znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 142/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., Z., zastúpenej advokátom JUDr. P. D., Ž., vo veci   namietaného porušenia jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 144/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti G., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 144/2007   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   144/2007 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti G. s. r. o.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti G., s. r. o., trovy konania v   sume   254,88   €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur   a osemdesiatosem   centov)   na   účet advokáta JUDr. P. D., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 142/2010   z   30.   marca   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   G.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 144/2007.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľka mala 29. septembra 2006 podať   na okresnom   súde   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   o zaplatenie   sumy 115 240,50 Sk s prísl. Okresný súd 5. októbra 2006 vydal platobný rozkaz, ktorý odporca napadol včas podaným odporom. Ďalej sťažovateľka uvádza, že okresný súd nariadil prvé pojednávanie až 16. júna 2008 a neskôr 24. septembra 2008, ale ďalšie pojednávania a ani iné procesné úkony vo veci neurobil. Keďže okresný súd nekonal, sťažovateľka podala na okresnom súde sťažnosť na zbytočné prieťahy 15. októbra 2009. Sťažovateľka sa okrem vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   domáha   aj   priznania   finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia v sume 276,68 €.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listiny“),   avšak   keďže   vo   formulácii základných práv zakotvených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny nemožno vidieť žiadnu obsahovú odlišnosť (napr. III.ÚS 88/08), ústavný súd prijal sťažnosť namietajúcu porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   len   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd poznamenáva, že podľa ustálenej judikatúry nemožno vidieť   zásadnú   odlišnosť,   ani   pokiaľ   ide   o výklad   „práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a „práva na prejednanie veci v primeranej lehote“   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (napr. II. ÚS 55/98).

Okresný   súd   sa   k sťažnosti   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   podaním predsedníčky sp. zn. Spr. 2038/2010 z 19. mája 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza:„Návrh na vydanie platobného rozkazu sťažovateľa bol podaný na tunajší súd dňa 02.10.2006,   dňa   05.10.2006   bol   vo   veci   vydaný   platobný   rozkaz   pod   č.   k. 32Ro/3315/2006 16.   Proti   platobnému   rozkazu   bol   dňa   11.01.2007   odporcom   podaný odpor. Následne bol odporca v marci 2007 vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za odpor   a   odpor   bol   doručený   navrhovateľovi   na   vyjadrenie.   Vec   bola   dňa   06.07.2007 prevedená do registra C a vedená je pod spisovou značkou 8C/144/2007. Dňa 21.05.2008 bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň 16.06.2008. Pojednávanie bolo odročené z dôvodu ochorenia odporcu, ktorý sa telefonicky ospravedlnil. Ďalší termín pojednávania bol nariadený na deň 24.09.2008. Pojednávanie bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonného   sudcu.   Nový   termín   pojednávania   bol   nariadený   dňa   27.04.2010   na   deň 19.05.2010.   Na pojednávanie   sa   nedostavil   odporca,   ktorý   nemal   vykázané   doručenie predvolania. Termín pojednávania je určený na deň 16.06.2010.

Časový   odstup   od   doručenia   návrhu   po   vytýčenie   termínu   pojednávania od 24.09.2008   do   apríla   2010   bol   spôsobený   zaťaženosťou,   práceneschopnosťou a veľkosťou oddelenia sudcu Mgr. R. P., ktorý vec vybavuje.

Na základe uvedených skutočností musím konštatovať, že vo veci bol zistený prieťah v konaní spôsobený konajúcim sudcom. Vo veci nejde o skutkovo ani právne zložitú vec, nezistila som skutočnosti, ktoré by bolo možno pripísať ako prieťahy na vrub sťažovateľa. Konajúci sudca bol na potrebu konať vo veci plynule a bez prieťahov upozornený.“

Okresný   súd   ponecháva   rozhodnutie,   či   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   v konaní   bolo   porušené,   na   ústavný   súd   a   v časti   týkajúcej   sa   priznania   finančného odškodnenia sťažovateľke ňou požadovanú sumu odškodnenia považuje za neprimerane vysokú, pričom ústavnému súdu navrhuje, aby v tomto smere rozhodol primerane a podľa vlastnej úvahy.

Rovnaké   skutočnosti   týkajúce   sa   úkonov   okresného   súdu   zistil   aj   ústavný   súd   z obsahu spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 25. mája 2010.

Ústavnému   súdu   bolo   31.   mája   2010   doručené   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom uvádza, že na nariadenom pojednávaní 19. mája 2010, na ktoré sa sťažovateľka dostavila spolu so svojím právnym zástupcom, okresný súd nemal ani vykázané doručenie odporcu, keďže posledný deň uloženia zásielky mal podľa vyjadrenia konajúceho súdu uplynúť až 18. mája 2010 a pre uvedený dôvod bol okresný   súd   nútený   pojednávanie   odročiť.   Keďže   okresný   súd   doručenie   predvolania nevykonal   v   dostatočnom   predstihu,   a   tým   znemožnil   konanie   pojednávania   aj   bez prítomnosti   odporcu,   podľa   sťažovateľky   z   vlastného   zavinenia   pokračuje v   prieťahoch napriek   vedomosti   o   podanej   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy.   Na   základe   uvedeného sťažovateľka zotrváva na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a žiada vyhovieť sťažnosti v plnom rozsahu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 144/2004   dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 38 ods. 2 listiny) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8 C 144/07 je zaplatenie   sumy   3   825,28   €   (pôvodne   115   240,50   Sk)   z   titulu   nezaplatenia   faktúry odporcom   za   práce   dodané   sťažovateľkou.   Takýto   predmet   konania   tvorí   bežnú   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Výklad   a používanie   právnej   úpravy v civilnoprávnych veciach vyplývajúcich zo záväzkových vzťahov a znejúcich na plnenie sú   stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená aj metodika postupu súdov. Ústavný súd z preverovaného spisu   nezistil žiadnu zásadnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala prípadný záver o skutkovej a právnej zložitosti veci. Ani okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   nepoukázal,   že   by   išlo   v tomto   prípade o zložitú vec.

2. V rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľky v konaní. Na základe predloženej dokumentácie (vrátane spisu okresného súdu vedeného vo veci) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, resp. jej právny zástupca riadne preberali doručované súdne zásielky, zúčastňovali sa na nariadených súdnych pojednávaniach a bez zbytočného   odkladu   reagovali   na   výzvy   súdu.   Z uvedeného   vyplynulo,   že   vo   veci postupovali podľa zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva).

3. Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom   v   označenom   súdnom   konaní,   bol   postup   samotného   okresného   súdu   (napr. III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02).

Ústavný   súd   rozborom   predloženého   spisu   zistil,   že   v danej   veci   nastali predovšetkým dve dlhšie obdobia nečinnosti okresného súdu, a to obdobie 10 mesiacov od 6. júla 2007, keď bol spis prevedený zo súdneho registra vecí v skrátenom konaní (Ro) do registra civilných vecí (C), do 21. mája 2008, keď bol určený prvý termín pojednávania vo veci na 16. jún 2008, a ďalej obdobie 19 mesiacov od 24. septembra 2008, keď bolo odročené   pojednávanie   na   neurčito,   do   27.   apríla   2010,   keď   bol   určený   nový   termín pojednávania na 19. máj 2010.

Okrem toho činnosť okresného súdu hodnotí ústavný súd (zhodne so sťažovateľkou) ako   neefektívny,   keď   pri   určení   termínu   pojednávania   na   19.   máj   2010   okresný   súd nezohľadnil   prípadnú   úložnú   lehotu   doručovaného   predvolania   prostredníctvom   pošty, čo viedlo k následnému ďalšiemu odročeniu veci bez jej prerokovania. Do dnešného dňa pritom nie je vec právoplatne skončená.

Vyjadrenie okresného súdu, v ktorom poukázal na zaťaženosť a veľkosť súdneho oddelenia,   ústavný   súd   nemohol   akceptovať,   pretože   v   súlade   s   ustálenou   judikatúrou (napr. I. ÚS 35/03, III. ÚS 398/09) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný   počet   sudcov,   nemôže   byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri hodnotení   postupu   okresného   súdu   s prihliadnutím   na   doterajšiu dobu   konania   (3,5   roka)   a na   zistené   väčšie   obdobia   nečinnosti   (spolu   viac   ako 29 mesiacov) dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8   C   144/2007   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde] preto ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 144/2007 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu), keďže stav právnej neistoty sťažovateľky dosiaľ trvá.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   50   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € poukazujúc najmä na celkovú neúmernú dĺžku súdneho konania okresného súdu a neistotu, ktorá jej v dôsledku nerozhodnutia vo veci vzniká.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné inak napraviť (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 27/03).

Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná   náhrada   škody,   ktorá   by   sa   po   splnení   zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania pred všeobecnými súdom a predovšetkým zisteného obdobia nečinnosti okresného súdu v trvaní 29 mesiacov, princípov spravodlivosti a spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   každej   oprávnenej   osoby,   ústavný   súd považoval finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € za primerané podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodoval aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. P. D.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a   slobôd   –   je   v   zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu   trov   konania   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu sumu 254,88 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010