znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 145/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. G., H., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., V., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 81/08 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. G. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2009 doručená   sťažnosť   A.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa   ktorého má právo, aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, postupom Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Co 81/08 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2008.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Žalobca I. L. sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 226.000.- Sk s prísl. Okresný súd v Humennom rozsudkom zo dňa 22. 1. 2007 č. k. 16 C 146/05-78 žalobu zamietol.

Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 25. 10. 2007 č. k. 1 Co 110/07 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po   zrušení   veci   Okresný   súd   v   Humennom   rozsudkom   zo   dňa   20.   3.   2008   č.   k. 16 C 146/05-136 ma zaviazal zaplatiť žalobcovi 226.000,- Sk a trovy konania vo výške 101.904,- Sk.

Proti uvedenému rozsudku som podala podľa § 201 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c, d, e, f/ O. s. p. odvolanie.

Krajský súd v Prešove určil termín odvolacieho pojednávania na deň 8. 10. 2008. Podaním zo dňa 7. 10. 2008 som súdu oznámila, že som náhle ochorela, v dôsledku čoho absolvujem infúznu terapiu, nemôžem sa odvolacieho pojednávania zúčastniť a chcem byť na   ňom   prítomná.   Preto   som   požiadala   súd   o   odročenie   pojednávania   na   iný   termín. Lekárske potvrdenie som pripojila.

Krajský súd dňa 8. 11. 2008 pojednávanie odročil na neurčito. Dňa 15. 10. 2008 nadobudlo účinnosť novelizované ustanovenie § 214 O. s. p., podľa ktorého na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Do   15.   10.   2008 bolo   účinné   ustanovenie   § 214   ods.   2 O.   s.   p.,   podľa   ktorého pojednávanie netreba nariaďovať, ak a) sa odmieta odvolanie podľa § 218; b) sa zastavuje alebo prerušuje konanie; c) odvolanie smeruje proti uzneseniu;

d) ide o rozhodnutie o spôsobilosti na právne úkony, o vyslovení prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti alebo o vyhlásení za mŕtveho; e) sa zrušuje rozhodnutie podľa § 221 ods. 1; f) odvolanie sa týka len trov konania, príslušenstva pohľadávky alebo jej zročnosti alebo predbežnej vykonateľnosti rozsudku; g) odvolanie smeruje proti rozsudku, ktorý rozhodol len o výžive maloletého dieťaťa. Krajský súd zverejnil dňa 17. 10. 2008 upovedomenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku s odvolaním na § 214 ods.2 písm. f/, g/ O. s. p., teda na ustanovenia, ktoré už dňa 17. 10. 2008 bolí neúčinné. Vyhlásenie rozsudku preto považujem za zmätočné.

Napadnutým rozhodnutím krajského súdu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Odňatie možnosti konať pred súdom predstavuje taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Ak   mi   raz bolo priznané právo zúčastniť   sa odvolacieho konania   a v súlade so zákonom som oznámila, že svoje právo využívam, nemôže mi toto právo byť odňaté a to ani s   odkazom   na   zmenenú   právnu   normu.   Opačný   postup   je   narušením   právnej   istoty   a predvídateľnosti práva.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základne právo A. G. uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 81/08 porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. 11. 2008 č. k. 1 Co 81/08 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Co 81/08   a jeho   rozsudkom   z 19.   novembra 2008   z dôvodu,   že   vyhlásil   rozsudok v odvolacom konaní bez jej prítomnosti. Týmto postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   teda   zisťoval, či ochranu jej označenému základnému právu podľa ústavy neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov im dostupných, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy označeného základného práva, ktorého porušenie namieta.

Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád konania,   keď   je   dovolanie   prípustné,   aj   keď   nie   sú   splnené   podmienky   uvedené v § 239 OSP. Okrem   iného ide   aj o prípad,   ak bola postupom   súdu   účastníkovi   odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], čo je prípad sťažovateľky.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa podľa stabilnej súdnej praxe [pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. septembra 2001 sp. zn. 5 Cdo 102/01] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. K odňatiu možnosti   konať   pred   súdom   môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04).

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou   prípustnosťou   dovolania   z   dôvodu   závažných   procesných   vád   konania vymenovaných v § 237 OSP.

Aj   doterajšia   súdna   prax   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   potvrdzuje, že dovolanie je v prípadoch zmätočnosti konania, ktorá spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku zastavenia konania [§ 237 písm. f) OSP], efektívnym prostriedkom ochrany práv účastníkov občianskeho súdneho konania (z publikovanej judikatúry je to R 50/97, z nepublikovanej judikatúry je to rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 43/98 z 25. marca 1999).

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97).

Dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom)   ústavný   súd   (opierajúc   sa   aj o stabilizovanú   judikatúru   najvyššieho   súdu)   považuje   za   účinný   právny   prostriedok nápravy porušenia základných práv zaručených v druhej hlave a siedmom oddiele ústavy na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je i označené základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sa namieta (II. ÚS 31/00, IV. ÚS 413/04).

Nevyužitie,   resp.   využitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany   označeného základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy súčasne nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Keďže   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľka v danej veci využila dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP a proti rozhodnutiu krajského súdu podala 12. februára 2009 dovolanie, v dôsledku ktorého bol spis 12. marca 2009 predložený na rozhodnutie najvyššiemu súdu, vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľkou dospel k záveru, že v jej veci nie je vo vzťahu k označenému základnému právu podľa ústavy daná v súčasnosti jeho   právomoc   [čl.   127   ods.   1   ústavy   v spojení   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde a v spojení s § 237 ods. 1 písm. f) OSP].

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   pre   nedostatok   právomoci   odmietol   už   po   jej predbežnom prerokovaní (obdobne napr. III. ÚS 104/08).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2009