znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 142/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   v mene ktorej   koná   advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 7 NcC/48/2013 z 30. januára 2013 (Rvp 17159/2013), sp. zn. 7 NcC74/2013 zo   6.   februára   2013   (Rvp   17160/2013),   sp.   zn.   6   NcC/46/2013   z 31.   januára   2013 (Rvp 17161/2013), sp. zn. 9 NcC847/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 17162/2013), sp. zn. 9 NcC/48/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 17163/2013), sp. zn. 9 NcC/46/2013 z 31. januára 2013   (Rvp   17164/2013),   sp.   zn.   8 NcC/46/2013   z 30.   januára 2013 (Rvp   17165/2013), sp. zn.   6   NcC/45/2013   z 31.   januára   2013   (Rvp   17166/2013),   sp.   zn.   6   NcC/48/2013 z 31. januára   2013   (Rvp   17167/2013),   sp.   zn.   10   NcC/83/2013   z 19.   februára   2013 (Rvp 17632/2013), sp. zn. 8 NcC/318/2013 z 25. marca 2013 (Rvp 17633/2013), sp. zn. 6 NcC/333/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 17634/2013), sp. zn. 8 NcC/317/2013 z 25. marca 2013 (Rvp 17635/2013), sp. zn. 8 NcC/42/2013 z 5. februára 2013 (17636/2013), sp. zn. 10 NcC/94/2013   z 19.   februára   2013   (Rvp   17637/2013),   sp.   zn.   7   NcC/288/2013 z 18. marca   2013   (Rvp   17638/2013),   sp.   zn.   10   NcC/84/2012   z 19.   februára   2013 (Rvp 17639/2013), sp. zn. 9 NcC/316/2013 z 21. marca 2013 (Rvp 17640/2013), sp. zn. 9 NcC/317/2013 z 21. marca 2013 (Rvp 17641/2013), sp. zn. 7 NcC/287/2013 z 18. marca 2013 (Rvp 17642/2013), sp. zn. 5 NcC/318/2013 z 3. apríla 2013 (Rvp 17643/2013), sp. zn. 10 NcC/317/2013 z 20. marca 2013 (Rvp 17644/2013), sp. zn. 10 NcC/87/2013 z 13. marca 2013   (Rvp   17645/2013),   sp.   zn.   10   NcC/86/2013   z 13.   marca   2013   (Rvp   17646/2013), sp. zn. 10 NcC/316/2013 z 27. marca 2013 (Rvp 17647/2013), sp.   zn. 6 NcC/344/2013 z 28. marca   2013   (Rvp   17648/2013),   sp.   zn.   6   NcC/345/2013   z 28.   marca   2013 (Rvp 17649/2013), sp. zn. 6 NcC/351/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 17681/2013), sp. zn. 6 NcC/349/2013 z 28. marca 2013 (Rvp 17682/2013), sp. zn. 6 NcC/346/2013 z 28. marca 2013 (17683/2013), sp. zn. 6 NcC/289/2013 z 13. marca 2013 (Rvp 17684/2013), sp. zn. 6 NcC/290/2013 z 13. marca 2013 (Rvp 17685/2013), sp. zn. 6 NcC/287/2013 z 13. marca 2013   (Rvp   17686/2013),   sp.   zn.   6   NcC/350/2013   z 28.   marca   2013 (Rvp   17687/2013), sp. zn.   7   NcC/258/2013   z 18.   marca   2013   (Rvp   17688/2013),   sp.   zn.   5   NcC/148/2013 z 19. marca   2013   (Rvp   17689/2013),   sp.   zn.   10   NcC/158/2013   z 21.   marca   2013 (Rvp 17690/2013), sp. zn. 10 NcC/157/2013 z 21. marca 2013 (Rvp 17691/2013), sp. zn. 10 NcC/151/2013   z 13.   marca   2013   (Rvp   17692/2013),   sp.   zn.   6   NcC/201/2013 z 21. februára   2013   (Rvp   17693/2013),   sp.   zn.   10   NcC/201/2013   z 28.   februára   2013 (Rvp 17694/2013), sp. zn. 10 NcC/358/2013 z 25. apríla 2013 (Rvp 17695/2013), sp. zn. 8 NcC/200/2013   z 28.   februára   2013   (Rvp   17696/2013),   sp.   zn.   6   NcC/203/2013 z 21. februára   2013   (Rvp   17697/2013),   sp.   zn.   10   NcC/203/2013   z 19.   februára   2013 (Rvp 17698 /2013), sp. zn. 6 NcC/205/2013 z 21. februára 2013 (Rvp 17699/2013), sp. zn. 8 NcC/198/2013   z 28.   februára   2013   (Rvp   17700/2013),   sp.   zn.   8   NcC/199/2013 z 28. februára   2013   (Rvp   17701/2013),   sp.   zn.   5   NcC/199/2013   z 19.   marca   2013 (Rvp 17702/2013), sp. zn. 10 NcC/198/2013 z 19. februára 2013 (Rvp 17703/2013), sp. zn. 8 NcC/213/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 17704/2013), sp. zn. 5 NcC/212/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 17705/2013), sp. zn. 8 NcC/221/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 17706/2013), sp. zn.   9   NcC/223/2013   zo 7.   marca   2013   (Rvp   17707/2013),   sp.   zn.   5   NcC/218/2013 z 28. februára   2013   (Rvp   17708/2013),   sp.   zn.   8   NcC/218/2013   z 8.   marca   2013 (Rvp 17709/2013), sp. zn. 5 NcC/200/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 17710/2013), sp. zn. 8 NcC/211/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 17711/2013), sp. zn. 6 NcC/199/2013 z 21. februára 2013 (Rvp 17712/2013), sp. zn. 8 NcC/205/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 17713/2013), sp. zn. 8   NcC/197/2013   z 28.   februára   2013   (Rvp   17714/2013),   sp.   zn.   10   NcC/197/2013 z 19. februára   2013   (Rvp   17715/2013),   sp.   zn.   8   NcC/209/2013   z 8.   marca   2013 (Rvp 17716/2013), sp. zn. 10 NcC/209/2013 z 27. februára 2013 (Rvp 17717/2013), sp. zn. 6 NcC/197/2013 z 21. februára 2013 (Rvp 17718/2013), sp. zn. 8 NcC/212/2013 z 8. marca 2013 (Rvp 17719/2013), sp. zn. 10 NcC/196/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 17720/2013), sp.   zn.   8   NcC/206/2013   z 8.   marca   2013   (Rvp   17721/2013),   sp.   zn.   8   NcC/204/2013 z 8. marca   2013   (Rvp   17722/2013),   sp.   zn.   5   NcC/209/2013   z 28.   februára   2013 (Rvp 17723/2013), sp. zn. 6 NcC/209/2013 z 21. februára 2013 (Rvp 17724/2013), sp. zn. 10   NcC/204/2013   z 19.   februára   2013   (Rvp   17725/2013),   sp.   zn.   10   NcC/191/2013 z 19. februára   2013   (Rvp   19272/2013   a Rvp   20461/2013),   sp.   zn.   5   NcC/142/2013 z 19. marca   2013   (Rvp   19273/2013   a   Rvp   20475/2013),   sp.   zn.   8   NcC/141/2013 z 28. februára   2013   (Rvp   19274/2013   a   Rvp   20457/2013),   sp.   zn.   8   NcC/141/2013 z 28. februára   2013   (Rvp   19274/2013   a Rvp   20457/2013),   sp.   zn.   10   NcC/143/2013 z 19. februára   2013   (Rvp   19275/2013),   sp.   zn.   10   NcC/190/2013   z 28.   februára   2013 (Rvp 19276/2013   a Rvp   20459/2013),   sp.   zn.   9   NcC/324/2013   z 21.   marca   2013 (Rvp 19277/2013   a Rvp   20463/2013),   sp.   zn.   6   NcC/386/2013   zo   17.   apríla   2013 (Rvp 19278/2013   a Rvp   20458/2013),   sp.   zn.   10   NcC/322/20113   z 27.   marca   2013 (Rvp 19279/2013   a Rvp   20476/2013),   sp.   zn.   8   NcC/324/2013   z 27.   marca   2013 (Rvp 19280/2013   a Rvp   20460/2013)   a   sp.   zn.   6   NcC/388/2013   zo   17.   apríla   2013 (Rvp 19281/2013 a Rvp 20464/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 17159/2013 až sp. zn. Rvp 17167/2013, Rvp 17632/2013 až sp. zn. Rvp 17649/2013, Rvp 17681/2013 až sp. zn. Rvp 17688/2013, Rvp 17689/2013 až sp. zn. Rvp 17725/2013, Rvp 19272/2013 až sp. zn. Rvp 19281/2013, Rvp 20457/2013 až sp. zn. Rvp 20461/2013, Rvp 20463/2013, Rvp 20464/2013, Rvp 20475/2013 a sp. zn. Rvp 20476/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 142/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. júna 2013, 14. júna 2013, 16. júla 2013 a 16. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský   súd“),   ktoré   sú   vymenované   v úvodnej   časti   uznesenia   (ďalej   len   „napadnuté uznesenia).

Zo   sťažností   vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu   Čadca, Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, Okresnému súdu Námestovo a Okresnému súdu Žilina doručila žaloby, ktorými   sa   domáhala   náhrady   škody   –   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov   v   platnom   znení,   smerujúce   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä do práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady „nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov označených okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   sú   podľa   sťažovateľky «nesprávne,   zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   283/2009 z 26. novembra   2009,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   116/06   z   5.   septembra   2006,   uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby   o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresných súdov majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru, ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“. V   tejto   súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených po sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy   z   prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp.   zn. Rvp 17159/2013 až sp. zn. Rvp 17167/2013, Rvp 17632/2013 až sp. zn. Rvp 17649/2013, Rvp 17681/2013 až sp. zn. Rvp 17688/2013, Rvp 17689/2013 až sp. zn. Rvp 17725/2013, Rvp 19272/2013 až sp. zn. Rvp 19281/2013, Rvp 20457/2013 až sp. zn. Rvp 20461/2013, Rvp 20463/2013, Rvp 20464/2013, Rvp 20475/2013 a sp. zn. Rvp 20476/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorého uzneseniam tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný   súd   o spojení   týchto   sťažností   na   spoločné   konanie   uplatniac   citované   právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.2 K neprípustnosti sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 17159/2013 až sp. zn. Rvp   17167/2013,   Rvp   19275/2013,   Rvp   20457/2013   až   Rvp   20461/2013, Rvp 20463/2013, Rvp 20464/2013, Rvp 20475/2013 a sp. zn. Rvp 20476/2013

Podľa § 24 písm. a) a b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené, a tiež vtedy, ak ústavný súd už v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci. Obdobne aj prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni tomu, aby sa ústavný súd opakovane zaoberal a rozhodoval v tých istých veciach.

Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 14918/2013 až sp. zn. Rvp 14926/2013 sa na ústavnom súde viedli konania o sťažnostiach sťažovateľky doručených 29. apríla 2013 proti   krajskému   súdu,   ktoré   ústavný   súd   spojil   na   spoločné   konanie   a rozhodol   o nich uznesením č. k. III. ÚS 404/2013-10 z 28. augusta 2013 tak, že ich odmietol pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   konanie   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Vzhľadom   na   to, že sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   17159/2013   až sp.   zn.   Rvp   17167/2013   doručené ústavnému súdu 7. júna 2013 sa týkajú totožných vecí (t. j. rovnakých uznesení krajského súdu,   ktorými   krajský   súd   rozhodoval   o   vylúčení   sudcov   Okresného   súdu   Liptovský Mikuláš) a obidvoma   skupinami sťažností   sťažovateľka   namietala porušenie   tých   istých základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel ústavný súd k záveru, že v tých istých veciach už bolo ústavným súdom rozhodované.   Keďže   dôvody,   pre   ktoré   boli   skoršie   sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 14918/2013   až   sp.   zn.   Rvp   14926/2013   odmietnuté,   naďalej   trvajú   a podmienky na konanie   ústavného   súdu   splnené   nie   sú,   ústavný   súd   sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 17159/2013 až sp. zn. Rvp 17167/2013 odmietol ako neprípustné podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

K obdobným   záverom   dospel   ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k sťažnosti   vedenej   pod sp. zn. Rvp 20462/2013 doručenej ústavnému súdu 16. augusta 2013, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 719/2013-10 z 11. decembra 2013 tak, že ju odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to, že sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 19275/2013 doručená ústavnému súdu 16. júla 2013   sa   týka   totožnej   veci   (t.   j.   rovnakého   uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   bolo rozhodované   o   vylúčení   sudcov   Okresného   súdu   Čadca)   a obidvoma   sťažnosťami sťažovateľka namietala porušenie tých istých práv, ústavný súd aj v tomto prípade dospel k záveru,   že   v uvedenej   veci   už   ústavný   súd   rozhodoval,   a preto   sťažnosť   sp.   zn. Rvp 19275/2013   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodu neprípustnosti pre existenciu prekážky res iudicata vyplývajúcu z § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Napokon   ústavný   súd   zistil,   že   pod   sp.   zn.   Rvp   19272/2013   až   sp.   zn. Rvp 19274/2013   a sp.   zn.   Rvp   19276/2013   až   sp.   zn.   Rvp   19281/2013   prebiehajú   na ústavnom súde konania o sťažnostiach sťažovateľky doručených 16. júla 2013, avšak pod sp. zn. Rvp 20457/2013 až sp. zn. Rvp 20461/2013, Rvp 20463/2013, Rvp 20464/2013, Rvp 20475/2013   a sp.   zn.   Rvp   20476/2013   sú   vedené   na   ústavnom   súde   konania o totožných sťažnostiach doručených 16. augusta 2013. V obidvoch skupinách sťažností je namietané porušenie tých istých práv, tými istými uzneseniami krajského súdu, ktorými krajský súd rozhodoval o vylúčení sudcov Okresného súdu Čadca. Podľa zistenia ústavného súdu   vo   všetkých   týchto   veciach   vystupujú   identickí   účastníci   konania   (sťažovateľka a krajský   súd),   predmet   uvedených   konaní   je   identický   (namietané   porušenie sťažovateľkiných základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami)   a   sťažnosti   vychádzajú   z totožnej   právnej argumentácie.   Začatie   konaní pod   sp.   zn.   Rvp   19272/2013   až sp.   zn.   Rvp   19274/2013 a sp. zn. Rvp 19276/2013 až sp. zn. Rvp 19281/2013 teda bráni tomu, aby proti tým istým uzneseniam krajského súdu prebiehali pred ústavným súdom súbežne aj ďalšie konania. Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   vedenú   pod   sp.   zn.   Rvp   20457/2013   až   sp.   zn. Rvp 20461/2013,   Rvp   20463/2013,   Rvp   20464/2013,   Rvp   20475/2013   a sp.   zn. Rvp 20476/2013 odmietnuť ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu litispendencie vyplývajúcej z § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

2.3 K podmienkam prerokovania ostatných sťažností

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky ostatnými prerokúvanými sťažnosťami   malo   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že napadnutými   uzneseniami   krajský   súd nevylúčil   všetkých   sudcov   toho-ktorého   okresného   súdu   z prerokúvania   a   rozhodovania napadnutých vecí sťažovateľky napriek tomu, že škoda, ktorú si v podanej žalobe uplatnila, vznikla   v príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym   úradným   postupom   tých   istých   okresných súdov.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prerokovávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   12   až §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených   sudcov   z ďalšieho   prerokovávania a rozhodovania   veci   pre zaujatosť.   Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na vylúčenie všetkých   sudcov   z ďalšieho   prerokovávania a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   rozhodnutia,   podľa   ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   by   ich   rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe   všeobecných   súdov” (I. ÚS 24/00).

Pokiaľ   právny   poriadok   pripúšťa   iné   možnosti   nápravy   pomocou   riadnych a mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nie   je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označenými uzneseniami   rozhodol   zjavne   neodôvodnene.   Ústavný   súd   však   pripomína,   že   po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo v rámci riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania – namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. g) OSP zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu prvostupňového súdu   vo   veci   samej   a   §   237   písm.   g)   OSP   zase   prípustnosť   dovolania   proti   každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   aj   z dôvodu,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca.   Aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred   všeobecnými   súdmi,   postupov   a judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   závažné procesné   pochybenia   v konaní všeobecných   súdov   (vrátane porušenia   základného   práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy)   dôvodom   i   na   podanie   dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).

V predmetnom konaní teda v prípade využitia oprávnenia podať dovolanie priamo proti rozhodnutiu krajského súdu v merite veci (nie však proti rozhodnutiam krajského súdu o vznesených   námietkach   zaujatosti)   opätovne   existuje   „iný   súd“,   a   to   najvyšší   súd povolaný   na   poskytnutie   ochrany   základným   právam   sťažovateľky.   Neobstojí   teda argumentácia   sťažovateľky,   že   po   vydaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   nemá žiadne právne prostriedky nápravy prípadného porušenia označených práv.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto ústavný   súd   nemá   dostatok   právomoci   na   preskúmanie   sťažovateľkiných   námietok nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutým uzneseniam.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd ostatné sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp zn. Rvp 17632/2013 až sp. zn. Rvp 17649/2013, Rvp 17681/2013 až sp. zn. Rvp 17688/2013, Rvp 17689/2013 až sp. zn. Rvp 17725/2013, Rvp 19272/2013 až sp. zn. Rvp 19274/2013 a sp.   zn.   Rvp   19276/2013   až   sp.   zn.   Rvp   19281/2013   odmietol   pri   ich   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   k   tomu   navyše   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   sa   v   ďalšom   priebehu konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť o nestrannosti   a   nezaujatosti   sudcov   konajúcich   v   sťažovateľkiných   veciach,   môže   sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom   domáhať   vznesením   nových   námietok   zaujatosti   (§   15a   OSP),   prípadne prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   vecí,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne   i   inak,   než   ju   posúdil   nadriadený   súd   súdu   procesnému,   ktorý   vo   veci rozhodoval,   ak   v   námietke   boli   uvedené   nové   skutočnosti“ (rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014