znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 144/08-18

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   Z.   I.   a V.   I.,   obaja   bytom   B.,   pre   namietané porušenie   ich   základných   práv   a slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 6 Co 279/06-64 z 15. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Z. I. a V. I.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2007 doručená   sťažnosť   MUDr.   Z.   I.   a V.   I.,   obaja   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), pre namietané   porušenie   ich   základných   práv   a slobôd rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 279/06-64 z 15. marca 2007.

Sťažovatelia vidia porušenie ich základných práv a slobôd v tom, že všeobecné súdy „vo   veci   nerozhodli   v primeranej   lehote   a spravodlivo,   ale   až   za   13   rokov   a upreli nám patriacu náhradu za trestné súdne rehabilitácie tým, že miesto uplatnených 4.630 Sk nám priznali   iba 2.000 Sk.   Teda napádame iba potvrdzujúcu časť výroku z 2.   st.   súdu a žiadame ju zrušiť a nášmu návrhu vyhovieť tak, že sa nám prizná aj uplatnený zvyšok za skutočné   vydanie   účasťou   na   trestnom   a rehabilitačnom   súdnom   konaní   v Banskej Bystrici“.

Keďže   sťažnosť   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania uvedené   v   §   20   a   §   50   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľov na jej doplnenie.

V doplnení   sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu   17.   októbra   2007   sťažovatelia opätovne opísali skutkové a právne závery všeobecných súdov a požiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie obhajcu.

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   návrh   prerokoval na neverejnom zasadnutí.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne (... „ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ústavný   súd   aplikujúc   uvedené   názory,   zo   sťažnosti,   z   jej   doplnenia   a zo   spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9 C 81/94 zistil tieto skutočnosti:

Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 279/06-64 z 15. marca 2007 bol zmenený rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   odporca   (Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky) je povinný zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade (MUDr. Z. I.) 2 000 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.   Vo zvyšku   zamietajúcej   časti   napadnutý rozsudok   potvrdil. Žiaden   z účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania.   Tento   rozsudok   nadobudol právoplatnosť 27. apríla 2007 a vykonateľnosť 1. mája 2007.

Proti namietanému rozsudku krajského súdu, ktorým vo vyhovujúcej časti zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, sťažovatelia využili dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Dovolanie   možno   považovať   v súlade   s ustanovením   §   243b   ods.   1   a 2   OSP za účinný   právny   prostriedok   nápravy   namietaného   porušenia   základného   práva na spravodlivé súdne konanie (II. ÚS 13/00, II. ÚS 41/03).

Sťažovatelia   podali   dovolanie,   avšak   listom   zo   16.   októbra   2007   ho   vzali   späť, a Najvyšší súd Slovenskej republiky 25. októbra 2007 pod sp. zn. 4 Co 240/2007 konanie zastavil.

Právomoc ústavného súdu poskytnúť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právnu ochranu   je   však   daná   len   vtedy,   ak   tieto   osoby   nemajú   k dispozícii   účinný   právny prostriedok   (opravný   alebo   iný)   v systéme   všeobecných   súdov.   Súčasťou   účinných právnych   prostriedkov   v systéme   všeobecných   súdov   proti   rozsudku   krajského   súdu, ktorým bol v časti zmenený rozsudok súdu prvého stupňa (§ 238 ods. 1 OSP), je podanie dovolania. Sťažovatelia preto   mohli a aj mali využiť tento prostriedok   ochrany svojich základných   práv   v systéme   všeobecných   súdov.   Subsidiarita   ústavného   súdu   vo   vzťahu k všeobecným súdom vylučuje právomoc ústavného súdu aj vtedy, keď sťažovateľ inštitút dovolania nevyužil.

Ústavou daná právomoc ústavného súdu mu neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 238 ods. 1 OSP. Ústavný súd môže zložiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako   účastník   konania   zvolil   medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd; naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   ochranu   proti   porušeniu   základných   práv   sťažovateľov v danom   prípade   poskytuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v dovolacom   konaní, a preto nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   (čl.   127   ods.   1   ústavy,   §   49   zákona o ústavnom súde). Opierajúc sa o citované ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľov treba odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 1/08).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008