znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 144/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestielegionárov   5,   Prešov,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Andrejom   Cifrom,   Advokátskakancelária,   J.   Kráľa   5/A,   Lučenec,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenompod sp. zn. 14 Co 571/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS o d m i e t apre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2014doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5,Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 571/2013 a jeho uznesenímz 30. januára 2014.

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ „je   občianskym   združením založeným   v zmysle   zákona   č.   250/2007   Z.   z.   o ochrane   spotrebiteľa   a o zmene   zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa uvedeného zákona“.

Pre účely ochrany žalovaného spotrebiteľa sťažovateľ podľa § 93 ods. 2 Občianskehosúdneho   poriadku   vstúpil   ako   vedľajší   účastník   na   jeho   strane   do   konania   vedenéhoOkresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 Ro 702/2012(neskôr pod sp. zn. 6 C 92/2012), ktorého predmetom bolo uplatňovanie finančného plneniazo spotrebiteľského úveru.

Okresný súd v označenej veci rozhodol platobným rozkazom z 26. septembra 2012,ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Po tom, ako bolo sťažovateľovi rozhodnutie súduprvého stupňa doručené (13. novembra 2012), tento proti nemu podal odpor s odôvodnením,že „platobný rozkaz nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný s ohľadom na neprijateľné zmluvné podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok... poukázal   na   nekalosť   obchodnej   praktiky   v podobe   Dohody   o uzavretí   splátkového kalendára a uznaní záväzku a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku“.

Odpor sťažovateľa okresný súd uznesením č. k. 6 C 92/2012-64 zo 14. februára 2013odmietol   ako   podaný   neoprávnenou   osobou   s poukazom   na   stanovisko „o   nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom“.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktoromkrajský súd napadnutým uznesením č. k. 14 Co 571/2013-89 z 30. januára 2014 rozhodoltak,   že   prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil,   pretože   sa   stotožnil   s jeho   záverom„o neoprávnenosti vedľajšieho účastníka na podanie odporu proti platobnému rozkazu“.

Sťažovateľ sa „domnieva, že postupom a... rozhodnutím Krajského súdu... sp. zn. 14 Co/571/2013-89 zo dňa 30. 01. 2014 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

... najmä jeho právo implikované a obsiahnuté vo vyššie uvedených garanciách – právo na prístup k súdu.

Krajský súd... svojím rozhodnutím vyvolal stav denegatio iustitiae. Uvedené   bolo   spôsobené   v dôsledku   aplikácie   ústavne   nekonformného a arbitrárneho výkladu relevantných procesnoprávnych noriem.“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   všeobecnými   súdmi   uplatnený «výklad   procesnoprávnych noriem popiera zmysel a účel právnej úpravy v ustanoveniach § 93 ods. 2 a § 93 ods. 4 veta prvá OSP.

...   ustanovenie   §   93   ods.   2   OSP   priamo   legitimuje   na   účasť   v súdnom   konaní občianske združenie, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa. Následne za situácie,   keď   sú   v súdnom   konaní   priznané   vedľajšiemu   účastníkovi   rovnaké   práva a povinnosti ako účastníkovi (§ 93 ods. 4 veta prvá OSP), formulované stanovisko priamo popiera   vymedzenú   zákonnú   úpravu   a odníma   právo   na   prístup   k súdu   vedľajšiemu účastníkovi.

Predmetné stanovisko o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu v tzv. „skrátenom   konaní“   diskvalifikuje   vedľajšieho   účastníka   vo   vzťahu   k jeho   zákonným oprávneniam za účelom naplnenia účelu svojho vstupu do súdneho konania.

Nesprávnosť takéhoto postupu zo strany súdu je zároveň zvýraznená tým, že vedľajší účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon č. 250/2007   Z.   z.   o ochrane   spotrebiteľa),   nemôže   poskytnúť   ochranu   žalovanému spotrebiteľovi najmä za situácie, keď všeobecný súd v rozpore s ustanovením § 172 ods. 9 OSP vydal platobný rozkaz. Uvádzaný postup je zároveň popretím zmyslu a právnej úpravy Európskej únie smerujúcej k ochrane spotrebiteľov. Všeobecný súd zlyhal pri ex offo súdnej kontrole neprijateľných zmluvných podmienok...».

Podľa   názoru   sťažovateľa „V   prejednávanej   veci   sa...   nemožno   odvolávať   na   tú skutočnosť,   že   pokyn   sudcu   prvostupňového   súdu   na   vydanie   platobného   rozkazu   bol učinený... deň pred vstupom vedľajšieho účastníka do súdneho konania. Uvedené práve poukazuje na to, že predmetný nárok bol prvotne podrobený kontrole zo strany sudcu.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Občiansky súdny poriadok vôbec nebráni vedľajšiemu účastníkovi podať opravný prostriedok do právoplatného skončenia konania. Prioritu musí mať   verejný   záujem   na   zbavení   spotrebiteľa   účinkov   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky v rozvine pravidiel verejného poriadku..

Súd je povinný vykladať ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. umožňujúce vedľajšiemu účastníkovi konať samému za seba tak, aby sa nezmarila možnosť vedľajšieho účastníka zbaviť   spotrebiteľa   plnenia   z neprijateľnej   zmluvnej   podmienky   (nekalej   obchodnej praktiky), ak konanie ešte nie je právoplatne skončené.“.

Na záver sťažovateľ zvýraznil, že „Odmietnutím odporu došlo k odňatiu práva konať pred súdom nielen vedľajšiemu účastníkovi, ktorý chráni práva hlavného účastníka konania – odporcu, ale aj samotného odporcu, ktorý sa zdá, že je neinformovaným spotrebiteľom...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici   sp. zn.   14 Co/571/2013-89 zo dňa 30. 01. 2014 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/571/2013-89 zo dňa 30. 01. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 €... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd, aby podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosťprávoplatného   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   14   Co   571/2013-89   z 30.   januára   2014s odôvodnením, že „sťažovateľ bol zaviazaný na úhradu trov odvolacieho konania žalobcu. V uvedenom dôsledku je možné predpokladať, že žalobca si bude uplatňovať svoj nárok voči sťažovateľovi cestou exekúcie.

V spojitosti   s odmietnutím   odvolania   sťažovateľa   súdom   II.   stupňa   nadobudol platobný rozkaz prvostupňového súdu taktiež účinky exekučného titulu.

V prípade,   že   dôjde   k zrušeniu   predmetného   rozhodnutia   ústavným   súdom, prebiehajúcou exekúciou by bol zmarený účel rozhodnutia o ústavnej sťažnosti. Následky exekúcie by bolo možné po rozhodnutí o ústavnej sťažnosti s ťažkosťou reparovať.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochranysvojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré muzákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôdteda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorésú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákonyna konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvoupodľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práva základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobámzaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010). Námietky sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti podanej ústavnému súdu ťažiskovosmerujú k tvrdeniu, že v jeho prípade bolo porušené jeho „právo na prístup k súdu“, a tedaje   možné   ich   obsah   stotožniť   s   dôvodom   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňalamožnosť konať pred súdom.

Ústavný   súd   dopytom   na   Okresnom   súde   Rimavská   Sobota   a Najvyššom   súdeSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zistil, že sťažovateľ podal proti sťažnosťounapadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, konanie o ktorom je vedené najvyššímsúdom pod sp. zn. 1 Cdo 179/2014 a dosiaľ o ňom nebolo rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranuoznačeným   právam   sťažovateľa   najprv   a   predovšetkým   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010,III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanejústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešteskončené,   bolo   dôvodné   sťažnosť   odmietnuť   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o ochraneoznačených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súdako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdunavodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavnéhosúdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedáaplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná,ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákonna ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010),že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanejsťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomtomimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky budemať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolanianeprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   právana súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1   ústavy konštatuje,že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehotana   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahuk predchádzajúcemu   právoplatnému   uzneseniu   krajského   súdu   č. k. 14 Co   571/2013-89z 30.   januára   2014   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu   pre ľudské   právaz 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšíminávrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (návrh na odloženie vykonateľnostinapadnutého rozhodnutia, zrušenie napadnutého uznesenia, návrh na priznanie náhrady trovkonania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015