znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 143/08-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť E., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., B., pre namietané porušenie čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 136/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E., spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2007   doručená   sťažnosť E.,   spol.   s   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., B., pre namietané porušenie čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 136/2005.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

«Sťažovateľ podáva týmto v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení sťažnosť vo veci porušenia základných práv sťažovateľa upravených v čl. 2 odseku 3 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, nikoho nemožno nútiť aby konal niečo, čo zákon neukladá, v čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého možno povinnosti ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd a základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle či. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

K porušeniu uvedených základných práv sťažovateľa došlo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom a rozhodnutom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 136/2005 zo dňa 26. 10. 2006, ktorým Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 1 S 281/04-44, proti ktorému podal sťažovateľ riadny opravný prostriedok - odvolanie. Rozsudok, proti ktorému sťažnosť smeruje, nadobudol právoplatnosť dňa 11. 12. 2006. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1 S 281/04-44 zo dňa 4. 4. 2005 zamietol žalobu   sťažovateľa   na   preskúmanie   rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky (ďalej len „DR SR“) č. j. 11/256/7643/2004/1804 zo dňa 15. 7. 2004. Uvedeným rozhodnutím potvrdilo DR SR rozhodnutie Daňového úradu B. č. 600/342/85270/04/Kusn zo dňa 13. 5. 2004. Daňový úrad B. (ďalej len „správca dane“) dodatočným platobným výmerom   zo   dňa   13.   5.   2004   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   v   lehote   15   dní odo dňa právoplatnosti dodatočného platobného výmeru rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie   obdobie   január   2003   v   sume   3   223   450,-   Sk   (...).   Proti   uvedenému dodatočnému   platobnému   výmeru   správcu   dane   podal   sťažovateľ   v zákonom   stanovenej lehote včas odvolanie. (...)

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky Banská Bystrica, pracovisko B. (ďalej len „žalovaný správny orgán“) svojím rozhodnutím č. 11/256/7643/2004/1804 zo dňa 15. 7. 2004 potvrdilo dodatočný platobný výmer správcu dane vo veci rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2003 v celkovej sume 3 223 450,- Sk. (...)

Sťažovateľ   podal   v   zákonom   stanovenej   lehote   včas   žalobu   na   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu č. j. 11/256/7643/2004/1804 zo dňa 15. 7. 2004 na Krajský súd v Bratislave. V žalobe uviedol skutočnosti, ktoré považoval za rozhodujúce pre právne posúdenie veci a ktoré pre časté zmeny zákona č. 289/1995 Z. z. o DPH správca dane i žalovaný správny orgán opomenuli vziať do úvahy. (...) Krajský súd žalobu   sťažovateľa   svojím   rozsudkom   č.   1   S   281/04-44   zo   dňa   4.   4.   2005   zamietol. V zákonom   stanovenej   lehote   podal   sťažovateľ   včas   odvolanie   voči   rozsudku   krajského súdu.   Krajský   súd   po ukončení   verejného   pojednávania   vyzval   žalovaný správny orgán na vyjadrenie sa k prejednávanej veci, pretože jeho zástupca sa na pojednávaní k veci nevedel vyjadriť. (...)

Žalovaný správny orgán navrhol vo svojom vyjadrení žalobu zamietnuť. (...) Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote dňa 26. 8.2 005 včas odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, v ktorom uviedol zmeny znenia zákona o DPH,   v zmysle ktorých uplatňuje zákonom stanoveným postupom svoje právo na spravodlivé rozhodnutie vzhľadom na skutočnosť, že má za to, že bol rozhodnutím žalovaného správneho orgánu ukrátený na svojich právach. Žalovaný správny orgán navrhol vo svojom vyjadrení rozsudok potvrdiť.   Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. sp. 1 S 281/04-44 svojím rozsudkom sp. zn. 2 Sž-o-KS 136/2005 zo dňa 26. októbra 2006, teda po roku a dvoch mesiacoch od podania   odvolania   sťažovateľa   potvrdil   s   odôvodnením,   že   žalovaný   správny   orgán aj správca dane vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu a dospeli k správnym právnym záverom. Rok a dva mesiace potreboval Najvyšší súd Slovenskej republiky na to, aby vo veci konečne rozhodol, a to aj napriek tomu, že pri posúdení veci posudzoval iba to, či bolo rozhodnutie vydané v súlade so zákonom, pričom presné znenie zákona ani nevzal pri   svojom   rozhodovaní   do   úvahy.   Preto   má   sťažovateľ   za   to,   že   prieťahmi   v   konaní, ktoré nemohol   ovplyvniť,   pretože   nemal   povinnosť   vykonať   žiadne   úkony   v   konaní ani ho na žiadne vykonanie úkonov v konaní súd nevyzval, došlo k prieťahom zbytočným, ktoré   nemali   podstatu   v   uskutočňovaní   dokazovania   a   súd   svojím   postupom   porušil základné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. (...)

Sťažovateľ navrhuje Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažovateľovi priznal primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   200   000,-   Sk   a   uložil   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   povinnosť   vyplatiť   priznané   zadosťučinenie   do   dvoch   mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu. Takto uplatnenú sumu primeraného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ vysokou právnou neistotou, do ktorej sa v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci Najvyšším súdom SR dostal. (...) Právna neistota, v ktorej   sa   dlhodobo   sťažovateľ   v   dôsledku   postupu   súdu   a   jeho   neopodstatnených prieťahov   v   konaní   nachádza   spôsobila   nemateriálnu   ujmu   nielen   jemu,   ale   aj zamestnancom   sťažovateľa   a   ich   rodinám,   ktoré   sú   výživou   na   príjmy   zamestnancov sťažovateľa odkázané. (...)»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa E., spol. s r. o., B., (...) upravené v čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 136/2005 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. 2 Sž-o-KS 136/2005 zo dňa 26. 10. 2006 a vec vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., B.,   (...)   finančné   zadosťučinenie   200   000,-   Sk   (slovom   dvestotisíc   slovenských   korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   bolo   tvrdenie,   že   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 136/2005 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože najvyšší súd o podanom odvolaní voči rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 281/04-44 zo 4. apríla 2005 rozhodoval rok a dva mesiace. Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, ktoré nazvala „základnými právami“ a porušenie ktorých v sťažnosti bližšie neodôvodnila. Navyše z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka prejavila nespokojnosť aj so samotným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 136/2005   z 26.   októbra   2006,   ale   danú   skutočnosť   nepremietla   aj   do   petitu   sťažnosti v podobe   namietaného   porušenia   relevantného   základného   práva.   Vzhľadom   na   to, že v súlade   s   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania,   bola   sťažnosť   sťažovateľky   preskúmaná   v rozsahu   vymedzenom v petite, ktorý tvorí východisko na rozhodnutie ústavného súdu.  

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   už   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená, t. j. 12. februára   2007,   bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľka nachádzala pred právoplatným skončením súdneho konania, a k porušovaniu označeného základného práva už nedochádzalo. Ústavný súd v danom prípade vychádzal zo zistenia, že konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 136/2005 bolo právoplatne skončené 11. decembra 2006.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, III. ÚS 218/06) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným   súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu   verejnej   moci.   K odstráneniu   právnej   neistoty   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor sa opiera o tvrdenie, že táto sťažnosť   zohráva   aj významnú preventívnu   funkciu,   a to   ako účinný prostriedok   na to, aby sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a v prípade,   že   už   k   zásahu   došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04, III. ÚS 317/05).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už   bolo   doručené   právoplatné   rozhodnutie   daného   štátneho   orgánu,   takáto   možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03, III. ÚS 172/05).

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   čl.   2   ods.   3   a čl. 13   ods.   1   písm.   a)   ústavy, ktoré sťažovateľka nazvala „základnými právami“ ústavný súd uvádza, že z petitu sťažnosti jednoznačne vyplýva,   že   porušenie   týchto   článkov   sťažovateľka   namietala   bez spojenia so základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy neobsahujú konkrétnu   garanciu   základného   práva   alebo   slobody,   ale   sú   akýmisi   základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo   slobody   zakotveného   v druhej   hlave   ústavy,   prípadne   práva   zaručeného medzinárodnými   zmluvami   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy nemožno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať samostatne, ale len v spojení s namietaným porušením označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06). Takáto skutočnosť však z petitu sťažnosti nevyplynula.

Zistený skutkový stav bol základom na záver ústavného súdu, že sťažnosť ako celok je   zjavne   neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008