znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 144/2012-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti JUDr. M. T., P., zastúpeného spoločnosťou B., s. r. o., P., v mene ktorej koná advokát JUDr. J. B., PhD., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Kežmarok   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 144/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 144/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Kežmarok p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 C 144/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. M. T.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Kežmarok   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Kežmarok   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia JUDr. M. T. v sume 653,36 € (slovom šesťstopäťdesiattri eur a tridsaťšesť centov) na účet spoločnosti B., s. r. o., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   144/2012-11 z 3. apríla 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   C   144/2008   (o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov s prísl.).

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   veci   listom   sp.   zn.   1   SprO/440/2012 zo 17. decembra 2012 vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla:„Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že návrh v predmetnej veci, v ktorej je v procesnom postavení odporcu, mu bol doručený 21. 01. 2009. Aj keď súd nariadil viacero termínov pojednávaní,   väčšina   z   nich   bola   zrušená,   resp.   odročená.   Súd   vo   veci   meritórne nerozhodol.   Koná   v   rozpore   so   zásadou   hospodárnosti   a   rýchlosti   konania   a   vo   veci dochádza k zbytočným prieťahom.

Predmetom konania v danej veci je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Konanie začalo dňa 01. 08. 2008. Je pravdou, že vo veci nebolo doposiaľ ani raz meritórne rozhodnuté.

Po preštudovaní veci zastávam názor, že skutkové okolnosti danej veci sa vyznačujú určitým   stupňom   obťažnosti.   Vo   veci   je   v   rámci   vyporiadavania   bezpodielového spoluvlastníctva   účastníkov   potrebné   posúdiť   značné   množstvo   nárokov,   množstvo predbežných otázok, a posúdiť tiež množstvo skutočností, ktoré si vyžadujú odborné znalosti (znalecké dokazovanie).

K   doterajšej   dĺžke   konania   značnou   mierou   doposiaľ   prispeli   aj   obaja   účastníci konania nie vždy efektívnou realizáciou svojich práv, a tiež podávaním početných, často aj opakovaných zdĺhavých podaní k veci, nezriedka mimo konzultácii s právnymi zástupcami, opakovanými   nesystémovými   návrhmi   na   doplňovanie   okruhu   vecí   patriacich   do   BSM, neúčasťou   na   pojednávaniach   (najmä   navrhovateľka),   nedostatočnou   súčinnosťou so znalcom (navrhovateľka). Tu poukazujem na obsah spisu. Pokiaľ ide o správanie sa účastníkov konania, dávam do pozornosti aj vyjadrenie zákonného sudcu k sťažnosti, ktoré pripájam k môjmu vyjadreniu.

V konaní som zo strany súdu nezistila väčšie obdobia nečinnosti. Súd jednotlivé úkony vykonáva v krátkych časových úsekoch. Ich efektívnosť a systémovosť ponechávam na zváženie ústavného súdu.

Zároveň oznamujem, že Okresný súd Kežmarok nesúhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.“

Zákonný sudca JUDr. A. K. v pripojenom vyjadrení z 10. decembra 2012 okrem iného uviedol:

„Ako zákonný sudca v predmetnej veci nesúhlasím s tým, že som spôsobil v konaní nejaké prieťahy, resp. že som neprihliadal na zásadu hospodárnosti. Chcem uviesť, že vec, ktorá mi bola pridelená v r. 2008, nie je ani tak náročná z hľadiska merita veci, ale javí sa problémovou z hľadiska vzájomných vzťahov účastníkov konania, ich jednania, postupov v rámci   procesného   konania,   ale   napríklad   aj   vzťahu   žalovaného   vo   vzťahu   k   právnej zástupkyni   žalobkyne.   Všetky   tieto   vzťahy   sú   veľmi   komplikované,   účastníci   konania   sú na seba   animózni,   vystupujú   veľmi   konfliktne,   pričom   údajne   vzťahy   medzi   žalovaným a právnou   zástupkyňou   žalobkyne   sú   natoľko   vyhrotené,   že   podávajú   na   seba   rôzne sťažnosti,   prípadne   podnety   pre   rôzne   orgány.   Istým   problémom   je   aj   skutočnosť,   že účastníci konania zasielajú súdu neustále ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, ďalšie listiny, ktorými preukazujú svoje práva a takýmto nahromadením rôznych vyjadrení má dnes spis vyše 1 600 strán, pričom účastníci konania opakovane zasielajú ďalšie reagujúc na vyjadrenie druhého účastníka, väčšina týchto dokladov ide mimo vedomia advokátov. Ako   zákonný   sudca   som   si   vedomý,   že   vec   by   mala   byť   spravidla   prejednaná na prvom   pojednávaní,   no   na   to,   aby   súd   zákonne   a   včas   rozhodol   potrebuje   aj   istú súčinnosť účastníkov s cieľom náležite zistiť a ustáliť skutkový stav...

Procesný súd pripomína, že navrhovateľke bola za isté konanie, ktoré súviselo s tým, že   spôsobuje   marenie   znaleckej   činnosti,   uložená   poriadková   pokuta   a   naposledy   bola právna   zástupkyňa   navrhovateľky   pod   hrozbou   poriadkových   opatrení,   po   doplnení dokazovania,   vyzvaná,   aby   vyšpecifikovala   masu   BSM   a   spresnila   návrh   na   začatie konania...

Už   vyššie   som   vo   svojom   vyjadrení   uviedol,   že   nadobúdam   istým   spôsobom podozrenie, že prinajmenšom jedna sporná strana zámerne odďaľuje rozhodnutie vo veci samej, čo môže súvisieť s tým, že nie je pripravená majetkovo sa dorovnať, resp. že nemá záujem na včasnom urovnaní tohto sporu... Pri podrobnom štúdiu spisu je možné zistiť, že veci   bola   venovaná   náležitá   pozornosť,   no   komplikácie   súvisiace   s   názorovými a povahovými   odlišnosťami   medzi   účastníkmi   konania,   názorovými   postojmi,   neustálym predkladaním návrhov na doplnenie dokazovania, menenia výpovedí, spôsobili, že je dnes vec v takom štádiu, že nebolo možné rozhodnúť, pričom, ako už bolo vyššie povedané, ani právni   zástupcovia   nezohrávajú   rozhodujúcu   úlohu,   keďže   účastníci   konania   neustále zasielajú súdu ďalšie listinné materiály...“

Dňa   16.   apríla   2013   sa   konalo   verejné   ústne   pojednávanie,   na   ktorom   účastníci konania uviedli, že zotrvávajú na svojich písomných návrhoch, resp. vyjadreniach. Zákonný sudca navyše uviedol, že vec sa pohla dopredu, pretože po ustálení predmetu sporu nariadil na 3. máj 2013 pojednávanie, na ktorom bude vyhlásené rozhodnutie vo veci samej.

V záverečnom   návrhu   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 144/2008 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal okresnému súdu vo veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 698,62 €.

Okresný súd navrhol sťažnosť sťažovateľa zamietnuť.

II.

Zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 3 C 144/2008 ústavný súd zistil, že konanie sa začalo 7. augusta 2008, keď bol Okresnému súdu Košice I doručený návrh navrhovateľky (Ing. J. L.) na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov s príslušenstvom. Vec bola 6. októbra 2008 postúpená okresnému súdu ako miestne príslušnému súdu a 15. decembra 2008 sťažovateľ ako odporca požiadal okresný súd o zaslanie návrhu.

V priebehu roka 2009 okresný súd nariadil až šesť pojednávaní (29. januára 2009 odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu vznesenej námietky proti zákonnému sudcovi zo strany navrhovateľky, 25. júna 2009, 7. júla a 22. septembra 2009 z dôvodov čerpania dovolenky   právnymi   zástupcami   sťažovateľa   a   navrhovateľky   a   z   dôvodu práceneschopnosti   navrhovateľky   a   21.   októbra   2009   odročil   pojednávanie   z   dôvodu upresnenia návrhu navrhovateľky).

Dňa 11. decembra 2009 okresný súd odročil pojednávanie po vypočutí účastníkov a ich právnych zástupcov pre účely doplnenia petitu návrhu.

V   roku   2010   sa   konalo   len jedno   pojednávanie,   a   to   3.   februára   2010,   pričom po vypočutí oboch účastníkov konania a ich právnych zástupcov ho okresný súd odročil na neurčito pre účely doplnenia dôkazov a nariadenia znaleckého dokazovania.

Okresný súd pribral následne dvoch znalcov z odboru stavebníctva, a to 5. marca 2010 „za   účelom   určenia   všeobecnej   hodnoty,   t.   j.   vykonania   znaleckého   odhadu   ceny nehnuteľností“ (Ing. F. M.) a 10. marca 2010 (Ing. Š. Z.) „za účelom vyčíslenia vložených investícií   vo   finančnom   vyjadrení   do   predmetnej   nehnuteľnosti   za obdobie   od   vydania nehnuteľnosti Ing. J. L. až do dňa rozvodu“, pričom obom znalcom určil lehotu 60 dní na vypracovanie znaleckých posudkov.

Dňa 16. júna 2010 okresný súd doplnil pokyny pre znalca Ing. F. M. na základe jeho žiadosti z 18. mája 2010 a 12. júla 2010 mu znalec doručil znalecký posudok.

Následne   na   základe   žiadosti   právneho   zástupcu   sťažovateľa   okresný   súd 13. septembra   2010   nariadil   tomu   istému   znalcovi   vypracovať   znalecký   posudok   aj na zodpovedanie otázky „určenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti ku dňu právoplatného rozsudku   o rozvode   účastníkov   konania“,   pričom   mu   určil   30-dňovú   lehotu   na   jeho vypracovanie.

Dňa 5. januára 2011 okresný súd telefonicky urgoval druhého znalca na predloženie znaleckého   posudku   a   4.   marca   2011   zisťoval   opätovne   stav   znaleckého   dokazovania (ohliadka nehnuteľnosti ohlásená na 19. február 2011 sa neuskutočnila z dôvodu oznámenia právnej   zástupkyne   navrhovateľky,   že   v   čase   konania   ohliadky   bude   na   zahraničnej pracovnej ceste).

Dňa 30. marca 2011 sa uskutočnilo pojednávanie za účasti oboch účastníkov konania a   ich   právnych   zástupcov,   ktoré   bolo   odročené   na   12.   máj   2011   pre   účely   doplnenia dokazovania (tento termín bol neskôr zrušený), a toho istého dňa okresný súd uložil aj poriadkovú pokutu navrhovateľke za opakované marenie termínov ohliadky (prvá ohliadka sa   neuskutočnila   30.   októbra   2010   tiež   pre   nesúhlas   navrhovateľky   s   jej   vykonaním). Súčasne uložil právnej zástupkyni navrhovateľky, aby predložila spresnený návrh, a toto zopakoval aj 7. decembra 2011.

Dňa 22. júla 2011 okresný súd opätovne urgoval znalca na predloženie znaleckého posudku, a to po urgencii právneho zástupcu sťažovateľa zo 7. júla 2011. Dňa 5. septembra 2011 bolo okresnému súdu doručené oznámenie znalca o stave spracovania znaleckého posudku, v ktorom požiadal o predĺženie lehoty na jeho vypracovanie do 30. októbra 2011.

Okresný súd následne 20. septembra 2011 zrušil   svoje predchádzajúce uznesenie z 10. marca 2010 a nariadil znalecké dokazovanie ďalším znalcom Ing. P. Š., ktorý mu však 11.   októbra   2011   oznámil,   že   nemôže   vykonať   znalecké   dokazovanie   z dôvodu   jeho pracovnej vyťaženosti. Následne okresný súd pribral 12. decembra 2011 do konania znalca Ing. J. Č., ktorý mu 27. decembra 2011 oznámil, že odmieta vypracovať znalecký posudok z dôvodu, že nepôsobí v odvetví „odhad hodnoty nehnuteľností“.

Dňa   21.   december   2011   nariadené   pojednávanie   okresný   súd   odročil,   pretože sťažovateľ požiadal o zmenu termínu pojednávania.

Dňa   25.   januára   2012   okresný   súd   pojednávanie   po   vypočutí   účastníkov   a   ich právnych zástupcov prerušil z dôvodu časovej tiesne na 27. január 2012 a toto pojednávanie odročil na neurčito pre účely vykonania ďalších dôkazov.

Okresný súd 16. marca 2012 pribral do konania znalkyňu Ing. M. M., ktorá 14. mája 2012   požiadala   okresný   súd   o   poskytnutie   preddavku   na   znalečné   a   15.   júna   2012   o predloženie podkladov potrebných na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa   18.   júna   2012   okresný   súd   požiadal   V.,   a.   s.,   o   zaslanie   kópie   znaleckého posudku   vypracovaného   iným   znalcom   k   zriadeniu   záložného práva   k   nehnuteľnostiam a 4. septembra 2012 okresný súd požiadal aj S., a. s., o zaslanie podkladov k dokazovaniu, pričom požadované podklady jej boli zaslané až 17. septembra 2012. Znalkyňa doručila znalecký posudok okresnému súdu 26. septembra 2012.

Dňa   5.   novembra   2012   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa k znaleckému posudku a návrh na skončenie veci dohodou – schválením súdneho zmieru, ku   ktorému   sa   vyjadrila   právna   zástupkyňa   navrhovateľky,   a   20.   novembra   2012   bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa k stanovisku navrhovateľky.

Dňa   27.   novembra   2012   bolo   pojednávanie   zrušené   na   základe   žiadosti navrhovateľky (právna zástupkyňa jej vypovedala plnú moc).

Dňa 13. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľkou (v časti hnuteľných vecí, keďže došlo k vyporiadaniu dohodou).

Na pojednávaní konanom 15. januára 2013 okresný súd vypočul účastníkov konania, a odročil pojednávanie na 4. február 2013 s tým, že „navrhovateľka sa vyjadrí k návrhu dohody   a k dodatku   najneskôr   na   pojednávaní,   resp.   predtým   písomne   zoberie   návrh na začatie konania v plnom rozsahu späť s návrhom na zastavenie konania“.

Pojednávania   určené   na   4.   február   2013   a   28.   marec   2013   okresný   súd   odročil na základe žiadostí účastníkov o zmenu termínu pojednávania z dôvodu práceneschopnosti a iných povinností sťažovateľa.

Dňa 12. apríla 2013 okresný súd vypočul účastníkov konania a pojednávanie odročil na 3. máj 2013 pre účely vyhlásenia rozsudku.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 144/2008.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02, III. ÚS 344/2011).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   návrhu navrhovateľky na vyrovnanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov s prísl. V danom prípade   ide   o   konanie,   ktoré   nie   je   právne   zložité   a metodika   postupu   je upravená   tak v hmotnoprávnych   predpisoch   (Občiansky   zákonník),   ako   aj   v procesných   (Občiansky súdny   poriadok),   súdy   v týchto   prípadoch   majú   dostatok   stabilizovanej   a   rozsiahlej judikatúry všeobecných súdov. Ústavný súd zároveň uznáva, že takéto spory sú svojou povahou náročné na dokazovanie (skutková zložitosť),   pretože je potrebné zistiť nielen okruh vecí patriacich do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania a ich hodnotu ku dňu zániku manželstva, ale v záujme komplexného vyporiadania tohto majetkového spoločenstva zohľadniť aj špecifické okolnosti toho-ktorého prípadu. Rovnako tomu bolo aj v danom prípade, kde navrhovateľka niekoľkokrát menila a dopĺňala svoj návrh, resp. uplatňované nároky, pričom okresný súd musel nariadiť znalecké dokazovania znalcami   z   odboru   stavebníctva   pre   účely   určenia   všeobecnej   ceny   nehnuteľností, resp. pre účely vyčíslenia investícií vložených do jednej z nehnuteľností, ale aj opakovane zisťovať   majetkové   pomery   sťažovateľa   v   peňažných   ústavoch.   V   zhode   s   názorom ústavného súdu aj zákonný sudca uviedol, že „vec... nie je ani tak náročná z hľadiska merita veci, ale javí sa problémovou z hľadiska vzájomných vzťahov účastníkov konania, ich jednania, postupov v rámci procesného konania...“.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   správania   sťažovateľa   ako   účastníka konania, ústavný súd dospel k záveru, že tento podstatnou mierou neprispel k predĺženiu posudzovaného konania. Sťažovateľ bol v konaní aktívny, viackrát žiadal, aby okresný súd urýchlene   skončil   znalecké   dokazovanie,   včas   reagoval   na   výzvy   okresného   súdu, a zúčastňoval sa aj nariadených pojednávaní, hoci je pravdou, že okresný súd musel zrušiť štyri termíny pojednávaní v júni 2009, v decembri 2011, 4. februára 2013 a 28. marca 2013 na základe   jeho   žiadostí   z   dôvodu   čerpania   dovolenky,   resp.   kolízie   s   ďalšími pojednávaniami na inom všeobecnom súde, a pre práceneschopnosť. V okolnostiach danej veci ústavný súd však tieto skutočnosti nevyhodnotil v neprospech sťažovateľa, pretože sťažovateľ sa vždy riadne ospravedlnil a na doterajšiu dĺžku konania to nemalo výrazný vplyv.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 144/2008. Na základe prehľadu úkonov v danej veci ústavný súd konštatuje, že toto konanie je poznačené ako celok neefektívnosťou a nesústredenosťou. Okresný súd síce   mechanicky   nariaďoval   pojednávania,   ale   ich   v prevažnom   rozsahu   bez   ďalšieho odročoval a vec meritórne neposudzoval. Tak tomu bolo v roku 2009 až štyrikrát, a to 25. júna 2009, 7. júla 2009, 22. septembra 2009 (odročil pojednávania z dôvodov čerpania dovolenky   právnymi   zástupcami   sťažovateľa   alebo   navrhovateľky   a   z   dôvodu práceneschopnosti navrhovateľky) a 21. októbra 2009 za účasti účastníkov a ich právnych zástupcov z dôvodu upresnenia návrhu navrhovateľky.

Prvé relevantné pojednávanie sa konalo až 11. decembra 2009, teda po uplynutí viac ako jedného roka od podania návrhu.

Z uvedeného vyplýva, že v priebehu konania a pri vykonávaní jednotlivých úkonov a pojednávaní   sa   okresný   súd   neriadil   dôsledne   princípmi   vyplývajúcimi   z Občianskeho súdneho poriadku.

Okrem neefektivity postupu v konaní okresný súd postupoval aj nesústredene, a to najmä   pri   vykonávaní   znaleckého   dokazovania.   Príkladom   jeho   neefektívneho a nesústredeného postupu je skutočnosť, že možnosť podania znaleckého posudku vopred nekonzultoval so znalcami (§ 127 OSP), čím v konaní vznikli zbytočné prieťahy. O takomto postupe svedčí nariadenie znaleckého dokazovania 10. marca 2010 a 13. septembra 2010 a ďalej znalecké dokazovanie nariadené v septembri 2011, keď bol ustanovený znalec, ktorý nemohol znalecký posudok spracovať z dôvodu pracovnej vyťaženosti, a tiež v decembri 2011, keď ustanovil znalca, ktorý ani nebol zapísaný do zoznamu znalcov v požadovanom odvetví („odhad hodnoty nehnuteľností“).

Tieto skutočnosti mali za následok to, že znalecké dokazovanie bolo skončené až po pribratí štvrtého znalca, ktorý predložil znalecký posudok 26. septembra 2012.

Obdobie   znaleckého   dokazovania   je   teda   obdobím   neefektívnej   a nesústredenej činnosti okresného súdu, pretože v tomto období okresný súd neurobil nič pre odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa a podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade nevyužil dôsledne a včas všetky procesné prostriedky smerujúce k tomu, aby znalecké dokazovanie bolo urýchlene skončené (obdobne m. m. IV. ÚS 239/03, IV. ÚS 265/04, III. ÚS 543/2011).

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity namietaného konania upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna (nesústredená)   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (obdobne napr. IV. ÚS 380/08, I. ÚS 7/2011).

Na doterajšiu dĺžku tohto konania mali nepochybne vplyv aj opakované nesystémové návrhy účastníkov na doplňovanie okruhu vecí patriacich do BSM, ako to uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, ale ústavný súd k tomu konštatuje, že z ustanovení tretej   časti   procesného   kódexu   (Občianskeho   súdneho   poriadku)   upravujúceho   konanie v prvom   stupni   nevyplýva   pre   všeobecný   súd   povinnosť   donekonečna   udržiavať   stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania, pretože je len na jeho posúdení, kde je vzhľadom na predmet konania rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť a po vykonaní dokazovania pristúpiť k rozhodnutiu vo veci samej.

Vzhľadom na uvedené zistenia preto ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného súdu (sudcu), že v konaní neboli spôsobené prieťahy.

Po   vyhodnotení   všetkých   citovaných   okolností   posudzovaného   prípadu   a   obsahu spisu ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C/144/2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo postupom   okresného   súdu   porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy, čo odôvodnil „neprimeranými prieťahmi v konaní“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie finančného   zadosťučinenia,   pri   určení   ktorého   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľa si v sťažnosti zo 7. marca 2012 uplatnil trovy konania, „ktoré   spočívajú   v trovách   právneho   zastúpenia,   a   to   minimálne   za   tri   úkony   právnej pomoci, t. j. 1. prevzatie veci a príprava zastúpenia a 2. porada s klientom 3. písomné podanie na súd“, v celkovej sume 320,44 €. Na verejnom ústnom pojednávaní konanom 16. apríla   2013   trovy   konania   doplnil   o ďalší   úkon   právnej   služby   –   účasť   na   tomto pojednávaní v sume 130,16 € a náhradu režijného paušálu v sume 7,81 €, náhradu za stratu času v sume 104,08 € za 8 začatých polhodín na cestu z P. do K. a späť a cestovné v sume 73,10 €. Keďže právny zástupca sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), po pripočítaní 20 % DPH celkové trovy právneho zastúpenia vyčíslil na sumu 698,62 €.

Pri výpočte náhrady trov konania ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa   § 1 ods. 3   vyhlášky   výpočtovým   základom   na účely tejto vyhlášky   je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý polrok predchádzajúceho   kalendárneho   roka.   Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2011 predstavovala sumu 763 € a za I. polrok 2012 sumu 781 €. Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Na   základe   uvedeného   patrí   sťažovateľovi   náhrada   trov   konania   z   dôvodu   trov právneho zastúpenia:

-   za   dva   úkony   právnej   služby   [príprava   a prevzatie   veci   vrátane   prvej   porady s klientom a písomné vyhotovenie sťažnosti podľa § 14 ods.   1 písm. a) a b) vyhlášky] vykonané v roku 2012 v sume 127,16 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 7,63 € za   jeden   režijný   paušál,   t. j.   spolu   269,58   €,   čo   spolu   s 20   %   DPH   predstavuje   sumu 323,50 €,

- za jeden úkon právnej služby [účasť na verejnom pojednávaní podľa § 14 ods. 3 písm. d) vyhlášky] vykonaný 16. apríla 2013 v sume 65,08 € plus 20 % DPH, čo je spolu 78,10 €,

- za jeden úkon právnej služby [zastupovanie na pojednávaní, na ktorom sa vyhlásilo rozhodnutie podľa § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky] vykonaný 16. apríla 2013 v sume 32,54 €, plus 20 % DPH, čo je spolu 39,05 €,

- náhrada za stratu času (podľa § 17 ods. 1 vyhlášky) za 8 začatých polhodín na cestu z P. do K. a späť v sume 104,16 € plus 20 % DPH, čo je spolu 124,99 €,

-   cestovné   (podľa   §   7 zákona č.   283/2002 Z.   z. o cestovných   náhradách   v znení neskorších predpisov a opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky   č.   632/2008   Z.   z.   o sumách   základnej   náhrady   za   používanie   cestných motorových   vozidiel   pri   pracovných   cestách)   za   cestu   z P.   do   K.   a späť   osobným motorovým vozidlom v dĺžke 240 km pri cene benzínu 16. apríla 2013 v sume 1,414 €/liter a priemernej spotrebe paliva 8,6 l/100 km podľa technického preukazu v sume 73,10 € plus 20 % DPH, čo je spolu 87,72 €.

Takto vypočítaná náhrada trov konania celkovo predstavuje sumu 653,36 €, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť okresný súd (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013