania členov zločineckej skupiny možno dôvodiť záver, že existuje dôvodná obava, smerujúca k riziku úteku, alebo riziku   skrývania   sa   (§   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku).   Táto   obava   je   zatiaľ podložená najmä výpoveďami svedka R. G...

Okrem toho nemožno prehliadnuť aktivity vyplývajúce z výpovede obvineného B. Ž. z 12. októbra 2010 aj o tom, ako sa ho snažil obvinený A. B. ovplyvňovať. Táto výpoveď poukazuje na praktiky ovplyvňovania osôb, ako sa majú správať tým „vhodným“ spôsobom. Stále trvá reálna hrozba toho, že v prípade prepustenia niektorých z členov skupiny na slobodu,   táto   sa   dokáže   znovu   veľmi   rýchlo   vrátiť   späť   ku   svojej   pôvodnej   činnosti. Vzhľadom   na   demonštratívne   prejavy   sily,   na   násilie,   na   hrozby   rôznymi   ujmami,   na podpaľovanie,   na   vydieračský   únos,   niet   pochybností   o   tom,   že   stále   trvajú   obavy   z ovplyvňovania svedkov a poškodených, ale aj niektorých z obvinených, čím je daný dôvod väzby u všetkých obvinených spomenutých vo výrokovej časti tohto uznesenia aj podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (s výnimkou obvineného K. S...).

Vzhľadom na rozsah páchanej trestnej činnosti a obdobie, počas ktorej bola trestná činnosť   spáchaná,   s   poukazom   aj   na   obžaloby   podávané   za   inú   trestnú   činnosť   proti obvineným, niet pochybností o tom, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu je úplne reálna hrozba, že budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti, lebo počas dlhej doby, ako   je   zistiteľné   z   obsahu   vyšetrovacieho   spisu,   sa   neživili   riadnym   spôsobom,   ale prostriedky na obživu získavali páchaním trestnej činnosti. Na tomto mieste opäť treba poukázať na výpoveď svedka R. G. Tento svedok aj v tomto smere podrobne vypovedal o tom, ako boli členovia skupiny platení, z akých prostriedkov, ako sa peniaze rozdeľovali, kto komu dával výplatu. Všetko zatiaľ nasvedčuje tomu, že členovia zločineckej skupiny nemali stále zamestnanie a ich zdroj obživy mal zrejme pochádzať najmä z trestnej činnosti. Preto zostala zachovaná aj obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti, teda dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku...

Od prechádzajúceho rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby boli nepochybne vykonané ďalšie úkony, o čom svedčí aj predloženie nového zväzku vyšetrovacieho spisu označeného ako č. 13. Objektívne sa teda zmenil stav zisťovania skutkového stavu veci oproti augustu 2010. Preto je potrebné zvažovať, či argumentácia prokurátora uvedená v návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   je   nielen   rozumná,   a   presvedčivá,   ale   aj smerujúca k zisteniu skutkového stavu veci tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku. V tomto smere sudca pre prípravné konanie nezistil nič také, čo by naznačovalo, že postup vo vyšetrovaní nie je celkom v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku....

Možno súhlasiť s argumentáciou prokurátora v tom, že konanie prebieha plynulo. Rozsah dôkazov, ktoré treba vykonať, podľa názoru sudcu pre prípravné konanie by nemalo vyžadovať dobu až 5 mesiacov, ako to požadoval prokurátor vo svojom návrhu. Zisťovanie skutkového stavu veci nemôže byť na ujmu ktoréhokoľvek z obvinených. Preto napriek počtu obvinených   a   počtu   stíhaných   skutkov   treba   dbať   na   to,   aby   dôkazy   v   tejto   veci   boli vykonávané   naozaj   prednostne   a   urýchlene,   ako   sa   toho   domáhajú   obvinení   a   ako   to vyžaduje vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku. Orgány činné v trestnom konaní musia byť preto ešte aktívnejšie, musia sa snažiť získať požadované dôkazy podstatne skôr ako   za   5   mesiacov.   Preto   sudca   pre   prípravné   konanie   predĺžil   lehotu   trvania   väzby u všetkých obvinených iba o tri mesiace, teda do 31. marca 2011. Takéto predĺženie sa v terajšom štádiu prípravného konania javí ako primerané a rozumné na to, aby všetky potrebné dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu veci boli získané a vyhodnotené.»

Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia sťažnosti, o ktorých rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tost 47/2010 z 20. decembra 2010 tak, že ich zamietol.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol,   že   sťažovateľ   1   svoju sťažnosť   proti   prvostupňovému   uzneseniu   zdôvodnil   tak,   že „súd   je   povinný   striktne diferencovať obvinených a skutky, ktoré sa im pripisujú a s tým aj súvisiace dôvody väzby. Výpovede   svedkov   a obvinených   ku   skutku   č.   6   nepreukazujú   jeho   spoluúčasť   na predmetnom konaní a ani iné dôkazy nepreukazujú nutnosť zotrvania vo väzbe.“.

Podľa najvyššieho súdu sťažovateľ 2 vytýkal špecializovanému trestnému súdu tú skutočnosť, že v rámci prípravného konania nebol zabezpečený žiadny dôkaz, ktorý by ho usvedčoval zo spáchania trestnej činnosti, v tejto súvislosti spochybnil výpoveď chráneného svedka a dodal, že uznesenie súdu prvého stupňa neobsahuje žiadnu novú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala predĺženie lehoty trvania jeho väzby.

Najvyšší   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   sp.   zn.   1   Tost   47/2010 z 20. decembra 2010 konštatoval:

„V   prvom   rade   je   potrebné   konštatovať,   že   sudca   pre   prípravné   konanie v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne a jasne zdôvodnil na základe akých záverov trvajú   dôvody   väzby   u   všetkých   obžalovaných   v   súčasnosti.   Predmetné   rozhodnutie korešponduje s predchádzajúcimi vo veci vydanými rozhodnutiami o väzbe, pričom žiadne podstatné zmeny v uvedených smeroch nenastali...

Konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky primárne poukazuje aj na aktuálnosť skôr publikovaných rozhodnutí súdmi oboch druhov a stupňov v tejto trestnej veci, a to z hľadísk záverov o nutnosti väzby obvinených....

Zo skutočností zadokumentovaných v spise je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli doposiaľ zadovážené, nespochybnili dôvodnosť podozrenia voči všetkým obvineným z toho, že mali spáchať trestnú činnosť tak, ako je to spomenuté v uznesení o vznesení obvinenia.

Dôvodná obava, že prepustením obvinených na slobodu hrozí, že budú pokračovať v trestnej činnosti, mariť výsledky jej objasňovania pre hrozbu vysokých trestov sa môžu stať nedosiahnuteľnými pre účely trestného stíhania, stále trvá...

Najvyšší   súd   taktiež   nezistil   žiadne   také   prieťahy   v   doterajšom   konaní,   ktoré   by odôvodňovali konštatovanie, že doba, ktorá uplynula od vzatia obvinených do väzby je neúmerná   vecnej   i   formálnej   obťažnosti   veci.   Možno   konštatovať,   že   súdne   konanie prebieha   plynulo   a   v   ďalšej   fáze   vyšetrovania   bude   potrebné   vykonať   najmä   analýzy znaleckých   posudkov,   správ   z   daňových   úradov,   odpočutých   telefonických   hovorov a predvolať na výsluch poškodených a svedkov.“

Ústavný súd zistil, že špecializovaný trestný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj najvyšší súd, konštatoval, že podkladom na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľov z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (úteková väzba) je aj v súčasnej dobe skutočnosť, že obaja sú stíhaní za obzvlášť závažnú trestnú činnosť, hrozí im vysoký trest odňatia slobody a vzhľadom na spôsob fungovania zločineckej skupiny, ktorú tvorili, existuje dôvodná obava, že by sa mohli vyhýbať trestnému stíhaniu. Toto tvrdenie súd prvého stupňa zaujal s odkazom na obsah jednej zo svedeckých výpovedí.

Vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] sa najvyšší   súd   opäť   stotožnil   s argumentmi   prednesenými   súdom   prvého   stupňa.   V tejto súvislosti   súd   prvého   stupňa   poukázal   na   praktiky   zaužívané medzi   členmi   zločineckej skupiny,   na   už   existujúci   prípad   vzájomného   ovplyvňovania,   keď   z výpovede   jedného z obvinených bolo zistené, že sťažovateľ 2 sa ho snažil ovplyvňovať. Na tomto mieste súd prvého stupňa vyzdvihol charakter správania spoluobvinených v zločineckej skupine, s čím podľa jeho názoru súvisí aj dôvodný predpoklad, že prepustením sťažovateľov a ďalších obvinených na slobodu by sa takáto zločinecká skupina dokázala vrátiť k páchaniu trestnej činnosti. Podľa názoru špecializovaného trestného súdu práve povaha a závažnosť dosiaľ spáchanej   trestnej   činnosti   sú   predpokladom,   že   obava   z ovplyvňovania   svedkov, poškodených, ale aj niektorých obvinených stále trvá.

Najvyšší súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa súvisiacim s dôvodmi preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V tejto súvislosti bolo poukázané na to, že prepustením sťažovateľov a ďalších obvinených na slobodu by vznikla reálna   hrozba,   že   by   mohli   pokračovať   v doterajšej   trestnej   činnosti.   Súdy   vychádzali z toho, že vykonaným dokazovaním, hlavne z výpovede jedného zo svedkov, je zrejmé, že pred vzatím do väzby sa sťažovatelia neživili bežným spôsobom, ale príjmy si zadovažovali z páchania trestnej činnosti. Svedok dokonca presne popísal spôsob odmeňovania členov zločineckej skupiny.

Okrem toho, že najvyšší súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, poukázal aj na skoršie väzobné rozhodnutia prijaté v tejto trestnej veci a konštatoval, že okolnosti v nich uvedené sú aktuálne aj v súčasnom štádiu trestného konania.

Najvyšší súd súčasne vyslovil, že v danej veci bude potrebné vykonať ešte ďalšie dôkazy pre účely náležitého zistenia skutkového stavu, pričom si osvojil názor súdu prvého stupňa, že väzbu sťažovateľov a ďalších   obvinených   je potrebné predĺžiť do   31.   marca 2011,   a nie   až   do   31.   mája   2011,   ako   navrhoval   prokurátor   špeciálnej   prokuratúry. Druhostupňový súd sa vyjadril aj k tomu, či v postupe orgánov činných v trestnom konaní nedochádza k zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti dospel k záveru, že takáto okolnosť zistená nebola.

Úlohou ústavného súdu je zistiť, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd.   Pri   odôvodnení predĺženia   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľov   sa   najvyšší   súd   stotožnil   s   názorom špecializovaného   trestného   súdu   a poukázal   aj   na   aktuálnosť   skorších   väzobných rozhodnutí. Ústavný súd uvádza, že spôsob takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný, keďže jeho obsahom boli skutočnosti, ktoré boli sťažovateľom známe z obsahu rozhodnutí, na ktoré sa súd druhého stupňa odvolal (obdobne napr. III. ÚS 241/07, III. ÚS 271/07, II. ÚS 131/08).

Ústavný   súd   okrem   toho   zastáva   názor,   že   doterajšia   dĺžka   trvania   väzby u sťažovateľov   vzhľadom   na   spáchanie   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti,   z   ktorej   sú obvinení, nemôže byť vo všeobecnosti považovaná za neprimerane dlhú (od 16. februára 2010), a to aj s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu (rozsiahle dokazovanie), ako aj vzhľadom na doterajšie dodržanie zákonných lehôt podľa § 76 Trestného poriadku, keď väzba   v prípravnom   konaní   môže   v prípade   oboch   sťažovateľov   trvať   až   25   mesiacov. Dosiaľ   bola   lehota   trvania   ich   väzby   predĺžená   do   31.   marca   2011,   čo   znamená,   že sťažovatelia by do tohto dátumu boli vo väzbe 13 mesiacov a 15 dní.

V súvislosti s námietkami sťažovateľov o tom, že v ich prípade nie sú dané dôvody väzby, ako aj o tom, že dôvody väzby sú u nich posudzované všeobecne v spojení s ďalšími obvinenými, ústavný súd uvádza, že ak ide o trestnú vec, kde vystupujú viacerí obvinení, ktorí   spoločne   participovali   na   trestnej   činnosti,   dôvody   ich   väzby,   ako   aj   skutkové okolnosti môžu byť u viacerých, prípadne všetkých obvinených rovnaké, a teda aj spoločné. Samozrejme, že tieto dôvody musia byť konkrétne. Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že najvyšší súd odvolávajúci sa na skoršie rozhodnutia prijaté v tejto veci prísne nešpecifikoval skutkové okolnosti dôvodov väzby sťažovateľov, ale na druhej strane   vychádzajúc   z rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   uviedol   dostatočné   a   konkrétne skutočnosti opierajúce sa o výsluch svedka, doterajšie správanie obvinených, ako aj ostatné dosiaľ   vykonané   dokazovanie.   Vzhľadom   na   presvedčivosť   uvádzaných   skutkových okolností a právnych dôvodov sa ústavný súd nedomnieva, aby závery najvyššieho súdu boli   výsledkom   jeho   domýšľania   alebo   nekontrolovaných   predstáv   vyúsťujúcich   do svojvôle, a tým aj do porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a ich práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojich sťažnostiach, ústavný súd   konštatuje,   že   z   tohto   rozhodnutia   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo   možné   kvalifikovať ako   zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Navyše o tom, že najvyšší súd sa k posudzovaniu zákonnosti väzby sťažovateľov postavil   zodpovedne,   svedčí   aj   skutočnosť,   že   sa   dôsledne   oboznámil   so   spisom, skutkovými okolnosťami, dosiaľ vykonaným dokazovaním a potrebou vykonania ďalších dôkazov, z čoho vyvodil záver, že väzbu sťažovateľov nie je nutné predlžovať až do mája 2011, ale že adekvátne sa javí jej predĺženie do konca marca 2011. Podľa názoru ústavného súdu   tieto   zistenia   sú   dostatočným   prejavom   toho,   že   najvyšší   súd   nepodcenil   význam základného práva na osobnú slobodu a väzbu sťažovateľov predĺžil len do toho okamihu, do ktorého sa jej predĺženie javilo ako rozumné a potrebné. Tým možno vylúčiť pochybnosti, že   najvyšší   súd   rozhodol   o zákonnosti   väzby   sťažovateľov   rutinne   bez   zohľadnenia konkrétnych okolností celého prípadu.

Ústavný   súd   sa   zároveň   nedomnieva,   aby   tým,   že   najvyšší   súd   v napadnutom uznesení   namiesto   termínu   výsluch   obvinených,   po   ktorom   sa   rozhodovalo   o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, použil termín hlavné pojednávanie, alebo tým, že termín prípravné konanie zamenil pojmom súdne konanie, nezvládol uplatnenie svojej   právomoci.   Vo   svetle   okolností   celého   prípadu,   ako   aj   s prihliadnutím   na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je ústavný súd toho názoru, že ide   o také   nepatrné   nedostatky,   zrejmé   chyby   v písaní,   ktoré   nemajú   žiaden   vplyv   na porušenie práv sťažovateľov.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v týchto častiach už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd   sťažnosti   odmietol,   bolo bez právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov v nich uvedenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011