znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 143/03-19

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18.   júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., bytom T., vo veci namietaného porušenia základného   práva,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, v   jeho prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom, zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne č.   k.   10 C 1/96-108   zo 14.   augusta   2001 a rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 5 Co 613/01-139 z 2. októbra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. februára 2003 doručená sťažnosť V. S., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ), ktorú podal   na   pošte   24.   februára   2003   (pondelok),   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, v   jeho prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom, zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   10   C   1/96-108   zo 14. augusta 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 613/01-139 z 2. októbra 2002.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu   č. k. 10 C 1/96-108 zo14. augusta 2001 a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 613/01-139 z   2.   októbra   2002   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva,   aby   bola   jeho   vec prerokovaná spravodlivo bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, čo je v rozpore s čl. 48 ods. 2 ústavy. Takýmto   postupom   mu   mala   byť   spôsobená   škoda,   z ktorej   časť   je   vyčíslená rozsudkom č. k. 10 C 1/96-108 zo 14. augusta 2001 v sume 8 544 Sk ako povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ   uviedol,   že   mu   vznikla   doteraz   nevyčíslená   nemajetková a majetková   ujma,   čo   všetko   žiada   nahradiť   v zmysle   čl.   46   ods.   3   ústavy. V uvedenom konaní došlo podľa názoru sťažovateľa aj k porušeniu čl. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom, v konaní bola zvýhodnená protistrana sťažovateľa v rozpore s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, postupom všeobecných súdov došlo k porušeniu   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a v primeranej   lehote podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a bolo porušené aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Porušenie základných práv a slobôd   vidí sťažovateľ v tom, že okresný súd a krajský súd robili zbytočné súdne prieťahy a konali vo veci bez dôkladného overenia skutkovej   podstaty   veci.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   v konaní   pred   súdom   neboli správne zohľadnené priložené dokumenty, vo veci bolo rozhodnuté nespravodlivo na základe zmanipulovaných svedkov, sťažovateľovi nebolo umožnené byť prítomný pri vykonanom   dokazovaní   pri   vypočúvaní   svedkov,   súd   neakceptoval   písomné dokumenty   predložené   sťažovateľom   a zohľadnil   argumenty   odporcu,   ktoré   neboli podložené písomnými dokumentmi.

Výzvou z 11. marca 2003 bol sťažovateľ vyzvaný, aby doplnil sťažnosť tak, aby   si   zvolil   právneho   zástupcu   a doložil   jeho   splnomocnenie   na   zastupovanie, preukázal   vyčerpanie   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo slobôd   účinne   poskytuje, uviedol   rozsah   a dôvody   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a voči   komu   ho uplatňuje   a aby   upravil   petit   sťažnosti   v zmysle   ustanovení   §   20   a   §   50   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Na   výzvu   reagoval   sťažovateľ   podaním   zo 17.   marca   2003   tak,   že   žiadal o „oslobodenie od povinnosti zvoliť si právneho zástupcu“ z dôvodu, že je osobou ťažko zdravotne postihnutou a nemá žiaden iný príjem okrem dôchodku. Pokiaľ ide o vyčerpanie opravných prostriedkov, sťažovateľ podal 15. decembra 2002 „Podnet na podanie   sťažnosti   pre   porušenie   zákonov“   adresovaný   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej republiky, ktorý Krajská prokuratúra v Trenčíne posúdila ako podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania.   Krajská   prokuratúra   v Trenčíne   upovedomila sťažovateľa o spôsobe vybavenia podnetu 17. februára 2003, pričom nezistila dôvody na podanie mimoriadneho dovolania a podnet na podanie mimoriadneho dovolania ako nedôvodný odložila. Pokiaľ ide o primerané finančné zadosťučinenie, sťažovateľ si uplatnil voči Poľnohospodárskemu družstvu podielnikov v D. sumu 150 000 Sk z dôvodu   majetkovej   ujmy   –   škody   spôsobenej   na   ušlom   zisku   za   obdobie   od uplatnenia   nároku   na   vydanie   majetkového   podielu   do   dnešného   dňa   a sumu 100   000   Sk   voči   štátu   za   nespravodlivé   rozhodnutie,   nekonanie   súdu   vo   veci a zbytočné súdne prieťahy.

Na základe výzvy z 11. marca 2003 sťažovateľ upravil petit sťažnosti a navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o sťažnosti tak, že právoplatným rozhodnutím Okresného súdu v Trenčíne č. k.: 10 C 1/96-108 zo dňa 14. VIII. 2001 a následne   Krajským   súdom   v Trenčíne   č.   k.:   5   Co   613/01-142 (správne   má   byť 5 Co 613/01-139), zo dňa 2. októbra 2002 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a preto ruší uvedené rozhodnutia a vec vracia Okresnému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol,   že   priznáva   sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 250.000,- Sk.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy všeobecné súdy rozhodujú v občianskoprávnych a   trestnoprávnych   veciach;   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov verejnej   správy   a   zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil právny názor, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie základného práva alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00,   I.   ÚS   17/01 a I. ÚS 13/00).

Ústava rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo všeobecné   súdy   sú   nezávislé   súdne   orgány   ochrany   zákonnosti,   ich   právomoc   je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy. Nie sú v postavení nadriadenosti či podriadenosti, orgány   jedného   systému   nenahradzujú   orgány   druhého   systému   v rozhodovacej právomoci   v im   zverených   veciach.   Ústavný   súd   preto   nie   je   alternatívou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd, ktorý nie je ďalšou (treťou alebo štvrtou) inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, nepreskúmava námietky porušenia tých práv, ktoré sa fyzickým a právnickým osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva alebo slobody zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 37/95).

V princípe   subsidiarity   má   základ   aj   rozsah   pôsobnosti   ústavného   súdu   pri poskytovaní ochrany ústavným a základným právam a slobodám. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Inými slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal posúdením   skutkových   a právnych   omylov,   ktorých   sa   údajne dopustili   všeobecné súdy,   okrem   prípadov   a v rozsahu,   v akom   tieto   omyly   mohli   mať   za   následok porušenie práv a slobôd chránených ústavou alebo dohovorom.

Ak   je   cieľom   prerokovánanej   ústavnej   sťažnosti   dosiahnuť   zopakovanie, rozšírenie   a najmä   iné   vyhodnotenie   dokazovania,   a tým   aj   zmenu   rozhodnutí všeobecných   súdov,   nemôže   byť   sťažovateľ   pred   ústavným   súdom   úspešný. Nezávislosť   všeobecného   súdnictva   praktizovaná v jeho inštančnom   usporiadaní   sa prejavuje predovšetkým v oblasti dokazovania a hodnotenia dôkazov (I. ÚS 41/98).

Ústavný   súd   nemôže   nahrádzať   procesné   úkony   všeobecných   súdov   a ani rozhodovať   namiesto   nich   v občianskoprávnych   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 15/94). Do právomoci ústavného súdu nepatrí rozhodovanie o zmiernení krívd spočívajúce vo vydaní hnuteľných vecí alebo nehnuteľných vecí, ktoré   v určitom   rozhodnom   období   prešli   na   štát   alebo   inú   právnickú   osobu. Rozhodovanie o týchto veciach bolo zverené len štátnym orgánom, ktoré sú uvedené v tzv. reštitučných zákonoch vydaných v rokoch 1990 až 1992 (I. ÚS 23/94).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo   zákonných   podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu,   porušenie ktorého namietal   na   ústavnom   súde.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistí   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len   v tom,   aby   určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uplatňoval   vyslovenie   porušenia   viacerých základných práv, a to základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, porušenia čl. 1 ústavy, porušenia čl. 12 ústavy a porušenia čl. 6 dohovoru. Vo svojom vyjadrení zo 17. marca 2003 sťažovateľ upresnil petit sťažnosti, v ktorom si uplatnil vyslovenie porušenia „práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“. Vzhľadom na to, že ústavný súd je podľa § 20 zákona o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania,   v ďalšom   sa   ústavný   súd zaoberal iba namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy. V petite sťažnosti označil sťažovateľ ako základné právo, ktorého porušenie namieta, „právo... na súdnu a inú právnu   ochranu“.   Vzhľadom   na   obsah   sťažnosti   a vyjadrenia   sťažovateľa   posúdil ústavný súd právo, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, ako základné právo podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ sa domáha zrušenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ktoré   rozhodovali   v konaní   o náhrade   za   mŕtvy   a živý   inventár   podľa   zákona č.   229/1991   Zb.   o úprave   niektorých   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov,   z toho   dôvodu,   že všeobecné   súdy   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   robili   prieťahy   v konaní,   nesprávne vyhodnotili   dôkazy   ním predložené,   nezohľadnili   písomné dokumenty   predložené sťažovateľom a konanie nebolo vždy za jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom – svedeckým výpovediam.

V danom prípade ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú, pretože zo skutočností uvedených sťažovateľom a ním predložených dôkazov, najmä z rozsudku okresného súdu a krajského súdu nevyplýva, že by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa o nesprávnom hodnotení dôkazov, toto bolo vykonané v súlade so   zásadou   voľného   hodnotenia   dôkazov,   podľa   ktorej   súd   hodnotí   dôkazy   podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti. Tvrdenia a dôkazy   uplatnené   v sťažnosti   sťažovateľ   uplatnil   aj   v konaní   pred   všeobecnými súdmi a tieto sa s nimi vysporiadali v rozsudku prvostupňového a druhostupňového súdu. Sťažovateľ namietal, že nemal právo byť prítomný pri vykonanom dokazovaní pri vypočúvaní svedkov, následkom čoho bol porušený § 122 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho   poriadku.   Ani   po   výzve   neuviedol,   na   ktoré   konkrétne   úkony   nebol predvolaný, resp. nekonkretizoval tieto úkony. Z listu Krajskej prokuratúry v Trenčíne č.   k.   Kc   2082/02-18   zo 17.   februára   2003   je   zrejmé,   že   takúto   námietku   uplatnil sťažovateľ   aj   na   prokuratúre   a prokurátor   zistil   z doručeniek,   že   bol   o úkonoch uskutočnených 18. mája 2001 a 1. júna 2001 riadne a včas upovedomený. Pokiaľ ide o tvrdenie, že konanie sa niekedy uskutočňovalo aj bez jeho prítomnosti a v dôsledku toho sa nevyjadril k niektorým svedeckým výpovediam, dôkazy sa môžu vykonať aj bez prítomnosti účastníka konania, ak bol o nich účastník upovedomený. Ak toto svoje právo účastník nevyužije a nie je prítomný pri výsluchu, nemá to za následok procesnú vadu.   K dôkazom   sa   sťažovateľ   mohol   vyjadriť   aj   neskôr   v odvolacom   konaní. Výzvou zo 7. apríla 2003 si ústavný súd vyžiadal predmetný spis sp. zn. 10 C 1/96, z ktorého zistil, že sťažovateľ bol na všetky pojednávania a výsluchy svedkov riadne predvolaný.

Z predmetného spisu boli zistené nasledujúce úkony:Na   pojednávaní   konanom   30.   septembra   1996   navrhovateľ   (v   konaní   pred ústavným súdom sťažovateľ) a odporca neboli prítomní, okresný súd zastavil konanie z dôvodu, že podanie nemalo zákonom požadované náležitosti.

Na pojednávaní konanom 4. októbra 1999 boli navrhovateľ a odporca osobne prítomní.

Dňa 13. januára 2000 bol navrhovateľ vyzvaný, aby sa vyjadril k vyjadreniu odporcu z 8. novembra 1999.

Na pojednávaní konanom 10. augusta 2000 boli navrhovateľ a odporca osobne prítomní.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vypočutia   svedkov navrhnutých navrhovateľom.

Na pojednávaní konanom 20. februára 2001 nebol navrhovateľ prítomný, listom z 12.   februára   2001   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   zo   zdravotných dôvodov a požiadal okresný súd, aby vo veci rozhodol aj v jeho neprítomnosti. Bolo vyhlásené uznesenie, že okresný súd bude pojednávať v neprítomnosti navrhovateľa. Odporca bol prítomný.

Na   pojednávaní   konanom   29.   marca   2001   nebol   navrhovateľ   prítomný, ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu, že v tom čase bude na kúpeľnej liečbe.   Bolo   vyhlásené   uznesenie,   že   okresný   súd   bude   konať   v neprítomnosti navrhovateľa. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom výsluchu svedkov v mieste ich bydliska.

Dňa 28. marca 2001 bol daný pokyn kancelárii, aby oznámila navrhovateľovi, že výsluch svedkov sa bude konať v mieste ich bydliska 18. mája 2001.

Dňa 9. apríla 2001 navrhovateľ prevzal oznámenie z 28. marca 2001.

Dňa   18.   mája   2001   bola   vyhotovená   zápisnica   z výsluchu,   na   ktorom   bola prítomná sudkyňa, zapisovateľka, svedkyňa Z. K. a Š. M.

Dňa   21.   mája   2001   bolo   navrhovateľovi   oznámené   miesto   a čas   výsluchu svedkov Š. M. a S. M. Navrhovateľ prevzal oznámenie 29. mája 2001.

Dňa 22. mája 2001 bol okresnému súdu doručený list navrhovateľa, že 18. mája 2001   bol   prítomný   v mieste   bydliska   svedkov,   ale   z   okresného   súdu   sa   nikto nedostavil.

Dňa   1.   júna   2001   sa   uskutočnil   výsluch   svedka   Š.   M.,   navrhovateľ   nebol prítomný, prítomný bol svedok, sudkyňa, zapisovateľka a právna zástupkyňa odporcu.Listom doručeným 4. júna 2001 ospravedlnil navrhovateľ svoju neprítomnosť na výsluchu konanom 1. júna 2001 zo zdravotných dôvodov.

Na pojednávaní konanom 14. augusta 2001 bol navrhovateľ osobne prítomný, okresný   súd   oboznámil   navrhovateľa   so   svedeckými   výpoveďami,   na   čo   sa navrhovateľ   vyjadril   tak,   že   výpovede   svedkov   považuje   za   zmanipulované.   Na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok.

Dňa   14.   augusta   2001   bol   vyhotovený   úradný   záznam   o nahliadnutí navrhovateľa do spisu.

Dňa   15.   augusta   2001   bol   vyhotovený   úradný   záznam   o nahliadnutí navrhovateľa do spisu.

Dňa 2. októbra 2001 prevzal navrhovateľ rozsudok.Dňa 17. októbra 2001 bolo okresnému súdu doručené odvolanie navrhovateľa proti rozsudku.

Dňa 2. októbra 2002 bol rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 613/01-139 potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Dňa 23. decembra 2002 nadobudol právoplatnosť rozsudok č. k. 10 C 1/96-108 zo 14. augusta 2001.

Ústavný súd nemá právomoc na rozhodovanie o nárokoch na náhradu škody spôsobenej   nezákonnými   postupmi   alebo   rozhodovaním   iných   štátnych   orgánov (I.   ÚS   6/94).   Problematika   uplatňovania   náhrady   škody   z titulu   prípadného protizákonného rozhodnutia je po právnej stránke občianskoprávnou vecou v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy a na jej prejednanie je preto príslušný všeobecný súd. Vo svojom vyjadrení si sťažovateľ uplatnil voči Poľnohospodárskemu družstvu podielnikov v D. sumu 150 000 Sk z dôvodu majetkovej ujmy – škody spôsobenej na ušlom zisku. Táto vec však patrí do právomoci všeobecných súdov, a nie ústavného súdu. Rozhodovanie o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nemá   povahu   rozhodovania o majetkovej škode, ale nemajetkovej ujme spôsobenej porušením základných práv a slobôd.

Keďže   ústavný   súd   nerozhodoval   v merite   veci,   nemohol   rozhodnúť   ani o prípadnom finančnom zadosťučinení.

Sťažovateľ   namietal   v konaní   okresného   súdu   a krajského   súdu   aj   zbytočné prieťahy v konaní. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že ak bola vec právoplatne skončená skôr, ako sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   na   ústavnom   súde,   nebolo potrebné, aby sa preukazovala snaha sťažovateľa domôcť sa ochrany tohto práva aj formou sťažnosti podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov. Ústavný   súd   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   k namietanému   porušeniu   označeného   práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 citovaného zákona má primerané finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Z dôvodu   prieťahov   v konaní   a   nespravodlivého   rozhodnutia   si   sťažovateľ uplatnil   proti   štátu   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk. Vzhľadom na to, že sťažnosť na prieťahy v konaní bola podaná až po právoplatnosti rozsudku okresného súdu a krajského súdu, právoplatným rozhodnutím všeobecných súdov bol odstránený stav právnej neistoty, a preto ústavný súd nemá už právomoc na prejednanie tohto porušenia.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky   alebo iné právne prostriedky,   ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Na   základe   výzvy ústavného súdu sťažovateľ uviedol vo svojom vyjadrení, že 15. decembra 2002 bol podaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý však bol 17. februára 2003 odložený. Z toho vyplýva, že sťažovateľ neuplatnil mimoriadny opravný prostriedok podľa Občianskeho súdneho poriadku – dovolanie, teda nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   môže   ústavný   súd   ustanoviť   fyzickej   osobe   alebo právnickej   osobe   právneho   zástupcu,   advokáta,   ak   taká   osoba   o to   požiada,   ak   to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.   Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť. Vzhľadom na to, že ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú, ústavný súd neustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu.

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2003

III. ÚS 143/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 143/03 z 18. júna 2003 – v časti, v ktorej bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť V. S. (ďalej len „ústavná sťažnosť“ a „sťažovateľ“) namietajúca   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v konaní Okresného súdu v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 10 C 1/96 a v konaní Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 5 Co 613/01 – toto odlišné stanovisko, pretože nesúhlasím s označeným výrokom a ani s jeho odôvodnením.

2. Väčšina senátu odmietla ústavnú sťažnosť v označenej časti v podstate preto, lebo   sťažovateľ   podal   ústavnú   sťažnosť   (na   pošte   v pondelok   24.   februára   2003, pričom ústavnému súdu bola doručená 27. februára 2003) po právoplatnom skončení jeho veci o náhradu za živý a mŕtvy inventár na okresnom súde a krajskom súde, ku ktorému došlo 23. decembra 2002.

Poukázala pritom na prevládajúce právne názory, podľa ktorých ústavný súd poskytuje uvedenému základnému právu ochranu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tom čase   ešte   trvalo   (I.   ÚS   34/99,   III.   ÚS   20/00),   to   znamená   pred   právoplatným skončením veci sťažovateľa na príslušnom štátnom orgáne.

3. Zásadné výhrady k takýmto právnym názorom som už vyjadril vo svojich odlišných   stanoviskách   k uzneseniam   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   168/02 z 13. novembra 2002, III. ÚS 64/03 z 26. februára 2003, III. ÚS 109/03 z 30. apríla 2003 a III. ÚS 117/03 zo 4. júna 2003, pričom v podrobnostiach na ne odkazujem aj v týchto súvislostiach.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ďalej len „ústavná sťažnosť“), ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd (ďalej len „základné práva a slobody“) nerozhoduje iný súd.

Z označeného   ustanovenia   ústavy   vyplýva   základné   právo   fyzickej alebo právnickej osoby, aby o jej základných právach a slobodách, ktorých porušenie namieta v ústavnej sťažnosti, konal a rozhodol ústavný súd (ďalej len „základné právo na ústavnú súdnu ochranu“) za podmienok ustanovených v ústave (čl. 127, čl. 140) a v zákone o ústavnom súde (§ 49 až 56).

Nech už kvalifikujeme základné právo na ústavnú súdnu ochranu ako osobitnú súčasť   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (v   spojení s čl. 127   ústavy)   alebo   ho   považujeme   za   imanentnú   procesnú   požiadavku   toho-ktorého základného práva alebo slobody, vzťahujú sa naň rovnaké ústavné zásady.

Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok   ustanovených   touto   ústavou   len   zákonom.   Podľa   čl.   51   ods.   1   ústavy domáhať sa taxatívne vymenovaných práv vrátane práva podľa čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z uvedeného potom tiež vyplýva, že medze základného práva na ústavnú súdnu ochranu sú ustanovené v zákone o ústavnom súde.

5. Súčasťou základného práva na ústavnú súdnu ochranu je aj právo na prístup k ústavnému súdu.

Zákon   o ústavnom   súde   ustanovuje   náležitosti   ústavnej   sťažnosti,   ako   aj podmienky, za ktorých táto môže byť prijatá na ďalšie konanie a rozhodnuté o nej v merite. Právu na prístup k ústavnému súdu zodpovedá právo, aby bolo o ústavnej sťažnosti konané a rozhodnuté vo veci samej.

Relevantné medze prístupu na ústavný súd sú ustanovené aj v § 53 zákona o ústavnom   súde.   Ide   o   predošlé   vyčerpanie   opravných   prostriedkov   alebo   iných účinných právnych prostriedkov ochrany (ods. 1) za predpokladu, že ústavný súd túto podmienku neodpustí (ods. 2), a dodržanie lehoty dvoch mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu (ods. 3).

6.   Pri   namietanom   porušení   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zo strany všeobecného súdu (ďalej aj „základné právo na súdne konanie bez zbytočných prieťahov“) zbytočné prieťahy sú ústavnou vadou konania všeobecného súdu vo veci sťažovateľa, ktorý sa na tento súd obrátil napr. z dôvodu domáhania sa svojho práva. Porušením uvedeného základného práva je potom vlastne konanie všeobecného súdu, pokiaľ je poznačené zbytočnými prieťahmi.

Podľa   konkrétnych   okolností   prípadu   môže   byť   konanie   všeobecného   súdu porušením označeného základného práva už vo svojom priebehu, to znamená pred právoplatným   skončením   veci.   V   zásade   je   však   právoplatné   skončenie   veci medzníkom, ktorý ukončuje (ohraničuje) možné porušenie základného práva. O tom svedčí napr. aj rozhodovacia činnosť ústavného súdu v prípadoch, keď bola ústavná sťažnosť podaná v priebehu konania pred všeobecným súdom, avšak ústavný súd o nej rozhodol   až   po   právoplatnom   skončení   veci   pred   všeobecným   súdom   (ďalej   len „právoplatné skončenie veci“).

7. Medzi zákonné medze základného práva na ústavnú súdnu ochranu – či už je jeho účelom ochrana základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov alebo   iného   základného   práva   alebo   slobody   –   patria   okrem   iného   podmienky ustanovené v § 53 zákona o ústavnom súde.

Medzi zákonné medze základného práva na ústavnú súdnu ochranu však nepatrí obmedzenie   tohto   práva   v tom   zmysle,   že   prístup   na   ústavný   súd   je   možný   iba v prípade, ak bola ústavná sťažnosť týkajúca sa zbytočných prieťahov v konaní pred všeobecným súdom podaná ústavnému súdu pred právoplatným skončením veci.

Takéto   obmedzenie   základného   práva   na   ústavnú   súdnu   ochranu   nevyplýva z § 53 zákona o ústavnom súde ani výslovne a nemožno ho vyvodiť ani implikovane (tzv. „inherent limitation“).

8.   Keďže   porušenie   základného   práva   na   súdne   konanie   bez   zbytočných prieťahov je stav trvajúci (možno pripustiť, že prerušovane), medzníkom ukončujúcim jeho   možné   trvanie   je   právoplatné   skončenie   veci,   a preto   len   od   tohto   momentu možno počítať lehotu dvoch mesiacov na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 ústavy.

Vyžadovať   podanie   ústavnej   sťažnosti   týkajúcej   sa   zbytočných   prieťahov v konaní   všeobecného   súdu   pred   právoplatným   skončením   veci   a   zároveň spájať s nesplnením   takejto   podmienky   paušálne   odopretie   prístupu   na   ústavný   súd predstavuje podľa môjho názoru medzu základného práva na ústavnú súdnu ochranu, ktorá ide nad rámec § 53 zákona o ústavnom súde a nie je preto ani v súlade s čl. 13 ods. 2 ústavy.

9. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť - namietajúcu aj porušenie základného práva   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy v konaniach okresného súdu a krajského súdu, ktoré spolu trvali v podstate sedem rokov – na pošte v pondelok 24. februára 2003, to znamená v súlade s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v lehote dvoch mesiacov od právoplatného skončenia jeho veci   (23. decembra   2002).   Nejde   preto   podľa   môjho   názoru   v tejto   časti   o zjavnú neopodstatnenosť   ústavnej   sťažnosti,   a teda   ani   o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie práva na ochranu ústavnosti.

Podaním zo 17. marca 2003 sťažovateľ požiadal ústavný súd o „oslobodenie od povinnosti   zvoliť   si   právneho   zástupcu“   z dôvodu,   že   je   osobou   ťažko   zdravotne postihnutou a nemá žiaden iný príjem okrem dôchodku. Keďže toto podanie treba vzhľadom   na   jeho   obsah   považovať   za   žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   mu právneho   zástupcu   ústavným   súdom,   mala   byť   najskôr   riešená   otázka   povinného právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a až potom malo byť pristúpené k predbežnému prerokovaniu jeho ústavnej sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

10. Z vyššie uvedených dôvodov považujem predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti   a rozhodnutie   o nej   za   predčasné.   Preto   mi   už   potom   ani   neprichodí vyjadrovať   sa   k rozhodnutiu   väčšiny   senátu   vo   vzťahu   k ďalším   častiam   ústavnej sťažnosti.

V Košiciach 18. júna 2003