znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 143/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia základných právzaručených v čl. 19 ods. 2 a v čl. 26 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právazaručeného v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomÚstavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava a jeho opatrenímz 2. marca 2012 o zadržaní došlej korešpondencie a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných právzaručených v čl. 19 ods. 2 a v čl. 26 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“)   a práva   zaručeného   v čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu navýkon väzby Ilava (ďalej len „ústav na výkon trestu“) a jeho opatrením z 2. marca 2012o zadržaní došlej korešpondencie.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že ústavu na výkon trestu bola 2. marca 2012doručená listová zásielka adresovaná sťažovateľovi ako osobe vykonávajúcej trest odňatiaslobody od odosielateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,Česká republika, ktorú však ústav na výkon trestu neodovzdal sťažovateľovi, ale podľa § 25ods. 2 a 4 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplneníniektorých zákonov v relevantnom (v tom čase účinnom) znení (ďalej len „zákon o výkonetrestu“) ju zadržal a založil do osobného spisu sťažovateľa. Dôvodom takéhoto postupu bolaskutočnosť, že list obsahoval informácie s hanlivým obsahom a bol dôvodný predpoklad,že odovzdaním tejto zásielky sťažovateľovi by mohol byť narušený účel výkonu jeho trestu.

O založení listu do osobného spisu bol sťažovateľ informovaný 2. marca 2012, avšaks týmto postupom nesúhlasil, preto 6. marca 2012 v tejto súvislosti požiadal o rozhovors riaditeľom   ústavu   na   výkon   trestu.   Pohovor   so   sťažovateľom   uskutočnil   poverenýpracovník ústavu na výkon trestu 7. marca 2012, avšak takýto spôsob riešenia sťažovateľneakceptoval,   preto   29.   marca   2012   podal   Generálnemu   riaditeľstvu   Zboru   väzenskeja justičnej   stráže   (ďalej   len   „generálne   riaditeľstvo“)   sťažnosť.   O   jej vybavení   bolupovedomený oznámením riaditeľa generálneho riaditeľstva sp. zn. GR ZVJS-sť-97/16-2012z 26. júna 2012, z obsahu ktorého vyplýva, že v súvislosti so zadržaním listovej zásielkya jej uložením do osobného spisu sťažovateľa, ako aj v súvislosti s vykonaním pohovorupovereným pracovníkom ústavu na výkon trestu so sťažovateľom 7. marca 2012 nebolozistené porušenie „všeobecno-záväzných právnych predpisov a interných predpisov“, pretobola sťažnosť považovaná za neopodstatnenú a týmto oznámením za vybavenú.

Z dôvodu   nespokojnosti   s vybavením   jeho   dovtedajších   podaní   sa   17. júla 2012obrátil   sťažovateľ   na   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ministerstvo“), ako aj opakovanou sťažnosťou na generálne riaditeľstvo, ktorými namietalporušenie svojich „práv prijímať korešpondenciu“.

Ministerstvo listom „sp. zn. 226 76/2012/14-38880“ zo 7. septembra 2012, ako ajgenerálne riaditeľstvo oznámením sp. zn. GR ZVJS-sť-221/16-2012 z 2. októbra 2012 všaksťažovateľovi oznámili, že zadržaním listu 2. marca 2012 ústavom na výkon trestu nebolozistené porušenie jeho práva prijímať korešpondenciu.

Vzhľadom   na   výsledky   týchto   šetrení   sa   sťažovateľ   7.   decembra   2012   obrátilsťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   na   ústavný   súd,   ktorý   uznesenímč. k. IV. ÚS 310/2013-10 z 30. mája 2013 sťažnosť sťažovateľa ako neprípustnú odmietol,pretože pred podaním tejto sťažnosti nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákonna ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na použitie ktorých boloprávnený podľa osobitných predpisov.

V súlade so závermi ústavného súdu sťažovateľ podal podnet Krajskej prokuratúrev Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorým namietal svojvoľnosť, nezákonnosťa neústavnosť postupu ústavu na výkon trestu v súvislosti so zadržaním jemu adresovanejkorešpondencie   2.   marca   2012   a že   došlo   k porušeniu   práva   prijímať   korešpondenciu.Krajská prokuratúra sťažovateľovi odpovedala listom č. k. 3 Kn 191/13-5 z 5. decembra2013, v ktorom po preskúmaní predmetného listu uviedla, že „informácia v ňom uvedená je hanlivého obsahu a ako taká mohla narušiť výkon trestu“, preto postup ústavu na výkontrestu vyhodnotila ako súladný so zákonom a podnet sťažovateľa ako nedôvodný odložila.

Následne   bol   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálnaprokuratúra“)   3.   januára   2014   doručený   opakovaný   podnet   sťažovateľa   označený   ako„Opakovaná sťažnosť proti rozhodnutiu Krajskej prokuratúry v Trenčíne sp. zn. 191/13-5“,ktorým   žiadal   preskúmať   zákonnosť   vybavenia   predchádzajúceho   podnetu   v tejto   vecia znovu   poznamenal,   že   zadržaním   došlej   korešpondencie   došlo   k porušeniu   jehozákladných práv garantovaných ústavou.

Generálna   prokuratúra   listom   č.   k.   IV/2   Gn   13/14/1000-7   z 3.   marca   2014sťažovateľovi   oznámila,   že   so   závermi   krajskej   prokuratúry   sa   v plnom   rozsahustotožnila, postupy ústavu na výkon trestu a krajskej prokuratúry považovala za dôvodnéa vecne   správne   a nezistila   žiadne   porušenia   zákona   alebo   iného   všeobecne   záväznéhoprávneho predpisu, preto opakovaný podnet sťažovateľa ako nedôvodný odložila bez prijatiaďalších opatrení.

Sťažovateľ, keďže je naďalej presvedčený, že zo strany ústavu na výkon trestu (jehopracovníkov) zadržaním listu doručeného 2. marca 2012 došlo k porušeniu jeho základnýchpráv, opätovne podal túto aktuálnu sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej namieta porušeniezákladných práv zaručených v čl. 19 ods. 2 a v čl. 26 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj právazaručeného v čl. 8 dohovoru postupom ústavu na výkon trestu, ktorú odôvodnil takto:„Jedným z mojich práv je právo prijímať a odosielať korešpondenciu, čo je v súlade s mojim súkromným a rodinným životom vo výkone trestu odňatia slobody.

Tým,   že   mi   dňa   2. 3. 2012   bola   zadržaná   mne   adresovaná   došlá   osobná korešpondencia bol porušený čl. 19 ods. 2 Ústavy SR.

Túto došlú korešpondenciu... som nemal právo prečítať, ani som nebol oboznámený s jej obsahom, bola zadržaná a založená do môjho osobného spisu.

Túto...   si   teraz   môže   prečítať   ktorýkoľvek   príslušník,   ktorý   má   prístup   k môjmu osobnému spisu bez ohľadu na to, či stým súhlasím alebo nie. Jediný kto nemá podľa ÚVTOS a ÚVV Ilava byť oboznámený s obsahom listu som ja... Predpokladám a som toho názoru, že list mne zadržaný... obsahoval informácie pre mňa a nie pre potreby ústavu. Akýkoľvek obsah korešpondencie je len súkromná komunikácia a osobný názor pisateľa, ktorý ho dáva mne na vedomie.

Spôsob akým mi bola zadržaná korešpondencia a že som vôbec nebol oboznámený s obsahom listu a ten bol následne založený do môjho osobného spisu a môže si ho prečítať ktorýkoľvek príslušník považujem za porušenie čl. 19 ods. 1 Ústavy SR ako neoprávnený zásah do súkromného a rodinného života.“

Porušenie základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 1 ústavy sťažovateľ vidí v tom,„že došlý list... bol plný informácií, keďže listová komunikácia je založená na princípe odosielania písomných informácií, ktoré subjekt odosielateľ ich posiela adresátovi. Tým,   že   som   nebol   oboznámený   s obsahom   listu   bolo   porušené   moje   právo   na informácie garantované ústavou... v čl. 26 ods. 1...“.

Podľa názoru sťažovateľa „ÚVTOS a ÚVV Ilava svojim konaním... porušil zákaz cenzúry.

Túto cenzúru vykonal spôsobom, že na základe subjektívneho zváženia pedagóga mi nebol oboznámený ani obsah listu, čo je v demokratickej spoločnosti neakceptovateľné...“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 8 dohovoru sťažovateľopäť argumentuje, že nebol oboznámený s obsahom zadržaného listu. Tvrdí, že „Ústav posudzuje, prehodnocuje a aplikuje význam slova hanlivý osobitne len na osobnom zvážení príslušníka, ktorý poštu... kontroluje.

Takto je vytvorený priestor pre svojvoľné rozhodovanie o zadržaní korešpondencie....je zrejmé, že na zabavenie korešpondencie väzňa... nepostačuje len subjektívne tvrdenie, že list má informácie s hanlivým obsahom a je dôvodný predpoklad, že môže byť narušený účel výkonu trestu.

Takéto tvrdenie by muselo byť i niečím preukázané a nie postavené len na domnelej domnienke a subjektívneho personálu väznice.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že„ÚVTOS a ÚVV... Ilava... porušil právo čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 26 ods. 1, 3 Ústavy,   čl.   8   Dohovoru   o ochrane   základných   práv   a slobôd   zadržaním   došlej korešpondencie (listová zásielka) ⬛⬛⬛⬛.

Ústavný súd prikazuje ÚVTOS a ÚVV Ilava, aby upustil od konania, ktoré nie je v súlade   s Ústavou   SR   a Dohovorom,   listovú   zásielku,   ktorú   zadržiava,   aby   vydal sťažovateľovi.

Ústavný súd SR v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000,- Eur.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň... zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd aleboľudských práv a základných slobôd...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie základnýchpráv zaručených v čl. 19 ods. 2 a v čl. 26 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 8dohovoru, ktorého sa mal dopustiť ústav na výkon trestu tým, že zadržal sťažovateľoviadresovnú listovú zásielku a založil ju do jeho osobného spisu bez toho, aby sa s obsahomtohto listu mohol sťažovateľ oboznámiť.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Z obsahu sťažnosti a zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľsa   už   skoršou   sťažnosťou   doručenou   7.   decembra   2012   domáhal   vyslovenia   porušeniasvojich   základných   práv   a   práv   tak,   ako   sú   uvedené   v   záhlaví   tohto   uznesenia,   právepostupom ústavu na výkon trestu, ktorý spočíval v zadržaní predmetnej listovej zásielkya jej založením do osobného spisu sťažovateľa 2. marca 2012. Ústavný súd uznesenímč. k. IV. ÚS 301/2013-10 z 30. mája 2013 sťažnosť sťažovateľa odmietol ako neprípustnú,keď dospel k záveru, že sťažovateľ bol pred podaním sťažnosti povinný vyčerpať všetkyprávne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinneposkytoval   a   na   použitie   ktorých   bol   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   čo   všakneurobil.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, oktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   leno podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   súčasnej   sťažnosti   sťažovateľa   dospelk záveru, že jeho uznesenie č. k. IV. ÚS 310/2013-10 z 30. mája 2013 bolo rozhodnutímo nesplnení procesných podmienok konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, avšak charakterkonštatovanej   procesnej   prekážky   vylučuje   možnosť   jej   budúceho   pominutia.   Ak   totižv konaní   o   skoršej   sťažnosti   túto   ústavný   súd   odmietne   pre   neprípustnosť   na   podkladezáveru, že existujú opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré sťažovateľovizákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje oprávnený podľa osobitných predpisov, t. j. že je daná právomoc iného orgánu verejnejmoci preskúmať kritizovaný zásah označeného orgánu verejnej moci, potom pri predbežnomprerokovaní neskoršej sťažnosti namietajúcej ten istý verejno-mocenský zásah nemôže byťpodmienka právomoci ústavného súdu dodatočne splnená, keďže s účinkami pro praeteritonemohla právomoc príslušného orgánu verejnej moci (v tomto prípade orgánov prokuratúry)na   prieskum   označeného   zásahu   iného   orgánu   verejnej   moci   (ústavu   na   výkon   trestu)v relevantných časových okolnostiach zaniknúť.

Inak povedané, ak je sťažovateľ presvedčený, že ústav na výkon trestu porušuje jehozákladné práva, ktorých ochrana v prvom slede patrí do právomoci orgánov prokuratúry,a táto   na   základe   podnetov   sťažovateľa   (podľa   jeho   názoru)   týmto   právam   neposkytlaadekvátnu ochranu, bolo namieste sťažnosťou v zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavynapadnúť postup a rozhodnutie (opatrenie) práve vo veci v poslednej inštancii konajúcehoorgánu, ktorou bola generálna prokuratúra a jej oznámenie č. k. IV/2 Gn 13/14/1000-7z 3. marca 2014. V tomto prípade však sťažovateľ označené konanie a oznámenie generálnejprokuratúry sťažnosťou podanou ústavnému súdu nenapáda.

Na základe popísaných skutočností a na ne nadväzujúcich právnych úvah ústavnýsúd uzatvára, že v okolnostiach predbežne prerokúvanej sťažnosti sťažovateľa ide o typickýprípad procesnej prekážky veci rozhodnutej, ktorej identifikácia v konaní pred ústavnýmsúdom musí podľa citovaného § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde viesť k odmietnutiusťažnosti pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberaťsa jeho ďalšími v sťažnosti uvedenými požiadavkami.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015