znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 143/2011-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. N., P., zastúpeného JUDr. M. Č., pre namietané porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR/17/2010-634 z 23. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. N. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2011 doručená   sťažnosť   Ing.   J.   N.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 CoKR/17/2010-634 z 23. augusta 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že: «Dňa 25. 01. 2010 sťažovateľ podal na Okresný súd Bratislava I návrh na vyhlásenie konkurzu v súlade so zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „konkurzný zákon“). Dňa   09.   02.   2010   Okresný   súd   Bratislava   I   uznesením,   sp.   zn.   3K/4/2010-113, z dôvodu, že boli splnené všetky zákonné predpoklady na začatie konkurzného konania, začal konkurzné konanie voči spoločnosti G., so sídlom, V. (ďalej len „dlžník“).

Dňa   22.   02.   2010   Okresný   súd   Bratislava   I   uznesením,   sp.   zn.   3K/4/2010-122, vyhlásil na majetok dlžníka konkurz a do funkcie správcu ustanovil JUDr. J. G., so sídlom B. Podaním   zo   dňa   12.   03.   2010   podal   anglický   likvidátor   dlžníka   (ďalej   len „odvolateľ“)   prostredníctvom   právneho   zástupcu   proti   uzneseniu   o   vyhlásení   konkurzu odvolanie.

Odvolanie   bolo   založené   na   tvrdeniach,   ktoré   sťažovateľ   považuje   za neopodstatnené,   napríklad   že   riaditeľ   dlžníka   nemal   oprávnenie   konať   v   jeho   mene, že nemal   právo   uznať   záväzky   v   jeho   mene,   že   likvidačné   konanie   vedené   vo   V.   tvorí prekážku   res   iudicata   a   súčasne   vytvára   prekážku   litispedencie,   alebo   že   na   území Slovenskej republiky neexistuje centrum hlavných záujmov dlžníka.

K tomuto odvolaniu podal vyjadrenie dlžník zastúpený riaditeľom, v ktorom žiadal, aby ho odvolací súd odmietol, nakoľko bolo podané osobou, ktorá ho nebola v mene dlžníka oprávnená podať. Dlžník zároveň zobral odvolanie späť a žiadal, aby odvolací súd v súlade s ustanovením § 207 ods.   3 zákona č. 99/1963 Zb.   Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) zastavil odvolacie konanie.

Dlžník   v   tomto   podaní   dostatočne   jasne   vysvetlil,   z   akých   dôvodov   je   odvolanie odvolateľa, ktorý nie je aktívne legitimovaný na jeho podanie, nesprávne a účelové. Jeho argumentačný rámec sa zakladal predovšetkým na skutočnosti, že:

- centrum hlavných záujmov dlžníka (ďalej len „COMI“) je a od začiatku roku 2008 preukázateľne   bolo   na   území   Slovenskej   republiky,   preto   práve   a   len   súd   Slovenskej republiky mal právomoc na začatie hlavného konkurzného konania v zmysle ustanovenia článku 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní (ďalej aj ako len „nariadenie“),

-   likvidačné   konanie   vedené   na   majetok   dlžníka   vo   V.,   za   predpokladu,   že   sa nevyhovie odvolaniu podanému voči rozhodnutiu anglického súdu High Court of Justice a rozhodnutie tohto súdu nebude zrušené, môže byť považované, s poukazom na ustanovenie článku 3 ods. 4 písm. a) nariadenia, výlučne za vedľajšie konanie,

- riaditeľ dlžníka, Ing. D. Š., bol a naďalej zostáva oprávnený konať v jeho mene. Bol preto oprávnený sa vyjadriť k návrhu na vyhlásenie konkurzu a tiež uznať jeho záväzky,

-   je   nepochybné,   že boli   splnené zákonné   podmienky na   vyhlásenie   konkurzu   na majetok dlžníka, ustanovené slovenským konkurzným zákonom. Dlžník bol preukázateľne v úpadku z dôvodu, že bol platobne neschopný a súčasne neexistoval žiadny zákonný dôvod na zastavenie konkurzného konania,

-   neexistoval   odvolací   dôvod   podľa   ustanovenia   §   205   ods.   2   písm.   a)   O.   s.   p. v spojitosti s ustanovením § 221 ods. 1 písm. d) O. s. p.

Sťažovateľ   podal   v   odvolacom   konaní   k   podaniam   odvolateľa   dve   vyjadrenia, obsahujúce relevantné skutočnosti vzťahujúce sa k predmetu odvolacieho konania, ktoré však odvolací súd v plnom rozsahu ignoroval a vôbec sa s nimi nevyporiadal.

Dňa 23. 08. 2010 Krajský súd v Bratislave uznesením, sp. zn. 2 CoKR/17/2010-634 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), konkurzné konanie na majetok dlžníka zastavil. Po   doručení   napadnutého   rozhodnutia   sťažovateľ   zistil,   že   odvolateľ   podal   dňa 30. 06.   2010   v   odvolacom   konaní   vyjadrenie,   na   ktoré   krajský   súd   podrobne   odkázal v napadnutom   rozhodnutí   a   z   ktorého   prevzal   podstatnú   časť   odôvodnenia,   avšak   ku ktorému sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť.

Aj   napriek   skutočnosti,   že   napadnuté   rozhodnutie   má   20   strán,   je   odôvodnenie obmedzené na nasledovné tézy:

„V   súvislosti   s   postavením   a   právomocami   likvidátorov   ustanovených   anglickým súdom 22. 1. 2010, ktoré vyplývajú z Insolvenčného zákona z roku 1986 a potvrdzuje ich aj analýza anglickej právnickej kancelárie B. vychádzajúca z rozhodovacej praxe anglických súdov, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že Ing. S., riaditeľovi spoločnosti G., po vydaní   rozhodnutia   High   Court   of   Justice   zo   dňa   22.   1.   2010   zostala   tzv.   zvyšková právomoc spočívajúca v možnosti odvolať sa proti likvidačnému príkazu v mene spoločnosti v prípade, ak dospel k záveru, že bol príkaz na likvidáciu vydaný nesprávne; nevzťahuje sa však na podanie alebo obhajovanie iných žalôb a súdnych konaní. Vzhľadom na uvedené, nemohol právne relevantne uznať dňa 25. 1. 2010 záväzok dlžníka voči Ing. J. N., nemohol odvolať plnomocenstvo JUDr. H. (ktoré mu neudelil), a ani vziať späť odvolanie podané p. T., likvidátorom, ustanoveným anglickým súdom prostredníctvom slovenskej advokátskej kancelárie   proti   rozhodnutiu   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   22.   2.   2010,   č.   k. 3K/4/2010-122.

Naopak, ak likvidátor, ustanovený anglickým súdom v mene spoločnosti splnomocnil advokáta   na   zastupovanie   v   súdnom   konaní,   konal   v   súlade   čl.   167   ods.   1   písm.   a) Insolvenčného zákona, čo potvrdil aj High Court of Justice.

Vzhľadom na vyššie uvedené a tiež na skutočnosť, že anglický súd rozhodol o začatí hlavného   insolvenčného   konania   ako   prvý,   pričom   jeho   priorita   a   univerzalita bezprostredne vyplývajú z citovaných právnych predpisov Spoločenstva a rozhodnutí ESD, odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou určenia COMI, keďže o ňom už bolo rozhodnuté, a preto je z hľadiska odvolacieho konania irelevantné.

Odvolací súd tiež nemohol skúmať otázku existencie podniku dlžníka v zmysle čl. 2 písm. h) Nariadenia, pretože v tomto konaní nie je oprávnený zmeniť charakter rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I deklarovaného hlavného konkurzného konania na konanie vedľajšie v zmysle čl. 3. ods. 2 Nariadenia.

Vydaním uznesenia č. k. 3K/4/2010-113 o začatí konkurzného konania ako hlavného konania (bez ohľadu na skutočnosť, že 16. 2. 2010 nadobudlo právoplatnosť) a uznesenia č. k.   3K/4/2010-122   o   vyhlásení   konkurzu   teda   reálne   došlo   k   porušeniu   princípu univerzality   a   priority   vyplývajúceho   z   bodu   22   Preambuly   a   z   článku   16   ods.   1   prvý pododsek Nariadenia a tiež k porušeniu zásady uznávania rozhodnutí v zmysle čl. 17 ods. 1. Nariadenia...“

Je nepochybné, že odvolací súd bol povinný umožniť sťažovateľovi, aby sa oboznámil a vyjadril ku všetkým dôkazným prostriedkom, ktoré krajský súd vykonal. Ako však bolo uvedené v prehľade skutkových okolností, sťažovateľ sa o niektorých kľúčových podaniach odvolateľa, napríklad o návrhu odvolateľa na prerušenie konania a o vyjadrení odvolateľa zo dňa 30. 06. 2010, ktoré odvolací súd prevzal ako významné pre napadnuté rozhodnutie, dozvedel až po doručení napadnutého rozhodnutia a v priebehu odvolacieho konania nemal žiadnu možnosť sa k nemu vyjadriť.

Týmto postupom krajský súd porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v rozsahu, v akom tieto práva chránia rovnosť účastníkov súdneho konania...

Z uvedeného názoru vyplýva ako nepochybné aj to, že (i) sťažovateľ bol účastníkom konania, ktoré začalo na jeho vlastný návrh a že (ii) ak sa s ním ako s účastníkom konania nekonalo, došlo takýmto postupom súdu k porušeniu jeho procesných práv...

Okrem   vyššie   uvedeného   odňal   odvolací   súd   sťažovateľovi   možnosť   konať   pred súdom   aj   tým,   že   nenariadil   na   prejednanie   odvolania   pojednávanie.   Konal   pritom v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. c) O. s. p., v zmysle ktorého mal obligatórne nariadiť pojednávanie, lebo si to vyžadoval dôležitý verejný záujem...

Krajský   súd   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutého   rozhodnutia   neučinil   zadosť zákonným a ústavným požiadavkám najmä preto, že sa nijako nevyporiadal s procesnými návrhmi a vyjadreniami viacerých účastníkov konania (sťažovateľa aj dlžníka), týkajúcimi sa aktívnej legitimácie odvolateľa, otázok súvisiacich s voľbou rozhodného práva, a kritérií hlavného konkurzného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okrem toho nie je možné spoľahlivo zistiť ani to,

- ako dospel odvolací súd k záveru, že „napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo správne“,

- ako sa vysporiadal so skutočnosťou, že boli splnené všetky zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu,

- ako dospel k záverom o oprávnenosti konania osôb, ktoré konali v mene dlžníka, resp.   či   anglickí   likvidátori   disponovali   súhlasom   príslušného   anglického   orgánu   na konanie v mene dlžníka,

- prečo neskúmal či odvolacie konanie vo V. bolo skončené a akým spôsobom,

- a ako sa vysporiadal s návrhom na prerušenie konania, ktoré podal odvolateľ... Tým, že odvolací súd okrem iného nevykladal ustanovenie § 22 ods. 3 konkurzného zákona v súlade s ústavou a zároveň v súlade so svojou povinnosťou tzv. eurokonformného výkladu, je napadnuté rozhodnutie zjavne arbitrárne a predstavuje pre účastníkov konania neúnosnú   mieru   právnej   neistoty.   Tá   vyviera   z   nejasnosti   a   neurčitosti   odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   a   jej   intenzita   je   determinovaná   popretím   samej   podstaty a princípov vnútroštátnej aj úniovej úpravy konkurzného práva...

Rozhodnutím,   ktorým   krajský   súd   konanie   zastavil,   hoci   pre   zastavenie   konania neboli   naplnené   podmienky,   predpokladané   tak   vnútroštátnym   právom   ako   aj   úniovou legislatívou, odňal sťažovateľovi prístup k súdu...

Odňatie prístupu k ústavne kvalifikovanej súdnej ochrane práv sťažovateľa malo zároveň za následok aj zásah do jeho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože   tým   bolo   významne   obmedzená   jeho   možnosť   domôcť   sa   uspokojenia   svojich majetkových nárokov.»

Sťažovateľ   žiadal,   aby ústavný súd   nálezom rozhodol,   že   postupom   a uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR/17/2010-634 z 23. augusta 2010 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,30 €. Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR/17/2010-634 z 23. augusta 2010.

Ústavný   súd   zistil,   že   proti   napádanému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal sťažovateľ 10. decembra 2010 dovolanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 2 Obdo   44/2010   z 26.   januára   2011   vykonateľnosť   tohto   rozhodnutia   odložil   až   do rozhodnutia o dovolaní.  

Ústavný   súd   považuje   sťažovateľom   podané   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný prostriedok, na základe ktorého najvyšší súd odložil vykonateľnosť napádaného rozhodnutia krajského   súdu až   do   rozhodnutia   o   dovolaní,   za účinný   právny   prostriedok   ochrany označených základných práv a slobôd. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia sa dovolací súd musí vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi uvedenými v dovolaní, ako sťažovateľ uvádza v sťažnosti podanej ústavnému súdu, preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najprv predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd došiel napr. sp. zn. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010 a iné).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   svoje   námietky   uplatnil   aj   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania   ústavného   súdu   nie   je   dovolacie   konanie   skončené,   musela   byť sťažnosť odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie sťažovateľ   namieta,   bude   rozhodovať   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací.   Súbežné   podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011