znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 142/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpeného spoločnosťou B., s. r.   o.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Rady pre vysielanie   a retransmisiu   č.   RP/05/2010   z   26.   januára   2010   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   286-PLO/O-4118/2009   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 2 Sž 8/2010-34 z 20. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011 doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu   verejnej   správy   zaručeného   čl.   46   ods. 2   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) č. RP/05/2010 z 26. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 286-PLO/O-4118/2009 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   č.   k. 2 Sž 8/2010-34 z 20. októbra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada oznámením z 19. októbra 2009 začala proti   sťažovateľovi   správne   konanie   sp.   zn.   286-PLO/O-4118/2009   vo   veci   porušenia ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č.   195/2000 Z.   z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“).

Rada rozhodnutím č. RP/05/2010 z 26. januára 2010 konštatovala, že sťažovateľ „porušil   povinnosť   ustanovenú   v   §   20   ods.   4   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   tým,   že   dňa 28.08.2009 o cca 09:04 hod. odvysielal program Trhni si!, ktorý označil ako nevhodný pre vekovú skupinu do 15 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania“. Za   takto   vymedzený   správny   delikt   Rada   uložila   sťažovateľovi „podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu – pokutu, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 3.400,00 €...“.

V odôvodnení svojho rozhodnutia Rada podrobne popísala obsah monitorovaného odvysielaného programu, pričom spolu s ich vizuálnym popisom doslovne citovala dialógy, ktoré podľa jej názoru preukazujú porušenie ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii. Podľa názoru Rady „s prihliadnutím na celkovú dĺžku programu, kontextuálny výskyt hodnotiacich kritérií vhodnosti programu, morálneho posolstva programu, ako aj charakteru daného programu..., frekvencia výskytu nevhodných scén a prejavov, ako aj ich intenzita   bola   tak   vysoká,   že   odôvodňovala   označenie   predmetného   programu   ako nevhodného a neprípustného pre maloletých do 18 rokov. Účastník konania teda označením programu   Trhni   si!...   ako   nevhodného   pre   maloletých   do   15   rokov   nesprávne   uplatnil Jednotný systém označovania.“.

Sumu pokuty Rada odôvodnila kritériami závažnosti správneho deliktu (zmarenie „účelu Jednotného systému označovania“), miery zavinenia (v minulosti bol sťažovateľ už viackrát sankcionovaný za porušenie toho istého zákonného ustanovenia) i rozsahu a dosahu vysielania (sťažovateľ „je multiregionálnym vysielateľom“).

Rada v odôvodnení svojho rozhodnutia neopomenula, že v priebehu predmetného sporného konania došlo k zmene právnej úpravy s účinnosťou od 15. decembra 2009, keď nadobudol účinnosť zákon č. 498/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Novelizované boli aj   ustanovenia   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii,   ktorých   aplikácia   prichádzala v prerokovávanom prípade do úvahy. Na základe analýzy dotknutých právnych noriem pred a po novelizácii Rada „dospela k záveru, že obsah povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. sa pre vysielateľa v žiadnom ohľade nemení, sankcia zostala totožná   a   totožné   zostali   aj   kritériá   na   označovanie   programov   ustanovené   Jednotným systémom označovania“.

Rozhodnutie Rady napadol sťažovateľ opravným prostriedkom podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii a podľa tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V ňom namietal, že „vydaním rozhodnutia došlo k porušeniu jeho práv garantovaných Ústavou SR, najmä garancie právneho štátu a tiež práva na súdnu a inú právnu ochranu, bola mu odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, správny orgán postupoval v rozpore so zákonom a konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpelo takými vadami, ktoré mali vplyv   na   zákonnosť   rozhodnutia.“.   Podľa   sťažovateľa   Rada   (odporca)   porušila   zákaz retroaktivity, „keď pri správnom trestaní postupoval podľa novšieho právneho predpisu, nedodržal   zákonný   predpoklad   pre   odôvodnenie   určenia   výšky   sankcie   a   taktiež   jeho argument,   že navrhovateľ   je   multiregionálnym   vysielateľom,   bez ďalšieho odôvodnenia, považoval za neurčitý a nedostatočný na odôvodnenie výšky sankcie“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   č.   k.   2   Sž   8/2010-34   z   20.   októbra   2010   napadnuté rozhodnutie   Rady   potvrdil.   Stotožnil   sa   s   názorom   Rady,   že   vzhľadom   na   charakter programu a jeho obsah došlo k porušeniu ustanovenia «§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii, ako aj § 12 ods. 1 audiovizuálneho zákona a § 1 ods. 1 vyhl. č. 589/2007 Z. z.   v   znení   účinnom   do   14.   resp.   31.   decembra   2009,   ako   aj   v   znení   účinnom od 15. decembra   2009,   nakoľko   po   zmene   právnej   úpravy   v   zákone   o   vysielaní a retransmisii od 15. decembra 2009 došlo iba k rozšíreniu okruhu povinných subjektov okrem vysielateľa aj na poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie. Preto argumenty   navrhovateľa   o   retroaktivite   predmetného   rozhodnutia   odporcu   sú   v   tomto kontexte právne irelevantné.

Keďže pre programy tohto obsahu vyžadoval jednotný systém označovania označenie „nevhodný   pre   maloletých   do   18   rokov“   je   zrejmé,   že   navrhovateľ   nesprávne   použil jednotný   systém   označovania   a   odporca   postupoval   správne,   keď   ho   za   toto   porušenie sankcionoval.».

Najvyšší   súd   v   závere   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   konštatoval,   že   Rada dostatočne odôvodnila výšku uloženej sankcie a že nezistil odňatie možnosti konať pred správnym orgánom sťažovateľovi, prípadne iný rozpor so zákonom v postupe Rady.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   sformuloval   proti   obom napadnutým rozhodnutiam dve súvisiace námietky.

Na prvom mieste s poukazom na obsah napadnutých rozhodnutí argumentoval, že došlo k aplikácii „hmotno-právneho predpisu, v konaní o uložení sankcie za správny delikt, ktorý nebol v čase spáchania správneho deliktu platnou a účinnou právnou normou“.

Podľa názoru sťažovateľa bolo potrebné v jeho prípade prihliadať na ustanovenia čl. 152 ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy. V napadnutom rozhodnutí najvyššieho   súdu   ide „o   potvrdenie   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   však   nie   je trestnoprávne,   ale   ako   je   uvedené,   je   rozhodnutím   o   spáchaní   správneho   deliktu“, a vzhľadom na to možno „ochranu pred retroaktivitou... nájsť v článku 1, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v princípe právneho štátu.... Tento názor je tiež súčasťou rozhodnutia Najvyššieho súdu v konaní 3Sž6/2010, ktorého fotokópiu pripájame ako prílohu k tejto sťažnosti.

Preto je potrebné rozhodnutie zrušiť, keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je vymedzený vo výroku rozhodnutia odporkyne použila rada zákon, ktorý v čase,   keď sa skutok stal nebol účinným...

Článok 1 Ústavy dáva Slovenskej republike označenie právny štát. Pre naplnenie obsahu   tohto   pojmu   je   však   nevyhnutné   trvať   na   dodržaní   materiálnych   práv   členov spoločnosti,   základných   hraníc   stanovených   pre   sféry   pôsobenia   jednotlivých   členov spoločenstva   formalizovaného   vo   forme   štátu   a   zároveň   dodržiavať   pravidlá   interakcie jednotlivých   členov   spoločenstva   štátu   (formálnu   procesno-právnu   úpravu).   Vo   vzťahu k napadnutým rozhodnutiam poukazujeme na striktné vymedzenie obsiahnuté v správnom poriadku,   prikazujúce   správnemu   orgánu   konať   výlučne   spôsobom   a   v   rozsahu   podľa zákona (§ 3 Správneho poriadku), čo je realizáciou vyššie uvedenej ústavnej úpravy. Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu...   potvrdzujúce   postup   a   rozhodnutie   správneho orgánu,   ktoré   je   zrejme   v   nesúlade   s   konformným   výkladom   ústavy   je   nesprávne a nezákonné, je odňatím práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Ústavy... spôsobeným odňatím práva na spravodlivý proces a je teda porušením základných práv sťažovateľa. Najvyšší súd... zasiahol svojim rozsudkom v konaní 2 Sž 8/2010 do práva na súdnu a inú právnu ochranu sťažovateľa keďže nepreskúmal zákonnosť uloženej sankcie na základe princípov materiálneho právneho štátu a potvrdil rozhodnutie postavené na aplikácii práva v rozpore so zákazom retroaktivity zahrnutým pod vyššie uvedený princíp materiálneho právneho štátu.“.

Na   druhom   mieste   sťažovateľ   poukázal   na   protichodnosť   právnych   záverov najvyššieho súdu vyslovených v napadnutom rozsudku a v rozsudku č. k. 3 Sž 6/2010-27 z 13. mája 2010 (ďalej len „súvisiaci rozsudok“), ktorého fotokópiu k sťažnosti priložil.

Zo   súvisiaceho   rozsudku   vyplýva,   že   najvyšší   súd   ním   zrušil   rozhodnutie   Rady č. RP/3/2010 z 12. januára 2010, ktorým sťažovateľovi uložila pokuty za porušenie § 20 ods. 3 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii. Časové súvislosti tohto konania Rady boli identické   s   konaním,   ktoré   sťažovateľ   napáda   sťažnosťou.   V   konaní   predchádzajúcom vydaniu súvisiaceho rozsudku Rada potvrdila, že „v čase vydania rozhodnutia RP/3/2010, postupovala   podľa   právneho   predpisu   platného   a   účinného   v   čase   rozhodovania,   t.   j. postupovala   podľa   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   v   znení   zákona   498/2009   Z.   z.   účinného od 15.12.2009“.   Najvyšší   súd   potom   konštatoval,   že „v   tomto   prípade   je   potrebné rozhodnutie odporkyne zrušiť (§ 250l ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods. 2 písm. e/ OSP), keďže   na   posúdenie   správneho   deliktu,   ktorý   je   vymedzený   vo   výroku   rozhodnutia odporkyne použila rada zákon, ktorý v čase, keď sa skutok stal nebol účinným“.

Na základe uvedeného sťažovateľ vo svojej sťažnosti argumentuje, že „protichodné závery   vyslovené   v   analogických   prípadoch   neprispievajú   k   naplneniu   hlavného   účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie. Takéto rozhodovanie spochybňuje   do   istej   miery   objektivitu   a   elimináciu   svojvôle   súdneho   rozhodovania (IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) a zasahuje do základných práv sťažovateľa, keďže sa nemôže spoliehať   na   obsah   právoplatného   a   právne   správneho   predchádzajúceho   rozhodnutia v analogickej, takmer totožnej veci.“. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd „svojím postupom porušil zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. V roku 2010 v rovnakej veci už rozhodoval u rovnakého účastníka a dospel k správnemu a odôvodnenému záveru o porušení zákazu retroaktivity.“.

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie nálezom rozhodol takto:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 2 Sž 8/2010 rozsudkom zo dňa 20.10.2010, v spojení s rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu RP 05/2010, číslo konania 286-PLO/O-4118/2009, porušil základné právo spoločnosti M. s. r. o., na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2010 v konaní sp. zn.: 2 Sž 8/2010 a Rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 26.01.2010, sp. zn. rozhodnutia RP/05/2010, číslo konania 286-PLO/O-4118/2009, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade pre vysielanie a retransmisiu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa spoločnosti M. s. r. o., so sídlom B., trovy konania podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR vo výške 56,66 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv rozhodnutím Rady č. RP/05/2010 z 26. januára 2010 v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   286-PLO/O-4118/2009,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   nemá právomoc meritórne sa ňou zaoberať.

Z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   stabilne   odvodzuje   dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu môže poskytovať   ochranu   základným   právam   alebo   slobodám,   alebo   ľudským   právam a základným   slobodám   vyplývajúcim   z   medzinárodnej   zmluvy,   len   ak   ochranu   týmto právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť požadovaný ochranu.

Napadnuté rozhodnutie Rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému je   podľa   §   64   ods.   6   zákona   o   vysielaní a   retransmisii   prípustný   opravný   prostriedok, o ktorom   rozhoduje   najvyšší   súd.   Z   toho   vyplýva,   že   ak   k   porušeniu   sťažovateľom označených práv malo dôjsť rozhodnutím Rady o uložení sankcie sa správny delikt, potom poskytovanie   ochrany   týmto   právam   tvorilo   súčasť   kompetencie   (a   teda   aj   právomoci) najvyššieho súdu ako súdu konajúceho o opravnom prostriedku podľa tretej hlavy piatej časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   To   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   vecne prejednávať predmetnú časť sťažnosti, v dôsledku čoho ju ústavný súd musí odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, I. ÚS 53/07, III. ÚS 310/07, IV. ÚS 276/08).

2.   K   časti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2.1   Z   obsahu   sťažnosti   i   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   v   konaní   o   opravnom prostriedku sťažovateľa, ktorý podal proti rozhodnutiu Rady, nebol sporným skutkový stav veci. Sťažovateľ ani v opravnom prostriedku, ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu nebrojil proti hodnoteniam Rady týkajúcim sa obsahu odvysielanej relácie. Preto sa ani ústavný súd týmito otázkami nezaoberal a svoj prieskum napadnutého rozsudku najvyššieho súdu   orientoval   na   zásadnú   sťažnostnú   námietku,   ktorá   sa   zakladala   na   názore o retroaktívnej   aplikácii   relevantných   noriem   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii   Radou a o následnom potvrdení tohto postupu najvyšším súdom.

Správneho   deliktu   sa   mal   podľa   Rady   sťažovateľ   dopustiť   tým,   že   program odvysielaný pod názvom „Trhni si!“ obsahoval „z kvantitatívnej stránky vyššiu frekvenciu obscénneho vyjadrovania, pričom z kvalitatívnej stránky išlo o obsahy intenzity nevhodné pre   maloletých   do   18   rokov“.   Sťažovateľ   pritom   program   označil   ako   nevhodný pre maloletých do 15 rokov. Rada v dôsledku toho uzavrela, že program nebol odvysielaný v   súlade   s   §   1   ods.   1   písm.   b)   vyhlášky   Ministerstva   kultúry   Slovenskej   republiky č. 589/2007   Z.   z.,   ktorou   sa   ustanovujú   podrobnosti   o   jednotnom   systéme   označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   o   jednotnom   systéme   označovania“),   podľa ktorého sa audiovizuálne diela klasifikujú ako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých   do   18   rokov,   ak   obsahujú   slovnú   agresivitu,   vulgárny   jazyk,   obscénne vyjadrovanie   alebo   obscénne   gestá.   Rozpor   odvysielaného   programu   s   uvedeným ustanovením   vyhlášky   o   jednotnom   systéme   označovania   založil   záver   o   porušení povinnosti   sťažovateľa   vyplývajúcej   mu   z   ustanovenia   §   20   ods.   4   zákona   o   vysielaní a retransmisii, a tým aj záver o spáchaní správneho deliktu podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona o vysielaní a retransmisii. Formulovaný právny názor Rady najvyšší súd potvrdil.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii účinného do 14. decembra 2009 na   základe   klasifikácie   programov   podľa   vekovej   vhodnosti   je   vysielateľ   programovej služby povinný na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii účinného od 15. decembra 2009 na   základe   klasifikácie   programov   podľa   vekovej   vhodnosti   sú   vysielateľ   televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu.

Podľa   §   67   ods.   3   písm.   c)   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii   účinného do 14. decembra   2009   Rada   uloží   pokutu   vysielateľovi   televíznej   programovej   služby od 663   eur   do   66   387   eur   a   vysielateľovi   rozhlasovej   programovej   služby   od   99   eur do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov (§ 20 ods. 4) alebo neuplatnil toto označenie v rámci ním vysielanej programovej služby.

Podľa   §   67   ods.   3   písm.   c)   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii   účinného od 15. decembra   2009   Rada   uloží   pokutu   vysielateľovi   televíznej   programovej   služby okrem   vysielateľa prostredníctvom   internetu   od   663 eur do   66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie   programov   alebo   iných   zložiek   programovej   služby   (§   20   ods.   4)   alebo nezabezpečil časové zaradenie programov alebo iných zložiek programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom (§ 20 ods. 5).

Zmyslom zákazu retroaktivity pri aplikácii právnych noriem (obzvlášť tých, ktoré regulujú sankcionovanie za spáchanie rôznych druhov deliktov verejnoprávnej povahy) je zabezpečiť právnu istotu delikventa založenú na požiadavke, aby v čase páchania skutku vedel,   či   zaň   podľa   objektívneho   práva   možno   vyvodiť   zodpovednosť   spočívajúcu v negatívnych právnych následkoch a aké negatívne právne následky mu za delikt hrozia.Ústavný   súd   plne   akceptuje   všeobecne   formulované   právne   názory   sťažovateľa obsiahnuté v   odôvodnení   sťažnosti   týkajúce   sa   zákazu   retroaktívnej   aplikácie   právnych noriem,   nestotožňuje sa   však   s   jeho   názorom,   že   tieto   právne   názory   sú   aplikovateľné na posudzovaný prípad. Z citovaných ustanovení § 20 ods. 4 a § 67 ods. 3 písm. c) zákona o retransmisii účinných v čase spáchania deliktu sťažovateľa a v čase rozhodovania Rady o tomto delikte podľa názoru ústavného súdu nad všetky pochybnosti vyplýva, že skutok sťažovateľa   bol   za   správny   delikt   postihnuteľný   Radou   považovaný   tak   v   období   jeho spáchania   (28.   augusta   2009),   ako   aj   26.   januára   2010,   keď   Rada   vydala   rozhodnutie o spáchaní deliktu a o uložení sankcie. Sťažovateľ ako vysielateľ programovej služby bol totiž podľa právneho stavu účinného 28. augusta 2009, rovnako však aj podľa právneho stavu   účinného   26.   januára   2010   povinný   na   ochranu   maloletých   zaviesť   a   uplatňovať jednotný systém označovania v súlade s vyhláškou o jednotnom systéme označovania. Preto o právnej neistote sťažovateľa v daných reláciách nemožno za žiadnych okolností uvažovať, a   preto je aj správny záver najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého „argumenty navrhovateľa o retroaktivite predmetného rozhodnutia odporcu (Rady, pozn.) sú v tomto kontexte právne irelevantné.“.

Sťažovateľovi   je   potrebné   prisvedčiť,   že   Rada   skutočne   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia o uložení pokuty uviedla, že „vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení k zmenám účinným k 15.12.2009 Rada pri rozhodovaní v predmetnom správnom konaní postupovala   podľa   účinného   znenia   zákona   č.   308/2000   Z.   z.“,   avšak   berúc   do   úvahy materiálne hľadisko ochrany ústavnosti, ktoré presadzuje v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že uvedený nedostatok nemožno kvalifikovať ako porušenie zákazu retroaktivity. Zákaz retroaktivity nie je samoúčelný, jeho zmyslom je chrániť právnu istotu adresáta právnej normy. Keďže vzhľadom na už uvedené okolnosti posudzovaného prípadu je zjavné, že právna istota sťažovateľa týkajúca sa porušenia povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii nijak nebola novelizáciou tohto zákona účinnou od 15. decembra 2009 dotknutá, potom materiálny obsah zákazu retroaktivity pri aplikácii právnych noriem nebol v sťažovateľovom prípade naplnený. Toto zistenie je pre záväzný výsledok   poskytovania   ochrany   označeným   právam   sťažovateľa   rozhodujúce   a   vedie ústavný súd k hodnoteniu prvej námietky sťažovateľa ako nedôvodnej.

2.2   Druhá   sťažnostná   námietka   vychádzala   zo   sťažovateľom   preukázanej skutočnosti, že najvyšší súd už skôr v totožnej veci posúdil otázku retroaktívnej aplikácie § 20   ods.   4   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii   odlišne.   Ústavný   súd   nespochybňuje relevantnú totožnosť oboch posudzovaných vecí a považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry z požiadavky právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu   vyplýva   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri   opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95).

V   spojitosti   s   tým   však   ústavný   súd   dodáva,   že   zásadne   nie   je   jeho   úlohou zjednocovať   rozhodovaciu prax všeobecných súdov,   lebo   zjednocovanie rozhodovacej praxe   je predovšetkým   vecou   odvolacích   súdov,   resp.   najvyššieho   súdu   (I.   ÚS   199/07, I. ÚS 235/07). Úlohou ústavného súdu je posúdiť napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti.

Na   základe   porovnania   oboch   rozsudkov   najvyššieho   súdu   dospel   ústavný   súd k záveru   o   takej   miere   ich   totožnosti   (v   skutkovej   i   právnej   rovine),   že   konštatovanie správnosti   právnych   záverov   jedného   z   nich   v   podstate   vylučuje   možnosť   rovnakého hodnotenia druhého z nich. V konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd primárne poskytuje   ochranu   tam   uvedeným   základným   právam   a   slobodám   sťažovateľov   a   až následne,   ak   zistí,   že   k   ich   porušeniu   došlo,   môže   autoritatívne   eliminovať   účinky porušenia, proti ktorému sťažnosť smeruje. Preto závery ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   druhej   sťažnostnej   námietky   nemajú   nijaký   reálny   právny   dopad na právoplatný súvisiaci rozsudok najvyššieho súdu.

Ústavný súd môže v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy konštatovať porušenie práv sťažovateľa len konkrétnym rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde). A priori nemožno vylúčiť situáciu, keď v prípade námietky porušenia právnej istoty v dôsledku rozdielneho posúdenia dvoch rovnakých alebo podobných skutkových stavov ústavný súd zistí, že jedno z dvoch posúdení (ktoré je atakované sťažnosťou) je z hľadiska ochrany práv a slobôd podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   bezvadné,   a   práve   druhé   posúdenie   orgánu   verejnej   moci (ktorým sťažovateľ argumentuje vo svoj prospech) vyvoláva závažné pochybnosti o splnení požiadaviek   kladených   naň   ústavou.   Ústavný   súd   v   takom   prípade   vzhľadom   na   svoju viazanosť petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemá právomoc zrušiť zásah, ktorý je podľa jeho názoru ústavne neakceptovateľný, na druhej strane však nemôže z takého   zásahu   vyvodiť   právnu   istotu   jeho   adresáta   pri   rozhodovaní   o   rovnakom skutkovom stave tvoriacom predmet prerokovávanej sťažnosti. Inými slovami, nemožno sa v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy dovolávať právnej istoty založenej na neústavnej alebo nezákonnej rozhodovacej praxi orgánov verejnej moci.

Pri   predbežnom   prerokovaní   druhej   sťažnostnej   námietky   ústavný   súd   zistil   už popísané   okolnosti.   V   odôvodnení   súvisiaceho   rozsudku   podľa   názoru   ústavného   súdu absentuje aplikačná interpretácia tam citovaných ustanovení ústavy i ustanovení dohovoru, na   ktoré   najvyšší   súd   odkázal   (čl.   6   a   7   dohovoru).   Najvyšší   súd   iba   skonštatoval,   že „v tomto prípade je potrebné rozhodnutie odporkyne zrušiť (§ 250l ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods. 2 písm. e/ OSP), keďže na posúdenie správneho deliktu, ktorý je vymedzený vo výroku rozhodnutia odporkyne použila rada zákon, ktorý v čase, keď sa skutok stal nebol účinným“. Nijak sa však nevysporiadal s čiastočnou totožnosťou relevantných ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii, ktorá mala v posudzovaných skutkových okolnostiach pre závery   preskúmavaného   správneho   rozhodnutia   nesporný   význam.   Najvyšší   súd   len formálne   odkázal   na   skutočnosť,   že   Rada   neaplikovala   pri   rozhodovaní   právne   normy účinné v čase spáchania skutku bez toho, aby sa zaoberal aj materiálnym hľadiskom, ktoré je tvorené podstatou a účelom zákazu retroaktivity, tak ako to ústavný súd popísal v bode 2.1 tejto časti odôvodnenia.

Naopak, práve rozsudok najvyššieho súdu, ktorý sťažovateľ žiada touto sťažnosťou zrušiť, vykazuje potrebný rozsah odôvodnenia, na základe ktorého potom podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd aj dospel k právno-aplikačným záverom, ktorých správnosť už bola   analyzovaná   v   bode   2.1   tejto   časti   odôvodnenia,   a   preto   ústavný   súd   nepovažuje za potrebné ich na tomto mieste rekapitulovať.

2.3 Na dôvažok ústavný súd neopomenul ešte jeden významný aspekt charakteru právnej istoty sťažovateľa v skutkových okolnostiach jeho prípadu.

Sťažovateľ   sa   dovoláva   ústavno-súdnej   ochrany   jeho   právnej   istoty,   pričom   táto ochrana má spieť k zrušeniu napadnutého rozsudku s následným vrátením veci najvyššiemu súdu na prijatie rozhodnutia súladného so skorším súvisiacim rozsudkom z 13. mája 2010. Vyhovenie tejto požiadavke by však podľa názoru ústavného súdu neposkytovalo ochranu právnej istote sťažovateľa, ktorou disponoval 28. augusta 2009, keď sporná relácia bola odvysielaná. V tom čase totiž súvisiaci rozsudok najvyššieho súdu ešte nebol ani vyhlásený, sťažovateľovi   teda   nebol   doručený,   a   tak   nemohol   byť   ani   právoplatný.   Právna   istota sťažovateľa   v   čase   odvysielania   programu   „Trhni   si!“   sa   preto   nemohla   zakladať na vedomosti o tom, že po zmene právnej úpravy (ktorá v tom čase dokonca ani nebola účinná) budú okolnosti jeho skutku v relevantných časových súvislostiach posúdené tak, ako to napokon najvyšší súd urobil 13. mája 2010 v súvisiacom rozsudku.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   právna   istota   v   kvalite,   akej   sa   sťažovateľ   sťažnosťou dovoláva, v čase spáchania jeho skutku (28. augusta 2009) neexistovala. Ústavný súd jej potom nemôže priznať právnu ochranu.

2.4   Sťažovateľ   sa   teda   druhou   sťažnostnou   námietkou   domáhal   ochrany   právnej istoty nastolenej súvisiacim rozsudkom, o ktorého kvalite odôvodnenia v nadväznosti na to i o   správnosti   z   neho   vyplývajúceho   právneho   posúdenia   existujú   závažné   ústavne významné pochybnosti. V napadnutom rozsudku naproti tomu ústavný súd nezistil žiadne arbitrárne či ústavne neudržateľné závery, ktoré by mohli signalizovať možné konštatovanie označených   práv   sťažovateľa   v   rámci   meritórneho   prejednania   jeho   sťažnosti.   Navyše, v čase spáchania skutku sťažovateľa jeho právna istota objektívne nebola tvorená žiadnou vedomosťou   o   právnych   záveroch,   ktoré   napokon   našli   svoje   vyjadrenie   v   súvisiacom rozsudku.   Ústavný   súd   preto   hodnotí   aj   druhú   sťažnostnú   námietku   sťažovateľa   ako nedôvodnú a v časti napádajúcej rozsudok najvyššieho súdu hodnotí predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011