znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 145/02-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti spoločnosti S. – R., s. r. o., O. n. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 63/97 na neverejnom zasadnutí 5. februára 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 63/97   p o r u š i l základné   právo   spoločnosti   S.   –   R.,   s.   r.   o.,   O.   n.   H.,   B.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Spoločnosti S. – R., s. r. o., O. n. H., B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť spoločnosti S. – R., s. r. o., O.   n.   H.,   B.   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   3   810   Sk   (slovom   tritisícosemstodesať slovenských   korún)   na   účet   jej   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   M.   K.,   Advokátska kancelária, B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.  

4.   Sťažnosti   spoločnosti   S.   –   R.,   s.   r.   o.,   O.   n.   H.,   B.   vo   zvyšnej   časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 145/02-8   zo   16.   októbra   2002   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť spoločnosti S. – R., s. r. o., O. n. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   K.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 27 Cb 63/97.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetu konania písomne vyjadrili obaja účastníci   konania,   okresný   súd   vyjadrením   č.   Spr.   2120/02   z 13.   novembra   2002 a sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 29. novembra 2002.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 27 Cb 63/97 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.  

Predmetom   konania   bolo   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   vo   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 27 Cb 63/97.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   sa   na   okresnom   súde   žalobou z 24. marca 1997 domáhala zaplatenia pohľadávky vo výške 300 458 Sk s príslušenstvom vrátane   náhrady   trov   konania   od   žalovanej   spoločnosti   H.   spol.   s r.   o.,   B.   (ďalej   len „žalovaná“) na základe zmluvy o dielo uzatvorenej medzi nimi 19. augusta 1996.

Žalovaná svoj dlh zaplatila po podaní žaloby, preto sťažovateľka podaním z 1. júla 1997   zobrala   svoj   návrh   v časti   týkajúcej   sa   pohľadávky   vo   výške   300   458   Sk s príslušenstvom späť a žiadala od žalovanej iba náhradu trov konania. Okresný súd návrhu vyhovel a uznesením č. k. 27 Cb 63/97-24 z 27. augusta 1997 konanie zastavil a uložil žalovanej povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy konania v zmysle § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaná sa proti tomuto rozhodnutiu odvolala a Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 42 Cob 129/97-31 z 30. júla 1998 rozhodnutie okresného súdu v časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.   Rozhodnutie   Krajského   súdu   v Bratislave   bolo   okresnému   súdu   doručené 12. októbra 1998.

Od uvedeného dátumu bol podľa sťažovateľky okresný súd nečinný a spôsoboval zbytočné prieťahy v konaní, najmä v období od 13. marca 2001, odkedy nevytýčil vo veci termín   pojednávania   a podľa   sťažovateľkiných   informácií   ani   inak   vo   veci   nekonal. V predchádzajúcom období (od 12. októbra 1998 do 13. marca 2001) pritom realizoval iba dva procesné úkony (výzvy z 18. septembra 2000 a z 13. marca 2001).

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 63/97 porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázal okresnému súdu pokračovať v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 63/97 bez zbytočných prieťahov.  

Sťažovateľka   taktiež   žiadala,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   46   000   Sk   (1   000   Sk   za   každý   mesiac   zbytočných   prieťahov v konaní) z dôvodu, že pasivita súdu sa negatívne premieta do vzťahov medzi spoločníkmi spoločnosti, do vzťahu medzi sťažovateľkou a jej právnym zástupcom z dôvodu napätia a obáv o vymožiteľnosť pohľadávky.

Sťažovateľka   ústavnému   súdu   predložila   aj   fotokópie   podaní   z   5.   januára   2001, z 9. apríla   2001   a z   18.   augusta   2001,   v ktorých   sa   domáhala   vytýčenia   termínu pojednávania a rozhodnutia vo veci.

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 2120/02 z 13. novembra 2002 uviedol stručný chronologický prehľad postupu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 63/97, na   základe   ktorého   zaujal   nasledujúce   stanovisko:   „Zastávame   názor,   že   vo   veci   došlo k prieťahom v konaní od 10. 8. 2001 do 29. 10. 2002, v tejto súvislosti však poukazujeme na skutočnosť, že zákonná sudkyňa má vo svojom oddelení 850 sporov a preto pri takomto množstve nie je možné konať v každej   veci   bez prieťahov v konaní. Obdobne obsiahle oddelenie majú i ostatní sudcovia   Okresného súdu   Bratislava I.“   Podľa   okresného súdu sťažovateľka   navyše   nevyužila svoje   právo   podať vo   veci   prieťahov   v konaní sťažnosť v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“).

Právny   zástupca   sťažovateľky   písomne   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu podaním z 29. novembra 2002, v ktorom poukázal na skutočnosť, že okresný súd uznal existenciu   zbytočných   prieťahov   u uvedenom   konaní.   Oznámil   tiež,   že   okresný   súd 29. októbra 2000 podľa jeho názoru „evidentne v súvislosti s podanou sťažnosťou a zrejme v nadväznosti na dožiadanie US na vyjadrenie“ vo veci rozhodol. Podľa právneho zástupcu sťažovateľky okresný súd zapríčinil zbytočné prieťahy v konaní preto, lebo žalovaná zjavne účelovo   a bez   dôkazov   zavádzala   okresný   súd,   na   čo   mal   tento   reagovať   vytýčením pojednávania, žalovaná už 7. júla 2000 priznala nesprávnosť ňou uvádzaných údajov a „vec bola zrelá na vydanie rozhodnutia aj bez pojednávania“, čo súd neurobil ani po viac ako dvoch rokoch, a odročenie pojednávania 16. júna 2000 z dôvodu, že žalovaná nepreukázala svoje   tvrdenie,   nemá   oporu   v zákone   (okresný   súd   mal   rozhodnúť),   takže   rozhodnutie o odročení pojednávania spôsobilo ďalšie zbytočné prieťahy v konaní.

Na základe skutočnosti, že okresný súd 29. októbra 2000 rozhodol o náhrade trov konania vedeného pod sp. zn. 27 Cb 63/97, zmenil právny zástupca sťažovateľky podaním z 29.   novembra   2002   sťažnosť   v časti,   v ktorej   žiadal   prikázať   okresnému   súdu,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 63/97 pokračoval bez zbytočných prieťahov, tak, že na uvedenej   časti   petitu   sťažnosti   už   netrvá.   Zároveň   doplnil   sťažnosť   a žiadal   priznať sťažovateľke   náhradu   trov   konania   vo   výške   trov   právneho   zastúpenia   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za tri hlavné   právne   úkony   (prevzatie,   návrh,   vyjadrenie)   z priznanej   sumy   primeraného finančného zadosťučinenia a v prípade jeho nepriznania vo výške 1 170 Sk za úkon a trikrát hodnotu režijného paušálu.  

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   zo 6.   novembra   2002   predložil   okresný   súd ústavnému súdu spisový materiál týkajúci sa konania vedeného pod sp. zn. 27 Cb 63/97.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej právnej veci sťažovateľky.

Návrhom   na   vydanie   platobného   rozkazu   z 24.   marca   1997   sa   sťažovateľka   na okresnom súde 27. marca 1997 domáhala od žalovanej zaplatenia pohľadávky vo výške 300 458 Sk s príslušenstvom vrátane náhrady trov konania.

Podaním z 1. júla 1997 doručeným okresnému súdu 7. júla 1997 vzala sťažovateľka návrh späť (s odôvodnením, že žalovaná po podaní návrhu na súd pohľadávku uhradila) a žiadala   iba   priznať   náhradu   trov   súdneho   konania   podľa   §   146   ods.   2   druhej   vety Občianskeho súdneho poriadku.

Okresný   súd   pojednával   vo   veci   27.   augusta   1997.   Na   pojednávaní   vyhlásil rozhodnutie, ktorým konanie zastavil a sťažovateľke priznal náhradu trov konania. Uvedené uznesenie bolo účastníkom konania doručené 1. októbra 1997.

Žalovaná   sa   15.   októbra   1997   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   odvolala s odôvodnením, že sťažovateľke plnila z iného právneho dôvodu. V uvedenej právnej veci preto   žiada   o zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   a pokračovanie   v konaní.   Okresný   súd predložil spis odvolaciemu súdu v novembri 1997.

Krajský   súd   v Bratislave   ako   súd   odvolací   uznesením   č.   k.   42   Cob   129/97-31 z 30. júla 1998 potvrdil rozhodnutie okresného súdu v časti týkajúcej sa výroku o zastavení konania   a v časti   týkajúcej   sa   výroku   o náhrade   trov   konania   napadnuté   uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 12. októbra 1998 a ten ho 13. novembra 1998 doručoval účastníkom konania. Okresný súd vytýčil 18. mája 2000 termín pojednávania vo veci, ktorý stanovil na 16. jún 2000.   V ten   istý   deň   vyzval   sťažovateľku   na   vyjadrenie   ku skutočnostiam   namietaným žalovanou   v odvolaní   z 15.   októbra   1997   a žalovanú   na   predloženie   dôkazov   o   svojich tvrdeniach. Podaním zo 6. júna 2000 ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní žalovaná aj   jej   právny   zástupca.   Dňa   9.   júna   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie právneho   zástupcu   sťažovateľky   ku skutočnostiam   namietaným   žalovanou   v odvolaní z 15. októbra 1997. Okresný súd pojednával vo veci 16. júna 2000. Výzvou z 26. júna 2000 vyzval okresný súd žalovanú, aby (pod hrozbou poriadkovej pokuty) predložila dôkazy, na ktoré sa odvolávala v podaní z 15. októbra 1997. Podaním zo 7. júla 2000 sa žalovaná k veci vyjadrila.

Sťažovateľ 14. júla 2000 doručil okresnému súdu listiny, ktoré mu na pojednávaní 16. júna 2000 okresný súd uložil predložiť.

Výzvou z 18. septembra 2000 vyzval okresný súd sťažovateľku, aby sa vyjadrila ku skutočnostiam, ktoré v podaní doručenom súdu 7. júla 2000 namietala žalovaná, ako aj k dôkazom, ktoré v prílohe podania súdu predložila.

Sťažovateľka sa vyjadrila v podaní doručenom okresnému súdu 16. októbra 2000.

Okresný súd vyzval 25. októbra 2000 žalovanú, aby sa k stanovisku sťažovateľky obsiahnutom v uvedenom podaní vyjadrila.

Žalovaná   tak   urobila   podaním   doručeným   okresnému   súdu   21.   novembra   2000. Okresný   súd   ho   8.   marca   2001   zaslal   na   vyjadrenie   sťažovateľke,   ktorá   sa   vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu 11. apríla 2001. Toto vyjadrenie (vrátane pripojenej prílohy)   zaslal   okresný   súd   27.   júla   2001   opäť   na   vyjadrenie   žalovanej.   Žalovaná   sa vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu 10. augusta 2001.

Podaním doručeným okresnému súdu 22. augusta 2001 sa sťažovateľka domáhala vytýčenia pojednávania vo veci. Dňa 29. októbra 2002 zisťovala pracovníčka súdu výšku cestovného autobusom z B. do B., o čom spísala úradný záznam.

Uznesením č. k. 27 Cb 63/97-65 z 29. októbra 2002 okresný súd rozhodol o trovách konania vo výške 15 850 Sk. Uznesenie bolo účastníkom konania doručené 7. novembra 2002 a 8. novembra 2002.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy z dôvodu   zbytočných   prieťahov   v súdnom   konaní,   v ktorom   sa   pôvodne   domáhala zaplatenia pohľadávky s príslušenstvom a náhrady trov konania. Problém s pohľadávkou bol   medzičasom   vyriešený,   nevyriešenou   však   zostala   náhrada   trov   konania.   Práve v súvislosti   s náhradou   trov   konania   sťažovateľka   namietala   porušenie   označeného základného práva.

Uplatnená   náhrada   trov   súdneho   konania   je   nárokom,   ohľadne   ktorého   existuje legitímna nádej na jeho uznanie súdom, a teda ide o majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy. Uplatnenie tohto nároku na súde je domáhaním sa vlastníckeho práva na súde v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne pozri rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 142/02). Aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady trov súdneho konania sa potom vzťahuje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie č. k. III. ÚS 145/02-8 zo 16. októbra 2002).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

2. Ústavný súd konštatuje, že z konkrétnych okolností daného prípadu nevyplýva nič, čo   by odôvodňovalo záver o tom, že v konaní vedenom na okresnom súde   pod sp.   zn. 27 Cb 63/97 išlo o právne alebo skutkovo zložitú vec.

3. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

K námietke okresného súdu, že sťažovateľka nevyužila svoje právo podať vo veci prieťahov v konaní sťažnosť v zmysle § 17 zákona č. 80/1992 Zb., je potrebné uviesť, že touto otázkou sa ústavný súd zaoberal pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd konštatoval, že sťažovateľka predložením fotokópií podaní z 5. januára 2001, z 9. apríla 2001 a z 18. augusta 2001 preukázala, že opakovane namietala neprimeranú dĺžku konania, existenciu prieťahov v konaní a žiadala vytýčiť pojednávanie a rozhodnúť vo veci. Uvedené podania (najmä pokiaľ ide o podania z 5. januára 2001 a z 18. augusta 2001) možno preto z hľadiska ich obsahu kvalifikovať aj ako   sťažnosť   na   prieťahy   v predmetnom   konaní.   Okolnosť,   že   tieto   podania   neboli z formálnych   dôvodov   posúdené   ako   sťažnosť   podľa   §   17   zákona   č.   80/1992   Zb. a vybavené predsedom okresného súdu, nemôže byť preto prekážkou poskytnutia ústavnej ochrany základnému právu sťažovateľky zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy.  

4.   Ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   hodnotil,   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu   dĺžku   konania a ktoré   treba   považovať za zbytočné prieťahy   v zmysle čl.   48 ods. 2 ústavy.

Ide   predovšetkým   o obdobie od 13.   novembra   1998,   keď   okresný   súd doručoval rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom konania, do 18. mája 2000, keď vytýčil termín pojednávania vo veci a obrátil sa s výzvami na účastníkov konania (viac ako jeden a pol roka),   a   obdobie   od   10.   augusta   2001,   keď   bolo   okresnému   súdu   doručené   posledné vyjadrenie žalovanej, do 29. októbra 2002, keď okresný súd uznesením č. k. 27 Cb 63/97- 65 rozhodol o náhrade trov konania (viac ako jeden rok a osem mesiacov).

Nečinnosť okresného súdu v druhom z uvedených období potvrdzuje aj vyjadrenie jeho predsedu   k sťažnosti sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom č. Spr. 2120/02 z 13.   novembra   2002.   Jeho   obranu   spočívajúcu   v uvedení   dôvodov,   ktoré   mali   ako objektívne príčiny ovplyvniť dĺžku konania (vysoký počet nevybavených vecí v príslušnom súdnom oddelení), ústavný súd neakceptoval.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98, II. ÚS 52/99, III. ÚS 56/02, III. ÚS 58/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu (spolu   viac   ako   dva   roky   a osem mesiacov) mali výrazný vplyv na dĺžku   konania a nesvedčia   o tom,   že   by okresný   súd organizoval   svoj   procesný   postup   tak,   aby   čo   najskôr   vo   veci   rozhodol   (§   100   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku). Ústavný súd preto v zmysle svojej ustálenej judikatúry, podľa   ktorej   nečinnosť   súdu,   ktorá   je   príčinou   neprimeranej   lehoty   prerokovávania konkrétnej   veci,   je   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   (napr.   I.   ÚS   15/02,   III.   ÚS   56/02,   III.   ÚS   58/02),   posúdil   nečinnosť   súdu v uvedených   obdobiach   ako   zbytočné   prieťahy   v konaní   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy a dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

5. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 46 000 Sk (1 000 Sk za každý mesiac zbytočných prieťahov v konaní) z dôvodu, že   pasivita   súdu   sa   negatívne   premieta   do   vzťahov   medzi   spoločníkmi   spoločnosti,   do vzťahu   medzi   sťažovateľkou   a jej   právnym   zástupcom   z dôvodu   napätia   a obáv o vymožiteľnosť pohľadávky.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch..

Významnou   súčasťou   zadosťučinenia   sťažovateľky   je   už   samotné   deklarovanie porušenia jej práva. Pretože však porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno vzhľadom na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu,   priznal   ústavný   súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sumu 10 000 Sk. Táto suma zohľadňuje jednak dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (dva roky a osem mesiacov), ako   aj   s nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu,   ktorá   sťažovateľke   vznikla   v dôsledku   obáv o ochranu jej majetkových práv (nejde o závažnejšiu psychickú ujmu). Vo zvyšnej časti ústavný súd návrh na finančné zadosťučinenie zamietol.

Ústavný súd pripomína, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada majetkovej škody.

6.   Sťažovateľka   žiadala   priznať   náhradu   trov   konania   vo   výške   trov   právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 163/2002 Z. z. za tri hlavné právne úkony (prevzatie, návrh, vyjadrenie)   z priznanej   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a v prípade   jeho nepriznania vo výške 1 170 Sk za úkon a trikrát hodnotu režijného paušálu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.  

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 citovaného zákona, preto do úvahy prichádza priznanie náhrady trov právneho zastúpenia podľa § 13 ods. 8 prvej vety vyhlášky č. 163/2002 Z. z. vzhľadom na to, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 3 810 Sk neodporuje platným právnym predpisom (neprekračuje nimi ustanovenú sumu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003