znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 144/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C 115/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2011   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bez   právneho zastúpenia,   ktorou   namietal   prieťahy   v   konaní Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný súd“) vo veci sp. zn. 50 C 115/2008.

Keďže   z   textu   sťažnosti   nebolo   možné   zreteľne   zistiť   skutkový   a   právny   stav v namietanej právnej veci   sťažovateľa, ústavný súd si   vyžiadal od okresného súdu   spis sp. zn. 50 C/115/2008, z ktorého zistil, že namietané konanie začalo žalobou o ochranu osobnosti   a nemajetkovú   ujmu proti   21 odporcom   podanou sťažovateľom   na Okresnom súde Bratislava I 28. januára 2008 spolu so 124 prílohami.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: „Žaloba podaná 28. 01. 2008. Sudkyňa nevykonala vo veci nič. Iba hľadala fiktívne majetky po bankách, čim ohovára a špiní meno D. B. v bankách, keď jeho majetok je opakovane   hľadaný   po   bankách.   Pritom   ju   vôbec   nezaujíma   meritum   veci:   VRAŽDA V ŠTÁDIU POKUSU a NEP0SKYTKUTIE POMOCI v bezvedomí...... Prvý úkon sudkyne je až po 2-rokoch z dňa 23. 11. 2009, keď sa vylúčila s konania. Teda sudkyňa sa iba postarala o marenie spravodlivosti.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol vo veci jeho sťažnosti týmto nálezom:„II.A Okresný súd Bratislava II porušuje základné práva D. B. garantované čl. 46 ods. 1, č1. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a č1. 6 ods. 1 Dohovoru.

II.B. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   II konať bez ďalších prieťahov.

II.C. Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   zaplatiť   D.   B.   satisfakciu   vo   výške 100.000   EUR   v   lehote   15   dní   od   právoplatnosti   Nálezu   Ústavného   súdu.   V   prípade omeškania je Okresný súd povinný zaplatiť úroky z omeškania vo výške 300 EUR za každý deň omeškania od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

Plus trovy advokáta.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o   ustanovenie   advokáta   pre   konanie   pred   ústavným súdom.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   listom č. Spr. 3110/2011 doručeným ústavnému súdu 4. marca 2011, v ktorom sa predsedníčka tohto súdu vyjadrila k sťažnosti sťažovateľa takto:

„Sťažnosť   sťažovateľa   považujem   za   neopodstatnenú   a   navrhujem   ju   neprijať z dôvodu, že návrh na začatie konania podal sťažovateľ dňa 28. 01. 2008 na Okresný súd Bratislava I, na tunajší súd bola vec odstúpená dňa 20. 05. 2008. Vo veci bola pôvodne zákonnou sudkyňou JUDr. I. D., voči ktorej sťažovateľ dňa 02. 07. 2008 vzniesol námietku zaujatosti. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 NcC/16/2008-239 zo dňa 28. 08. 2008 sudkyňa nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci. Súd vo veci postupoval od podania návrhu na súd plynule, bez prieťahov. Vo veci síce nebolo doposiaľ nariadené pojednávanie, toto nebolo možné, nakoľko sám navrhovateľ pri podaní návrhu na   súd   požiadal   o   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   uznesením   č. k. 50C/115/2008-253 súd sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj ďalších procesných návrhov (vydanie opravného uznesenia). Tunajší súd vykonával úkony smerujúce k rozhodnutiu týchto procesných návrhov a sťažovateľ v tomto konaní svoju nespokojnosť   s   vydanými   rozhodnutiami   riešil   podaním   odvolania,   ako   aj   písomnými podaniami s výrokmi, ktorými zasiahol do autority súdu, profesionálnej a osobnej cti vo veci konajúcej sudkyne, za čo podala JUDr. D. na sťažovateľa trestné oznámenie a žalobu o ochranu osobnosti.

Vo veci konalo niekoľko sudcov - JUDr. I. D., JUDr. Ľ. N., naposledy bola vec prikázaná opatrením predsedníčky súdu v súlade s platným Rozvrhom práce na rok 2011 JUDr. J. S., z dôvodov vyplývajúcich z obsahu súdneho spisu.

Sťažovateľ nevyužil svoje právo a nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedníčke súdu podľa § 62 Zákona č. 757/2004 Z. z.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46. ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až 56 zákona Národnej rady slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mal dopustiť okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 50 C/115/2008. Ide o súdny spor o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, v   ktorom   sťažovateľ   žaluje   hromadne   viacerých   odporcov,   ktorí   boli   činní   v   trestnom konaní   začatom   na   základe   podnetu   sťažovateľa.   Z   prehľadu   konania   vyplýva,   že   od podania žaloby sťažovateľom (28. január 2008) do podania sťažnosti na prieťahy v konaní ústavnému súdu (17. január 2011) celková dĺžka konania predstavuje takmer tri roky. V tomto období okresný súd ešte nepristúpil k meritórnemu prerokovaniu návrhu na začatie konania.   Vo   svojom   doterajšom   postupe   bol   prvostupňový   súd   zameraný   na   riešenie procesných otázok – zaplatenie súdneho poplatku za návrh, zisťovanie, či sťažovateľ spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   a   odstraňovanie   nedostatkov   podaní   sťažovateľa.   V   priebehu   konania   došlo dvakrát k zmene zákonného sudcu, z dôvodu ich vylúčenia pre zaujatosť. Dôvodom na vylúčenie v oboch prípadoch boli súdne spory, ktoré sudkyne vedú so sťažovateľom.

Na doterajší   priebeh   a dĺžku   konania malo však   vplyv aj správanie sťažovateľa, ktorého postup nebol vecný a konštruktívny, jeho podania boli nepresné a nejasné a viaceré z   nich   mali   urážlivý   charakter.   Jeho   urážlivé   vystupovanie   proti   konajúcim   sudcom v priebehu konania ako aj v iných konaniach vedených na okresnom súde, v ktorých je sťažovateľ účastníkom, malo za následok vznik a vedenie súdnych sporov proti konajúcim sudcom,   čo   malo vplyv na   priebeh   konania, keďže   spôsobovalo nevyhnutnosť   výmeny zákonných sudcov.

Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol,   že   účelom   práva   účastníka   konania   pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto   o   sťažnosti,   ktorou   je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona Slovenskej národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov v spojení so zákonom č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   alebo   ak   sa   preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a tiež zo súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní nepodal a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) ústavný súd mohol tiež dospieť k záveru, že nevyužitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov mohlo viesť aj k nevyhoveniu sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti.

Z obsahu petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v napadnutom konaní namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu. V obsahu sťažnosti však skutočnosti, ktorými malo byť toto jeho právo porušené, neodôvodňuje a zo sťažnosti ani nevyplýva, konkrétne akým postupom či rozhodnutím malo dôjsť k porušeniu označeného článku ústavy. Keďže sťažovateľ tieto svoje námietky nešpecifikoval, nemohol ich ústavný súd ani preskúmať, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   celok   už   na   predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súde, z uvedeného dôvodu sa už nezaoberal sťažovateľovou   žiadosťou   o   stanovenie právneho zástupcu,   pretože   v   tomto prípade   by zrejme išlo o bezúspešné vymáhanie práva.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011