znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 142/09-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   štátneho   podniku   L.,   š.   p.,   so   sídlom   B.,   zastúpeného advokátkou JUDr. L. M., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky, práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prerokovanie veci   v prítomnosti   účastníka   konania   a práva   vyjadriť   sa   ku všetkým   vykonávaným dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práva na prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka   konania a práva   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom   podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny základných   práv   a slobôd   konaním a rozsudkom   Okresného   súdu   Levice   č. k. 9 C/138/2006-369   z 12.   septembra   2007 a konaním a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co/232/2007-792 z 9. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť štátneho podniku L., š. p.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2009 doručená sťažnosť štátneho podniku L., š. p., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. L. M., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva   na   rovnosť   účastníkov   v súdnom   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   práva na prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka   konania   a práva   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom   podľa   čl.   48   ods. 2   ústavy, práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 37 ods. 3 listiny, práva   na   prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka   konania   a práva   vyjadriť   sa ku všetkým   vykonávaným dôkazom   podľa   čl.   38   ods.   2   listiny   konaním   a rozsudkom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C/138/2006-369 z 12. septembra 2007   a konaním   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 9 Co/232/2007-792 z 9. októbra 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«Okresný súd v Leviciach Rozsudkom sp. zn. 9 C/138/2006-369 zo dňa 12. 09. 2007 (ďalej v texte v príslušnom gramatickom tvare aj ako „Rozsudok zo dňa 12. 09. 2007“) vyhovel   návrhu   navrhovateľa   (žalobcu)   v   tom   čase   označeného   ako:   R.,   T.,   v   spore o vydanie   nehnuteľných   veci   podľa   Zákona   č.   161/2005   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva k nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode   vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej v texte v príslušnom gramatickom tvare aj ako „Zákon č. 161/2005 Z. z.“). Sťažovateľ riadne a včas podal opravný prostriedok proti Rozsudku zo dňa   12. 09. 2007.   Krajský   súd   v   Nitre   dňom   09. 10. 2008   vyhlásil   Rozsudok   sp. zn. 9 Co/232/2007-792 (ďalej v texte v príslušnom gramatickom tvare aj ako „Rozsudok zo dňa 09. 10. 2008“), ktorým   Rozsudok   zo   dňa   12. 09. 2007   potvrdil   v   celom   rozsahu;   proti uvedenému rozsudku nie je prípustné odvolanie.

... Žalobca, v tom čase, označený ako: R., T. (ďalej v texte v príslušnom gramatickom tvare   aj   ako   „Žalobca“) podal   na   Okresnom   súde   v   Leviciach   písomnosťou   zo   dňa 10. 07. 2006   žalobu   o   vydanie   nehnuteľných   vecí   podľa   Zákona   č. 161/2005   Z.   z. o navrátení   vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam a prechode   vlastníctva   k   niektorým   nehnuteľnostiam (ďalej v texte v príslušnom gramatickom tvare aj ako „Zákon č. 162/2005 Z. z.“). Predmetnú žalobu Okresný súd v Leviciach   zaevidoval   dňom   17. 07. 2006   pod   číslom   9 C/138/2006.   Okresný   súd v Leviciach   Rozsudkom   sp.   zn.   9 C/138/2006-369   zo   dňa   12. 09. 2007   vyhovel   návrhu žalobcu,   t.   j.   Okresný   súd   Levice   vyhlásil   v   označenej   veci   rozsudok   s   nasledovným výrokom:

„Odporca je povinný vydať a navrátiť navrhovateľovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným vo vložke č. 47 k. ú. T. parc. č. 851 les o výmere 242 jutier 498 štvorcových siah, ktoré sú vedené na liste vlastníctva 862 k. ú. T. parc. č. 3472/3 lesné pozemky o výmere 3 800 m2, parc. č. 3475/1 lesné pozemky o výmere 5 350 m2, parc. č. 3477/2 lesné pozemky o výmere 4 050 m2, a parc. č. 3 479/3 lesné pozemky o výmere 180 862 m2 do troch dní. (výrok č. 1)

V   časti   o   vydanie   dokumentácie,   ktorá   k   nim   prislúcha,   sa   návrh vylučuje na samostatné konanie (výrok č. 2)...

Krajský súd v Nitre dňom 09. 10. 2008 vyhlásil Rozsudok sp. zn. 9 Co/232/2007-792, ktorým Rozsudok zo dňa 12. 09. 2007 potvrdil v celom rozsahu. V označených konaniach sťažovateľ uplatnil a odôvodnil nasledovné námietky:

námietka preklúzie práva žalobcu;

námietka nedoručenia kvalifikovanej, zrozumiteľnej a určitej výzvy v zmysle Zákona č. 161/2005 Z. z.;

námietka   nepreukázania   skutočností   (podmienok)   požadovaných   zákonom č. 161/2005 Z. z. v lehote k tomu určenej, t. j. do 30. 04. 2006, najmä žalobca nepreukázal, že je oprávnenou osobou; dôvod navrátenia vlastníctva podľa § 3 cit. zákona a pod.;námietka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie;

námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie;

námietka absencie rozhodného obdobia.

Okresný   súd   v   Leviciach   a   Krajský   súd   v   Nitre   vysporiadali sa   so vznesenými námietkami spôsobom, ktorým porušili základné práva sťažovateľa.»

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   namietaný   rozsudok   okresného   súdu   a rozsudok krajského súdu porušuje jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa   čl. 36   ods.   1   listiny   a právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Porušenie   svojich   práv   vidí   v tom,   že   namietané   rozsudky   okresného   súdu a krajského súdu neobsahovali riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie a okresný súd a krajský súd nesprávne interpretovali použité právne predpisy. Porušenie svojho práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny vidí sťažovateľ v tom,   že sťažovateľ   nemal   v konaní   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom   rovnakú možnosť   hájiť   svoje   záujmy.   Porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny vidí sťažovateľ v tom, že okresný súd 12. septembra   2009   konal   v jeho   neprítomnosti   aj   napriek   tomu,   že   právna   zástupkyňa sťažovateľa ospravedlnila svoju neúčasť z dôvodu práceneschopnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „Práva sťažovateľa: L., štátny podnik podľa Čl. 46 ods. 1, Čl. 47 ods. 3 a Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa Článku 6 bod 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - Oznámenie č. 209/1992 Zb. a podľa Čl. 36 ods. 1, Čl. 37 ods. 3 a Čl. 38 ods. 2 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných   práv   a   slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky konaním a rozhodnutiami Okresného súdu v Leviciach a Krajského súdu v Nitre pod č. k. 9 C/138/2006 a č. k. 9 Co/232/2007 boli porušené. Rozsudok Okresného súdu v Leviciach sp. zn. 9 C/138/2006-369 zo dňa 12. 09. 2007 a Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co/232/2007-792 zo dňa 09. 10. 2008 ruší sa a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu v Leviciach.

Sťažovateľ uplatňuje si náhradu trov konania s tým spojenú.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 9 C/138/2006-369 z 12. septembra 2007, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd   (III.   ÚS   5/05). Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v odvolacom konaní. V tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

O zjavnej   neopodstatnenosti   možno   hovoriť   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred   orgánom verejnej moci vznikne procesná   situácia   alebo procesný   stav,   ktoré vylučujú, aby tento orgán   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05).

Ako vyplýva zo sťažnosti, k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 37 ods. 3 listiny a práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 38 ods. 2 listiny rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co/232/2007-792 z 9. októbra 2008 malo dôjsť tým, že podľa názoru sťažovateľa právo   žalobcu   bolo   prekludované,   sťažovateľovi   nebola   doručená   kvalifikovaná, zrozumiteľná   a určitá   výzva   v zmysle   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   o navrátení   vlastníctva k nehnuteľným   veciam   cirkvám   a náboženským   spoločnostiam   a prechode   vlastníctva k niektorým   nehnuteľnostiam   (ďalej   len   „zákon   č.   161/2005“),   žalobca   nepreukázal skutočnosti (podmienky) požadované zákonom č. 161/2005 Z. z. v zákonnej lehote, najmä nepreukázal dôvod navrátenia vlastníctva podľa § 3 zákona č. 161/2005 Z. z. (reštitučný dôvod), nepreukázal status oprávnenej osoby. Návrh žalobcu trpel aj nedostatkom pasívnej procesnej   legitimácie,   sťažovateľ   nepreukázal tzv.   rozhodné   obdobie.   Sťažovateľ   ďalej namieta,   že   sa   na   okresnom   súde   12.   septembra   2007   konalo   pojednávanie   v   jeho neprítomnosti aj napriek tomu, že on svoju neúčasť ospravedlnil a požiadal o odročenie pojednávania, čím bolo porušené jeho základné právo na prejednanie veci v prítomnosti účastníka konania. Tým bolo sťažovateľovi znemožnené, aby predložil, resp. označil ďalšie dôkazy.

K otázke   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom   krajský   súd   v rozsudku č. k. 9 Co/232/2007-792 z 9. októbra 2008 okrem iného uvádza:

„Odvolací   súd   sa   najprv   vysporiadal so skutočnosťou   tvrdenou   odporcom, že postupom súdu prvého stupňa mu došlo k odňatiu práva konať pred súdom. Odporca namietal, že súd prvého stupňa vo veci konal a rozhodol dňa 12. 9. 2007 napriek jeho riadnemu   ospravedlneniu   z   neúčasti   na   tomto   pojednávaní   a   žiadosti o odročenie pojednávania.   Právna   zástupkyňa   odporcu   oznámila   súdu   prvého   stupňa, že na pojednávanie nariadené na deň 12. 9. 2007 o 9.30 hod. sa nemôže dostaviť z dôvodu jej dočasnej práceneschopnosti a žiada z tohto dôvodu o odročenie tohto pojednávania. Právna   zástupkyňa   odporcu   však   dôležitý   dôvod   pre   odročenie   pojednávania, a to predloženie dokladu o práceneschopnosti súdu prvého stupňa nepredložila a neučinila tak   doposiaľ.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   súd   prvého   stupňa   mohol   postupovať v súlade   s   ust.   §   101   ods.   2   OSP,   konať   v   neprítomnosti   právnej   zástupkyne   odporcu a takýmto postupom nedošlo k odňatiu možnosti odporcu konať pred súdom...“

Sťažovateľ namietal aktívnu legitimáciu navrhovateľa a v pôvodnom konaní s touto otázkou sa krajský súd v rozsudku vysporiadal takto:

„V prejednávanej veci sa navrhovateľ pôvodne označený ako R. domáhal vydania navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam, zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 47 kat. úz. T., parc. č. 1851 les o výmere 242 jutier 498 štvorcových siah, ktoré súd vedené na LV č. 862 kat. úz. T. parcely č. 3472/3 lesné pozemky o výmere 3800 m2, parcely č. 3475/1 lesné pozemky o výmere 5 350 m2, parcely č. 3477/2 lesné pozemky o výmere 4 050 m2 a parcely č. 3479/3 lesné pozemky o výmere 180 862 m2 spolu s k nim prislúchajúcou dokumentáciou   podľa   § 5 ods. 3 zákona   č. 161/2005   Z. z.   o   navrátení   vlastníctva k nehnuteľným   veciam   cirkvám,   náboženským   spoločnostiam   alebo   prechode   vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej podľa zákona). Navrhovateľ podľa § 5 ods. 1 zákona doručil   dňa 18.   7.   2005 odporcovi   ako   povinnej   osobe   písomnú   výzvu   na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, špecifikovaných a zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 47 a   v   identifikácii   parciel   č. 194/2004 zo   dňa 1.   6.   2004 a výpisu   z   LV   č. 862, ktorá identifikácia bola neskôr povinnej osobe i doručená. Navrhovateľ vo výzve uviedol, že ako cirkevná   právnická   osoba   je   registrovaná   na Ministerstve   kultúry SR a   podľa medzinárodnej   dohody   Modus   vivendy,   uzavretej   medzi   Svätou   stolicou   a ČSR zo   dňa 2. februára 1928, základnej   zmluvy   medzi   Svätou   stolicou   a Slovenskou   republikou, uzatvorenou dňa 24. novembra 2000 a vnútorných predpisov rímskokatolíckej cirkvi, najmä Apoštolských konštitúcií „Ad ecelesiastici regiminis incrementum“ zo dňa 2. septembra 1937, „Qui   Divino“   a   „Praescriptionum   sacrosancti“   zo   dňa 30. decembra 1977, je zákonným nástupcom všetkých nehnuteľností vecí na jej území, od roku 1918 tvorili časť Československej   republiky   a   v   súčasnosti   sa   nachádzajú   v Slovenskej   republike a sú zapísané   v   pozemkových   knihách   na   zahraničné   právnické   osoby.   Je   právnym nástupcom   po   zaniknutých   alebo   zrušených   cirkevných   organizáciách   rímskokatolíckej cirkvi v zmysle   uznesenia   Konferencie   biskupov   Slovenska   zo   dňa 14. septembra 1995, prijatého v súlade s vnútornými predpismi rímskokatolíckej cirkvi. Vo výzve sa uvádza, že nehnuteľnosti   z   pozemnoknižnej   vložky č.   47 prešli   do   vlastníctva   štátu,   postupom uvedeným   podľa   § 3 ods. 1 písm.   c)   zákona   (odňatím   bez   náhrady   v   zmysle   zákona č. 142/1947   Zb. o   revízii   prvej   pozemkovej   reformy,   čo   osvedčuje   zápis   z   pripojenej pozemnoknižnej vložky č. 47, ktorá je verejnou listinou. Prílohou výzvy bola pozemnoknižná vložka č.   47, identifikácie   parciel,   LV č.   862, potvrdenie   subjektivity   a   potvrdenie o pridelení IČA navrhovateľa.   Keďže   odporca   ako   povinná   osoba   nevyhovel   písomnej výzve, navrhovateľ ako oprávnená osoba si uplatnil svoj nárok v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy (17. 7. 2006) na súde.

Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je v zmysle zákona č. 308/1991 Zb. o slobode   náboženskej   viery   a   postavení   cirkví   a   náboženských   spoločností,   v   znení neskorších predpisov, štátom registrovaná cirkev...

Z   potvrdenia   o   právnej   subjektivite   a   štatutárnych   zástupcoch,   vydaného   dňa 1. 4. 2008 Ministerstvom kultúry SR, cirkevného odboru, vyplýva, že došlo k zmene názvu R. na R., T.   R. na základe konštitúcie Slovachiae sacrorum antistipes zo dňa 14. februára 2008 má právnu kontinuitu po B., ktorá bola zriadená apoštolskou konštitúciou Qui divino, pápeža Pavla VI. zo dňa 30. decembra 1977 ako T. a premenovaná dekrétom Kongregácie pre biskupov z 1. marca 2005 na B....

Pokiaľ ide o právne nástupníctvo rímskokatolíckej cirkvi k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 47 na zahraničné právne subjekty, v danom prípade na Arcibiskupstvo Ostrihomské (Čd 501/1948) a Ostrihomskú kapitolu (Čd 502/48), ktoré sa nachádzajú   na   území   SR,   a   ktoré   odporca   namietal,   odvolací   súd   uvádza, že z pozemnoknižnej   vložky   č.   47   je   zrejmé,   že   vlastníkom   tejto   nehnuteľnosti   nebol navrhovateľ, ale bolo ním Ostrihomské arcibiskupstvo, teda cirkev, nachádzajúca sa mimo územia   SR.   Cirkevný   majetok   bol   upravovaný   osobitne   a   nebol   riešený   po   vzniku Československej republiky orgánmi štátu, ale orgánmi cirkvi. Podľa zmluvy Modus vivendy, uzatvorenej   medzi   Československou   republikou   a   Svätou   stolicou,   uzavretou   dňa 17. 12. 1927,   ktorá   nadobudla   platnosť 2. 2. 1929 a   ďalšími   cirkevnými   konštitúciami Praescriptonium sacrocanti a Qui divino, bola zriadená samostatná slovenská provincia. Svätá stolica v súlade so zmluvou Modus vivendy rozhodla bez akýchkoľvek pochybností, že nehnuteľný a hnuteľný majetok na území Československej republiky, patriaci pôvodne Ostrihomskej arcidiecéze, pripadá Trnavskej apoštolskej administratúre, ktorá mala sídlo v Trnave, teda na území Československej republiky. Vláda československej republiky toto rozhodnutie   uznala   pri   rešpektovaní   vnútorných   predpisov   rímskokatolíckej   cirkvi... Svätá stolica   teda   územne   zladila   hranice   diecéz   so   štátnymi   hranicami   a   neponechala diecézam zo sídla mimo územia Československej republiky žiadnu časť nehnuteľného alebo hnuteľného majetku nachádzajúceho sa na území Československa. V čl. II. Modus vivendy, odvolaním   sa na čl. I, je   teda zrejmá dohoda medzi vládou Československej   republiky a Svätou stolicou, že cirkevné majetky hnuteľné a nehnuteľné sa prenechajú partikulárnym cirkvám so sídlom na území Československej republiky a Svätá stolica túto dohodu plne akceptovala...   Vzhľadom   na   všetky   dostupné   právne   normy,   dokumenty,   je   nesporné, že Rímskokatolícka   cirkev   so   sídlom   na   Slovensku,   na   základe   právneho   nástupníctva je vlastníkom   všetkých   nehnuteľností,   pôvodne   zapísaných   v   pozemkových   knihách na zahraničné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú arcidiecézu. Vlastnícke právo však k uvedeným   nehnuteľnostiam   nemohla   vykonávať,   lebo   na   tieto   pozemky   bola   štátom uvalená dočasná správa a následne ich štát odňal cirkvi niektorým zo spôsobov uvedených v § 3 zákona č. 161/2005 Z. z...

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   odvolací súd nemal   pochybností   o   tom,   že navrhovateľka je osobou s právnou subjektivitou a oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z.“

Pokiaľ   ide   o vznesenú   námietku,   že   navrhovateľ   v pôvodnom   konaní   nedoručil kvalifikovanú výzvu, s touto otázkou sa krajský súd v rozsudku vysporiadal takto:„Odvolací súd sa zaoberal námietkami odporcu o neurčitosti neperfektností výzvy na uplatnenie práva podľa zákona č. 161/2005 Z. z., keď tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal skutočnosti podľa § 3, nepreukázal dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c) a nepreukázal rozhodné obdobie, v zákonom stanovenej lehote, čím jeho právo zaniklo. Odvolací súd nepovažuje námietky odporcu za dôvodné, a uvádza k nim nasledovné:

Zákon č. 161/2005 Z. z. v § 5 vymedzuje náležitosti výzvy po formálnej stránke, keď stanovuje povinnosť uplatniť oprávnenou osobou písomnou výzvou svoj nárok voči povinnej osobe do 30. 4. 2006, ak preukáže v tejto lehote skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote, právo zaniká. Podľa názoru odvolacieho súdu, požiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, ktorú je potrebné doručiť povinnej osobe do 30. 4. 2006, je len podmienkou vzniku nároku na vydanie nehnuteľnosti, ktorou sa tento nárok zakladá. Pokiaľ by sa uvedené ustanovenie § 5 ods. 1 a náležitosti písomnej výzvy vykladali tak, ako to tvrdí odporca, bolo by to v rozpore s účelom reštitučného zákona.

Z písomnej výzvy navrhovateľa zo dňa 8. 7. 2005, doručenej odporcovi 18. 7. 2005, jednoznačne vyplýva, že sa domáha vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam, nachádzajúcich sa v kat. úz. T., ktoré špecifikoval v prílohe k tejto výzve, podľa ich zápisu v pozemnoknižnej   vložke   č.   47,   pričom   označil   identifikáciu   parciel   č. 194/2004 zo   dňa 1. 6. 2004, ako aj výpisom z LV č. 862. Z identifikácie týchto parciel vyplýva, že sa jedná o nehnuteľnosti   pôvodne   vedené   v   pozemnoknižnej   vložke   č.   47   kat. úz. T.,   vytvorené z parciel č. 1849, 1851 a v súčasnej dobe zapísané v registri „CKN“ ako parcela č. 3472/3 lesné porasty o výmere 3800 m2, parcela č. 3475/1 lesné porasty o výmere 5 350 m2, parcela č. 3477/2   lesné   porasty   o   výmere   4   050   m2 a parcela   č.   3479/3   lesné   porasty o výmere   18   hektárov   0862   m2,   vedené   na   vlastníka   Slovenská   republika,   L.,   š.   p. Navrhovateľ pri podávaní výzvy vychádzal zo zápisov pozemnoknižnej vložky č. 47 v kat. úz. T., pričom posledný zápis bol vykonaný 31. 3. 1955, na základe ktorého bolo zavkladované vlastnícke právo v prospech Československého štátu - štátny majetok, národný podnik Ž. (prídelová listina Čd 205/1955), ktorú doručil odporcovi listom zo dňa 5. 4. 2006, teda v zákonom stanovenej lehote, teda do 30. 4. 2006.“

Pokiaľ ide o námietku absencie rozhodného obdobia vznesenú sťažovateľom, s touto sa krajský súd vysporiadal takto, keď uviedol:

„Z   pozemnoknižnej   vložky   č.   47   pre   kat.   úz.   T.   vyplýva,   že   ako   vlastník   týchto nehnuteľností bolo vedené Ostrihomské arcibiskupstvo, ktoré je zapísané pod poradovým číslom 16. Pod poradovým číslom 36. sa nachádza zápis podľa Čd 501,502/1948, z ktorého vyplýva, že podľa návrhu povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 25. júla 1948 sa poznamenáva, že pozemnoknižné teleso pod poradovým číslom 2916 až 2920 povereníctvo pôdohospodárstva zamýšľa prevziať, a že je predmetom revízie podľa zákona   č.   142/1947   Zb.   (v   znení   zákona   č.   44/1948   Zb.).   Pod   poradovým   číslom   37. sa nachádza zápis zo dňa 31. 3. 1955 podľa Čd 205, v zmysle ktorého podľa prídelovej listiny ONV v Ž. zo dňa 30. 3. 1955 sa vkladá vlastnícke právo pre Československý štát - Štátny majetok, národný podnik Ž.

Vychádzajúc   zo   všetkých   skutočností   a   dôkazov   vykonaných   pred   súdom   prvého stupňa, ako i v odvolacom konaní, odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ výzvou zo dňa   8.   júla 2005,   doplnenou   podaním zo dňa   5.   4.   2006 uplatnil   svoje   právo včas, v zákonom stanovenej lehote do 30. 4. 2006, a preto jeho nárok nie je možné považovať za prekludovaný. Písomná výzva, doručená povinnej osobe v zákonom stanovenej lehote do 30.   4.   2006   bola   podmienkou   uplatnenia   práva   a   vzniku   nároku   na   vydanie   veci. Táto podmienka bola v konaní bezpochybne preukázaná. Nebol sporný ani predmet, ktorého sa navrhovateľ domáhal, vydania navrátenia vlastníctva, keď sa jednalo o nehnuteľnosti, pôvodne zapísané v kat. úz. T., v pozemnoknižnej vložke č. 47 a v súčasnej dobe vedené na LV Správy katastra v L. č. 862 kat. úz. T. Navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote uviedol dôvod, podľa ktorého si uplatňuje svoj reštitučný nárok. V písomnej výzve označil ako dôvod   navrátenia vlastníctva   § 3   ods.   1   písm.   c),   keď k odňatiu   vlastníctva došlo postupom   podľa   zákona   č.   142/1947   Zb.   o   revízii   prvej   pozemkovej   reformy.   Táto skutočnosť vyplynula i z pripojenej pozemnoknižnej vložky č. 47 kat. úz. T., ktorá bola pripojená k písomnej výzve. Na záver odvolací súd k samotnej výzve na uplatnenie nároku uvádza,   že   túto   nie   je   možné   posudzovať   absolútne   striktne,   pretože   takéto   posúdenie by bolo v rozpore s cieľom a účelom reštitučných zákonov.“

Podobne   aj   na   vznesenú   námietku   nedostatku   pasívnej   legitimácie   krajský   súd predostrel odpoveď, keď uviedol:

„Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku odporcu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Samotný zákon č. 161/2005 Z. z. v § 4 ods. 1 definuje povinnú osobu ako právnickú   osobu,   ktorá   ku   dňu   účinnosti   tohto   zákona   spravuje   nehnuteľné   veci vo vlastníctve   Slovenskej   republiky,   obce   alebo   nehnuteľnú   vec   drží.   Z   výkladu   tohto ustanovenia vyplýva, že povinnou osobou nie je Slovenská republika, ale právnická osoba, ktorá vlastníctvo Slovenskej republiky spravuje alebo drží. V danom prípade bolo nesporné, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto reštitučného konania spravuje odporca, ktorý je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia.   Výklad   príslušných   ustanovení   zákona   č. 161/2005   Z.   z.   o navrátení vlastníctva   k nehnuteľným   veciam   cirkvám   a náboženským   spoločnostiam   a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   preto   preskúmal   dôvody   sťažnosti   v naznačenom   smere   a zistil, že rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 9   Co/232/2007-792   z 9.   októbra   2008 spĺňa   všetky zákonné   náležitosti,   zrozumiteľne   a jasne   dáva   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené v odvolaní sťažovateľom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku č. k. 9 Co/232/2007-792   z 9.   októbra   2008   riadne   a ústavne   konformným   spôsobom vysporiadal   so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. K tomuto záveru dospel ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým namietaným skutočnostiam.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa ústavný   súd   pripomína,   že   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný   súd   nepovažuje   preto   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu č. k. 9 Co/232/2007-792   z 9.   októbra   2008   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.   udržateľné   do   tej   miery,   aby   malo za následok   porušenie   označených   ústavnoprocesných   práv   sťažovateľa.   Samotná skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s rozhodnutím   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co/232/2007-792 z 9. októbra 2008 nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti. Samotný sťažovateľ neuviedol, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu týchto práv a základných slobôd.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo   na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal   porušenie   svojich   základných   práv rozsudkom   krajského   súdu č. k. 9 Co/232/2007-792 z 9. októbra 2008, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2009