SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 143/2015-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietaného porušenia základných právzaručených v čl. 19 ods. 2 a v čl. 26 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právazaručeného v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomÚstavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava a jeho opatrenímz 2. marca 2012 o zadržaní došlej korešpondencie a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných právzaručených v čl. 19 ods. 2 a v čl. 26 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva zaručeného v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu navýkon väzby Ilava (ďalej len „ústav na výkon trestu“) a jeho opatrením z 2. marca 2012o zadržaní došlej korešpondencie.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že ústavu na výkon trestu bola 2. marca 2012doručená listová zásielka adresovaná sťažovateľovi ako osobe vykonávajúcej trest odňatiaslobody od odosielateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,Česká republika, ktorú však ústav na výkon trestu neodovzdal sťažovateľovi, ale podľa § 25ods. 2 a 4 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplneníniektorých zákonov v relevantnom (v tom čase účinnom) znení (ďalej len „zákon o výkonetrestu“) ju zadržal a založil do osobného spisu sťažovateľa. Dôvodom takéhoto postupu bolaskutočnosť, že list obsahoval informácie s hanlivým obsahom a bol dôvodný predpoklad,že odovzdaním tejto zásielky sťažovateľovi by mohol byť narušený účel výkonu jeho trestu.
O založení listu do osobného spisu bol sťažovateľ informovaný 2. marca 2012, avšaks týmto postupom nesúhlasil, preto 6. marca 2012 v tejto súvislosti požiadal o rozhovors riaditeľom ústavu na výkon trestu. Pohovor so sťažovateľom uskutočnil poverenýpracovník ústavu na výkon trestu 7. marca 2012, avšak takýto spôsob riešenia sťažovateľneakceptoval, preto 29. marca 2012 podal Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskeja justičnej stráže (ďalej len „generálne riaditeľstvo“) sťažnosť. O jej vybavení bolupovedomený oznámením riaditeľa generálneho riaditeľstva sp. zn. GR ZVJS-sť-97/16-2012z 26. júna 2012, z obsahu ktorého vyplýva, že v súvislosti so zadržaním listovej zásielkya jej uložením do osobného spisu sťažovateľa, ako aj v súvislosti s vykonaním pohovorupovereným pracovníkom ústavu na výkon trestu so sťažovateľom 7. marca 2012 nebolozistené porušenie „všeobecno-záväzných právnych predpisov a interných predpisov“, pretobola sťažnosť považovaná za neopodstatnenú a týmto oznámením za vybavenú.
Z dôvodu nespokojnosti s vybavením jeho dovtedajších podaní sa 17. júla 2012obrátil sťažovateľ na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len„ministerstvo“), ako aj opakovanou sťažnosťou na generálne riaditeľstvo, ktorými namietalporušenie svojich „práv prijímať korešpondenciu“.
Ministerstvo listom „sp. zn. 226 76/2012/14-38880“ zo 7. septembra 2012, ako ajgenerálne riaditeľstvo oznámením sp. zn. GR ZVJS-sť-221/16-2012 z 2. októbra 2012 všaksťažovateľovi oznámili, že zadržaním listu 2. marca 2012 ústavom na výkon trestu nebolozistené porušenie jeho práva prijímať korešpondenciu.
Vzhľadom na výsledky týchto šetrení sa sťažovateľ 7. decembra 2012 obrátilsťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ústavný súd, ktorý uznesenímč. k. IV. ÚS 310/2013-10 z 30. mája 2013 sťažnosť sťažovateľa ako neprípustnú odmietol,pretože pred podaním tejto sťažnosti nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákonna ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na použitie ktorých boloprávnený podľa osobitných predpisov.
V súlade so závermi ústavného súdu sťažovateľ podal podnet Krajskej prokuratúrev Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorým namietal svojvoľnosť, nezákonnosťa neústavnosť postupu ústavu na výkon trestu v súvislosti so zadržaním jemu adresovanejkorešpondencie 2. marca 2012 a že došlo k porušeniu práva prijímať korešpondenciu.Krajská prokuratúra sťažovateľovi odpovedala listom č. k. 3 Kn 191/13-5 z 5. decembra2013, v ktorom po preskúmaní predmetného listu uviedla, že „informácia v ňom uvedená je hanlivého obsahu a ako taká mohla narušiť výkon trestu“, preto postup ústavu na výkontrestu vyhodnotila ako súladný so zákonom a podnet sťažovateľa ako nedôvodný odložila.
Následne bol Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálnaprokuratúra“) 3. januára 2014 doručený opakovaný podnet sťažovateľa označený ako„Opakovaná sťažnosť proti rozhodnutiu Krajskej prokuratúry v Trenčíne sp. zn. 191/13-5“,ktorým žiadal preskúmať zákonnosť vybavenia predchádzajúceho podnetu v tejto vecia znovu poznamenal, že zadržaním došlej korešpondencie došlo k porušeniu jehozákladných práv garantovaných ústavou.
Generálna prokuratúra listom č. k. IV/2 Gn 13/14/1000-7 z 3. marca 2014sťažovateľovi oznámila, že so závermi krajskej prokuratúry sa v plnom rozsahustotožnila, postupy ústavu na výkon trestu a krajskej prokuratúry považovala za dôvodnéa vecne správne a nezistila žiadne porušenia zákona alebo iného všeobecne záväznéhoprávneho predpisu, preto opakovaný podnet sťažovateľa ako nedôvodný odložila bez prijatiaďalších opatrení.
Sťažovateľ, keďže je naďalej presvedčený, že zo strany ústavu na výkon trestu (jehopracovníkov) zadržaním listu doručeného 2. marca 2012 došlo k porušeniu jeho základnýchpráv, opätovne podal túto aktuálnu sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej namieta porušeniezákladných práv zaručených v čl. 19 ods. 2 a v čl. 26 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj právazaručeného v čl. 8 dohovoru postupom ústavu na výkon trestu, ktorú odôvodnil takto:„Jedným z mojich práv je právo prijímať a odosielať korešpondenciu, čo je v súlade s mojim súkromným a rodinným životom vo výkone trestu odňatia slobody.
Tým, že mi dňa 2. 3. 2012 bola zadržaná mne adresovaná došlá osobná korešpondencia bol porušený čl. 19 ods. 2 Ústavy SR.
Túto došlú korešpondenciu... som nemal právo prečítať, ani som nebol oboznámený s jej obsahom, bola zadržaná a založená do môjho osobného spisu.
Túto... si teraz môže prečítať ktorýkoľvek príslušník, ktorý má prístup k môjmu osobnému spisu bez ohľadu na to, či stým súhlasím alebo nie. Jediný kto nemá podľa ÚVTOS a ÚVV Ilava byť oboznámený s obsahom listu som ja... Predpokladám a som toho názoru, že list mne zadržaný... obsahoval informácie pre mňa a nie pre potreby ústavu. Akýkoľvek obsah korešpondencie je len súkromná komunikácia a osobný názor pisateľa, ktorý ho dáva mne na vedomie.
Spôsob akým mi bola zadržaná korešpondencia a že som vôbec nebol oboznámený s obsahom listu a ten bol následne založený do môjho osobného spisu a môže si ho prečítať ktorýkoľvek príslušník považujem za porušenie čl. 19 ods. 1 Ústavy SR ako neoprávnený zásah do súkromného a rodinného života.“
Porušenie základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 1 ústavy sťažovateľ vidí v tom,„že došlý list... bol plný informácií, keďže listová komunikácia je založená na princípe odosielania písomných informácií, ktoré subjekt odosielateľ ich posiela adresátovi. Tým, že som nebol oboznámený s obsahom listu bolo porušené moje právo na informácie garantované ústavou... v čl. 26 ods. 1...“.
Podľa názoru sťažovateľa „ÚVTOS a ÚVV Ilava svojim konaním... porušil zákaz cenzúry.
Túto cenzúru vykonal spôsobom, že na základe subjektívneho zváženia pedagóga mi nebol oboznámený ani obsah listu, čo je v demokratickej spoločnosti neakceptovateľné...“.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 8 dohovoru sťažovateľopäť argumentuje, že nebol oboznámený s obsahom zadržaného listu. Tvrdí, že „Ústav posudzuje, prehodnocuje a aplikuje význam slova hanlivý osobitne len na osobnom zvážení príslušníka, ktorý poštu... kontroluje.
Takto je vytvorený priestor pre svojvoľné rozhodovanie o zadržaní korešpondencie....je zrejmé, že na zabavenie korešpondencie väzňa... nepostačuje len subjektívne tvrdenie, že list má informácie s hanlivým obsahom a je dôvodný predpoklad, že môže byť narušený účel výkonu trestu.
Takéto tvrdenie by muselo byť i niečím preukázané a nie postavené len na domnelej domnienke a subjektívneho personálu väznice.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že„ÚVTOS a ÚVV... Ilava... porušil právo čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 26 ods. 1, 3 Ústavy, čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd zadržaním došlej korešpondencie (listová zásielka) ⬛⬛⬛⬛.
Ústavný súd prikazuje ÚVTOS a ÚVV Ilava, aby upustil od konania, ktoré nie je v súlade s Ústavou SR a Dohovorom, listovú zásielku, ktorú zadržiava, aby vydal sťažovateľovi.
Ústavný súd SR v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000,- Eur.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň... zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd aleboľudských práv a základných slobôd...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie základnýchpráv zaručených v čl. 19 ods. 2 a v čl. 26 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 8dohovoru, ktorého sa mal dopustiť ústav na výkon trestu tým, že zadržal sťažovateľoviadresovnú listovú zásielku a založil ju do jeho osobného spisu bez toho, aby sa s obsahomtohto listu mohol sťažovateľ oboznámiť.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.
Z obsahu sťažnosti a zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľsa už skoršou sťažnosťou doručenou 7. decembra 2012 domáhal vyslovenia porušeniasvojich základných práv a práv tak, ako sú uvedené v záhlaví tohto uznesenia, právepostupom ústavu na výkon trestu, ktorý spočíval v zadržaní predmetnej listovej zásielkya jej založením do osobného spisu sťažovateľa 2. marca 2012. Ústavný súd uznesenímč. k. IV. ÚS 301/2013-10 z 30. mája 2013 sťažnosť sťažovateľa odmietol ako neprípustnú,keď dospel k záveru, že sťažovateľ bol pred podaním sťažnosti povinný vyčerpať všetkyprávne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinneposkytoval a na použitie ktorých bol oprávnený podľa osobitných predpisov, čo všakneurobil.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, oktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo leno podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní súčasnej sťažnosti sťažovateľa dospelk záveru, že jeho uznesenie č. k. IV. ÚS 310/2013-10 z 30. mája 2013 bolo rozhodnutímo nesplnení procesných podmienok konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, avšak charakterkonštatovanej procesnej prekážky vylučuje možnosť jej budúceho pominutia. Ak totižv konaní o skoršej sťažnosti túto ústavný súd odmietne pre neprípustnosť na podkladezáveru, že existujú opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré sťažovateľovizákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje oprávnený podľa osobitných predpisov, t. j. že je daná právomoc iného orgánu verejnejmoci preskúmať kritizovaný zásah označeného orgánu verejnej moci, potom pri predbežnomprerokovaní neskoršej sťažnosti namietajúcej ten istý verejno-mocenský zásah nemôže byťpodmienka právomoci ústavného súdu dodatočne splnená, keďže s účinkami pro praeteritonemohla právomoc príslušného orgánu verejnej moci (v tomto prípade orgánov prokuratúry)na prieskum označeného zásahu iného orgánu verejnej moci (ústavu na výkon trestu)v relevantných časových okolnostiach zaniknúť.
Inak povedané, ak je sťažovateľ presvedčený, že ústav na výkon trestu porušuje jehozákladné práva, ktorých ochrana v prvom slede patrí do právomoci orgánov prokuratúry,a táto na základe podnetov sťažovateľa (podľa jeho názoru) týmto právam neposkytlaadekvátnu ochranu, bolo namieste sťažnosťou v zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavynapadnúť postup a rozhodnutie (opatrenie) práve vo veci v poslednej inštancii konajúcehoorgánu, ktorou bola generálna prokuratúra a jej oznámenie č. k. IV/2 Gn 13/14/1000-7z 3. marca 2014. V tomto prípade však sťažovateľ označené konanie a oznámenie generálnejprokuratúry sťažnosťou podanou ústavnému súdu nenapáda.
Na základe popísaných skutočností a na ne nadväzujúcich právnych úvah ústavnýsúd uzatvára, že v okolnostiach predbežne prerokúvanej sťažnosti sťažovateľa ide o typickýprípad procesnej prekážky veci rozhodnutej, ktorej identifikácia v konaní pred ústavnýmsúdom musí podľa citovaného § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde viesť k odmietnutiusťažnosti pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberaťsa jeho ďalšími v sťažnosti uvedenými požiadavkami.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2015