znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 144/04-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Jána Bolecha – BOLECH, K., zastúpeného advokátom J. O., Advokátska kancelária, T. T., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   Cb   241/99, pôvodne pod sp. zn. ROB/666/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Jána Bolecha – BOLECH na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 241/99, pôvodne pod sp. zn. ROB/666/99, p o r u š e n é   b o l o.

2.   Jánovi   Bolechovi   –   BOLECH   priznáva   primerané finančné   zadosťučinenie   vo výške 45 000 Sk (slovom štyridsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia Jána Bolecha   –   BOLECH   na   účet   advokáta   J.   O.,   Advokátska   kancelária,   T.   T.,   vo   výške 9 010 Sk (slovom deväťtisícdesať slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Jána Bolecha – BOLECH n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2004 doručená   sťažnosť Jána Bolecha – BOLECH,   K.   (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   J.   O.,   Advokátska   kancelária,   T.   T.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 241/99.

Ústavný   súd   5.   mája   2004   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   uznesením č. k. III. ÚS 144/04-9.

Sťažovateľ   uviedol,   že   22.   marca   1999   podal   okresnému   súdu   návrh,   ktorým   sa domáhal zaplatenia sumy 63 325 Sk s príslušenstvom od odporcu VÚB Leasing, s. r. o. Dňa 13.   apríla   1999   okresný   súd   vydal   platobný   rozkaz   sp.   zn.   ROB/666/99,   ktorým zaviazal   odporcu   na   zaplatenie   žalovanej   sumy   spolu   s úrokom   z omeškania   a trovami konania. Odporca podal proti platobnému rozkazu odpor. Od vydania platobného rozkazu okresný   súd   vo   veci   nekonal,   preto   ho   sťažovateľ   listom   z 20.   februára   2003   požiadal o vysvetlenie, z akého dôvodu nebolo vytýčené pojednávanie, na ktorý okresný súd vôbec nereagoval. Dňa 7. augusta 2003 podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní a súčasne požiadal   o vytýčenie   pojednávania, avšak   okresný   súd   opätovne   nereagoval.   Sťažovateľ nepovažuje vec za takú zložitú, aby sa nemohla počas 5 rokov ukončiť, a je toho názoru, že zo strany okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva.

Sťažovateľ okrem porušenia základného práva žiadal aj o vyslovenie príkazu vo veci konať a o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda okresného súdu, ktorý podal   faktografiu   úkonov   a uviedol,   že   28.   júna   2004   bol   vo   veci   vytýčený   termín pojednávania, a sťažnosť navrhol zamietnuť. Zdôraznil, že odporca vo veci 7. mája 1999 pripojil výpis z bankového účtu o úhrade žalovanej istiny. Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení uviedla popis vykonaných úkonov a oznámila, že k 1. aprílu 2003 viedla dve obchodné oddelenia, čo predstavuje 1 138 sporových vecí, z toho je asi 400 vecí starších ako   5   rokov,   v ktorých   sa   vôbec   nekonalo.   Spolu   s agendou   obchodného   registra   mala v oddelení   k 1.   aprílu   2003   spolu   2   000   vecí.   Ďalej   uviedla,   že   mesačne   ukončí 30 sporových   a 30   starých   registrovaných   vecí.   Niekoľkokrát   upozorňovala   predsedu okresného súdu na neprimeraný počet vecí v jej oddelení, avšak bezvýsledne vzhľadom na nedostatok sudcov na ich súde.

Sťažovateľ, ako aj predseda okresného súdu uviedli, že súhlasia s prejednaním veci bez ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne a najmä na základe spisu sp. zn. 29 Cb 241/99, predtým vedeného pod sp. zn. ROB/666/99, zistil nasledovný skutkový stav:

Dňa 24. marca 1999 sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu proti VÚB Leasing, s. r. o., na zaplatenie 63 325 Sk s príslušenstvom, ku ktorému priložil aj prílohy.

Dňa 13. apríla 1999 okresný súd vydal platobný rozkaz.Dňa 10. mája 1999 podal odporca odpor proti platobnému rozkazu. Dňa 13. mája 1999 vydal okresný súd uznesenie o poplatku za odpor, ktorý odporca uhradil 2. júna 1999.

Dňa 30. júna 1999 bola vec prevedená do registra „Cb“ pod sp. zn. 29 Cb 241/99.Dňa 16. júla 1999 okresný súd zaslal odpor na vedomie sťažovateľovi.

Dňa 16. februára 2003 sťažovateľ urgoval vytýčenie pojednávania. Dňa 8. augusta 2003 sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní.Dňa   3.   júna   2004   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   28.   jún   2004, na ktorom aj rozhodol.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na naplnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec prerokoval, prípadne vykonal rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou zohľadňuje vždy konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02 a iné).

Pokiaľ ide o zložitosť veci, ústavný súd hodnotí predmetné konanie ako obchodný spor,   ktorý   nevykazuje   známky   zložitosti.   O tom   nakoniec   svedčí   aj   tá   skutočnosť, že okresný súd dokázal rozhodnúť už na prvom pojednávaní, avšak až po prijatí sťažnosti na ústavnom súde.

Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa,   tento   na   podporu   svojich   tvrdení   k návrhu predložil dostatok dôkazného materiálu a urgenciami a sťažnosťami sa domáhal ochrany svojich práv v konaní. Jeho postoj možno hodnotiť ako aktívny.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to postup okresného súdu v predmetnej veci, ústavný súd zistil, že tento vo veci nepostupoval tak, aby nedošlo k porušeniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov. Okresný súd vôbec nekonal od 16. júla 1999, keď zaslal sťažovateľovi na vedomie odpor proti platobnému rozkazu, až do 3. júna 2004, keď vytýčil termín pojednávania vo veci na 28. jún 2004. Prieťahy v konaní tak predstavujú obdobie takmer   5   rokov.   Obrana   okresného   súdu   a najmä   zákonnej   sudkyne   založená   na zlom personálnom   zložení   okresného   súdu   a nadmernom   zaťažení   v jednotlivých   oddeleniach ako dôvodov prieťahov nemôže byť zo strany ústavného súdu akceptovaná.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase   konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo ďalších   pracovníkov   na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôže   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99).

Z týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

Sťažovateľ   sa   taktiež   domáhal   vyslovenia   príkazu   okresnému   súdu,   aby   vo   veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva porušil, vo veci konal.

Medzičasom okresný súd už vo veci rozhodol rozsudkom z 28. júna 2004, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu). Okresný súd v prípade zrušenia jeho rozhodnutia nadriadeným súdom bude povinný podľa ústavy vo veci ďalej konať bez prieťahov a nastoliť stav právnej istoty.

Sťažovateľ   žiadal   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 100 000 Sk, ktoré žiadal vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   len   rámcovo   uviedol   dôvod   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia, ktorý oprel hlavne o dlhodobé následky právnej neistoty, ktoré pretrvávajú 5 rokov.

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásady spravodlivosti, z ktorej vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa tým, že okresný súd nekonal v jeho veci bez prieťahov. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy povahu sporu a jeho vplyv na sťažovateľa, sumu 45 000 Sk považuje ústavný súd za primerané finančné zadosťučinenie podľa   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   (bod   2   výroku   nálezu)   a vo   zvyšnej   časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť mu trovy konania za dva úkony, a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie ústavnému súdu, t. j. za dva úkony po 3 650 Sk a dva režijné paušály po 136 Sk spolu s DPH, spolu 9 010,50 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   sťažovateľom   vychádzal z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   bol   vo   veci   úspešný,   a preto   bolo   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom na účet jeho právneho zástupcu.

Pri   určení   výšky   trov   právneho   zastúpenia   vychádzal   ústavný   súd   z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   pozostávajú   z dvoch   úkonov   vykonaných v roku   2004, za ktoré patrí odmena za jeden úkon podľa citovanej vyhlášky 4 540 Sk a režijný paušál v sume 136 Sk, spolu 9 352 Sk. Trovy konania určené podľa citovanej vyhlášky spolu s DPH by boli 11 129 Sk.

Keďže   sťažovateľ   žiadal   9   010   Sk,   ústavný   súd   mu   priznal   trovy   v tejto   výške, pretože neprevyšujú trovy určené podľa citovanej vyhlášky (bod 3 výroku nálezu).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004