znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 144/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2005 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., tohto času vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Úradom justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   Zvolen   v trestnej   veci   sp.   zn.   ČVS:   OUV-503/ZV-2000,   rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 2 T 36/03 zo 4. júna 2004 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 236/04 z 21. septembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2004   doručená   sťažnosť   I.   K.,   tohto   času   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len „dohovor“) Úradom justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen v trestnej veci sp. zn. ČVS: OUV-503/ZV-2000, rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 36/03 zo 4. júna 2004 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 236/04 z 21. septembra 2004.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 21. júna 2000 bol krivo obvinený J. K., ktorý bol k tomu donútený príslušníkmi Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen, z trestného   činu   lúpeže,   pričom   tento   prípad   bol „...   zmanipulovaný  ...“ a na   základe falošného obvinenia bol sťažovateľ vzatý do väzby.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   uvedený   prípad   je   od   začiatku   vykonštruovaný vyšetrovateľkou Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru   Zvolen   a   prokurátorkou   Okresnej   prokuratúry   Zvolen   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“),   pretože   už   na   začiatku   vyšetrovania   vyšetrovateľka   neakceptovala sťažovateľove „... námietky k vypočutiu svedkov (kľúčových)...“, čím došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 10 dohovoru.

Na   základe   prvého   odvolania   sťažovateľa   z 15.   júna   2001,   ako   aj prokurátorky okresnej prokuratúry proti rozsudku okresného súdu krajský súd uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil na došetrenie, čím bola podľa sťažovateľa preukázaná jeho nevina. Následne po došetrení bola vypracovaná rovnaká obžaloba ako v prvom prípade, čím je podľa názoru sťažovateľa preukázaná zaujatosť prokurátorky okresnej prokuratúry.

Rozsudkom zo 4. júna 2004 bol sťažovateľovi vymeraný trest odňatia slobody v dĺžke 3,5   roka,   pretože „...   počas   tohto   vyšetrovania   som   bol   uznaný   vinný   v inej   veci   - § 167 TZ a daný z väzby po 11 mesiacoch do výkonu trestu“. Sťažovateľ zastáva názor, že z uvedených okolností je zrejmá predpojatosť orgánov činných v trestnom konaní voči jeho osobe.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky oprávnený konať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo   vypočúvať   alebo   dať   vypočúvať   svedkov   proti   sebe   a dosiahnuť   predvolanie   na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov proti nemu.

Podľa   čl.   10   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   prejavu.   Toto   právo   zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým   formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré   ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti   alebo   verejnej   bezpečnosti,   na   predchádzanie   nepokojom   alebo   zločinnosti, ochranu   zdravia   alebo   morálky,   ochranu   povesti   alebo   práv   iných,   zabránenia   úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Ústavný súd výzvou č. k. Rvp 1609/04-5 z 5. novembra 2004 požiadal Úrad justičnej a kriminálnej polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru   Zvolen   o zaslanie spisu sp.   zn.   ČVS:   OUV-503/ZV-2000.   Ústavný   súd   zároveň   vo   výzve   č.   k.   Rvp   1609/04-7 z 3. januára   2005   požiadal   Krajskú   prokuratúru   Banská   Bystrica   o   zaslanie   spisu sp. zn. 2 T 36/03.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   na   základe   jeho   prvého   odvolania z 15. júna 2001, ako aj prokurátorky okresnej prokuratúry proti rozsudku okresného súdu krajský   súd   uvedený   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   na   došetrenie,   čím   bola   podľa   neho preukázaná jeho nevina. Následne po došetrení bola vypracovaná rovnaká obžaloba ako v prvom   prípade,   čím   je   podľa   názoru   sťažovateľa   preukázaná   zaujatosť   prokurátorky okresnej prokuratúry.

Ústavný súd z predložených spisov zistil, že na sťažovateľa ako obžalovaného bola pôvodne podaná obžaloba sp. zn. 4 T 107/00 pre trestný čin lúpeže podľa ustanovenia § 234 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona. V uvedenej trestnej veci rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 T 107/00 z 15. júna 2001. Na základe podaného odvolania rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 To 870/01 z 9. januára 2002 tak, že zrušil celý rozsudok okresného súdu v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu a vec   vrátil   na   došetrenie   okresnému   prokurátorovi,   čo   v okolnostiach   tohto   prípadu nemožno   stotožniť   so   situáciou,   ak   by   bol   sťažovateľ   spod   obžaloby   oslobodený   pre nedostatok dôkazov.

Orgány   činné   v trestnom   konaní   vykonali   došetrenie   veci   a na   základe   takto získaných dôkazov bola podaná vo veci nová obžaloba sp. zn. 2 T 36/03, pričom v zmysle tejto obžaloby sa mal sťažovateľ dopustiť skutku, ktorý bol kvalifikovaný ako trestný čin lúpeže podľa ustanovenia § 234 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 41 ods. 1 Trestného zákona. Predmetná vec bola okresným súdom prejednaná na novom hlavnom pojednávaní a následne okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 T 36/03 zo 4. júna 2004 rozhodol v merite veci. Sťažovateľ a okresný prokurátor podali proti tomuto rozsudku odvolanie, ale krajský súd uznesením sp. zn. 5 To 236/04 z 21. septembra 2004 odvolanie sťažovateľa a okresného prokurátora zamietol a potvrdil rozsudok prvostupňového súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že   bol   nezákonne   vzatý   do   väzby sudcom   okresného   súdu   na   základe   falošného   obvinenia,   pričom   vyšetrovateľka   Úradu justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Zvolen a prokurátorka   okresnej   prokuratúry   boli   v jeho   prípade   predpojaté,   pretože   nevypočuli svedkov, ktorých navrhoval, celý prípad zmanipulovali a vykonštruovali.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach.

Podľa ustanovenia § 13 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   súdnictvo v trestných   veciach   vykonáva   sústava   všeobecných   súdov.   Podľa   ustanovenia   §   12 Trestného   poriadku   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   sa   rozumejú   súd,   prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán.

Trestný   poriadok   upravuje   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   pričom trestnoprávnu ochranu možno zabezpečiť len zákonom ustanoveným postupom. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 8 Trestného poriadku je trestné stíhanie pred súdmi možné len na základe obžaloby podanej prokurátorom.

Pokiaľ   sťažovateľ   zastával   názor,   že   uznesenie   o vznesení   obvinenia   je   falošne vykonštruované orgánmi činnými v trestnom konaní, mal možnosť podať sťažnosť proti tomuto uzneseniu v zmysle ustanovenia § 74 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj žiadosť o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   alebo   policajného   orgánu   prokurátorovi   podľa ustanovenia   §   167   Trestného   poriadku.   Navyše,   sťažovateľ   mohol   uvedené   skutočnosti namietať   aj   na   hlavnom   pojednávaní   pred   okresným   súdom,   čo   však   podľa   zápisníc z hlavného pojednávania z 25. apríla 2003, 10. októbra 2003, 20. februára 2004, 26. marca 2004 a 4. júna 2004 neurobil.

Sťažovateľ namietal aj zaujatosť vyšetrovateľky Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Zvolen   a   prokurátorky   okresnej   prokuratúry. Podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca,   prísediaci,   vyšší   súdny   úradník,   probačný   a mediačný   úradník,   prokurátor, vyšetrovateľ   a policajný   orgán   a zapisovateľ,   u ktorého   možno   mať   pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa ustanovenia § 30 ods. 4 Trestného poriadku námietku zaujatosti je procesná strana povinná vzniesť bezodkladne, ako sa dozvedela o dôvodoch na jej vznesenie. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.

Sťažovateľ   vzniesol   vo   vyjadrení   z 20.   februára   2002   námietku   zaujatosti   voči vyšetrovateľke   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru Zvolen, o ktorej bolo uznesením z 20. mája 2002 rozhodnuté tak, že vyšetrovateľka nie je predpojatá vo vzťahu k danej veci ani voči sťažovateľovi. Sťažovateľ podal voči uvedenému   uzneseniu   sťažnosť,   o   ktorej   Krajský   úrad   vyšetrovania   Policajného   zboru v Banskej Bystrici 4. júna 2002 rozhodol, že nie je dôvodná.

V zmysle ustanovenia § 89 ods. 4 Trestného poriadku dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila. Z citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   v priebehu   trestného konania, a to najmä na hlavnom pojednávaní požiadať súd o vylúčenie dôkazov, ktoré boli podľa   jeho   názoru   získané   nezákonným   spôsobom,   pričom   podľa   zápisníc   z hlavného pojednávania   z   25.   apríla   2003,   10.   októbra   2003,   20.   februára   2004,   26.   marca   2004 a 4. júna 2004 tak neurobil.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   spisu   sp.   zn.   ČVS:   OUV-503/ZV-2000   nezistil   pri postupe   orgánov   činných   v trestnom   konaní   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   umožňovali vysloviť   záver   o porušení   sťažovateľom   uvádzaných   základných   práv   podľa   citovaných článkov dohovoru.

Sťažovateľ   bol   rozsudkom   sp.   zn.   2   T   36/03   zo   4.   júna   2004   uznaný   vinným z trestného   činu   lúpeže   podľa   ustanovenia   §   234   ods.   1   Trestného   zákona   a podľa ustanovenia   §   234   ods.   1   s použitím   §   35   ods.   3   Trestného   zákona   bol   odsúdený k súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 3,5 roka nepodmienečne.

Okresný súd v odôvodnení predmetného rozsudku podrobne opísal skutok, z ktorého bol sťažovateľ obvinený a ktorým bola naplnená skutková podstata uvedeného trestného činu,   pričom   sa   opieral   o znalecké   posudky   znalcov   z odboru   zdravotníctva,   výpovede poškodenej osoby a viacerých svedkov a skutočnosti, ktoré boli na základe ich výpovedí preukázané. Následne okresný súd v odôvodnení uviedol právnu analýzu posudzovanej veci a úvahy, ktorými sa riadil pri stanovení výmery trestu odňatia slobody, pričom zároveň zdôraznil, že aj keď sťažovateľovo konanie naplnilo formálne znaky obzvlášť nebezpečnej recidívy   uvedené   v ustanovení   §   41   Trestného   zákona,   nedošlo   k naplneniu   materiálnej stránky obzvlášť nebezpečnej recidívy, preto konanie sťažovateľa nekvalifikoval v zmysle uvedeného ustanovenia Trestného zákona.

Sťažovateľ a okresný prokurátor podali proti uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie,   preto   krajský   súd   na   verejnom   zasadnutí   uznesením   sp.   zn.   5   To   236/04 z 21.   septembra   2004   rozhodol   tak,   že   odvolanie   sťažovateľa   a okresného   prokurátora zamietol.

Krajský   súd   v odôvodnení   predmetného   uznesenia   uviedol,   že   po   preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 36/03 zo 4. júna 2004 zistil, že okresný súd   v trestnej   veci   sťažovateľa   vykonal   všetky   dôkazy   zákonným   spôsobom,   procesné strany sa mali možnosť vyjadriť k vykonaniu dôkazov a okresný súd správne vyhodnotil skutkový stav danej veci, pričom krajský súd sa v celom rozsahu pridržiava skutkových záverov okresného súdu.

Krajský súd posúdil aj právne úvahy, ktorými sa prvostupňový súd pri posudzovaní predmetnej veci riadil, a stotožnil sa s jeho postupom, pričom poukázal na skutočnosť, že okresný súd správne posúdil okolnosť, že neboli naplnené podmienky materiálnej stránky recidívy. Okresný súd uložil trest sťažovateľovi v rámci príslušnej trestnej sadzby v súlade so zákonom, pričom zároveň boli splnené aj podmienky na uloženie súhrnného trestu, ktorý bol uložený v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného zákona.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dospieť   k   záveru,   že   by   rozsudkom okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   36/03   zo   4.   júna   2004   a   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 To 236/04 z 21. septembra 2004 boli porušené základné práva sťažovateľa, ktorých porušenie vo svojej sťažnosti namieta. Rozsudok okresného súdu   a uznesenie krajského súdu nie je možné považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, súdy vo svojich rozhodnutiach riadne zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné ustanovenia platného práva, pričom svoj postup v odôvodnení uvedeného rozsudku a uznesenia riadne vysvetlili.Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2005