znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 145/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   L.   K.,   trvale   bytom   V.,   prechodne   bytom   B.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom súdneho   exekútora   Mgr.   Ing.   Š.   V.,   T.,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   EX 142/07 a uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 14 Er 165/2007 z 22. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2007   doručená   sťažnosť Ing.   L.   K.,   trvale   bytom   V.,   prechodne   bytom   B. (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   K.,   B., vo veci namietaného   porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom súdneho exekútora Mgr. Ing. Š. V., T. (ďalej len „súdny exekútor“), v konaní vedenom pod sp. zn. EX 142/07 a uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 Er 165/2007 z 22. júna 2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Žalobkyňa Z. K. (...), ktorá je plnoletou dcérou sťažovateľa, sa žalobou podanou dňa 30. 7. 2004 na okresnom súde v Michalovciach domáhala, aby súd zaviazal sťažovateľa platiť jej mesačné výživné vo výške 5.000,- Sk.

Okresný súd Michalovce vydal dňa 17. 6. 2005 rozsudok č. konania 10 C 149/04, ktorým   bol   sťažovateľ   zaviazaný   platiť   žalobkyni   výživné   mesačne   vo   výške   5.000,-   Sk do 20. dňa každého mesiaca odo dňa 30. 7. 2004 a uhradiť trovy právneho zastúpenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ   sa   voči   tomuto   rozsudku   odvolal.   Po   ďalšom   dokazovaní   krajský   súd v Košiciach   napadnutý   rozsudok   dňa   12.   5.   2006   potvrdil.   Rozsudok   Okresného   súdu Michalovce tak nadobudol právoplatnosť dňa 20. 9. 2006.

Dcéra   sťažovateľa   dňa   27.   3.   2007   podala   na   Exekútorský   úrad   T.,   súdnemu exekútorovi   Mgr.   Ing.   Š.   V.   návrh   na   vykonanie   exekúcie.   Vo   svojom   návrhu   uviedla, že sťažovateľ   ako   povinný   neplní   svoju   vyživovaciu   povinnosť   v   celom   rozsahu   tak, ako mu to bolo určené právoplatným a vykonateľným rozsudkom, pričom vyčíslila vzniknutý dlh za obdobie od 30. 7. 2004 do 30. 4. 2006 vo výške 30.950,- Sk.

Súdny exekútor zaslal sťažovateľovi dňa 25. 4. 2007 upovedomenie o začatí exekúcie, spis. zn. EX 142/07.

Sťažovateľ dňa 15. 5. 2007 podal proti exekúcii námietky, ktorým však okresný súd Michalovce uznesením zo dňa 22. 6. 2007, č. konania 14 Er 165/2007 nevyhovel. Uznesenie Okresného súdu Michalovce nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 7. 2007.

Vo   výroku   rozsudku   okresného   súdu   Michalovce   nebola   stanovená   povinnosť pre sťažovateľa   uhradiť   žalobkyni   zročné   výživné.   Pri   svojom   rozhodovaní   súd   vzal do úvahy už uhradené platby výživného sťažovateľom.

Aj krajský súd v Košiciach skonštatoval, že súd prvého stupňa správne rozhodol o určení výživného odo dňa podania návrhu a zároveň zohľadnil všetky platby výživného, ktoré odporca navrhovateľke uhradil a preto mu nebola uložená povinnosť zaplatiť zaostalé výživné, keďže mu žiaden dlh nevznikol.

Vzhľadom   na   výrok   prvostupňového   súdu   a   výslovné   konštatovanie   odvolacieho súdu,   že sťažovateľovi   nevznikol   žiaden dlh na zaostalom výživnom,   je sťažovateľ toho názoru, že návrh na exekúciu bol podaný bez právneho dôvodu.

Keďže   právoplatným   rozsudkom   okresného   súdu   Michalovce   nebol   sťažovateľ zaviazaný na úhradu zročného výživného, dôvody na exekúciu nevznikli. Z toho dôvodu exekútorský úrad ako aj okresný súd konali bez právneho dôvodu a tým porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ sa domáha popri morálnom zadosťučinení aj primeraného finančného zadosťučinenia   ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   z   dôvodu,   že okresný   súd   nekonal   tak, aby konanie týkajúce sa   sťažovateľa   bolo   spravodlivé,   čo má za   následok   stav právnej neistoty. Sťažovateľ je toho názoru, že ústavný súd by mal prihliadnuť najmä na povahu a dôležitosť dotknutých práv. Samotné deklarovanie porušenia základných práv a slobôd ústavným súdom preto nemožno považovať v tomto prípade za dostatočné. Nemajetková ujma sťažovateľa spočíva v pocitoch neistoty a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom súdu.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil,   že postupom   súdneho   exekútora   v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. EX 142/07   a   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   14   Er   165/2007   z 22.   júna   2007   bolo porušené   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil upovedomenie o začatí exekúcie   sp.   zn.   EX   142/07   z 25.   apríla   2007   a uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 14 Er 165/2007   z 22.   júna   2007   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   priznal   sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a trovy právneho zastúpenia.  

K sťažnosti sa listom sp. zn. 1 Spr V/178/08 z 15. apríla 2008 vyjadril predseda okresného súdu, v ktorom uviedol:

„V konaní tunajšieho súdu 10 C 149/04 bol sťažovateľ zaviazaný platiť dcére Z. K. po 5 000,- Sk mesačne, počnúc od 30. 7. 2004. Rozsudok bol vyhlásený 17. júna 2005 a právoplatnosť nadobudol 20. 9. 2006 a to v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 7 CoP 505/2005 zo dňa 12. mája 2006.

Celý problém vidí sťažovateľ v platení výživného za čas od 30. 7. 2004 do 30. 4. 2006, za ktoré obdobie mu dcéra vyčíslila nedoplatok v sume 30 950,- Sk a dňa 27. 3. 2007 podala u súdneho exekútora Mgr. Ing. Š. V. návrh na vykonanie exekúcie na túto sumu zaostalého výživného. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená tunajšiemu súdu 2. 4. 2007 a poverenie bolo súdom vydané 12. 4. 2007.

S   dôvodmi   sťažovateľa   nemôžeme   v   žiadnom   prípade   súhlasiť.   Tento   sa   bez akejkoľvek   opory   v   žalobe   mylne   domnieva,   že   povinnosť   platiť   výživné   mu   nastala až právoplatnosťou prvostupňového rozsudku, t. j. až od 20. 9. 2006. Dávame do pozornosti Ústavného   súdu   výrok   prvostupňového   rozsudku,   z   ktorého   pre   sťažovateľa   plynie povinnosť platiť výživné po 5 000,- Sk mesačne od 30. 7. 2004 do budúcna. Práve tento výrok sa stal právoplatným dňa 20. 9. 2006. Dcéra sťažovateľa v návrhu na vykonanie exekúcie presne po mesiacoch kapitalizovala, aký dlh sťažovateľovi na výživnom vznikal od 30. 7. 2004 do 30. 4. 2006. Sám sťažovateľ ani nepopiera, že v tomto období platil nižšie výživné, než na aké ho zaväzoval rozsudok 10 C 149/04. Operuje len tým, že žiaden súd ho nezaviazal platiť zaostalé výživné. Táto skutočnosť však nič nemení na tom, že sťažovateľ mal povinnosť platiť dcére výživné od 30. 7. 2004 mesačne po 5 000,- Sk, ktorú povinnosť si evidentne nesplnil a to v uplatnenom rozsahu. Je pravdou, že tunajší súd sťažovateľovi nekapitalizoval výživné za čas od 30. 7. 2004 do vyhlásenia rozsudku, do 17. 6. 2005, avšak táto skutočnosť nezbavuje povinnosti sťažovateľa, aby výživné v určenej výške uhradil. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   tvrdíme,   že   poverenie   pre   súdneho   exekútora   bolo vydané oprávnene, lebo dlh na výživnom v sume 30 950,- Sk k 2. 4. 2007 existoval a preto aj poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom.

Žiadame, aby Ústavný súd sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 218/07).

Podľa § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) povinný môže   vzniesť   u   exekútora   povereného   vykonaním   exekúcie   do   14   dní   od   doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik   vymáhaného   nároku   alebo   bránia   jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom   titule.   Námietky   musia   byť   odôvodnené   a   na   dodatočne   uvedené   dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Podľa § 76 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.

Podľa § 77 ods. 1 zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 149/04 a sp. zn. 14 Er 165/2007 vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom podaným okresnému súdu 30. júla 2004 domáhala zaplatenia výživného voči sťažovateľovi v sume 5 000 Sk mesačne odo dňa podania návrhu na začatie konania. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 149/04 zo 17. júna 2005 rozhodol, že sťažovateľ je povinný platiť žalobkyni výživné mesačne v sume 5 000 Sk do 20. dňa každého   mesiaca   od   30.   júla   2004,   keď   bol   podaný   návrh   na   začatie   konania. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 7 CoP 505/2005 z 12. mája 2006 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.   Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 20. septembra 2006. Dňa 27. marca 2007 podala oprávnená návrh na vykonanie exekúcie z dôvodu, že sťažovateľ neplatil výživné v celom rozsahu   tak,   ako bolo   určené   v exekučnom   titule.   Dňa   2.   apríla   2007   súdny   exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 12. apríla 2007 okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 25. apríla 2007 súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie. Upovedomenie bolo sťažovateľovi doručené 4. mája 2007.   Proti   tomuto   upovedomeniu   podal   sťažovateľ   21.   mája   2007   námietky.   Podstata námietok   sťažovateľa   spočívala   v tom,   že   exekúcia   je   neprípustná,   pretože   podľa   jeho názoru sťažovateľ bol povinný platiť súdom určenú sumu výživného nie od 30. júla 2004 (ako to bolo uvedené vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu), ale až od právoplatnosti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu od 20. septembra 2006. Okresný súd uznesením sp. zn. 14 Er 165/2007 z 22. júna 2007 námietkam sťažovateľa nevyhovel. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. júla 2007.

Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia poukázal na rozsudok krajského súdu, v ktorom sa uvádza, že „súd prvého stupňa správne rozhodol o určení výživného odo dňa podania návrhu t. j. od 30. júla 2004 a tiež zohľadnil všetky platby výživného, ktoré povinný oprávnenej uhradil a preto mu nebola uložená povinnosť platiť zaostalé výživné, keďže mu za   toto   obdobie   žiaden   dlh   nevznikol.   Z uvedeného   vyplýva,   že   dlžné   výživné   v danom prípade sa týka platenia výživného žalovaným (povinným) do 30. júla 2004, t. j. do podania žaloby   na   určenie   výživného   žalobkyňou   (oprávnenou)   a nie   od   30.   júla   2007,   ako   to uviedol povinný v námietkach“. Okresný súd dospel k záveru, že keďže bol vymáhaný nárok oprávnenej v zmysle predloženého exekučného titulu dôvodný (povinnosť platiť výživné bola rozsudkom stanovená v sume 5 000 Sk mesačne do 20. dňa každého mesiaca od 30. júla 2004, teda od podania žaloby, a nie až od právoplatnosti tohto rozhodnutia), a sťažovateľ ako povinný si svoju vyživovaciu povinnosť neplnil v určenom rozsahu, ako bolo stanovené rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 149/04 zo 17. júna 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP 505/2005 z 12. mája 2006, vznikol mu dlh na výživnom od 30. júla 2004.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   závery   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   boli arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, čo by viedlo k priamemu porušeniu základných práv a slobôd zaručených ústavou. Závery okresného súdu vychádzajú z platnej právnej úpravy a sú náležite zdôvodnené.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 14 Er 165/2007 z 22. júna 2007 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti.   Nie   je   zrejmé,   aby   okresný   súd   napadnutým   uznesením   porušil označené   práva   sťažovateľa.   Napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   nemá   zjavne neodôvodnený   ani   arbitrárny   charakter. Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   taký   jeho   výklad   a aplikáciu   ustanovení právnych predpisov, najmä zákona o rodine a Exekučného poriadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom súdneho exekútora a žiadal zrušiť upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. EX 142/07 z 25. apríla 2007.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97).

Pokiaľ ide o upovedomenie súdneho exekútora o začatí exekúcie sp. zn. EX 142/07 z 25.   apríla   2007,   preskúmaniu   ústavnosti   tohto   upovedomenia   ústavným   súdom   bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd (III. ÚS 5/05).   Takýmto súdom   bol   okresný   súd,   ktorý   upovedomenie   o začatí   exekúcie preskúmal   na   základe   námietok   podaných   sťažovateľom   21.   mája   2007.   V tejto   časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008