znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 145/06-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   V.   N.,   bytom   K., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 663/02 na neverejnom zasadnutí 23. augusta 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 663/02 p o r u š i l základné právo V. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   663/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   V.   N. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania   V.   N. v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej advokáta JUDr. T. Š., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti V. N. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 145/06-9   z   10.   mája 2006   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   V.   N.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 663/02.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 11. júla 2002 na okresnom súde žalobu o vypratanie bytu, ktorej bola pridelená sp. zn. 25 C 663/02.

Sťažovateľka je vlastníčkou bytového domu v historickej časti mesta, ktorý je vo veľmi zlom stave vyžadujúcom si rozsiahle opravy. Žalovaní v tejto veci nepristúpili ani na jednu   z   ponúk   sťažovateľky   na   náhradný   byt.   Z tohto   dôvodu   im   sťažovateľka   dala výpoveď z nájmu, ktorú žalovaní podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka v trojmesačnej prekluzívnej   lehote   nenapadli.   Sťažovateľka   následne   podala   na   okresnom   súde   žalobu o vypratanie, ktorá je ďalším právnym krokom na usporiadanie tejto záležitosti.

Okresný súd podľa sťažovateľky v celom doterajšom konaní „nepochopil, že ním vykonané dokazovanie je mimo predmetu sporu a že otázky, ktoré sa snaží riešiť, nemožno v rámci   tohto   sporu   považovať   ani   za   tzv.   predbežné.   Patria   do   prípadného   konania o neplatnosť   výpovede,   ktoré   je   konaním   samostatným.   Z uvedeného   vyplýva,   že   nielen vecný,   ale   aj   právny   postup   súdu   je   príčinou   stavu,   kvalifikovateľného   ako   zbytočné prieťahy v konaní“.

Okresný súd 26. augusta 2002 zaslal žalovaným výzvu, aby sa k podanej žalobe vyjadrili.   Dňa   20.   novembra   2002   Mestská   polícia   K.   (ďalej   len   „mestská   polícia“) okresnému súdu oznámila, že uvedenú zásielku sa jej žalovaným nepodarilo doručiť.

Sťažovateľka podaniami z 26. marca 2003 a opakovane z 21. októbra 2003 urgovala nariadenie pojednávania v tejto veci. Dňa 30. marca 2004 sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy   v konaní.   Predsedníčka   senátu   okresného   súdu   1.   apríla   2004   nariadila pojednávanie   v tejto   veci   na   23.   september   2004,   na   ktorom   boli   súdom   vypočutí sťažovateľka i jeden zo žalovaných. Sťažovateľke bola na tomto pojednávaní uložená tiež povinnosť zistiť adresu zamestnávateľa žalovanej.

Dňa   5.   apríla   2005   okresný   súd   sťažovateľku   vyzval   na   predloženie „pre   spor irelevantného dokladu“.

Pojednávanie v tejto veci uskutočnené 5. mája 2005 bolo okresným súdom odročené 13. októbra 2005 z dôvodu neprevzatia predvolaní žalovanými. Dňa 8. júla 2005 okresný súd požiadal mestskú políciu o doručenie predvolania žalovaným.

Okresný   súd   podaním   z 10.   augusta   2005   opätovne   vyzval   sťažovateľku   na „predloženie dokladu, nepodstatného pre spor“. Mestská polícia 3. augusta 2005 oznámila okresnému súdu, že jeho zásielku sa jej nepodarilo doručiť.

Dňa   12.   septembra   2005   okresný   súd   pokus   o predvolanie   žalovaných prostredníctvom mestskej polície zopakoval. Pojednávanie konané 13. októbra 2005 bolo pre   neprítomnosť   žalovaných   odročené   na   26.   január   2006.   Mestská   polícia   podaním doručeným   18.   októbra   2005   okresnému   súdu   oznámila,   že   sa   jej   zásielku   žalovaným nepodarilo doručiť.

Okresný súd sa na pojednávaní konanom 26. januára 2006 „celkom od veci zaujíma o doručenie   výpovede   žalovaným,   ktorí   sú   vypočutí   a využívajú   neschopnosť   súdu zorientovať   sa   v problematike“. Toto   pojednávanie   bolo   okresným   súdom   následne odročené na 27. apríl 2006 za účelom doplnenia podľa sťažovateľky „chybne smerovaného dokazovania“.

Sťažovateľka má záujem na rýchlom skončení tejto veci, pretože čím viac sa tento spor predlžuje, tým neskôr a s oveľa väčšími výdavkami bude môcť začať s nevyhnutnými opravami.

V uvedenej   veci   podľa   sťažovateľky   právne   a skutkovo   jednoduchej   postupuje okresný súd v rozpore s ustanoveniami § 6 a 100 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, tak i v rozpore s čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vinou okresného súdu sa podľa nej neprimerane odďaľuje ukončenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza. Osobitne podľa nej je potrebné v tejto veci zdôrazniť, že možnosť reparácie takto vzniklých materiálnych škôd právne neexistuje.

Svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk považuje sťažovateľka   za   opodstatnený   nielen   s ohľadom   na   rozsah   obdobia   nečinnosti súdu, ale aj na jeho materiálny dopad.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala, aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 663/02 porušené, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a zaviazal okresný súd nahradiť jej trovy konania na účet jej právneho zástupcu.

Na základe výzvy sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu predložila ústavnému   súdu   fotokópiu   odpovede   okresného   súdu   č.   Spr   2347/04   z 19.   apríla   2004 na jej sťažnosť na prieťahy preukazujúcu využitie účinného právneho prostriedku nápravy vo vzťahu   k   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, a to sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   v zmysle   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov.

Podaním z 15. júna 2006 právny zástupca sťažovateľky na základe výzvy oznámil ústavnému súdu, že súhlasí s tým, aby konal v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania.

Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril podaním č. Spr. 2347/04 z 22. júna 2006   prostredníctvom   svojho   predsedu.   Predseda   okresného   súdu   v uvedenom   podaní stručne popísal priebehu tohto konania a následne uviedol:

„Po právnej stránke žalobu o vypratanie bytu nemožno kvalifikovať ako zložitú. Súd vec rozhodol po 4 meritórnych pojednávaniach. Na celkovej dĺžke konania mala podiel aj sťažovateľka, ktorá sa nezúčastnila pojednávaní   5.   5.   2005   a   13.   10.   2005.   Taktiež   listinné   dôkazy preukazujúce opodstatnenosť jej žalobného nároku predkladala súdu postupne.

Je pravdou, že aj súd bol od 23. 10. 2002 do 1. 4. 2004 nečinný. V tom čase však mala vybavujúca sudkyňa v oddelení 720 vecí registra „C", a preto nemohla vec sťažovateľky zaradiť na termín pojednávania skôr.

Od 23. 9. 2004 až do rozhodnutia súd vo veci konal pravidelne a bez prieťahov. V konaní o sťažnosti súhlasím, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka   v zastúpení   advokátky   JUDr.   K.   P.,   K.   doručila   11.   júla   2002 okresnému súdu návrh na začatie konania o vypratanie bytu proti žalovaným J. D. a J. D., obaja   bytom   K.   (ďalej   len   „žalovaný   v I.   rade“,   „žalovaná   v II.   rade“   alebo   spolu   len „žalovaní“). Tento návrh bol zaevidovaný pod sp. zn. 25 C 663/02.

Pokynom z 24. júla 2002 nechal vo veci konajúci sudca zaslať opis návrhu na začatie konanie žalovaným, aby sa k nemu v lehote 15 dní písomne vyjadrili. Žalovanému v I. rade sa   zásielku   nepodarilo   doručiť,   preto   bolo   podaním   z 23.   októbra   2002   požiadané o jej doručenie   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   K.   (ďalej   len „OO PZ   SR   K.“),   ktoré   ju   okresnému   súdu   vrátilo   nedoručenú   späť   v prílohe   podania doručeného 20. novembra 2002.

Podaním   z 26.   marca   2003   sťažovateľka   urgovala   okresný   súd,   aby   nariadil pojednávanie v tejto veci a túto žiadosť zopakovala podaním doručeným 21. októbra 2003.

Sťažovateľkina právna zástupkyňa podaním doručeným 1. marca 2004 okresnému súdu oznámila, že sťažovateľku ďalej v tomto konaní nebude zastupovať.

Podaním   z 31.   marca   2004   bola   zákonnej   sudkyni   v tejto   veci   doručená   výzva od podpredsedníčky   súdu,   aby   sa   vyjadrila   k sťažnosti   sťažovateľky   z 29.   marca   2004. Zákonná   sudkyňa   svoje   vyjadrenie   v tejto   veci   podala   v stanovisku   z 1.   apríla   2004, v ktorom   uviedla,   že   termín   pojednávania   vo   veci   podľa   poradia   vzhľadom   na   jej zaťaženosť je určený na 23. september 2004.

Pokynom z 2. apríla 2004 bolo v tejto veci nariadené pojednávanie na 23. september 2004.

Pojednávanie   konané   23.   septembra   2004   bolo   okresným   súdom   odročené   na neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Podaním   doručeným   7.   októbra   2004   žalovaná   v II.   rade   požiadala   okresný   súd o vypočutie svedka v predmetnom konaní. Súčasne poukázala na konanie vedené Okresným súdom Košice II o neplatnosti výpovede z nájmu bytu (pod sp. zn. 14 C 491/02).

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   8.   októbra   2004   sťažovateľka   požiadala o predĺženie lehoty na predloženie podkladov k uvedenému sporu, ktorá jej bola uložená na vykonanom   pojednávaní   do   20.   októbra   2004.   V prílohe   svojho   podania   doručeného 21. októbra 2004 sťažovateľka okresnému súdu predložila viaceré súdom vyžiadané listinné doklady.

Úpravou z 24. januára 2005 bolo v predmetnej veci zákonným sudcom nariadené pojednávanie na 5. máj 2005, súčasne boli zasielané výzvy právnej zástupkyni sťažovateľky za   účelom   predloženia   ďalších   listinných   dôkazov   týkajúcich   sa   predovšetkým rekonštrukčných prác vykonaných na spornej nehnuteľnosti, a taktiež bol vydaný pokyn na pripojenie spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 14 C 491/02 (výzva právnej zástupkyni bola realizovaná až podaním z 5. apríla 2005, doručená 8. apríla 2005). Právna zástupkyňa následne okresnému súdu podaním doručeným 12. apríla 2005 oznámila, že sťažovateľku v tomto   konaní   už   nezastupuje.   Predvolanie   na   nariadené   pojednávanie   sa   nepodarilo doručiť žalovaným.

Pojednávanie konané 5. mája 2005 bolo okresným súdom odročené na 13. októbra 2005 s tým, že žalovaní budú predvolaní pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty cestou mestskej   polície,   ako   aj z adresy   ich   pracoviska,   ktorú   mala okresnému   súdu   predložiť sťažovateľka.   Sťažovateľka   bola   súčasne   zaviazaná,   aby   súdu   predložila   doklady preukazujúce   vykonávanie   rekonštrukčných   práv   v spornej   nehnuteľnosti.   Podaním doručeným   30.   mája   2005   sťažovateľka   okresnému   súdu   oznámila   adresu   zamestnania žalovanej v II. rade a súčasne v jeho prílohe súdu predložila viaceré listinné dôkazy.

Podaním z 8. júla 2005 okresný súd požiadal mestskú políciu o doručenie zásielok žalovaným.   Na   základe   pokynu   zákonného   sudcu   bola   sťažovateľke   okresným   súdom zaslaná   výzva   na   predloženie   stavebného   povolenia   na   práce   vykonané   na   spornej nehnuteľnosti   v lehote   10   dní.   Podaním   doručeným   10.   augusta   2005   mestská   polícia okresnému súdu oznámila, že sa im zásielku žalovaným nepodarilo doručiť.

Úpravou z 8. septembra 2005 nechal zákonný sudca predvolať žalovaných aj cestou mestskej polície na nariadené pojednávanie.

Podaním   z 13.   septembra   2005   (doručeným   14.   septembra   2005)   sťažovateľka okresný súd požiadala o nariadenie pojednávania a taktiež sa vyjadrila k výzve okresného súdu na predloženie ďalších dokladov do spisu keď uviedla: „Považujem dokladanie listín, ktoré žiadate a zisťovanie podmienok platnosti výpovede za irelevantné, nakoľko výpoveď nebola napadnutá v stanovenej lehote, tak jako to určuje zákon.“

Pojednávanie konané 13. októbra 2005 bolo okresným súdom odročené na 26. január 2006. V prílohe podania z 24. októbra 2005 sa okresnému súdu od mestskej polície vrátili nedoručené zásielky adresované žalovaným.

Podaním z 25. októbra 2005 sťažovateľka požiadala okresný súd o predĺženie lehoty na splnenie výzvy z 10. augusta 2005 do 15. septembra 2005.

Pojednávanie konané 26. januára 2006 bolo okresným súdom odročené na 27. apríl 2006 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Právny zástupca žalovaných sa k meritu veci vyjadril podaním z 13. februára 2006. Odpoveď bývalej právnej zástupkyne na výzvu z 30. januára 2006 bola okresného súdu doručená   2.   februára   2006.   Podaním   doručeným   súdu   9.   marca   2006   sa   k meritu   veci vyjadril právny zástupca sťažovateľky.

Pokynom   zo   14.   marca   2006   došlé   vyjadrenia   účastníkov   konania   boli   následne zaslané druhému právnemu zástupcovi účastníka konania na vyjadrenie.

Dňa   25.   apríla   2006   právny   zástupca   žalovaných   doručil   okresnému   súdu   svoje stanovisko k vyjadreniu právneho zástupcu sťažovateľky.

Pojednávanie konané 27. apríla 2006 bolo okresným súdom odročené na 2. máj 2006 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania. Okresný súd na pojednávaní konanom 2. mája 2006 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol a súčasne ju zaviazal uhradiť náhradu trov právneho zastúpenia žalovaných.

V podaní   doručenom   okresnému   súdu   3.   mája   2006   právny   zástupca   žalovaných vyčíslil trovy právneho zastúpenia.

Zákonná   sudkyňa   požiadala   žiadosťou   z 29.   mája   2006   o predĺženie   lehoty   na vyhotovenie rozhodnutia v tejto veci do 22. júna 2006 z dôvodu čerpania dovolenky.

Dňa   14.   júna   2006   bola   zákonnej   sudkyni   doručená   v tejto   veci   žiadosť podpredsedníčky   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrila   v lehote   3   dní   k podanej   ústavnej sťažnosti sťažovateľky. Zákonná sudkyňa svoje vyjadrenie v tejto veci vypracovala 19. júna 2006.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o vypratanie bytu.   Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľky   a okresného   súdu,   a   z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by v tomto prípade mala vplyv na predĺženie preskúmavaného konania na okresnom súde.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd zistil, že táto bola v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, svoje základné právo označené v sťažnosti si aktívne chránila aj prostredníctvom podávania žiadostí o nariadenie pojednávania v predmetnej veci (žiadosti z 26. marca 2003 a 21. októbra 2003), v priebehu konania   dvakrát   požiadala   súd   o predĺženie   lehoty   na   splnenie   výzvy   (podaniami doručenými 8. októbra 2004 a 25. októbra 2005) a dvakrát sa nezúčastnila na nariadenom pojednávaní (5. mája 2005, 13. októbra 2005).

Z uvedeného je zrejmé, že aj správanie sťažovateľky v predmetnom   konaní malo svoje   nedostatky,   avšak   v dôsledku   nich   podľa   zistenia   ústavného   súdu   nedošlo k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v ňom.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil dlhé obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu v predmetnom konaní, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Predmetné obdobie začalo 20.   novembra 2002, keď bola okresnému súdu   vrátená nedoručená zásielka adresovaná žalovaným od mestskej polície a trvalo viac ako šestnásť mesiacov, t. j. až do 2. apríla 2004, keď   okresný   súd   v predmetnej   veci   nariadil   dokazovanie.   Nečinnosť   okresného   súdu v označenom období, bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   preskúmavané   konanie   poznačené   aj neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu,   ktorá   sa   prejavila   predovšetkým   v súvislosti s nedostatočne   dôrazným   zabezpečovaním   súčinnosti   žalovaných   v predmetnom   konaní. Žalovaní v tomto konaní od jeho začiatku nepreberali zasielané písomnosti (najmä žalovaný v I.   rade),   ktoré sa   súdu   následne nepodarilo doručiť niekoľkokrát ani prostredníctvom mestskej   polície,   napriek   tomu   okresný   súd   k ich   predvolaniu   pod   hrozbou   uloženia poriadkovej pokuty pristúpil až 5. mája 2005.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa podľa nej nesprávneho postupu súdu v tomto konaní, pri zisťovaní skutočností týkajúcich sa výpovede danej žalovanými, ako aj jej doručenia, ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu v tejto oblasti (rozsudok sp. zn. 2 Cdo 17/2005 z 24. októbra 2005, publikovaný v Zb. sr. 2005, 6: 42), v rámci ktorej už tento súd vyslovil, že v konaní o vypratanie bytu je súd povinný zaoberať sa námietkami nájomcu, že neexistuje výpoveď z nájmu bytu ako jednostranný, adresný,   hmotnoprávny   úkon   konkrétneho   prenajímateľa   urobený   voči   konkrétnemu nájomcovi, ako i že prenajímateľ výpoveď nájomcovi nedoručil. V takomto prípade totiž nejde   o riešenie   otázky   (ne)platnosti   výpovede   v zmysle   §   711   ods.   6   Občianskeho zákonníka,   pretože   v prípade   ak   vôľa,   obsahom   ktorej   je   výpoveď,   prejavená   nebola, resp. bola, ale právny úkon nebol nájomcovi vôbec doručený, aplikácia ustanovenia § 711 ods.   6   Občianskeho   zákonníka   do   úvahy   neprichádza   a nájomca   sa   logicky   nemôže s úspechom domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého existencia chýba, resp. uplatniť neplatnosť   výpovede   na   súde,   ak   mu   výpoveď   nebola   vôbec   doručená.   Vzhľadom   na uvedené   tento   postup   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   podľa   ustálenej   judikatúry nemožno hodnotiť ako neefektívny alebo „nekvalifikovaný“.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá na okresnom súde viac ako štyri roky. Z uvedenej doby takmer jeden rok a štyri mesiace tvorí obdobie, v ktorom   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom na vyššie uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu, nemožno dobu predmetného konania vedeného na krajskom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu   k základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd,   preto   dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu   vo   svojej   veci   (predovšetkým v súvislosti   so   sťažovateľkou   podaným   odvolaním   proti   rozsudku   okresného   súdu,   pri vykonávaní   procesných   úkonov   súvisiacich   so   zákonnou   povinnosťou   okresného   súdu predložiť spis v predmetnej veci odvolaciemu súdu ako aj pri vykonávaní ďalších úkonov, ktoré preň z ďalšieho postupu vo veci vyplynú).

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk, ktoré považuje za odôvodnené „(...) Nielen s ohľadom na rozsah obdobia nečinnosti súdu, ale aj na jeho materiálny dopad (...)“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 30 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   okrem   správania   sťažovateľky   aj   celkovú   dĺžku predmetného konania s prihliadnutím na predmet konania krajského súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní (šestnásť mesiacov), neefektívnu činnosť súdu a s tým spojenú ujmu sťažovateľky.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré bližšie špecifikovala.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14, § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, v zásade nie je oceniteľný peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vykonané v roku 2006 vrátane režijného paušálu (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk = 5 788 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 5 788 Sk.

Ústavný súd preto právnemu zástupcovi sťažovateľky priznal náhradu trov konania vo výške 5 788 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006