znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 145/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., zastúpeného spoločnosťou AK JUDr. A, S., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka JUDr. A. S., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky oznámením Krajskej prokuratúry v B. č. k. Kc 225/09-10 z 12. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2010 faxom   a   následne   22.   marca   2010   poštou   doručená   sťažnosť   P.   K.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oznámením Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 225/09-10 z 12. januára 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Písomným   podaním   zo   dňa   19.   08.   2008   som   podal   na   Okresný   súd   Žiar   nad Hronom návrh na vydanie platobného rozkazu proti žalovanému P. M. (...) na zaplatenie 54.000,- Sk t. j. 1.792,47 EUR s príslušenstvom. Návrhu bolo pridelené č. k. 4C/198/2008. Prvostupňový súd rozsudkom zo dňa 12. 11. 2008 vyhovel môjmu návrhu a priznal mi nárok na zaplatenie istiny, úroku z omeškania a na náhradu trov konania. Okresný súd Žiar nad Hronom však zamietol môj nárok čo do zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 500,- Sk t. j. 16,60 EUR denne za každý deň omeškania od 29. 03. 2007 do zaplatenia.

Voči   predmetnému   rozsudku   prvostupňového   súdu   som   podal   v   zákonnej   lehote odvolanie v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici. Krajský súd v Banskej Bystrici svojim rozsudkom, č. k. 16Co/19/2009, zo dňa 05. 02. 2009, rozsudok okresného súdu potvrdil.

Mám za to, že tak rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie prvostupňového súdu sú nezákonné a nesprávne z dôvodu, že spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle ust. § 243f ods. 1 písm. c) O. s. p. v platom znení. Z uvedeného dôvodu som dňa   23.   10.   2009   podal   na   generálnu   prokuratúru   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania   proti   vyššie   uvedenému   rozsudku   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   v   spojení s vyššie uvedeným rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom.

Prokurátor krajskej prokuratúry B. mi listom zo dňa 12. 01. 2010, sp. zn. 225/09-10 oznámil, že môj podnet odložil. Predmetné oznámenie mi bolo doručené dňa 18. 01. 2010. Prokurátor   krajskej   prokuratúry   uviedol,   že   moje   argumenty   uvedené   v   podnete a podanie mimoriadneho dovolania nepovažuje za dôvodné...

Mám za to, že pokiaľ prokurátor krajskej prokuratúry odložil môj podnet, pretože sám   vyhodnotil,   že   sa   stotožňuje   s   názorom   súdov   o   absolútnej   neplatnosti   zmluvných ustanovení   o   zmluvnej   pokute   pre   rozpor   s   dobrými   mravmi   a   nepodal   mimoriadne dovolanie   na   Najvyšší   súd   SR   v   súlade   s   mojim   podnetom,   porušil   tým   moje   ústavne garantované právo na riadny proces.

Mám za to, že len Najvyšší súd SR by bol oprávnený objektívne posúdiť platnosť či neplatnosť zmluvných ustanovení o zmluvnej pokute. Preto prokurátor krajskej prokuratúry nebol oprávnený na takéto rozhodnutie a na odloženie môjho podnetu.

Prokurátor krajskej prokuratúry mi tak znemožnil domáhať sa mojich práv v rozpore so zákonom, nakoľko už nemám inú zákonnú možnosť dosiahnuť nápravu, keďže využitie možnosti podať mimoriadne dovolanie mi bolo znemožnené a odopreté. Svojim postupom prokurátor krajskej prokuratúry zabránil tomu, aby moja vec bola prerokovaná zákonom ustanoveným   postupom   na   nezávislom   a   nestrannom   dovolacom   súde,   ako   znie   dikcia ustanovenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...“

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že   krajská   prokuratúra oznámením č. k. Kc 225/09-10 z 12. januára 2010 porušila jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby uvedené oznámenie zrušil a sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 320 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   oznámením   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kc   225/09-10 z 12. januára 2010 o odložení jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania (podaného Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky)   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Žiar   nad Hronom č. k. 4 C 198/2008-24 z 12. novembra 2008 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k.   16   Co   19/2009-68   z   5.   februára   2009   (ktorý nadobudol právoplatnosť 18. marca 2009).

Z oznámenia krajskej prokuratúry, ktoré tvorí prílohu sťažnosti, vyplýva, že podnet sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   bol   odložený   z   dôvodu,   že „nie   je naplnená podmienka porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu v zmysle § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku“.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach   §   243e   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Z   týchto   ustanovení jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, II. ÚS 14/04, I. ÚS 7/04, II. ÚS 407/06).

Vychádzajúc zo svojej   stabilizovanej judikatúry   ústavný súd dospel   k záveru, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označeným rozsudkom všeobecných súdov   mimoriadne   dovolanie   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže platná zákonná úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny nárok) na vyhovenie jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   návrhu   (sťažnosti)   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Keďže   v   danom   prípade   nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   proti označeným   rozsudkom   všeobecných   súdov   mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2010