znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 143/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   Š.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   F., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 53/2011 z 24. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2012 doručená sťažnosť Ing. J. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 ObdoV 53/2011 z 24. mája 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z   predloženej   sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že   sťažovateľka ako žalovaná bola účastníkom   konania   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   obchodnému   podielu   spoločnosti H., s. r. o. (ďalej len „spoločnosť“), a neplatnosti právnych úkonov vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 9 Cbs 164/2004. Krajský súd žalobe vo veci vedenej pod sp. zn.   9 Cbs   164/2004   vyhovel   a   rozsudkom   z   22.   januára   2008   určil,   že   žalobca   je výlučným vlastníkom a konateľom spoločnosti, a zároveň určil neplatnosť zmlúv o prevode obchodného podielu a o zriadení záložného práva na časť obchodného podielu spoločnosti. Na odvolanie žalovaných (teda aj sťažovateľky) vec prerokoval najvyšší súd, ktorý svojím rozsudkom sp. zn. 1 Obo 49/2008 z 24. júna 2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil   ako   vecne   správny.   Proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu podali žalovaní dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie žalovaných odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že po doručení napadnutého uznesenia a následnej konzultácii sťažovateľky s jej právnym zástupcom JUDr. F. sa dozvedela, že «JUDr. A. M. je matkou JUDr. M., ktorá má uzatvorenú Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve so spoločnosťou G., s.r.o. týkajúcu sa bytu nachádzajúceho sa v bytovom dome G. v B. Jediným spoločníkom tejto   spoločnosti   bola   spoločnosť   C.   LTD.   Sídlo:   L.,   U.   (ďalej   len   „C.“).   Avšak protiprávnym konaním R. Č. žalovaného v prvom rade bol predmetný obchodný podiel prevedený na tretie osoby. V súčasnej dobe je preto podaná na R. Č. a jeho manželku A. Č. podaná   obžaloba   na   Špecializovaný   trestný   súd   v   Pezinku   pod   sp. zn.   PK-1T/192012 za obzvlášť závažný trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4, písm. a) Trestného zákona.

Uvedeným   konaním a následným trestným   oznámením poškodenej   spoločnosti   C. ktorej   v   tom   čase   bola   Ing.   J.   Š.   bolo   iniciované   vydanie   uznesenia   prokurátorom Generálnej   prokuratúry,   ktorým   bol   zaistený   nárok   na   náhradu   škody   pre   poškodenú spoločnosť C. mimo iné i na bytovom dome G. Týmto došlo k znemožneniu uzatvorenia Kúpnej zmluvy k bytu v prospech JUDr. Ľ. M. mladšej dcére JUDr. A. M. napriek tomu, že už je predmetný bytový dom skolaudovaný. Uvedená skutočnosť by mohla byť dôvodom pre ktorý, mohla JUDr. A. M. rozhodovať o podanom dovolaní nezaujato, nakoľko je tu daná zaujatosť k účastníkom a to k R. Č. ako aj Ing. J. Š...

Rozhodovanie o dovolaní preto mohlo byť negatívne pre sťažovateľku ovplyvnené aj z dôvodu, že jej dcéra JUDr. Ľ. M. napriek skutočnosti, že zložila zálohu na kúpu bytu pred viac ako dvomi rokmi ešte tento kvôli zablokovaniu majetku nadobudnúť nemohla a kvôli prebiehajúcemu konaniu ani v dohľadnej dobe nenadobudne.».

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka dospela k záveru, že napadnutým uznesením   bolo   porušené   jej   právo   na   nestranný   súd   ako   súčasť   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj korešpondujúce právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:„1. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 53/2011 zo dňa 24.05.2012 sa zrušuje pre porušenie práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a pre   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   v   zmysle   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a vec mu vracia na ďalšie konanie.

2. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka svoje námietky porušenia svojho základného práva na nestranný súd odôvodňuje tvrdenými skutočnosťami, ktoré svojou povahou majú vyvolávať objektívne pochybnosti o nestrannosti sudkyne, ktorá sa zúčastnila na rozhodovaní v konaní, ktorého výsledkom je napadnuté rozhodnutie. Sťažovateľka totiž tvrdí, že sudkyňa JUDr. A. M. (ďalej len „menovaná sudkyňa“) „mohla“ byť zaujatá proti sťažovateľke (ako účastníčke napadnutého   konania),   ako   aj   ďalšiemu   účastníkovi   konania   z   dôvodu,   že   menovaná sudkyňa má dcéru, ktorá „zložila zálohu na kúpu nehnuteľnosti“ obchodnej spoločnosti, v ktorej orgánoch vystupovali sťažovateľka, ako aj ďalší účastník napadnutého konania. Vzhľadom na prebiehajúce trestné stíhanie a zaistenie majetku obchodnej spoločnosti sa obchod (kúpa nehnuteľnosti) nerealizoval. Na základe týchto tvrdených skutočností podľa slov sťažovateľky „mohlo“ byť rozhodovanie menovanej sudkyne „negatívne ovplyvnené“. Sama   sťažovateľka   označuje   tieto   tvrdené   skutočnosti   ako   dôvody   vyvolávajúce „zaujatosť“ sudkyne „k účastníkom konania“ (sťažovateľky a ďalšieho účastníka), a tým aj porušenie základného práva na nestranný súd podľa označeného článku ústavy a dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa čl. 141 ods. 1 ústavy súdnictvo vykonávajú nezávislé a nestranné súdy.

Článok 144 ods. 1 ústavy ustanovuje, že sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí   a   pri   rozhodovaní   sú   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

V   zmysle   §   15   ods.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších   predpisov   je   sudca   všeobecného   súdu   povinný   bezodkladne   oznámiť skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu.

Z uvedeného vyplýva, že v právnom systéme Slovenskej republiky platí prezumpcia nestrannosti súdoch a ich sudcov, pričom ale ide o vyvrátiteľnú domnienku, ktorú môže účastník súdneho konania pred všeobecnými súdmi spochybniť (teda vyvrátiť) vznesením relevantnej   námietky   zaujatosti,   a   to   procesným   postupom   podľa   Občianskeho   súdneho poriadku alebo Trestného poriadku. Obdobne je stanovená aj povinnosť sudcu, ktorý sa dozvie   o   skutočnostiach,   pre   ktoré   je   vylúčený,   neodkladne   to   oznámiť   predsedovi príslušného súdu. Ide o prípady zakladajúce výnimku z prezumovaného stavu, o ktorých však   rozhoduje   všeobecný   súd.   Až   uvedené   rozhodnutie   všeobecného   súdu   o   námietke zaujatosti   môže   byť predmetom   meritórneho   rozhodovania   (prieskumu)   ústavného   súdu z hľadiska   možného   porušenia   označených   práv   sťažovateľky   (nestrannosti   súdu) v prípadoch, ak účastník konania má naďalej pochybnosť o nezaujatosti konkrétneho sudcu.

Podľa názoru ústavného súdu o odlišnú situáciu ide vtedy, ak sťažovateľ nevyužil, resp. nemohol využiť už opísaný procesný postup, ktorým by spochybnil nestrannosť súdu, resp.   sudcu   v   jeho   veci   počas   trvania   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   samotná pochybnosť   účastníka   konania   o   nestrannosti   súdu   (sudcu),   ktorý   jeho   vec   prerokoval a rozhodol, ešte sama osebe nie je postačujúca pre vyslovenie porušenia práva na nestranný súd.   V   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   nie   je   bez   významu   ani   skutočnosť,   že menovaná   sudkyňa   sa   necítila   byť   zaujatá,   resp.   nemala   vedomosť   o skutočnostiach, pre ktoré   by   mala   byť vylúčená.   Aj   napriek   sťažovateľkou   tvrdenej   nemožnosti   využiť opísaný procesný postup podľa názoru ústavného súdu nie je prípustné, aby ústavný súd z nedostatku   existencie   iného   procesného   postupu   (rámca)   suploval   všeobecný   súd a prerokoval námietku zaujatosti vo vzťahu k sudcovi všeobecného súdu ako predbežnú otázku,   vec   skutkovo   posúdil   a   na   ten   účel   vykonal   náležité   dokazovanie,   prípadne vyhľadával   dôkazy.   To   vyplýva jednak   z   osobitého   postavenia   ústavného   súdu   v rámci sústavy súdov, jeho právomocí vyplývajúcich z ústavy a jeho funkcie.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že námietky sťažovateľky ostali len   v   rovine   nepodložených   pochybností.   Z   dôvodu,   že   ústavný   súd   nemá   právomoc skutkovo posúdiť namietané skutočnosti vo vzťahu k namietanej sudkyni všeobecného súdu (ako všeobecný súd prvej inštancie), ďalej vychádzajúc z ústavnej prezumpcie nestrannosti súdov a ich sudcov, zo skutočnosti, že menovaná sudkyňa nenamietala svoju predpojatosť, ako aj zo skutočnosti, že sťažovateľka iné dôvody, pre ktoré namieta porušenie svojich označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, neuviedla, ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti jej sťažnosti, a preto ju už pri predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013