znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 142/2012-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. O., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom   JUDr.   S.   J.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na oboznámenie s povahou a dôvodmi obvinenia v jazyku, ktorému rozumie, a práva na tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava I sp. zn. 1 T 116/2009 z 22. marca 2011 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 70/2011 zo 7. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť R. O. o d m i e t a.

2. Sťažovateľovi R. O. náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2012 (po doplnení 9. mája 2012) doručená sťažnosť R. O., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na tlmočníka   podľa   čl.   47   ods.   4   ústavy,   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   oboznámenie   s   povahou   a   dôvodmi   obvinenia v jazyku, ktorému rozumie, a práva na tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 1 T 116/2009 z 22. marca 2011 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 70/2011 zo 7. júna 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 116/2009 z 22. marca 2011 bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom   sp.   zn.   3   To   70/2011   zo 7. júna   2011   tak,   že   zrušil   napadnutý   rozsudok okresného súdu vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu, ochrannom opatrení a ochrannom dohľade, pričom mu uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvanásť rokov, trest vyhostenia   z   územia   Slovenskej   republiky   na   dobu   desať   rokov,   ochranné protitoxikologické liečenie ambulantnou formou a ochranný dohľad na dobu jedného roka. V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil názor, že rozhodnutie krajského súdu je v tomto smere nelogické, pretože je nemožné, aby po vykonaní trestu odňatia slobody a následnom vyhostení   vykonávali   slovenské   orgány   nad   ním   dohľad,   keď   sa   už   nebude   nachádzať na území Slovenskej republiky, ale na území iného štátu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   aj   zbytočné   prieťahy   v súvislosti   s doručovaním rozhodnutia krajského súdu. Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu   mu   aj   napriek   viacerým   urgenciám   nebol   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu doručený. Podľa jeho vyjadrenia jeho právnemu zástupcovi bol tento rozsudok doručený až 12.   marca   2012.   Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   od   vyhlásenia   rozsudku   krajského   súdu (7. júna 2011) uplynulo už niekoľko mesiacov a že vzniknutý stav nezodpovedá obsahu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nedoručením   písomného   vyhotovenia   rozsudku   krajského   súdu,   resp.   doručením   tohto rozsudku jeho právnemu zástupcovi až po deviatich mesiacoch od jeho vyhlásenia došlo podľa názoru sťažovateľa aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože za danej situácie nemohol pokračovať v uplatňovaní svojich práv a podať dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd neprijal mnohé jeho podstatné argumenty dôležité pre konanie, ktoré súvisia s jeho právom na obhajobu a s právom na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru, ako aj so základným právom na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 ústavy a ktoré zároveň súvisia so zásadami zakotvenými § 2 ods. 7 a 20 Trestného poriadku.

Podľa   názoru   sťažovateľa   bolo   jeho   právo   na   obhajobu   porušené   už   v rámci prípravného konania, ďalej na hlavnom pojednávaní v konaní pred okresným súdom, ale aj v rámci odvolacieho konania vedeného na krajskom súde. Sťažovateľ tvrdil, že ako osobe obvinenej   z trestného   činu   mu   počas   celého   konania   nebolo   umožnené   vyjadrovať   sa v materinskom   jazyku   zvanom   IGBO   a taktiež   nebol   zabezpečený   tlmočník   znalý tohto jazyka, ale do konania bol pribratý tlmočník anglického jazyka. Sťažovateľ argumentoval tým, že v anglickom jazyku nebol spôsobilý porozumieť podstate trestného konania ani obvineniu, ktoré bolo proti nemu vznesené, ani obžalobe. Sťažovateľ súčasne dodal, že v inom   ako   materinskom   jazyku   IGBO   nebol   schopný   porozumieť   konaniu   v   takom rozsahu, aby si uvedomoval jeho dôležitosť a prípadné následky, a z tohto dôvodu sa ani nemohol   účinne   brániť.   Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   jeho   práva garantované právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými dohovormi, ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná,   boli   závažným   spôsobom   porušené,   čo   mu znemožnilo,   aby   porozumel   priebehu   trestného   konania,   vyjadril   sa   k   relevantným skutočnostiam, účinne sa obhajoval, a teda aby bola jeho vec prejednaná v zmysle práva účastníka na spravodlivý súdny proces.

Okrem toho sťažovateľ namietal, že v priebehu trestného konania ani orgány činné v trestnom konaní, ani súdy dôsledne neskúmali naplnenie subjektívnej stránky trestného činu,   ktorý   mu   bol   kladený   za   vinu,   a krajský   súd   sa   podľa   neho   nevysporiadal s poľahčujúcou okolnosťou, že konania sa dopustil pod vplyvom hrozby, nátlaku a obavy o svoj   život   [§   36   písm.   f)   Trestného   zákona].   Podľa   jeho   názoru   sa   krajský   súd nevysporiadal ani s ďalšou poľahčujúcou okolnosťou, že tento čin bol spáchaný odvracajúc útok alebo iné nebezpečenstvo alebo konajúc za okolností, ktoré by za splnenia ďalších predpokladov inak vylučovali trestnosť činu, ale konal bez toho, že by boli celkom splnené podmienky   nutnej   obrany,   krajnej   núdze,   výkonu   práva   a   povinnosti   alebo   súhlasu poškodeného, oprávneného použitia zbrane, dovoleného rizika alebo plnenia úloh agenta [§ 36 písm. i) Trestného zákona].

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 116/2009 z 22. marca 2011 a postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 70/2011 zo 7. júna 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a e) dohovoru, ako aj „§ 2 ods. 7 a 20 zák. č. 301/2005 Z. z. (Trestný poriadok)“; napadnuté rozsudky okresného súdu   a krajského   súdu   zrušil   a   priznal   mu   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 161,75 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ   ide   o   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 116/2009 z 22. marca 2011, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia a postupu bol v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu   bezprostredne preskúmať rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa v danej   veci. Odvolávajúc   sa   na   princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   preto   ústavný   súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 70/2011 zo 7. júna 2011.

V tejto súvislosti sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na obhajobu tým, že mu v rámci konania nebolo umožnené vyjadrovať sa v materinskom jazyku IGBO, ale do konania   bol   pribratý   tlmočník   anglického   jazyka,   v dôsledku   čoho   celkom   nerozumel zmyslu konania, a preto sa ani nemohol účinne brániť. Okrem toho sťažovateľ krajskému súdu   vytýkal,   že   nezohľadnil   ani   ďalšie   dôležité   skutočnosti   týkajúce   sa preukázania subjektívnej stránky trestného činu a poľahčujúcich okolností.

Aj v tomto smere bol pre ústavný súd kľúčový princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Tento princíp teda znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v trestnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny   prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 504/2011).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd zistil, že proti namietanému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 15.   júna   2012   dovolanie,   a to   predovšetkým   z dôvodu   zásadného   porušenia   práva na obhajobu, ako aj z ďalších dôvodov. Porovnaním obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu   a obsahu   dovolania   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   obe   podania   sú   založené na totožnej argumentácii.

Podľa zistení ústavného súdu o podanom dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude   vo vzťahu   ku   krajskému (odvolaciemu)   súdu   rozhodovať   najvyšší   (dovolací)   súd.   Súbežné   podanie   dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia   najvyššieho   súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v okolnostiach daného prípadu musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky   bude   mať   pre   sťažovateľa   situácia,   ak   najvyšší   súd   dovolanie   odmietne   pre nesplnenie   dovolacích   dôvodov.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   konštatuje,   že   sťažovateľovi   bude   lehota na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom   o   dovolaní   bude   mať   sťažovateľ   k   dispozícii   už   iba   možnosť   podať   sťažnosť na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na tieto skutočnosti   sa ústavný súd sťažnosťou v tejto časti   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   súčasne   namietal   prieťahy   v konaní okresného   súdu   a krajského   súdu v súvislosti s nedoručením rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 70/2011 zo 7. júna 2011 jemu a jeho právnemu zástupcovi v primeranej lehote.

Podľa zistení ústavného súdu krajský súd predmetný rozsudok vyhlásil 7. júna 2011, v priebehu pár dní bol tento rozsudok písomne vyhotovený a 15. júna 2011 ho krajský súd zaslal súdu prvého stupňa na jeho doručenie procesným stranám. Súd prvého stupňa doručil rozsudok   odvolacieho   súdu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   12.   marca   2012 a sťažovateľovi 30. mája 2012.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   od   vyhlásenia   rozsudku krajského súdu (7. júna 2011) do jeho doručenia sťažovateľovi (30. mája 2012) uplynula doba takmer jedného roka. Ústavný súd je toho názoru, že v priebehu tohto obdobia mal sťažovateľ   možnosť podniknúť kroky   a využiť právne prostriedky   na účely   efektívneho bránenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   pod   ochranu   ktorého   je   potrebné   subsumovať   aj   včasné   doručenie rozhodnutia, opakovane žiadal doručiť rozhodnutie, ale nevyužil účinný právny prostriedok nápravy.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v súvislosti   s námietkou   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní   je   podanie   sťažnosti   podľa   §   55   Trestného   poriadku. Z tohto   zákonného   ustanovenia   plynie   aj   všeobecným   súdom   povinnosť   zaobchádzať s osobami zúčastnenými na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného konania; vždy sa musí rešpektovať ich dôstojnosť a ich ústavou zaručené základné práva a slobody. Ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania   a   rozhodnutia   alebo   k   prieťahom   vo   vyhotovovaní   súdneho   rozhodnutia, ktorákoľvek   zo   strán   môže   podať   prostredníctvom   tohto   súdu   sťažnosť   pre   nečinnosť na nadriadený   súd,   aby   určil   primeranú   lehotu   na   uskutočnenie   namietaného   úkonu. V takýchto   prípadoch   môže   na základe sťažnosti   za zákonom   ustanovených   podmienok vykonať nápravu priamo súd, ktorého sa sťažnosť týka. V ostatných prípadoch o sťažnosti rozhoduje   senát   nadriadeného   súdu,   ktorý   môže   sťažnosť   zamietnuť   alebo   ju   uznať za opodstatnenú a určiť primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.

Ústavný   súd   preto   o   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa príslušného zákona, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu síce viacerými podaniami urgoval doručenie rozhodnutia krajského súdu, ale nie spôsobom, ktorý predpokladá § 55 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   povinnosť   vyčerpania   dostupných   a   účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv (napr. III. ÚS 44/03).

Ústavný súd tvrdí, že v okolnostiach tohto prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti riadne uplatnenej podľa § 55 Trestného poriadku neumožnilo v danej veci účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností s poukazom na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre neprípustnosť.

Ústavný   súd   sa   zároveň   nedomnieva,   žeby   situácia,   ktorá   nastala   v súvislosti s oneskoreným   doručením   rozhodnutia   krajského   súdu   sťažovateľovi,   mala   za   následok porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu nemožno okolnosti toho prípadu považovať za odmietnutie spravodlivosti, pretože oneskorené doručenie rozhodnutia sťažovateľovi preňho neznamenalo existenciu neodvrátiteľného právneho následku. Ako už ústavný súd zistil, po doručení rozhodnutia krajského súdu sťažovateľ mohol naďalej podnikať kroky na ochranu svojich práv, čo sa prejavilo aj podaním dovolania v zákonom ustanovenej lehote. Z tohto pohľadu ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke sťažovateľa o porušení § 2 ods. 7 a 20 Trestného poriadku ústavný súd uvádza, že v zmysle čl. 127 ústavy rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb za predpokladu, že došlo k porušeniu základných práv a slobôd podľa ústavy   alebo   medzinárodnej   zmluvy.   Ustanovenia   §   2   ods.   7   a 20   Trestného   poriadku zakotvujúce základné zásady trestného konania síce vychádzajú zo základných práv podľa čl. 47 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak do katalógu základných práv a slobôd nepatria, preto sa ich namietaným porušením ústavný súd nezaoberal.

V ďalšej   časti   ústavný   súd   rozhodol   o trovách   konania,   ktoré   právny   zástupca sťažovateľa vyčíslil v sume 161,75 €.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho. Podľa odseku 2 citovaného   ustanovenia   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V danom prípade bol uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 142/2012-11 z 3. apríla 2012 sťažovateľovi ustanovený právny zástupca na účely konania pred ústavným súdom z dôvodu,   že   na   základe   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   v tom   čase   nejde o bezúspešné uplatnenie námietky porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa. Keďže   priznanie   trov   konania   sa   viaže   na   výsledok   konania,   t.   j.   vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a ústavný súd k takémuto výsledku nedospel, nepriznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia (obdobne III. ÚS 130/2010, III. ÚS 455/2011).

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012