SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 144/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestielegionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, Advokátskakancelária, J. Kráľa 5/A, Lučenec, vo veci namietaného porušenia základného právana súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenompod sp. zn. 14 Co 571/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t apre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2014doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5,Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnuochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 571/2013 a jeho uznesenímz 30. januára 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ „je občianskym združením založeným v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa uvedeného zákona“.
Pre účely ochrany žalovaného spotrebiteľa sťažovateľ podľa § 93 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku vstúpil ako vedľajší účastník na jeho strane do konania vedenéhoOkresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 Ro 702/2012(neskôr pod sp. zn. 6 C 92/2012), ktorého predmetom bolo uplatňovanie finančného plneniazo spotrebiteľského úveru.
Okresný súd v označenej veci rozhodol platobným rozkazom z 26. septembra 2012,ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Po tom, ako bolo sťažovateľovi rozhodnutie súduprvého stupňa doručené (13. novembra 2012), tento proti nemu podal odpor s odôvodnením,že „platobný rozkaz nemal byť v zmysle § 172 ods. 9 OSP vydaný s ohľadom na neprijateľné zmluvné podmienky obsiahnuté v právnom titule, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok... poukázal na nekalosť obchodnej praktiky v podobe Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku a zároveň vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku“.
Odpor sťažovateľa okresný súd uznesením č. k. 6 C 92/2012-64 zo 14. februára 2013odmietol ako podaný neoprávnenou osobou s poukazom na stanovisko „o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom“.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktoromkrajský súd napadnutým uznesením č. k. 14 Co 571/2013-89 z 30. januára 2014 rozhodoltak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pretože sa stotožnil s jeho záverom„o neoprávnenosti vedľajšieho účastníka na podanie odporu proti platobnému rozkazu“.
Sťažovateľ sa „domnieva, že postupom a... rozhodnutím Krajského súdu... sp. zn. 14 Co/571/2013-89 zo dňa 30. 01. 2014 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
... najmä jeho právo implikované a obsiahnuté vo vyššie uvedených garanciách – právo na prístup k súdu.
Krajský súd... svojím rozhodnutím vyvolal stav denegatio iustitiae. Uvedené bolo spôsobené v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného a arbitrárneho výkladu relevantných procesnoprávnych noriem.“.
Sťažovateľ tvrdí, že všeobecnými súdmi uplatnený «výklad procesnoprávnych noriem popiera zmysel a účel právnej úpravy v ustanoveniach § 93 ods. 2 a § 93 ods. 4 veta prvá OSP.
... ustanovenie § 93 ods. 2 OSP priamo legitimuje na účasť v súdnom konaní občianske združenie, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa. Následne za situácie, keď sú v súdnom konaní priznané vedľajšiemu účastníkovi rovnaké práva a povinnosti ako účastníkovi (§ 93 ods. 4 veta prvá OSP), formulované stanovisko priamo popiera vymedzenú zákonnú úpravu a odníma právo na prístup k súdu vedľajšiemu účastníkovi.
Predmetné stanovisko o nemožnosti podania odporu proti platobnému rozkazu v tzv. „skrátenom konaní“ diskvalifikuje vedľajšieho účastníka vo vzťahu k jeho zákonným oprávneniam za účelom naplnenia účelu svojho vstupu do súdneho konania.
Nesprávnosť takéhoto postupu zo strany súdu je zároveň zvýraznená tým, že vedľajší účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), nemôže poskytnúť ochranu žalovanému spotrebiteľovi najmä za situácie, keď všeobecný súd v rozpore s ustanovením § 172 ods. 9 OSP vydal platobný rozkaz. Uvádzaný postup je zároveň popretím zmyslu a právnej úpravy Európskej únie smerujúcej k ochrane spotrebiteľov. Všeobecný súd zlyhal pri ex offo súdnej kontrole neprijateľných zmluvných podmienok...».
Podľa názoru sťažovateľa „V prejednávanej veci sa... nemožno odvolávať na tú skutočnosť, že pokyn sudcu prvostupňového súdu na vydanie platobného rozkazu bol učinený... deň pred vstupom vedľajšieho účastníka do súdneho konania. Uvedené práve poukazuje na to, že predmetný nárok bol prvotne podrobený kontrole zo strany sudcu.“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Občiansky súdny poriadok vôbec nebráni vedľajšiemu účastníkovi podať opravný prostriedok do právoplatného skončenia konania. Prioritu musí mať verejný záujem na zbavení spotrebiteľa účinkov neprijateľnej zmluvnej podmienky v rozvine pravidiel verejného poriadku..
Súd je povinný vykladať ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. umožňujúce vedľajšiemu účastníkovi konať samému za seba tak, aby sa nezmarila možnosť vedľajšieho účastníka zbaviť spotrebiteľa plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky (nekalej obchodnej praktiky), ak konanie ešte nie je právoplatne skončené.“.
Na záver sťažovateľ zvýraznil, že „Odmietnutím odporu došlo k odňatiu práva konať pred súdom nielen vedľajšiemu účastníkovi, ktorý chráni práva hlavného účastníka konania – odporcu, ale aj samotného odporcu, ktorý sa zdá, že je neinformovaným spotrebiteľom...“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/571/2013-89 zo dňa 30. 01. 2014 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co/571/2013-89 zo dňa 30. 01. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 €... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta.“
Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd, aby podľa § 52 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosťprávoplatného uznesenia krajského súdu č. k. 14 Co 571/2013-89 z 30. januára 2014s odôvodnením, že „sťažovateľ bol zaviazaný na úhradu trov odvolacieho konania žalobcu. V uvedenom dôsledku je možné predpokladať, že žalobca si bude uplatňovať svoj nárok voči sťažovateľovi cestou exekúcie.
V spojitosti s odmietnutím odvolania sťažovateľa súdom II. stupňa nadobudol platobný rozkaz prvostupňového súdu taktiež účinky exekučného titulu.
V prípade, že dôjde k zrušeniu predmetného rozhodnutia ústavným súdom, prebiehajúcou exekúciou by bol zmarený účel rozhodnutia o ústavnej sťažnosti. Následky exekúcie by bolo možné po rozhodnutí o ústavnej sťažnosti s ťažkosťou reparovať.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochranysvojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré muzákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôdteda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorésú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákonyna konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvoupodľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práva základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobámzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010). Námietky sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti podanej ústavnému súdu ťažiskovosmerujú k tvrdeniu, že v jeho prípade bolo porušené jeho „právo na prístup k súdu“, a tedaje možné ich obsah stotožniť s dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňalamožnosť konať pred súdom.
Ústavný súd dopytom na Okresnom súde Rimavská Sobota a Najvyššom súdeSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zistil, že sťažovateľ podal proti sťažnosťounapadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, konanie o ktorom je vedené najvyššímsúdom pod sp. zn. 1 Cdo 179/2014 a dosiaľ o ňom nebolo rozhodnuté.
Podľa názoru ústavného súdu má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranuoznačeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010,III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanejústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešteskončené, bolo dôvodné sťažnosť odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochraneoznačených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súdako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdunavodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavnéhosúdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedáaplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná,ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákonna ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010),že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanejsťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomtomimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky budemať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolanianeprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného právana súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje,že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehotana podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému uzneseniu krajského súdu č. k. 14 Co 571/2013-89z 30. januára 2014 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právaz 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšíminávrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (návrh na odloženie vykonateľnostinapadnutého rozhodnutia, zrušenie napadnutého uznesenia, návrh na priznanie náhrady trovkonania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2015