znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 143/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   F.,   bytom   V.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. M. K.,   K.,   v ktorej   namieta   porušenie   jeho   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 386/2004 z 30. decembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. F.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2005 doručená sťažnosť JUDr. J. F., bytom V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., v ktorej namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 386/2004 z 30. decembra 2004.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konaní vedených pred Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) spojených pod sp. zn. 12 C 66/97 proti S. p., B. (ďalej len „žalovaný“), ako svojmu bývalému zamestnávateľovi, v ktorých   sa   domáhal   popri   určení   neplatnosti   výpovede   aj   určenia   neplatnosti   jeho pracovného zaradenia zo 7. apríla 1997. Okresný súd v tejto veci rozhodol rozsudkom č. k. 12   C   66/97-39   z 13.   marca   1998,   v ktorom   určil,   že   «prevedenie   na   inú   prácu   pod označením „zmena pracovnej činnosti“ doručené žalobcovi (sťažovateľovi) žalovaným dňa 7. 4. 1997 je neplatné», v ďalších výrokoch tohto rozhodnutia súd taktiež určil, že výpoveď žalovaného zo 16. septembra 1997 podľa § 46 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce doručená sťažovateľovi   17.   septembra   1997   je   neplatná,   a v časti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal určenia, že jeho pracovná činnosť určená žalovaným 7. apríla 1997 a rozhodnutie o priznaní mu mzdy č. RP 171-1433/97/OPÚ-24 zo 7. apríla 1997 sú neplatné, návrh sťažovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodovanie o neplatnosti týchto úkonov je nadbytočné   a zo   samotného   rozhodnutia   o neplatnosti   prevedenia   na   inú   prácu   vyplýva zákonný   následok,   že   rozhodnutia   o pracovnej   činnosti   zo   7.   apríla   1997,   ako   aj   nové rozhodnutie o priznaní mzdy z toho istého dňa týmto strácajú účinnosť. Keďže v tejto časti sťažovateľ   naliehavý   právny   záujem   na   určení   nemal,   okresný   súd   žalobu   v tejto   časti zamietol.

Sťažovateľ   proti   uvedenému   rozsudku   podal   odvolanie,   o ktorom   krajský   súd rozhodol uznesením sp. zn. 10 Co 1430/98 z 8. júla 1998, tak že „Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd určil, že výpoveď žalovaného zo dňa 16. 9. 1997 podľa § 46 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce doručená žalobcovi dňa 17. 9. 1997 je neplatná a vo výroku o trovách konania zrušuje a v tejto časti vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie. V ostatnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý“.

Sťažovateľ okresnému súdu následne doručil 16. septembra 2004 žalobu, ktorou sa domáhal   určenia   neplatnosti   rozhodnutia   o priznaní   mu   mzdy   žalovaným   č. RP 171-1433/97/OPÚ-24 zo 7. apríla 1997 je neplatné. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 108/04-23 zo 4. novembra 2004 konanie v predmetnej veci zastavil podľa § 104 Občianskeho súdneho poriadku   pre   nedostatok   podmienky   konania,   ktorý   nemožno   odstrániť   (res   iudicata), a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľ podal 19. novembra 2004 proti uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie,   ktoré   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 17 Co 386/2004 z 30. decembra 2004 potvrdil a súčasne žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

V ďalšom   obsahu   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   namietal,   že   súdy   pochybili   aj v rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 17 Co 364/03 z 3. marca 2004 a rozhodnutí okresného súdu   sp.   zn.   6   C   188/02   z 27.   augusta   2003   (konania   o náhradu   mzdy   z neplatného rozviazania   pracovného   pomeru),   ktoré   neboli   podľa   neho   založené   na   úplnom a spoľahlivom zistení skutkového stavu, pretože súdy odmietli vykonať dôkazy, ktorých vykonanie   opakovane   žiadal   v priebehu   konania.   Pochybenie   súdov   v uvedených rozhodnutiach podľa sťažovateľa spočíva aj v nesprávnom právnom výklade a aplikácii § 17   ods.   1   a   2   zákona   č.   1/1992   Zb.   o   mzde,   odmene   za   pracovnú   pohotovosť   a   o priemernom zárobku v znení neskorších predpisov a § 275 ods. 1 a 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce.   Podaním   z 9.   júla 2004   sa   sťažovateľ domáhal podania   mimoriadneho dovolania podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 188/02 z 27. augusta 2003 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 364/03 z 3. marca 2004, avšak neúspešne.

Uznesením okresného súdu č. k. 8 C 108/04-23 zo 4. novembra 2004 o zastavení konania   pre   prekážku   rozsúdenej   veci   boli   podľa   sťažovateľa   poškodené   jeho   práva. Predmetnú vec podľa neho nie je možné považovať za meritórne prejednanú a rozhodnutú, ak „konanie   bolo   zastavené,   alebo   návrh   zamietnutý   výlučne   z procesných   dôvodov (nadbytočnosť výroku). Neboli vykonané navrhované dôkazy a v znaleckom posudku neboli premietnuté moje vyjadrenia a návrhy na dokazovania“. Určením neplatnosti mzdového zaradenia podľa rozhodnutia č.   RP 171-1433/97/OPÚI-24 zo 7. apríla 1997 by sa jeho náhrada mzdy zvýšila o 500 Sk mesačne s príslušenstvom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požiadal taktiež o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   50   000   Sk,   ktorú   odôvodnil dĺžkou zbytočných prieťahov v predmetnom konaní a postupom súdu v tejto veci. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„1. Právo sťažovateľa JUDr. J. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti   a aby sa   mohol   vyjadrovať ku   všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo domáhať sa súdnej ochrany tak, ako mu to umožňuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co 386/2004 potvrdením uznesenia Okresného súdu v Lučenci sp. zn. 8 C 108/04-23 zo dňa 4. 11. 2004 porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 17 Co 386/2004 prikazuje konať   bez   zbytočných   prieťahov   tak   aby   sťažovateľ   sa   mohol   vyjadrovať   ku   všetkým skutočnostiam   a v súlade   s právom   na   súdnu   ochranu   poskytol   k tomu   zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk, (päťdesiattisíckorún) ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Banskej Bystrici.

4.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátke   JUDr.   M.   K.,   K.,   vo   výške   5   302   Sk.,   (päťtisíctristokorún)   na   účet   právnej zástupkyni do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom   je namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 17 Co 386/2004 z 30.   decembra 2004,   ktorým   bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 108/04-23 zo 4. novembra 2004 o zastavení konania   o určenie   neplatnosti   rozhodnutia   o priznaní   mzdy   sťažovateľovi   č.   RP   171-1433/97/OPÚ-24 zo 7. apríla 1997.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie krajského súdu sp. zn. 17 Co 386/2004 z 30. decembra   2004   nadobudlo   právoplatnosť   10.   februára   2005.   Sťažnosť   sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 11. apríla 2005 (odovzdaná na zaslanie bola 9. apríla 2005), t.   j.   počas   plynutia   lehoty   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 386/2004 z 30. decembra 2004.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa   názoru   ústavného   súdu   k porušeniu   sťažovateľovho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť v dôsledku   nečinnosti   alebo   nesprávnej   činnosti   krajského   súdu,   avšak   iba   samotným uznesením sp. zn. 17 Co 386/2004 z 30. decembra 2004 toto právo sťažovateľa porušené byť nemohlo.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   taktiež   porušenie   svojho   práva   na prerokovanie   veci   v jeho prítomnosti   a práva   môcť sa   vyjadriť ku   všetkým   vykonaným dôkazom uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 386/2004 z 30. decembra 2004.

Z   obsahu uznesenia krajského súdu sp. zn.   17 Co 386/2004 z 30.   decembra 2004 a z predložených   písomných   príloh   k   sťažnosti   vyplýva,   že   ním   v   odvolacom   konaní, konanom   v súlade   s   §   214   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“) bez nariadenia pojednávania krajský súd potvrdil podľa § 219 OSP uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 108/97-23 zo 4. novembra 2004. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol bez toho, aby nariadil dokazovanie, pričom podstatou jeho preskúmania nebolo skutkové,   ale   právne   posúdenie   veci.   V prípade,   že   sa   v rámci   konania   nevykonáva dokazovanie, nie sú ani dôkazy, ku ktorým by sa bolo možné vyjadrovať. Odvolací súd preto v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy a § 214 ods. 2 písm. c) OSP konal a rozhodoval tak, ako mu umožňoval zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ústavný súd súčasne poukazuje na skutočnosť, že odvolacím súdom v predmetnom konaní nebol vykonaný ani žiaden úkon, z ktorého by bol sťažovateľ vylúčený,   čím by mu mohla   byť odňatá   možnosť konať pred súdom,   a preto nemožno reálne predpokladať,   že by uznesením sp.   zn.   17 Co 386/2004 z 30.   decembra 2004 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis IV. ÚS 257/04).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   uznesením   sp.   zn.   17   Co   386/2004 z 30. decembra 2004 je zjavne neopodstatnená.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 386/2004 z 30. decembra 2004.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   sa   možno domáhať v medziach   a za   podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (II. ÚS 1/95).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co   386/2004   z 30.   decembra   2004   bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 108/04-23 zo 4. novembra 2004, ktorým bolo zastavené konanie o určení neplatnosti rozhodnutia o priznaní mzdy sťažovateľovi č. RP 171-1433/97/OPÚ-24 zo 7. apríla 1997 pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania

- prekážku veci rozsúdenej (res iudicata).

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že nesúhlasí s týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 66/97 z 13. marca 1998 bol zamietnutý návrh sťažovateľa na určenie neplatnosti rozhodnutia o priznaní mzdy zo 7. apríla 1997 „výlučne   z procesných   dôvodov   (nadbytočnosť   výroku)“, a preto   uvedenú   vec   nemožno podľa neho považovať za meritórne prejednanú a rozhodnutú.

Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia sp. zn. 17 Co 386/2004 z 30. decembra 2004, krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,   ako aj z preskúmania rozsudku   okresného súdu   sp.   zn. 12 C 66/97   z 13.   marca   1998.   K námietkam   sťažovateľa   vyjadreným   v jeho   odvolaní krajský   súd   uviedol: „Aj   keď   ide   v danej   veci   o rozhodnutie   procesnej   povahy,   sám navrhovateľ hovorí, že okresný súd zamietol žalobu o určenie, že rozhodnutie o priznaní mzdy zo dňa 07. 04. 1997 odporcom je neplatné lebo nemal – nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení; v tomto konaní (návrh podaný na súd dňa 16. 09. 2004) sa opätovne domáha určenia, že rozhodnutie o priznaní mzdy odporcom zo dňa 07. 04. 1997, č. PR (pozn.,   správne   RP) 171-1433/97-OPÚ-24   je   neplatné,   ide   teda   o ten istý   nárok, o ktorom už bolo raz právoplatne rozhodnuté (rozsudok Okresného súdu v Lučenci, č. k. 12 C 66/97-39   zo dňa   13. 03.   1998 –   v tejto   časti   nebol   odvolaním napadnutý)   a tento rozsudok tvorí prekážku veci rozsúdenej pre novú určovaciu žalobu, tak ako to odôvodňuje prvostupňový súd. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na správne skutkové a právne závery prvostupňového súdu, ktoré si v celom rozsahu osvojil a na ich správnosť poukazuje.

Okresný   súd   teda   správne   rozhodol,   keď   pre   tento   neodstrániteľný   nedostatok podmienky   konania,   konanie   o návrhu   navrhovateľa   podľa   ust.   §   104   ods.   1   O.   s.   p. zastavil.“

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia sp. zn. 17 Co 386/2004 z 30. decembra 2004 dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie,   akými   úvahami   sa   spravoval   pri   svojom   rozhodovaní,   ako   aj   ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Rozhodnutie krajského súdu je navyše aj v súlade s judikatúrou všeobecných súdov, podľa ktorej pokiaľ ide o rozhodnutie o určovacej žalobe [§ 80 písm. c) OSP], pre posúdenie toho, či zakladá prekážku rozsúdenej veci, bude rozhodujúci aj právny stav záväzne určený jeho obsahom. Ak rozhodnutie vyznie tak, že podľa neho právo alebo právny vzťah, prípadne povinnosť existuje (neexistuje), je tým daná prekážka res iudicata pre novú určovaciu žalobu (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 105/2003 uverejnené pod č. 19/2004 v ZSP).

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti, ani z k nej pripojeného napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajským súdom, a teda o porušení práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa treba aj v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2005