znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 143/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej obchodnouspoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,v mene ktorej koná konateľ a advokát ⬛⬛⬛⬛, pre namietané porušenie jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením (správne rozsudkom) Krajského súdu v Banskej Bystricič. k. 14 Co 1009/2014-236 z 23. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením (správne rozsudkom) Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 14 Co 1009/2014-236 z 23. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“alebo,,napadnutý rozsudok“ ).

K označeniu napadnutého rozhodnutia sťažovateľkou ako „uznesenie“ ústavný súdpoznamenáva, že dopytom na krajskom súde zistil, že krajský súd rozhodol o potvrdenírozsudku okresného súdu rozsudkom, ktorý v písomnom vyhotovení odoslanom účastníkomkonania nesprávne označil ako „uznesenie“, avšak túto nesprávnosť odstránil opravnýmuznesením č. k. 14 Co 1009/2014-244 z 3. novembra 2014 (ďalej aj „opravné uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručenýmOkresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka akonavrhovateľka domáhala proti obchodnej spoločnosti(ďalej len „odporkyňa“), vydania bezdôvodného obohatenia„vo výške 730 € s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne, počítaný od 27. 01. 2009 do zaplatenia“. Sťažovateľkav návrhu uviedla, že 16. februára 2003 uzatvorila s odporkyňou úverovú zmluvu na nákuptovaru, pričom úver predstavoval sumu 11 032 Sk, ktorú podľa zmluvnýchpodmienok splatila v dohodnutých 24-mesačných splátkach po 646 Sk. Dňa 30. decembra2003 odporkyňa zaslala sťažovateľke list, v ktorom uviedla, že na základe uzavretejúverovej zmluvy jej posiela nákupnú„OK kartu“s úverovým rámcom 20 000 Sk. Dňa11. septembra 2007 odporkyňa zaslala sťažovateľke novú verziu karty. Sťažovateľkav návrhu poukázala na to, že z týchto kariet priebežne vyberala finančné prostriedkya pravidelne splácala mesačné splátky, avšak ďalšie úverové zmluvy s odporkyňouneuzatvárala. Listom z 30. októbra 2008 odporkyňa informovala sťažovateľku o výpovediúverovej zmluvy a zablokovaní karty. Dňa 29. decembra 2008 odporkyňa vyzvalasťažovateľku na splatenie dlhu na kreditnej karte v sume 618,50 €. Pretože sťažovateľkanemala dostatok finančných prostriedkov, pristúpila na návrh odporkyne a vyplnila„predvyplnenú žiadosť... o vydanie splátkovej karty Quatro s tým, že po jej vydaní bude z účtu splátkovej karty Quatro splatený dlh voči navrhovateľovi vo výške 618,53 €“, čo sa aj2. januára 2009 stalo. Následne sťažovateľka z platobnej histórie výberov a splátok zistila,že odporkyňa sa na jej úkor bezdôvodne obohatila. V konaní pred okresným súdomsťažovateľka namietala, že zmluva o revolvingovom úvere (t. j. úvere, ktorý sa stále dopĺňana určitú pôvodnú sumu, pozn.) je neplatným právnym úkonom, pretože nebola uzavretáv písomnej forme, a že subjektívna premlčacia doba nemohla začať plynúť od 2. januára2009,„nakoľko by bolo absurdné a absolútne nelogické, aby z karty Quatro vyplácala sumu, o ktorej už v tom čase vedela, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie. Preukázateľne sa o tejto skutočnosti... dozvedela až začiatkom januára 2011, čiže návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia je podaný v lehote. Takisto poukázala na to, že v danej veci treba aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu, nakoľko sa jedná o úmyselné bezdôvodné obohatenie.“.

Odporkyňa s podaným návrhom nesúhlasila a uviedla, že napriek tomu,že sťažovateľka„OK kartu“nemusela využívať, preukázateľne tak robila„v období od 01. 02. 2004 do 25. 04. 2007“. Podľa názoru odporkyne sa sťažovateľka zrejme domnievala,že„za obdobie užívania finančných prostriedkov v čase od 01. 02. 2004 do 21. 01. 2009“,čo je takmer päť rokov, jej tieto boli poskytnuté bezplatne (bezúročne). Okrem toho uviedla,že z návrhu ani nie je zrejmé, akú konkrétnu ujmu mala sťažovateľke spôsobiť, a zároveňvzniesla námietku premlčania.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 126/2011-213 z 5. mája 2014 návrh sťažovateľkyzamietol, čo po vykonaní dokazovania odôvodnil takto:

„Súd je toho názoru, že pokiaľ sa týka zmluvy o úvere, táto zmluva o úvere je platná, obsahuje zákonom stanovené náležitosti a zmluvu o revolvingovom úvere súd považuje za absolútne neplatný právny úkon... Uvedená skutočnosť... však nie je podstatnou skutočnosťou pre posúdenie návrhu navrhovateľky, nakoľko uzavretím zmluvy zo dňa 12. 1. 2009 o vydanie splátkovej karty Quatro vznikol nový právny stav... Pri uzatváraní tohto právneho úkonu... nebolo preukázané žiadne úmyselné konanie odporcu, ktoré by smerovalo k úmyslu bezdôvodne sa obohatiť. Pokiaľ sa týka pôvodne uzavretej zmluvy medzi účastníkmi konania dňa 16. 2. 2003, a to Zmluvy o úvere, ktorej súčasťou bola aj Zmluva o revolvingovom úvere, ani v tejto súvislosti nebol preukázaný žiadny úmysel odporcu bezdôvodne sa obohatiť...

Súd je v danej veci viazaný právnym názorom krajského súdu, v zmysle ktorého, pokiaľ sa týka počiatkov plynutia premlčacej doby, subjektívna premlčacia doba začala plynúť 12. 1. 2009 a objektívna premlčacia doba dňom, keď navrhovateľka prefinancovala dlh prostredníctvom splátkovej karty Quatro, čiže dňa 26. 1. 2009. V každom prípade je však zrejmé, že subjektívna premlčacia doba uplynula v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby. Vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že plynie ešte druhá premlčacia doba.... To znamená, návrh navrhovateľa by sa premlčal tak v trojročnej, ako aj v prípade, pokiaľ by súd aplikoval desaťročnú premlčaciu dobu, a to z toho dôvodu, že subjektívna premlčacia doba uplynula už v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby, ktorá objektívna premlčacia doba uplynula dňa 26. 1. 2012. Subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 12. 1. 2011... Ak sa premlčania subjekt dovolá, nemožno právo priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť súd návrh navrhovateľa zamietol.“

Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom zopakovalasvoje argumenty prednesené v konaní pred okresným súdom a vyslovila názor, že posúdenieplynutia subjektívnej premlčacej doby okresným súdom je nesprávne, keďžeo bezdôvodnom obohatení odporkyne sa preukázateľne dozvedela„až začiatkom mesiaca január 2011..., kedy sa na internetovej stráne Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky oboznámila s právoplatným a vykonateľným rozsudkom..., ktorý riešil obdobnú právnu i skutkovú otázku“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom (v spojení s opravným uznesením) rozsudokokresného súdu ako vecne správy potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu„v absolútnom rozpore so zákonom. Základom nesprávneho postupu konajúceho súdu je určenie začiatku plynutia premlčacej doby“.Sťažovateľka ako„žalobca prehlasuje, že o tom, že sa na jeho úkor niekto obohatil, resp. že tým, kto sa na jeho úkor obohatil, je žalovaný, sa dozvedel od svojho právneho zástupcu. Došlo k tomu po prvej porade, keď právny zástupca preštudoval zmluvu, ktorú mu predložil žalobca a informoval ho o možnostiach uplatnenia si jeho práv. Ide o obdobie začiatku mesiaca Január roku 2011, kedy svojmu právnemu zástupcovi udelila plnú moc na zastupovanie v predmetnej veci, pričom od tohto dátumu do podania návrhu na začatie konania neubehli 3 mesiace. Žalobca má preto za preukázané, že si svoje právo voči žalovanému uplatnil v 2 ročnej subjektívnej dobe. Skorší dátum zistenia existencie bezdôvodného obohatenia žalobcom na strane žalovaného nebol žalovaným nijako preukázaný. Bolo by absurdné, aby žalobca platil niečo, čo vie, že je nezákonné, čo predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane príjemcu.“.To znamená, že„jedinou spornou právnou otázkou, ktorá bráni sťažovateľke v uplatnení práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, je začiatok plynutia premlčacej doby, čím podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu... a práva na spravodlivé súdne konanie...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že uznesením (správne rozsudkom) krajského súdu č. k. 14 Co 1009/2014-236z 23. septembra 2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právo na spravodlivé súdne podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uzneseniezrušil a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súdnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľkyna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k.14 Co 1009/2014-236 z 23. septembra 2014, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.5 C 126/2011-213 z 5. mája 2014 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na vydaniebezdôvodného obohatenia.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavuzavršuje najvyšší súd (mutatis mutandisII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu savymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súduv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlok porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Pretoodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom samaosebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti nímvydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97,I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právona spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Všeobecný súd je teda povinný na procesné úkony účastníkov primeraným,zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platnýmprávnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktoromúčastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka napriek tomu, že jezastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v predloženej sťažnosti neuvádza ani jedinúústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení jejoznačených práv. Svoju argumentáciu založila výlučne na tvrdení o„absolútnom rozpore“napadnutého rozsudku„so zákonom“, pretože krajský súd (ktorý pri svojom rozhodovanívychádzal z dôkazov vykonaných okresným súdom, pozn.), neprávne posúdil začiatokplynutia premlčacej doby. Na rozdiel od konania pred všeobecnými súdmi sťažovateľkaústavnému súdu tvrdí, že o bezdôvodnom obohatení odporkyne sa preukázateľne dozvedelana začiatku januára 2011 od svojho právneho zástupcu po tom, ako si preštudoval úverovúzmluvu uzavretú s odporkyňou, ktorú mu predložila.

V relevantnej časti napadnutého uznesenia pritom krajský súd uviedol:„Vychádzajúc z ustanovenia § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Odvolací súd vyslovil pre súd prvého stupňa právne záväzné stanovisko, že ohľadom momentu začatia plynutia premlčacej doby z právneho titulu prijatia bezdôvodného obohatenia zo strany odporcu je zásadné, že navrhovateľka odporcov nárok vyčíslený v sume 618,53 eur, ktorý mal vzniknúť ako nedoplatok z čerpaných finančných prostriedkov z oboch používaných kreditných kariet a to ku dňu 29. 12. 2008 nespochybňovala a pokiaľ pristúpila na návrh odporcu a podpísala a prijala žiadosť o vydanie Splátkovej karty Quatro s vedomím, že jej vydaním bude z účtu splátkovej karty splatený jej dlh voči odporcovi vo výške 618,53 aur, možno mať za to, že až d tohto momentu a do tejto sumy nepovažovala požadovaný dlh za bezdôvodné obohatenie sa odporcu na jej úkor. Splatením dlhu a tým urovnaním vzájomných vzťahov a nárokov vyplývajúcich z pôvodnej úverovej zmluvy a z absolútne neplatnej revolvingovej zmluvy a to prostredníctvom Splátkovej karty Quatro na základe zmluvy uzatvorenej dňa 12. 01. 2009, sa tak nastolil úplne nový skutkový i právny stav, a to zaniknutím pôvodného dlhu navrhovateľky jeho splatením v celej sume... Nakoľko prvostupňový súd ohľadom plynutia subjektívnej i objektívnej premlčacej doby rešpektoval už raz vyslovený právny názor odvolacieho súdu, odvolací súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v rozsahu podaného odvolania a aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.

Pokiaľ v dôsledku uplynutia subjektívnej premlčacej doby dňom 12. 01. 2011 sa odporca v konaní úspešne dovolal premlčania uplatneného nároku voči nemu návrhom doručeným okresnému súdu dňa 04. 05. 2011, okresný súd vec správne rozhodol, keď uplatnený nárok ako premlčaný v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd potom na základe uvedeného rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje,že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno-právne, ako ajprocesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré bolipodstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne konformnýmspôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkomlegitímne a ústavne akceptovateľné. Uvedený záver podporuje aj ustálená judikatúraústavného súdu, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymia hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96,I. ÚS 6/97).

Pokiaľ sťažovateľka pre účely podpory svojich argumentov v sťažnosti poukazovalana uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 413/2013 z 3. septembra 2013, toto neriešiloanalogickú situáciu, ale naopak, zdôraznilo, že „subjektívna premlčacia lehota podľa § 107ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov začínaplynúť vtedy, keď sa oprávnený dozvedel o skutkových okolnostiach, z ktorých možnovyvodiť, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a v akej výške“.

Ústavný súd preto nepovažuje právny záver krajského súdu týkajúci sa momentu,kedy sa sťažovateľka preukázateľne mohla o bezdôvodnom obohatení odporkynedozvedieť, za svojvoľný, prijatý v zjavnom omyle konajúceho krajského súdu, resp. zavýsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem. Podľa názoru ústavnéhosúdu aplikácia relevantných ustanovení krajským súdom v napadnutom uznesení nie jezjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani nepopiera zmysel a účelaplikovaných právnych noriem. Napadnuté uznesenie tak v žiadnom prípade nemožnopovažovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, pretože krajský súd jednoznačnýmspôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky spochybňujúcej právny názorokresného súdu nevyhovel a pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu akovecne správny potvrdil.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzinamietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorua napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením krajského súdu nenachádzažiadnu príčinnú súvislosť, preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľkyuplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016