znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 145/05- 14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   43 Cbi   53/02 zo   14.   júla 2003,   ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 219/03 z 22. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2005 doručená   sťažnosť   JUDr.   J.   M.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. R.   B.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 Cbi 53/02 zo 14. júla 2003, ako aj rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Obo 219/03 z 22. februára 2005.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Sťažovateľ ako súdny exekútor viedol na návrh oprávneného P. b., a. s., B. exekúciu pod sp. zn. EX 350/2000 proti dlžníkovi M. P., a. s. (ďalej len „úpadca“), o vymoženie pohľadávky vo výške 21 550 000 Sk s príslušenstvom. Sťažovateľ 23. apríla 2001 vykonal dražbu   nehnuteľnosti,   pri   ktorej   došlo   k vydraženiu   jednej   nehnuteľnosti   s najvyšším podaním 599 067 Sk v prospech vydražiteľa mesta P. Príklep bol schválený uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn. Er 2132/00, Ex 350/2000 z 19. júla 2001.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 K 5/01 z 22. mája 2001 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. M. K. (ďalej len „správca konkurznej podstaty“).

Listom z 19. februára 2002 správca konkurznej podstaty   vyzval sťažovateľa, aby vydal   výťažok   z dražby   do   konkurznej   podstaty.   Sťažovateľ   listom   z 8.   apríla   2002 správcovi oznámil, že celý výťažok z dražby použil na úhradu trov exekúcie.

Z uvedeného dôvodu sa správca konkurznej podstaty obrátil s návrhom na vydanie výťažku z dražby nehnuteľnosti na príslušný krajský súd.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 43 Cbi 53/02 zo 14. júla 2003 uložil sťažovateľovi povinnosť vydať do konkurznej podstaty úpadcu výťažok z dražby nehnuteľnosti v exekúcii vedenej   pod   sp.   zn.   EX   350/2000   vo   výške   478   758,10   Sk,   ako   aj   uhradiť   úroky z omeškania a trovy konania, pričom konanie do výšky 120 308,20 Sk na návrh správcu konkurznej   podstaty   zastavil.   V sťažovateľom   napadnutej   časti   o   povinnosti   vydať   do konkurznej   podstaty   úpadcu   výťažok   z dražby   nehnuteľnosti   vo   výške   478   758,10   Sk najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Obo   219/03   z   22.   februára   2005 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podľa   sťažovateľa   obidva   súdy   vo   vyššie   uvedených   rozhodnutiach   vychádzali z toho, že trovy exekučného konania sú podľa § 14 ods. 1 písm. c) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze a vyrovnaní“) pohľadávkou proti podstate. K záveru, že vyhlásením konkurzu už exekútor nemá   možnosť   si   uspokojiť   pohľadávku   v exekučnom   konaní   podľa   §   200   ods.   2 Exekučného   poriadku,   dospeli   súdy   bez   toho,   aby   takýto   záver   bolo   možné   vyvodiť výkladom právnej úpravy.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ uviedol, že tak krajský súd, ako i odvolací najvyšší súd odôvodnili svoje rozhodnutie v podstate tým, že ako exekútor má síce právo na trovy exekúcie, avšak tieto si mohol uplatniť iba ako pohľadávku proti podstate podľa § 14 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze a vyrovnaní. Pritom odpočítanie trov exekúcie z výťažku dražby   považovali   za   konanie   v rozpore   so   zákonom   o konkurze   a vyrovnaní,   ako   aj s Exekučným poriadkom. V súvislosti s tým uzavreli, že aplikácia § 36 ods. 6 Exekučného poriadku   neprichádza   do   úvahy,   pretože   konanie   voči   úpadcovi   bolo   začaté   pred 1. februárom 2002 a podľa prechodných ustanovení tohto zákona sa konania začaté pred 1. februárom 2002 dokončia podľa doterajších predpisov.

Dovolávajúc sa   analógie zákona v tejto veci   súdy   podľa   sťažovateľa   nepochopili podstatu   jeho   tvrdení   v konaní   a nesprávne   interpretovali   ustanovenia   zákona   (tak Exekučného poriadku, ako aj zákona o konkurze a vyrovnaní) v danej veci, čoho dôsledkom je podľa neho negácia výkladu práva podľa jeho zmyslu. V tejto súvislosti sťažovateľ opäť poukazuje na znenie ustanovenia § 36 ods. 6 Exekučného poriadku upravené jeho novelou s účinnosťou   od   1.   februára   2002,   ktorý   expressis   verbis   upravil   spôsob   náhrady   trov exekúcie   spôsobom   zodpovedajúcim   výkladu   podanému   pomocou   argumentum   per analogiam v tejto sťažnosti.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   takýmto   procesným   postupom   všeobecných   súdov v okolnostiach prípadu došlo k porušeniu čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru. Podľa neho totiž všeobecnými súdmi uskutočnený výklad hmotnoprávnych predpisov v konečnom dôsledku vykazuje   značný   stupeň   arbitrárnosti,   čoho   dôkazom   je   svojvoľný   výklad   príslušných ustanovení   zákona,   čím   súdy   zásadným   spôsobom   zmenili   ich   význam.   V súvislosti s uvedeným   taktiež   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

- deklaroval porušenie jeho práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods.   1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a práva domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru krajským súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 43 Cbi 53/02 a najvyšším súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Obo 219/03,

- zrušil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   43   Cbi   53/02   zo   14.   júla   2003   a   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 219/03 z 22. februára 2005 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,

- priznal mu trovy právneho zastúpenia vo výške 5 280 Sk.

Podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažovateľ taktiež navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   43   Cbi   53/02   zo   14.   júla   2003   a   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obo 219/03 z 22. februára 2005 až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť vtedy, ak je zrejmé,   že   medzi   namietaným   postupom   všeobecného   súdu,   v tomto   prípade   krajského a najvyššieho súdu, a označenými základnými právami (na súdnu ochranu a na vlastníctvo) nie   je   žiadna   súvislosť,   ktorá   by   reálne vytvárala   základ   na   záver   o možnom   porušení uvedených základných práv.

Ústavný   súd   najprv   pripomína,   že   v súlade   so   svojou   všeobecnou   právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy je súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje preskúmať aj rozhodnutie všeobecného súdu vrátane najvyššieho súdu, avšak len z hľadiska, či napadnuté rozhodnutia krajského súdu   a najvyššieho   súdu   sú   alebo   nie   sú   v súlade   s ústavnoprocesnými   zásadami upravenými   v ústave   a princípmi   spravodlivého   procesu   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Ústavnému   súdu   neprislúcha   výklad   obyčajných   zákonov,   napríklad   ustanovení Exekučného poriadku, zákona o konkurze a vyrovnaní, tak ako sa toho domáha sťažovateľ. Ústavný súd musí preskúmať len to, či sa tieto obyčajné zákony nevyložili spôsobom, ktorý je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   a omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Ako vyplýva z ustanovenia § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti patrí súdnemu exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Tieto náklady uhrádza povinný, čo vyplýva z § 197 ods. 1 citovaného zákona.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Keďže   v zásade   platí,   že   trovy   exekučného   konania   znáša   povinný,   exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. V dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok osoby, proti ktorej sa exekúcia vedie, už exekútor nemá možnosť uspokojiť svoju pohľadávku v exekučnom konaní podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Jeho pohľadávka nadobúda charakter   pohľadávky   konkurznej,   ktorú   musí   exekútor   prihlásiť   v konkurznom   konaní. Vyplýva to aj z ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorého si veritelia ako pohľadávku prihlásia aj trovy, ktoré im vznikli do dňa vyhlásenia konkurzu v konaniach prerušených podľa § 14 ods. 1 písm. d) tohto zákona.

Podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, sa prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené.

Podľa § 14 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze a vyrovnaní pre pohľadávku proti úpadcovi nemožno nariadiť výkon rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia ani vykonávať exekúciu   na   majetok   patriaci   do   podstaty,   ani   nadobudnúť   na   ňom   právo   na   oddelené uspokojenie (§ 28 cit. zákona). Ak sa v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní   prerušených   podľa   písm.   d)   speňažil   dlžníkov   majetok   a výťažok   nebol   vydaný oprávnenému,   stáva   sa   súčasťou   podstaty.   Trovy   týchto   konaní   sú   pohľadávkou   proti podstate.

Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že pohľadávky uvedené v druhej vete § 14 ods.   1   písm.   e)   zákona   o konkurze   a vyrovnaní majú   osobitné postavenie   prednostných pohľadávok proti podstate za predpokladu, že v exekučnom konaní bol speňažený majetok povinného   a do   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   povinného   výťažok   z exekúcie   nebol vydaný oprávnenému. Tento právny názor už judikoval najvyšší súd v inom svojom súdnom rozhodnutí (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V. 43/2002 z 27. augusta 2003).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z celej   spisovej   dokumentácie   priloženej   k sťažnosti sťažovateľa v okolnostiach prípadu konštatuje, že súdy (tak krajský súd, ako aj najvyšší súd)   pri   posudzovaní   charakteru   pohľadávky   sťažovateľa   k inému   záveru   (než judikovanému v obdobných prípadoch) nemohli dospieť ani s prihliadnutím na ustanovenie §   31   ods.   1   písm.   c)   zákona   o konkurze   a vyrovnaní.   Podľa   jeho   znenia   totiž   možno v priebehu   konkurzného   konania   okrem   iných   uspokojiť   aj   trovy   výkonu   rozhodnutia a trovy exekúcie, ak výkon rozhodnutia alebo exekúcia boli prerušené.

V okolnostiach   prípadu   krajský   súd   a ani   najvyšší   súd   nemali   pochybnosti o oprávnenosti nároku sťažovateľa na trovy exekučného konania. Tieto trovy však posúdili s ohľadom na právny stav platný v období vykonania exekúcie (apríl 2001) ako pohľadávku sťažovateľa   proti   podstate,   ktorú   si   tento   mal   prihlásiť   do   konkurzu,   a nie   odpočítať z výťažku   dražby   majetku   (speňaženého   pred   vyhlásením   konkurzu   a nevydaného oprávnenému)   a   takto   si   svoj   nárok   uspokojiť.   V týchto   intenciách,   vychádzajúc   aj z ustanovenia   §   14a   ods.   1   a   2   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   (o   súbehu   konkurzu a exekúcie),   rozhodli   o dôvodnosti   nároku   správcu   konkurznej   podstaty   ako   žalobcu v predmetnej právnej veci na vydanie výťažku z dražby do konkurznej podstaty úpadcu. Zároveň   odmietli   sťažovateľom   predkladanú   argumentáciu   o aplikácii   §   36   ods.   6 Exekučného poriadku zavedeného jeho novelou účinnou od 1. februára 2002 (podľa ktorého ak   je   exekučné   konanie   prerušené,   exekútor   vyplatí   správcovi   konkurznej   podstaty vymoženú pohľadávku alebo jej časť, okrem trov exekúcie, do siedmich dní od prerušenia exekučného   konania),   pretože   podľa   jej   prechodných   ustanovení   sa   exekučné   konania začaté do 1. februára 2002 (a exekučné konanie voči povinnému, ktorý sa stal úpadcom, bolo začaté pred týmto termínom) dokončia podľa doterajších predpisov.

Vychádzajúc   z uvedeného   napadnuté   rozsudky   všeobecných   súdov   nie   sú   zjavne svojvoľné a neodôvodnené. Tak krajský súd, ako aj odvolací najvyšší súd zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia   platného práva,   pričom   svoj   postup   riadne vysvetlili na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Preto ústavný súd   dospel   k záveru,   že všeobecné   súdy   svojimi   rozhodnutiami nemohli vôbec porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu, ktorý namietal sťažovateľ.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu, z právnych východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú v celom   rozsahu   namietaného   porušenia   základných   práv,   t.   j.   aj   v rozsahu   tvrdení o porušení práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 20 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu. Z tohto dôvodu ústavný súd už nerozhodoval ani o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal odkladu vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ich zrušenia a priznania náhrady trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2005