znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 143/06-40

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. R. R., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. D., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 842/01 na neverejnom zasadnutí 4. januára 2007 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   842/01 p o r u š i l   základné právo Ing. R. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ing. R. R.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žiar   nad   Hronom p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žiar nad Hronom   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing.   R. R.   v sume 5 760 Sk (slovom päťtisícsedemstošesťdesiat slovenských   korún) na adresu jej právneho zástupcu advokáta JUDr. P. D., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. R. R. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 143/06-15 z 10. mája 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. R. R., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. D., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 842/01.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   okresnému   súdu návrh na začatie konania zo 4. júla 2001, ktorým sa domáhala náhrady škody spôsobenej jej ublížením na zdraví v sume 361 375 Sk s príslušenstvom proti J. M. a M. M. (ďalej aj „žalovaná“ alebo spolu „žalovaní“).

Okresný   súd   v predmetnej   veci   uskutočnil   9.   novembra   2001   pojednávanie,   na ktorom vypočul všetkých účastníkov konania a následne ho odročil na 14. december 2001. Na pojednávaní 14. decembra 2001 okresný súd návrh sťažovateľky zamietol a zaviazal ju zaplatiť trovy uvedeného konania.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudok okresného súdu zo 14. decembra 2001 na základe odvolania sťažovateľky zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 30. augusta 2002 bolo okresným súdom v uvedenej veci nariadené znalecké dokazovanie. Znalecký posudok v uvedenej veci bol sťažovateľke doručený 14. januára 2003.

Sťažovateľka 7. januára 2004 podala sťažnosť na sudcu okresného súdu JUDr. I. S., v ktorej   zároveň   namietala   aj   prieťahy   v uvedenom   konaní.   Okresný   súd   jej   následne oznámil, že vec, ktorej sa jej sťažnosť týka, sa viedla pod sp. zn. 4 C 791/2001 a bola právoplatne   skončená   29.   marca   2003.   Po   jej   prešetrení   nezistil   okresný   súd   žiadne skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali postupovať v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

Okresný súd návrh sťažovateľky opätovne rozsudkom z 18. mája 2004 zamietol. Krajský súd rozsudok okresného súdu z 18. mája 2004 na základe sťažovateľkou podaného odvolania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka bola výzvou z 29. septembra 2004 požiadaná, aby okresnému súdu predložila   dôkazy   na   preukázanie   výšky   spôsobenej   škody   (táto   výzva   bola   následne sťažovateľkou splnená).

Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 842/2001-189 zo 14. júna 2005 rozhodol tak, že žalovaných zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 13 067 Sk, sťažovateľku zaviazal zaplatiť na účet súdu 768 Sk, náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov konania nepriznal a vo zvyšku žalobu sťažovateľky zamietol.

Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľkou rozhodol v uvedenej veci rozsudkom z 24. novembra 2005, ktorým rozsudok okresného súdu zo 14. júna 2005 zmenil tak, že žalovaných zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 245 962,50 Sk, žalovanú zaviazal zaplatiť súdu 768 Sk, ako aj zaplatiť sťažovateľke trovy konania vo výške 31 102,75 Sk a vo zvyšku žalobu sťažovateľky zamietol.

Rozsudok okresného súdu zo 14. júna 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 24. novembra 2005 nadobudol právoplatnosť 18. januára 2006.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd svojou nečinnosťou v uvedenej veci, ktorá podľa   nej   nebola   právne   zložitá,   porušil   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a zaviazal okresný súd nahradiť jej trovy konania.

Podaním z 13. júna 2006 právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že súhlasí s tým, aby konal v predmetnej veci bez nariadenia verejného ústneho pojednávania.

Okresný   súd   sa   k sťažnosti   sťažovateľky   vyjadril   podaním   č.   Spr.   A/285/06 z 15. júna 2006 prostredníctvom svojho predsedu. Predseda okresného súdu v ňom uviedol, že   konanie   v predmetnej   veci   bolo   2.   januára   2006   skončené   a spisový   materiál v predmetnej veci sa nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky, kde bol 30. marca 2006 zaslaný na základe dovolania odporkyne.

Okresný súd ústavnému súdu na základe jeho výzvy podaním z 18. decembra 2006 oznámil, že v predmetnej veci súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka v zastúpení advokátkou doručila 19. júla 2001 okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa domáhala zaplatenia náhrady škody z dôvodu ublíženia na zdraví vo výške 361 375 s príslušenstvom smerujúci proti J. M. a M. M. Tento návrh bol zaevidovaný pod sp. zn. 4 C 842/01.

Pokynom z 25. júla 2001 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať sťažovateľku na zaslanie listinných dôkazov v predmetnej veci v lehote 5 dní a súčasne zaslať žalovaným podaný návrh, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrili. Sťažovateľka vyžiadané listinné dôkazy   zaslala   okresnému   súdu   v prílohe   podania   z 8.   augusta   2001.   Žalovaná   sa k podanému návrhu vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu 14. augusta 2001.

Úpravou z 20. augusta 2001 okresný súd v predmetnej veci nariadil pojednávanie na 7.   september   2001.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   podaním   zo   6.   septembra   2001 ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   nariadenom   pojednávaní   a súčasne   požiadala   o výsluch sťažovateľky   dožiadaným   súdom.   Sťažovateľka   podaním   doručeným   27.   augusta   2001 taktiež požiadala o jej vypočutie dožiadaným súdom.

Dňa   28.augusta   2001   bol   okresnému   súdu   doručený   trestný   spis   č.   ČTS:   ORP-154/OBV-2000   týkajúci   sa   predmetu   konania   od   Obvodného   oddelenia   Policajného zboru Ž.

Pojednávanie konané 7. septembra 2001 okresný súd odročil na 21. september 2001. Advokátka sťažovateľky podaním z 19. septembra 2001 ospravedlnila neúčasť sťažovateľky na   nariadenom   pojednávaní   z dôvodu   nedodržania   lehoty   na   prípravu   pojednávania (predvolanie jej bolo doručené až 17. septembra 2001). Okresný súd pojednávanie konané

21.   septembra   2001   odročil   na   22.   október   2001   za   účelom   opätovného   predvolania sťažovateľky   a jej   advokátky   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty.   Pojednávanie konané 22. októbra 2001 bolo okresným súdom odročené na 9. november 2001 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania. Pojednávanie konané 9. novembra 2001 bolo okresným súdom odročené na neurčito za účelom výsluchu svedkov, ktorí sa nedostavili, a vyžiadania si správ od veterinárnej lekárky. Správa veterinárnej lekárky bola okresnému súdu doručená 27. novembra 2001.

Úpravou z 28. novembra 2001 bolo v predmetnej veci nariadené pojednávanie na 14. december   2001.   Na   tomto   pojednávaní   okresný   súd   návrh   sťažovateľky   rozsudkom zamietol. Sťažovateľka proti tomuto rozsudku doručila okresnému súdu 30. januára 2002 odvolanie, ktoré bolo následne zaslané právnemu zástupcovi žalovaných a 7. februára 2002 bol spis v tejto veci predložený krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Uznesením č. k. 12 Co 360/02-84 zo 14. marca 2002 bol rozsudok okresného súdu zo 14. decembra 2002 zrušený a vec bola vrátená späť na ďalšie konanie. Spis v uvedenej veci bol 24. apríla 2002 doručený späť okresnému súdu.

Okresný   súd   následne uznesenie   krajského súdu   doručil   účastníkom   konania. Na základe pokynu z 29. apríla 2002 bola sťažovateľke okresným súdom zaslaná výzva na oznámenie   skutočností   týkajúcich   sa   predmetu   konania   v lehote   8   dní.   Na   túto   výzvu sťažovateľka reagovala podaním z 15. mája 2002, v ktorom okresnému súdu oznámila, že jej práceneschopnosť stále trvá a podľa vyjadrenia kardiológa je predpoklad jej ukončenia v mesiaci júl 2002. Okresný súd sťažovateľku následne opätovne podaním z 22. mája 2002 vyzval, aby splnila jeho výzvu v lehote 3 dní pod následkom uloženia poriadkovej pokuty. Odpoveď sťažovateľky s požadovanými údajmi bola okresnému súdu doručená 20. júna 2002.   Následne   bola   okresným   súdom   zaslaná   podaním   z 27.   júna   2002   výzva kynologickému klubu ohľadom overenia skutočností tvrdených sťažovateľkou.

Dňa 1. júla 2002 bolo okresnému súdu doručené podanie advokáta JUDr. P. V., ktorým   mu   oznámil,   že   prevzal   právne   zastúpenie   sťažovateľky   v tejto   veci.   Odpoveď kynologického klubu bola okresnému súdu doručená 22. júla 2002.

Uznesením č. k. 4 C 842/01-99 z 30. augusta 2002 okresný súd v predmetnej veci nariadil znalecké dokazovanie znalcom MVDr. J. R. z odboru veterinárstvo – kynológia, ktorý ho mal vypracovať v lehote 60 dní. Predmetné uznesenie sa ustanovenému znalcovi podarilo doručiť až na štvrtýkrát, a to 14. januára 2003 (zásielky sa vrátili nedoručené späť 30. mája 2002, 23. októbra 2002, 18. novembra 2002).

Sťažovateľka 26. augusta 2002 zložila na účet okresného súdu zálohu na znalecké dokazovanie.   Znalecký   posudok   č.   10/2003   ustanoveného   znalca   MVDr.   J.   R.   bol okresnému   súdu   doručený   16.   februára   2004.   Okresný   súd   následne   uznesením   č.   k. 4 C 842/01-107 z 12. februára 2004 priznal ustanovenému znalcovi odmenu za vykonanie znaleckého   dokazovania.   Predmetné   uznesenie   spolu   so   znaleckým   posudkom   bolo následne doručené účastníkom konania.

Pokynom   z 29.   apríla   2004   bolo   v predmetnej   veci   nariadené   na   18.   máj   2004 pojednávanie,   na   ktorom   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom,   ktorým   návrh   sťažovateľky zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   podala   sťažovateľka   6.   júla   2004   odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Na základe úpravy zo 6. júla 2004 bolo podané odvolanie doručené žalovaným a bola vypracovaná predkladacia správa pre krajský súd. Krajskému súdu bol spis v uvedenej veci doručený 14. júla 2004. Vyjadrenie žalovaných bolo krajskému súdu doručené 24. augusta 2004. Vo veci konajúci sudca krajského súdu nariadil   v uvedenej   veci   26.júla 2004 pojednávanie na 26.   august 2004,   na ktorom   bol rozsudok   okresného   súdu   zrušený   a vec   bola   vrátená   späť   na   ďalšie   konanie.   Spisový materiál v uvedenej veci bol doručený späť okresnému súdu 20. septembra 2004.

Okresný súd predmetné rozhodnutie doručil na základe pokynu z 29. septembra 2004 účastníkom   konania   (sťažovateľku   súčasne   vyzval,   aby   predložila   dôkazy   o   výške spôsobenej škody s podrobným zdôvodnením, a právneho zástupcu žalovaných vyzval, aby sa   vyjadril   k čiastočnému späťvzatiu   návrhu sťažovateľky   v odvolaní).   Právny zástupca žalovaných   odpovedal   na   výzvu   okresného   súdu   podaním   doručeným   7.   októbra   2004 a sťažovateľka podaním doručeným 20. októbra 2004.

Uznesením č. k. 4 C 842/2001-148 20. októbra 2004 bolo konanie voči žalovanému J. M. zastavené a sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť jeho trovy konania na účet jeho právneho zástupcu.

Úpravou z 3. decembra 2004 nechal zákonný sudca zaslať výzvy spoločnosti C., C., B. a A., P. Úpravou z 13. decembra 2004 nechal zákonný sudca opätovne doručiť uvedené výzvy posledným dvom zo spomínaných spoločností, ktorým sa prvú výzvu nepodarilo doručiť. Odpoveď spoločnosti C., bola okresnému súdu doručená 23. decembra 2004 a C. 24. januára 2005. Úpravou z 8. februára 2005 okresný súd opätovne urgoval podanie správy od   spoločnosti   A.   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty,   ktorá   mu   napokon   svoju odpoveď doručila 3. marca 2005.

Pokynom z 10. marca 2005 okresný súd v predmetnej veci nariadil pojednávanie na 9. máj 2005. Pojednávanie konané 9. mája 2005 bolo uznesením okresného súdu odročené na 30. máj 2005 za účelom predloženia listinných dôkazov.

Okresný   súd   následne   18.   mája   2005   zaslal   výzvu   C.   Sťažovateľka   vyžiadané podklady okresnému súdu doručila v prílohe svojich podaní 23. mája 2005 a 25. mája 2005.

Podaním z 30. mája 2005 sťažovateľka ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti a súčasne požiadala, aby okresný súd vo veci nekonal. Okresný súd   nariadené   pojednávanie   odročil   na   14.   jún   2005,   na   ktorom   okresný   súd   vyhlásil rozsudok, ktorým žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 13 067 Sk a vo zvyšku jej návrh zamietol.

Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľka   podaním   z 3.   augusta   2005   odvolala.   Na základe   pokynu   z 8.   augusta   2005   bolo   odvolanie   sťažovateľky   doručené   právnemu zástupcovi žalovanej a súčasne bola vyhotovená predkladacia správa pre krajský súd.

Dňa 24. augusta 2005 bolo okresnému súdu doručené aj odvolanie žalovanej proti rozsudku zo 14. júna 2005. Pokynom zo 7.septembra 2005 bolo podané odvolanie zaslané právnemu   zástupcovi   sťažovateľky,   aby   sa   k nemu vyjadril,   a   krajskému   súdu   bol   spis v uvedenej veci doručený 29. septembra 2005.

Pokynom   krajského   súdu   zo   17.   októbra   2005   bolo   v uvedenej   veci   nariadené pojednávanie na 24. november 2005. Dňa 24. novembra 2005 ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní právny zástupca sťažovateľky a požiadal o jeho odročenie. Krajský súd   žiadosti   právneho   zástupca   sťažovateľky   o odročenie   pojednávania   nevyhovel a pojednával v neprítomnosti účastníkov, pričom po neverejnej porade vyhlásil rozsudok, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľke 245   962,50   Sk   a vo   zvyšku   návrh   zamietol.   Spis   v uvedenej   veci   bol   vrátený   späť okresnému   súdu   16.   decembra   2005.   Na   základe   pokynu   z 21.   decembra   2005   bolo predmetné   rozhodnutie   doručované   právnym   zástupcom   účastníkov   konania.   Právny zástupca žalovanej podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie 30. januára 2006.

Krajský súd v prílohe podania doručeného 1. februára 2006 okresnému súdu doručil opravné   uznesenie   sp.   zn.   16   Co   296/05,   ktorým   opravil   záhlavie   svojho   rozsudku z 24. novembra   2005   v časti   dátumu   narodenia   žalovanej.   Úpravou   z   31.   januára   2006 nechal vo veci konajúci sudca opravné uznesenie doručiť právnym zástupcom účastníkov konania a súčasne vyzvať žalovanú na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie. Právny zástupca žalovanej podaním doručeným 15. februára 2006 požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku.

Úpravou zo 16. februára 2006 okresný súd zisťoval majetkové pomery žalovanej. G. B. okresnému súdu odpovedal podaním doručeným 1. marca 2006 a odpoveď Okresného riaditeľstva Policajného zboru N. bola okresnému súdu doručená 3. marca 2006.

Uznesením č. k. 4 C 842/2001-251 zo 7. marca 2006 priznal žalovanej oslobodenie od   súdneho   poplatku   za   dovolanie   sčasti,   a to   v   deviatich   desatinách.   Uznesenie   bolo následne zaslané právnemu zástupcovi žalovanej a súdny poplatok bol zaplatený 24. marca 2006.

Na   základe   pokynu   z 28.   marca   2006   bol   spisový   materiál   v predmetnej   veci predložený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na rozhodnutie o podanom dovolaní 5. apríla 2006. Podaním doručeným najvyššiemu súdu 11. augusta 2006 sa k podanému dovolaniu vyjadrila sťažovateľka.

Rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 84/2006 z 28. septembra 2006 najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o náhradu škody spôsobenú ublížením na zdraví. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu, a z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín však ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, svedčiacu o právnej zložitosti veci, avšak po skutkovej stránke možno konštatovať, že v danom prípade ide o vec zložitú. Na skutkovú zložitosť tejto veci má vplyv najmä skutočnosť, že na preukázanie skutkového stavu veci i opodstatnenosti nárokov sťažovateľky, ktoré si v rámci podanej žaloby uplatnila, bolo potrebné zabezpečiť viacero   listinných   dôkazov   v súčinnosti   s tretími   osobami,   vypočuť   viacerých   svedkov i vykonať   znalecké   dokazovanie.   Uvedenou   skutkovou   zložitosťou   veci   však   nemožno ospravedlniť   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   ani   jeho   neefektívnu   činnosť v predmetnom konaní.

B. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd zistil, že táto bola v priebehu konania zastúpená kvalifikovanými právnymi zástupcami, počas konania   sťažovateľka   a jej   právna   zástupkyňa   trikrát   ospravedlnili   svoju   neúčasť   na nariadenom pojednávaní (neúčasť na pojednávaní konanom 7. septembra 2001 bola právnou zástupkyňou   sťažovateľky   ospravedlnená   podaním   zo   6.   septembra   2001,   podaním z 19. septembra   2001   ospravedlnila   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   svoju   neúčasť   na pojednávaní z dôvodu oneskoreného doručenia predvolania, a tým nedodržania lehoty na jej prípravu   na   pojednávanie,   sťažovateľka   15.   mája   2002   ospravedlnila   pre   svoju práceneschopnosť   nedoručenie   svojej   odpovede   na   výzvu   súdu   a v deň   pojednávania konaného 30. mája 2005 sťažovateľka ospravedlnila svoju neúčasť na ňom z dôvodu svojej práceneschopnosti).

Sťažovateľka   v priebehu   konania   aktívne   využívala   svoje   procesné   práva   (napr. v predmetnom   konaní   proti   rozhodnutiam   okresného   súdu   podala   trikrát   odvolanie). V súlade s judikatúrou ústavného súdu jej však predĺženie konania v predmetnej veci na okresnom súde v dôsledku uplatnenia jej práv v uvedenom konaní nemožno započítať na ťarchu. (mutatis mutandis III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05).

Z uvedeného je zrejmé, že aj správanie sťažovateľky v predmetnom   konaní malo svoje   nedostatky,   avšak   v dôsledku   nich   podľa   zistenia   ústavného   súdu   nedošlo k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v ňom.

C. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil dlhé obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu v predmetnom konaní, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Predmetné obdobie začalo v marci 2003, keď mal byť ustanoveným znalcom doručený znalecký posudok v uvedenej veci a trvalo až do 16. februára 2004, keď bol okresnému súdu tento znalecký posudok doručený, tzn. že okresný súd viac ako 11 mesiacov v predmetnej veci nevykonával žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky. Nečinnosť okresného súdu v označenom období, bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   preskúmavané   konanie   poznačené   aj nesústredenou,   resp.   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu,   ktorá   sa   prejavila   okrem iného aj v tom, že meritórne rozhodnutia okresného súdu boli dvakrát krajským súdom zrušené pre nedostatočné zistenie skutkového stavu, ako aj pre nedostatočné odôvodnenia vo veci vykonaného dokazovania a aj v poradí tretie meritórne rozhodnutie okresného súdu bolo napokon krajským súdom zmenené.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   spisový   materiál   v predmetnej   veci   v dôsledku sťažovateľkou podaných odvolaní, v obdobiach od 7. februára 2002 do 24. apríla 2002, od 14. júla 2004 do   20. septembra 2004 a od 29. septembra 2005 do   16. decembra 2005 nachádzal na krajskom súde (spolu viac ako sedem mesiacov). V období od 28. marca 2006 do 12. októbra 2006, t. j. takmer sedem mesiacov, sa spisový materiál v predmetnej veci nachádzal v dôsledku dovolania podaného žalovanou na najvyššom súde.

Z celkovej doby trvania konania bol teda spisový materiál v predmetnej veci počas viac ako štrnásť mesiacov, t. j. jeden rok a dva mesiace, na krajskom alebo najvyššom súde. Uvedené obdobie určite prispelo k predĺženiu konania, za ktoré však v súlade s judikatúrou ústavného   súdu   nenesie   zodpovednosť   ani   sťažovateľka,   ale   ani   okresný   súdu. (II. ÚS 52/99).

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá na okresnom súde   viac   ako   tri   roky.   Z uvedenej   doby   jedenásť   mesiacov   tvorí   obdobie,   v ktorom v dôsledku nečinnosti okresného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní a navyše bolo   uvedené konanie poznačené aj neefektívnou   činnosťou   okresného súdu.

S ohľadom na uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu, ako aj jeho neefektívnu činnosť v tomto konaní, nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v   sume   200   000   Sk,   ktoré   odôvodnila   stavom   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   nachádza, poukázaním   na   postup   okresného   súdu   v predmetnom   konaní,   ako   i celkovou   dĺžkou konania vedeného na okresnom súde.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 40 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   okrem   správania   sťažovateľky   celkovú   dĺžku predmetného   konania   s prihliadnutím   na   predmet   konania,   ktorého   účelom   bolo odškodnenie   sťažovateľky   za   ublíženie   na   zdraví,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v tomto konaní ( jedenásť mesiacov), neefektívnu činnosť súdu a s tým spojenú ujmu sťažovateľky.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

3. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 5 760 Sk, ktoré bližšie nešpecifikovala.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14, § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namietal, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami možno teda trovy tohto konania vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) vykonané v roku 2006 vrátane režijného paušálu (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk = 5 788 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 5 788 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   5 760 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2007