znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 144/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti   O.,   Ž.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   R.,   Ž.,   pre   namietané   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 62/2009 z 30. októbra 2009 vo výrokoch o náhrade trov konania takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   O.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   7   Co 62/2009 z 30. októbra 2009 vo výrokoch o náhrade trov konania (3. a 4. výrok rozsudku) p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Krajského súdu   v   Žiline sp.   zn.   7   Co 62/2009 z 30. októbra   2009 vo výrokoch o náhrade trov konania (3. a 4. výrok rozsudku) z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia O. v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho advokáta JUDr. M. R., Ž., č..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   144/2010-10 zo 7. apríla   2010   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 62/2009 z 30. októbra 2009 vo výrokoch o náhrade trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci podaním sp. zn. Spr 268/2010 z 10. mája 2010 vyjadril predseda krajského súdu, pričom poukázal na dôvody uvedené v odôvodnení napádaného rozhodnutia a uviedol, že „podľa vyjadrenia vec prejednávajúceho predsedu senátu, výnimočné použitie ustanovenia § 150 O. s. p. je odôvodnené obidvoma odsekmi tohto ustanovenia, t. j. neprimeranosťou trov konania účastníka voči uplatnenej pohľadávke (odsek 2 tohto ustanovenia), ako i prihliadnutím k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoja navrhovateľa, ktorý až do opätovného rozhodnutia okresného súdu (i po predchádzajúcom zrušení krajským súdom) sám nevedel jednoznačne ustáliť, kto je aktívne   legitimovaným   v   tomto   (drobnom)   spore,   pričom   samotnú   žalobnú   pohľadávku v sume 556,50 Sk s príslušenstvom vymáhal spolu s iným subjektom – v konaní označenom ako   navrhovateľ   1)   a   trovy   právneho   zastúpenia   boli   uplatňované   i   v   prospech   tohto neúspešného   účastníka,   a   tieto   neujasnené   postoje   navrhovateľov   v   konaní   (či   už sťažovateľa   alebo   organizácie   navrhovateľa   1)   v   tomto   konaní,   ktorý   ako   poskytovateľ služby, za ktorú zodpovedal sťažovateľ, i vystupoval a jednal), bol zohľadnený v použití ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. To, že sťažovateľ ako navrhovateľ 2) v tomto konaní, sám nevedel jednoznačne, či je oprávnený a žaloval spolu i s navrhovateľom 1) (pre istotu), viedli   odvolací   súd   k   tomu,   že   rozhodol,   aby   každá   z   procesných   strán   znášala   trovy konania sama. Túto istú zásadu použil odvolací súd pre obidva stupne konania. Máme za to, že sťažnosť je nedôvodná.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 62/2009 z 30. októbra 2009 v časti, v ktorej zmenil výrok rozsudku Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 194/2005-82 z 30. septembra 2008 o náhrade trov   konania   tak,   že   sťažovateľovi   nepriznal   náhradu   trov   prvostupňového   konania, a rovnako mu nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto ústavný súd primerane k problému používa aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Ústavný súd k tomu považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú základom ich rozhodnutí.

Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   napadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   139/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04).

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku   inštitútu   platenia trov   konania za predpokladu,   že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05).

Sťažovateľ si uplatnil svoje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podaním žaloby o zaplatenie peňažnej sumy 566, 50 Sk s prísl.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 194/2005 z 30. septembra 2008 vyhovel žalobe sťažovateľa ako žalobcu v druhom rade a priznal mu trovy konania (pozostávajúce aj z trov právneho   zastúpenia   v sume   5   700   Sk).   Vo   vzťahu   k žalobcovi   v prvom   rade   zamietol žalobu a nepriznal mu trovy konania.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v nevyhovujúcej časti vo vzťahu k žalobcovi v prvom rade potvrdil a o náhrade trov konania rozhodol tak, že vo svojom rozsudku (výrok 3) zmenil rozhodnutie   okresného   súdu   a   sťažovateľovi   nepriznal   náhradu   trov   prvostupňového konania, a rovnako mu nepriznal (výrok 4) ani náhradu trov odvolacieho konania z titulu právneho   zastúpenia,   ktoré   požadoval   vo   svojom   vyjadrení   k podanému   odvolaniu z 28. januára 2009 doručenému okresnému súdu 2. februára 2009 v sume 23,55 €.

Ústavný   súd   najprv   zdôrazňuje,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno   predovšetkým   porušiť   právo   na   súdnu   ochranu.   Ústavný   súd   už   rozhodoval o ústavnosti rozhodnutím o trovách (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, III. ÚS 166/09).

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konštatoval, že jeho rozhodnutie   týkajúce   sa   nepriznania   náhrady   trov   konania   úspešnému   sťažovateľovi   je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP, obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Z § 224 ods. 1 OSP vyplýva, že ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 142 ods. 1 OSP súdy rozhodujú o náhrade trov konania medzi účastníkmi so zreteľom na plný úspech toho-ktorého účastníka v konaní. Toto zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok konania (zásadu úspechu), čo znamená, že účastník, ktorý mal vo veci plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Táto   zásada   platí   ako   v   konaní   na   prvom   stupni,   tak   aj   v   odvolacom   konaní, a neposudzuje sa za každé štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci.

Za určitú výnimku z tejto zásady možno považovať ustanovenie § 150 OSP.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti,   či   účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   uviedol   skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 150 ods. 2 OSP ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

K uvedenému ústavný súd dodáva, že prax všeobecných súdov je jednotná v názore, že „aplikácia ustanovenia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99 z 1. septembra 2000). „Účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech, nemožno s odvolaním sa na § 150 nepriznať náhradu trov konania len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania v určitom druhu nároku. Jeho použitie musí zodpovedať osobitným   okolnostiam   konkrétneho   prípadu   a   musí   mať   vždy   výnimočný   charakter“ (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk – judikát č. R 34/1982). „Nepriznanie náhrady trov konania   podľa   ustanovenia   §   150   OSP   nemožno   odôvodniť   len   všeobecným   záverom hodnotiacim   význam   rozhodovania   o   určitom   nároku“   (Zbierka   súdnych   rozhodnutí a stanovísk – judikát č. R 23/1989).

Krajský   súd   svoje rozhodnutie   o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   vo   vzťahu k sťažovateľovi odôvodnil   síce tým, že „súd pri rozhodovaní o trovách konania nie je viazaný len výsledkom konania, t. j. z hľadiska pomeru úspechu toho-ktorého účastníka v konaní,   ale   aj   účelnosťou   vykonaných   úkonov   právnej   pomoci   právnym   zástupcom, s možnosťou postupu súdu podľa § 150 O. s. p. O trovách konania potom odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 150 O. s. p. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,   ktorý mu patril, to neplatí,   ak účastník konania   nemohol   tieto   skutočnosti   a   dôkazy   uplatniť.   Účelom   tohto   náhradového ustanovenia je odstránenie tvrdostí pri náhrade trov konania, ktoré by nastali, ak by sa plne presadila zásada úspešnosti pri tejto náhrade...“, alebo aj tým, že „v tomto prípade by bolo uloženie   povinnosti   odporkyni   nahradiť   trovy   konania   navrhovateľovi   v   rade   2) neprimerane prísne a zároveň je potrebné uviesť, že výška trov právneho zastúpenia je neprimeraná voči výške pohľadávky, teda jedná sa o prípad v zmysle v ust. § 150 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd má za to, že aj vzhľadom na skutočnosť, že samotný navrhovateľ v rade 1) nevedel na začiatku konania jasne určiť,   že kto je aktívne legitimovaným na podanie návrhu na začatie konania, teda za tejto procesnej situácie sa javí byť dôvodné, aby   si   každá   z   procesných   strán   znášala   trovy   konania   sama“, aj   napriek   tomu   však považuje ústavný súd jeho rozhodnutie za neodôvodnené, a tým aj nespravodlivé vo vzťahu k sťažovateľovi.

V posudzovanej   veci   odvolací   súd   potvrdil   ako   vecne   správny   právny   záver prvostupňového súdu, že nárok sťažovateľa (žalobcu) na zaplatenie peňažnej sumy s prísl. je   opodstatnený,   pričom   pri   svojom   rozhodnutí   nebral   do   úvahy   to,   čo   mu   ukladá ustanovenie   §   1   OSP   (zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a oprávnených   záujmov účastníkov).

Napriek tomu, že okresný súd mu priznal právo na náhradu trov konania v sume 5 700 Sk, pretože bol v konaní plne úspešný (priznané trovy konania pozostávali z 500 Sk za   zaplatený   súdny   poplatok   zo   žalobného   návrhu,   500   Sk   za   podané   odvolanie   proti napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   zo   17.   apríla   2007   (ktorý   bol   neskôr   zrušený) a 4 700 Sk – trovy právneho zastúpenia za sedem úkonov právnej služby, krajský súd mu podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 2 a § 150 OSP za celé konanie nepriznal žiadne trovy konania.

Krajský   súd   v odôvodnení   svoje   rozhodnutie   oprel   najmä   o to,   že „výška   trov právneho   zastúpenia   je   neprimeraná   voči   výške   pohľadávky,   teda   jedná   sa   o   prípad v zmysle v ust. § 150 ods. 2 O. s. p.“.

Ak na jednej strane mu čiastočne ústavný súd dal za pravdu v tom smere, že suma trov právneho zastúpenia je neprimeraná k výške pohľadávky (4 700 Sk) a právny zástupca sťažovateľa i žalobcu v prvom rade, ktorý v spore „nevedel na začiatku konania jasne určiť, že kto je aktívne legitimovaným na podanie návrhu na začatie konania, preto sa javilo byť dôvodné, aby si každá z procesných strán znášala trovy konania sama“, na druhej strane však krajský súd nedbal na to, aby úspešný účastník konania len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel majetkovú ujmu v dôsledku platenia trov konania (a to najmä vo vzťahu k zaplateným súdnym poplatkom spolu v sume 1 000 Sk). Tak   v dôsledku   tohto   rozhodnutia   krajského   súdu   došlo   nielen   k znehodnoteniu   plného úspechu sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní, ale predovšetkým týmto rozhodnutím o nepriznaní žiadnych trov konania bolo zasiahnuté aj do majetkovej sféry sťažovateľa, i keď v nepatrnej miere.

Ak   dospel   krajský   súd   k záveru,   že   výrok   prvostupňového   súdu   o priznaní   trov právneho zastúpenia je neprimeraný pohľadávke, mal rozhodnutie o tomto výroku zrušiť, resp. zmeniť a prípadne nariadiť preskúmanie dôvodov vedúcich k aplikácii § 150 ods. 1 a 2 OSP.   Nemohol   však   postupovať   bezdôvodne   tak,   aby   sa   sťažovateľovi   nepriznala   ani náhrada trov konania pozostávajúca zo zaplatených súdnych poplatkov. Obdobne sa tiež vôbec nezaoberal osobitnou požiadavkou sťažovateľa k uplatneniu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

Ústavný   súd   sa   preto   stotožnil   s argumentáciou   sťažovateľa,   že   krajský   súd   mu nemôže nepriznať nárok na náhradu trov konania iba na základe všeobecného zdôvodnenia, že   v   tomto   prípade   by   bolo   uloženie   povinnosti   žalovanej   nahradiť   trovy   konania sťažovateľovi „neprimerane   prísne“ alebo „že   výška   trov   právneho   zastúpenia   je neprimeraná voči výške pohľadávky...“.

Odvolací súd „riadne nezdôvodnil a neobjasnil takýto svoj postup“ a „absentuje aj skutočnosť, že súd vôbec neskúmal majetkové, osobné a iné pomery účastníka konania – žalovanej...“.

Ústavný   súd   preto   konštatoval,   že odôvodnenie   výroku   rozsudku   krajského   súdu o trovách   konania je vzhľadom   na obsah   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutými výrokmi (3. a 4. výrok) rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 62/2009 z 30. októbra 2009 o trovách konania bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde].   V danom   prípade   bolo   v záujme   ochrany základných práv sťažovateľa potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 7 Co 62/2009 z 30. októbra 2009 v časti výroku o náhrade trov konania (bod 3 a 4) zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd opätovne rozhodne o náhrade trov účastníkov   konania.   V ďalšom   postupe   bude   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Z   uvedených   dôvodov   považuje   ústavný   súd   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Co 62/2009   z   30.   októbra   2009   vo   výrokoch   o   náhrade   trov   konania   za   ústavne neakceptovateľný, a preto vyslovil, že ním bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia v konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   si   v   sťažnosti   uplatnil   trovy   právneho zastúpenia v celkovej sume 254,88 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 120,23 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 7,21 € za jeden režijný paušál. Úhrada trov konania   predstavuje   celkovú   sumu   254,88   €,   ktorú   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2010