SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 144/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť, a

, zastúpených advokátom Mgr. MarekomParom, advokátska kancelária, Šancová 48, Bratislava, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.21 Tp 139/2014 z 12. decembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.1 Tpo 67/2014 zo 17. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára2015 doručená sťažnosť(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a

(ďalej len„sťažovateľ v 2. rade“; spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušeniezákladného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1, 3a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 Tp 139/2014z 12. decembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.1 Tpo 67/2014 zo 17. decembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú uznesením vyšetrovateľaKrajskéhoriaditeľstvaPolicajnéhozboruv Nitre,odborukriminálnejpolíciepod ČVS: KRP-345/1-VYS-NR-2014 z 28. júna 2014 trestne stíhaní pre obzvlášť závažnýzločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a)zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýzákon“) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. i) Trestného zákona.

V uvedenej trestnej veci boli sťažovatelia uznesením sudcu okresného súdu preprípravné konanie sp. zn. 21 Tp 58/2014 z 30. júna 2014 podľa § 72 ods. 2 zákonač. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“) vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestnéhoporiadku.

Na základe návrhu prokurátora Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajskáprokuratúra“) č. k. Kv 89/14/4400-180 z 2. decembra 2014 sudca okresného súdu preprípravné konanie uznesením sp. zn. 21 Tp 139/2014 z 12. decembra 2014 podľa § 76 ods. 3Trestného poriadku predĺžil lehotu trvania väzby oboch sťažovateľov do 27. júla 2015.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení trvania lehoty väzby podalisťažovatelia sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 67/2014 zo 17. decembra2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovatelia sú presvedčení, že tak okresný súd uznesením z 12. decembra 2014, akoaj krajský súd uznesením zo 17. decembra 2014 porušili ich základné právo na osobnúslobodu zaručené im ústavou a dohovorom.

Svoje tvrdenia o porušení ich práv sťažovatelia opreli o závery nálezu ústavnéhosúdu sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013, z ktorých podľa sťažovateľov vyplýva,že všeobecné súdy sú pri rozhodovaní o predĺžení trvania väzby„povinné zvážiť a zohľadniť alternatívne náhrady väzby a sú zároveň povinné odôvodniť, prečo nepovažujú tieto alternatívy k väzbe za použiteľné“. Nedostatok takého odôvodnenia má predstavovaťporušenie páv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Konkrétne sťažovatelia upriamovali pozornosť na skutočnosť, že nahradenie väzbydohľadom probačného a mediačného úradníka je takým druhom preventívneho(zabezpečovacieho) opatrenia, v ktorom nejde o pravú záruku, keďže obvinený tu nie jemotivovaný k sebaobmedzovaniu hrozbou dodatočnej materiálnej či nemateriálnej ujmyseba samého alebo iných osôb (ako to je pri sľube obvineného, peňažnej záruke, zárukezáujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby) a rozhodnutie o dohľade probačnéhoa mediačného úradníka nie je vôbec viazané na výslovný návrh zo strany obvineného (alebodaného úradníka), preto je súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbeoprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1 dohovoruaj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechaním aleboprepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačnéhoúradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený.

Sťažovateľa tvrdia, že v ich prípade sa okresný súd ani krajský súd v napadnutýchrozhodnutiach„napriek vytknutiu predmetného nedostatku zo strany... obhajcu v podanej sťažnosti vôbec nezaoberali, čím porušili“ich„ústavou garantované práva“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:

„Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra, sp. zn. 21 Tp/139/2014 zo dňa 12. 12. 2014 spolu s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1 Tpo/67/2014 zo dňa 17. 12. 2014, ktorými bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby podľa § 76 ods. 3 Tr. por., bolo porušené základné právo sťažovateľa I/

, II/ ⬛⬛⬛⬛ garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. 21 Tp/139/2014 zo dňa 12. 12. 2014 spolu s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1 Tpo/67/2014 zo dňa 17. 12. 2014. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec na ďalšie konanie.

Podľa § 36 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Nitra povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 177,86,- EUR spolu s DPH...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiunávrhu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľovna osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj ich práva na sloboduzaručeného v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 21 Tp 139/2014z 12. decembra 2014 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 67/2014 zo 17. decembra2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o predĺžení trvaniaich väzby na základe návrhu prokurátora krajskej prokuratúry neskúmali možnosťnahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako zdôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stanev súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobilarozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splneniepovinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedeniapred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak súoprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebov úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účelyvýchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedeniapred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševnechorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jejnepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhosteniealebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

1. K namietanému porušeniu základných práv uznesením okresného súdu sp. zn. 21 Tp 139/2014 z 12. decembra 2014

Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľmi označených práv uznesenímokresného súdu sp. zn. 21 Tp 139/2014 z 12. decembra 2014, ústavný súd poznamenáva,že preskúmaniu tohto rozhodnutia okresného súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrenýv čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba,ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva tenorgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomociústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05).Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý na základe sťažnostisťažovateľov napadnuté uznesenie okresného súdu preskúmal a rozhodol o zamietnutí ichopravného prostriedku. V tejto časti ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 67/2014 zo 17. decembra 2014

Sťažovatelia tvrdia, že všeobecné súdy pri rozhodovaní o návrhu prokurátora krajskejprokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby nerozhodli a ani sa nezaoberali otázkouprípadného nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, a v tom vidiaporušenie ich základného práva na osobnú slobodu zaručeného ústavou, ako aj dohovorom.

Poukazujúc na závery nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 67/2013-41 z 5. júna 2013sú sťažovatelia presvedčení, že konajúce súdy rozhodujúce o ich osobnej slobode bolipovinné skúmať a rozhodnúť o prípadnom nahradení väzby dohľadom probačnéhoa mediačného úradníka aj bez ich návrhu, resp. bez návrhu ich obhajcu.

Podotkli, že krajský súd sa nahradením väzby nezaoberal aj napriek vytknutiu tohtonedostatku obhajcom sťažovateľov v sťažnosti podanej proti prvostupňovému rozhodnutiu.Ústavný súd v prvom rade svoju pozornosť v súvislosti s obsahom sťažnosti zameralpredovšetkým na okolnosť, či namietanému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Tpo67/2014 zo 17. decembra 2014 možno z hľadiska správnosti jeho výroku pripísaťsťažovateľmi vytýkané nedostatky, t. j. jeho procesuálne vecnú nesprávnosť. Ažpreukázaním tohto nedostatku totiž mohlo hypoteticky dôjsť k porušeniu sťažovateľmioznačeného práva na slobodu, resp. vada nedostatku dôvodov rozhodnutia by mohlanadobudnúť potrebnú ústavnoprávnu intenzitu. Z uvedeného vyplýva záver aj opačný, t. j.ak bolo namietané uznesenie krajského súdu správne (z hľadiska jeho výroku), potomnemohli nastať ďalšie sťažovateľmi namietané porušenia ich práv (na osobnú slobodu),resp. vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (a pri inak správnom rozhodnutí)nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou zisteného porušenia.

Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlok porušeniu základného práva alebo slobody.

V súvislosti s námietkou sťažovateľov, podľa ktorej považujú napádané rozhodnutiekrajského súdu za nesprávne – neodôvodnené, pokiaľ ide o možnosť nahradenia im uvalenejväzby inými Trestným poriadkom rozpoznanými inštitútmi, ktorými ju možno nahradiť,ústavný súd poukazuje na povinnosť súdov vyporiadať sa vo svojich rozhodnutiachso všetkými návrhmi procesných strán predloženými v konaní aj v rámci odôvodneniarozhodnutia.

Z rozhodnutia prvostupňového súdu sp. zn. 21 Tp 139/2014 z 12. decembra 2014vyplýva, že sťažovatelia sa k návrhu prokurátora krajskej prokuratúry na predĺženie lehotytrvania ich väzby písomne nevyjadrili (ani prostredníctvom obhajcov). Pri výsluchochvykonaných okresným súdom v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení trvania lehoty väzbyobhajca uviedol, že podľa jeho názoru dôvody väzby pominuli a ničím nie je odôvodnenéjej predĺženie. Samotní sťažovatelia sa k návrhu prokurátora krajskej prokuratúrynevyjadrili, iba súhlasili so stanoviskom ich obhajcu.

V prvom stupni konania teda sťažovatelia nevzniesli žiadnu požiadavku týkajúcu sanahradenia väzby miernejšími prostriedkami nahrádzajúcimi väzbu.

V rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 21 Tp 139/2014z 12. decembra 2014 obhajca sťažovateľov vo vzťahu k tejto otázke uviedol:

„V rozpore s ustanovením §§ 189 ods. 1 písm. a), c); 80 ods. písm. c) Tr. por. sa sudca pre prípravné konanie vo svojom rozhodnutí o predĺžení lehoty väzby nevysporiadal so všetkými možnosťami alternatívy väzby, pričom v rámci rozhodnutia ani neuviedol žiadne úvahy, ktorými sa spravoval pri určení doby predĺženia o ďalších 6... mesiacov... v záujme vysporiadať sa s námietkou skoršieho možného ukončenia vyšetrovania.“

Podľa názoru ústavného súdu takúto obhajcom sťažovateľov zvolenú formuláciu jelen ťažko možno považovať za jednoznačnú, jasnú, zreteľnú a určitú požiadavku nahradiťväzbu sťažovateľov miernejším prostriedkom, a to dohľadom probačného a mediačnéhoúradníka, s ktorou by sa inak mal krajský súd povinnosť vysporiadať v odôvodnení svojhorozhodnutia.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval (napr. I. ÚS 314/2014, I. ÚS 774/2014),že pri rozhodovaní o väzbe sú súdy síce povinné zvážiť aj všetky možnosti nahradeniaväzby miernejšími prostriedkami jej nahradenia poskytnutými Trestným poriadkom, pričomv rámci odôvodnenia rozhodnutia je povinnosťou súdu vysporiadať sa s rozhodnutím o týchprostriedkoch, ktorých použitie v konaní bolo sťažovateľmi navrhnuté alebo ktorýchaplikácia prichádzala do úvahy, avšak aj keď súdy v trestných veciach v rozsahu svojejprieskumnej právomoci majú povinnosť preskúmať aj skutočnosti priamo účastníkminenamietané, resp. nenavrhované (pozri napr. aj závery nálezu ústavného súdu sp. zn.II. ÚS 67/2013 z 5. júna 2013, na ktorý sťažovatelia poukazujú), ich úlohou nie jev rozhodnutí vyjadrovať sa ku všetkým ustanoveniam Trestného poriadku, ktorých prípadnúaplikáciu, resp. dodržanie majú povinnosť preskúmavať, t. j. ich povinnosťou nie jevyjadrovať sa aj ku skutočnostiam, na ktorých svoje rozhodnutie nezaložili, ale ibaku skutočnostiam, na ktorých svoje rozhodnutie vybudovali, pričom to ale neznamená,že by zanedbali svoju preskúmavaciu povinnosť aj týkajúcu sa aplikácie a dodržiavania týchpríslušných zákonných ustanovení, ktorých preskúmanie im z úradnej moci zveruje zákon(I. ÚS 774/2014).

Tak okresný súd, ako aj krajský súd v namietaných rozhodnutiach uviedlipresvedčivé argumenty odôvodňujúce výrok o potrebe ponechania sťažovateľov vo väzbepredĺžením lehoty jej trvania, a to uvedením konkrétnych v trestnom konaní dokazovanímzistených skutočností. Práve táto časť odôvodnenia je tou, na ktorej sú výroky obochkonajúcich súdov založené a ktorú je potrebné považovať vo vzťahu k predmetu konaniaza kardinálnu. Navyše, sťažovatelia sťažnosťou podanou ústavnému súdu závery rozhodnutívšeobecných súdov v tomto smere ani nenamietajú, neatakujú ich. Preto bolo potrebnépristúpiť k preskúmaniu, či prípadné opomenutie/absencia odôvodnenia rozhodnutiavo vzťahu ku skúmaniu nahradenia väzby sťažovateľov dohľadom probačnéhoa mediačného úradníka v danom konkrétnom prípade mohla spôsobiť v okolnostiachpreskúmavanej veci zásah do základných práv sťažovateľov na osobnú slobodu.

Ústavný súd trvá na tom, že len samotné prípadné formálne nedostatky rozhodnutiaorgánu verejnej moci nemožno automaticky spájať aj so zásahom do základných právfyzickej alebo právnickej osoby, ak k tomu nedôjde aj v materiálnom zmysle, tedaso zreteľným, preukázateľným dopadom na základné práva tejto osoby. Inak povedané,ak pochybenie v rozhodovacom procese má spočívať v absencii odôvodnenia určitéhozáveru (nenariadenie probačného dohľadu) premietnutého do reálneho stavu (ponechaniesťažovateľov vo väzbe), neznamená to automatické porušenie základného práva (na osobnúslobodu) alebo slobody, a teda potrebu uplatnenia ústavnoprávnej ochrany, najmäak z relevantných skutočností vyplýva, že v okolnostiach danej veci neprichádzala do úvahyaj iná alternatíva rozhodnutia. Preto ak zo skutočností uvedených v napadnutom rozhodnutí(v jeho odôvodnení) vyplývala kategorická potreba ponechania sťažovateľov vo väzbe,nemohlo dôjsť k porušeniu ich základného práva na osobnú slobodu neodôvodnenímrozhodnutia o nenariadení probačného dohľadu, o ktorý priamo nežiadali.

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanieponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak... s ohľadom na osobuobvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadomprobačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nadobvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono probačných úradníkoch“) probáciu vykonáva probačný a mediačný úradník pôsobiacina tom súde, v ktorého obvode má pobyt obvinený alebo odsúdený, ktorému bol uloženýprobačný dohľad.

Z obsahu napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva,že sťažovateľ v 1. rade má trvalý pobyt na adrese ⬛⬛⬛⬛, a prechodnébydlisko má na adrese ⬛⬛⬛⬛. Sťažovateľ v 2. rade má trvalébydlisko na adrese ⬛⬛⬛⬛, a prechodné bydlisko na adrese ⬛⬛⬛⬛,.

Už zo samotných týchto informácií vyplýva, že výkon probačného dohľaduprobačným a mediačným úradníkom ak nie je nemožný, tak s určitosťou sťažený v značnejmiere. Uvedené v spojení s ďalšími, v rozhodnutiach oboch súdov uvedenýmiskutočnosťami (trestná činnosť páchaná organizovanou skupinou na území viacerých štátov,cudzia štátna príslušnosť páchateľov – sťažovateľov bez trvalého alebo prechodnéhopobytu na území Slovenskej republiky, hrozba pokračovania v trestnej činnosti a vysokéhotrestu), v čase rozhodovania všeobecných súdov neposkytovalo žiaden racionálne reálnyzáklad pre rozhodnutie o nahradení väzby sťažovateľov miernejšími prostriedkami.

Ak sa teda všeobecné súdy vo veci sťažovateľov v odôvodnení napadnutýchrozhodnutí expressis verbis nevyjadrili k možnosti nahradenia väzby miernejšímprostriedkom (dohľadom probačného a mediačného úradníka), nemalo to vzhľadomna popísané okolnosti tohto konkrétneho prípadu negatívny dopad na základné právasťažovateľov.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd považoval sťažnosťsťažovateľov v tejto časti (namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľačl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru unesenímkrajského súdu sp. zn. 1 Tpo 67/2014 zo 17. decembra 2014) za zjavne neopodstatnenú,čo bol dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, stalo sa bezpredmetnýmrozhodovať o ďalších ich požiadavkách uvedených v petite sťažnosť, keďže rozhodovanieo nich je podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomtoprípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016