znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 144/02-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. K. Č., bytom L. L., zastúpeného advokátom JUDr. P.   V.,   Advokátska   kancelária,   L.   M.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Ružomberok   sp.   zn.   2   T   55/00 z 3. októbra 2001 a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 524/00 z 24. októbra 2000 a sp. zn. 1 To 597/01 z 15. januára 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. Kolomana Črepa   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2002   doručená   sťažnosť   MVDr.   K.   Č.,   bytom   L.   L.   1205   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   JUDr.   P.   V.,   advokátom,   Advokátska   kancelária,   L.   M.,   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 2 T 55/00 z 3. októbra 2001 a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 524/00 z 24. októbra 2000 a sp. zn. 1 To 597/01 z 15. januára 2002.

Uznesením   sp.   zn.   1   To   524/00   z   24.   októbra   2000   Krajský   súd   v Žiline   zrušil uznesenie Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 2 T 55/00 zo 7. septembra 2000, ktorým bola trestná   vec   sťažovateľa   vrátená podľa   §   314c ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku prokurátorovi na došetrenie a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Okresný súd Ružomberok rozsudkom sp. zn. 2 T 55/00 z 3. októbra 2001 uznal sťažovateľa vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní šiestich mesiacov, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú   dobu   jedného   roka.   Sťažovateľ   sa   proti   rozsudku   odvolal.   Odvolanie   proti rozsudku v prospech sťažovateľa podala aj jeho sestra a odvolaním ho napadol aj ďalší obžalovaný v uvedenej trestnej veci. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 1 To 597/01 z 15. januára 2002 všetky tri odvolania zamietol.

Z odôvodnenia sťažnosti sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je zrejmé, že porušenie svojich základných práv namieta z dôvodu (podľa neho) nesprávnych skutkových záverov, ale najmä nesprávneho právneho posúdenia veci Okresným súdom Ružomberok a Krajským súdom v Žiline.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 524/00 z 24. októbra 2000, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 597/01 z 15. januára 2002 a rozsudok Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 2 T 55/00 z 3. októbra 2001 alebo uvedené rozhodnutia zrušil a zároveň vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, že k zásahu do jeho základných práv malo dôjsť uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 524/00 z 24. októbra 2000, rozsudkom Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 2 T 55/00 z 3. októbra 2001 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 597/01 z 15. januára 2002.

Podľa § 139 ods. 1 Trestného poriadku rozsudok je právoplatný, a ak neustanovuje tento zákon niečo iné, aj vykonateľný,a) ak zákon proti nemu odvolanie nepripúšťa,b) ak zákon síce proti nemu pripúšťa odvolanie, avšak   aa) odvolanie v lehote podané nebolo,   bb) oprávnené osoby sa odvolania výslovne vzdali alebo ho výslovne vzali späť, alebo   cc) podané odvolanie bolo zamietnuté.

Podľa § 140 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie je právoplatné a vykonateľné,a) ak zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť,b) ak zákon síce proti nemu pripúšťa sťažnosť, avšak   aa) sťažnosť v lehote podaná nebola,   bb) oprávnené osoby sa sťažnosti výslovne vzdali alebo ju výslovne vzali späť, alebo   cc) podaná sťažnosť bola zamietnutá.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 524/00 z 24. októbra 2000, ktorým uvedený súd zrušil uznesenie Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 2 T 55/00 zo 7. septembra 2000 a uložil mu, aby o veci znovu konal a rozhodol, ako aj proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 597/01 z 15. januára 2002, ktorým boli zamietnuté odvolania sťažovateľa, jeho sestry a ďalšieho obžalovaného vo veci, nie je v zmysle § 141 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosť prípustná. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 524/00 z 24. októbra 2000 teda podľa ustanovenia § 140 ods. 1 písm a) Trestného poriadku nadobudlo právoplatnosť 24. októbra 2000 a uznesenie sp. zn. 1 To 597/01 sa stalo právoplatným 15. januára 2002. Rozsudok Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 2 T 55/00 z 3.   októbra   2001   nadobudol   právoplatnosť   podľa   ustanovenia §   139   ods.   1   písm   cc) Trestného poriadku taktiež v ten istý deň, teda 15. januára 2002.

Sťažovateľ sa však ústavnej ochrany svojich základných práv podľa čl. 127 ústavy domáhal až 10. septembra 2002, keď bola jeho sťažnosť doručená ústavnému súdu.Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne zaujíma právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo dôjsť k zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, alebo od okamihu, keď sa sťažovateľ mohol dozvedieť o opatrení alebo inom zásahu do svojich základných práv alebo slobôd zo strany orgánu verejnej moci.

Sťažovateľovi bolo posledné z rozhodnutí (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 597/01 z 15. januára 2002) doručené (ako sám uvádza) 8. marca 2002, napriek tomu, bez toho, že by mu v tom bránili vážne prekážky, sa na ústavný súd obrátil po viac ako šiestich mesiacoch.

Ústavný súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa, že jeho sťažnosť v konaní pred ústavným súdom   podanú „v šesťmesačnej   lehote“ možno pokladať „za   oprávnenú sťažnosť podanú v zákonnej lehote“ na základe čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru kvôli tomu, že v trestnom konaní disponuje „štát za ktorý vystupuje   štátny   orgán,   ako   procesná   strana“   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   – sťažnosťou   pre   porušenie   zákona,   ktorú   môže   minister   spravodlivosti   alebo   generálny prokurátor podať v lehote šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Jednotlivé   ustanovenia   ústavy   nemožno   vykladať   izolovane,   ale   len   v súlade s ďalšími   súvisiacimi   ústavnými   normami.   Aj   ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán ochrany ústavnosti je pri poskytovaní jej ochrany viazaný princípom vyjadreným v čl. 2 ods.   2   ústavy,   v zmysle   ktorého   môže   konať   iba   na   základe   ústavy   a v jej   medziach a v prípadoch, v ktorých ústavná norma odkazuje na zákon, v rozsahu a spôsobom, ktorý zákon ustanoví.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podrobnosti o podmienkach konania o sťažnosti fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ústavy upravuje zákon o ústavnom súde v ustanoveniach § 49 až 56 v spojení s príslušnými ustanoveniami § 18 až 36 uvedeného zákona.

Táto   ústavná   a zákonná   úprava   konštituuje   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   ako osobitný   ústavný   prostriedok   ochrany   základných   práv   a slobôd   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne opravné prostriedky v trestnom konaní.

Argumenty   sťažovateľa   týkajúce   sa   rovnosti   strán   vo   vzťahu   k možnosti   podať sťažnosť   pre   porušenie   zákona   v trestnom   konaní   by   ústavný   súd   mohol   zvažovať   in abstracto   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a v prípade individuálnej sťažnosti fyzickej osoby v konaní pred ústavným súdom len v prípade možnej existencie príčinnej súvislosti (vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu) s namietaným porušením jej základných práv alebo slobôd.

Aj v takomto prípade by však ústavný súd mohol zo zistených skutočností vyvodiť iba   ústavne   akceptovateľné   závery   (čl.   127   ods.   2   a 3   ústavy   v spojení   s   §   56   zákona o ústavnom   súde),   v žiadnom   prípade   nie   odpustenie   zmeškania   lehoty   ustanovenej   na podanie sťažnosti v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.  

Na základe vyššie uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že v čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania. Vzhľadom   na túto skutočnosť ústavný súd jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2002