znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 142/07-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   P.,   B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš v súvislosti s neprijatím jej podaní urobených elektronickými prostriedkami a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B., a. s.,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2006 (doplnená 25. januára 2007) doručená sťažnosť B., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   P.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len   „okresný   súd“)   v súvislosti   s neprijatím   jej   podaní   urobených   elektronickými prostriedkami a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom.

Sťažovateľka uviedla, že 31. marca 2006 podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu   okresnému   súdu   žaloby   na   vydanie   platobných   rozkazov.   Keďže   podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) možno podanie urobiť   aj elektronickými   prostriedkami,   pričom   musí   byť   podpísané   zaručeným elektronickým   podpisom   podľa   osobitného   zákona,   teda   zákona   č.   215/2002   Z.   z. o elektronickom   podpise   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o elektronickom   podpise“),   sťažovateľka   podala   podanie takouto formou.

Sťažovateľka uviedla, že spolu s podaním a jeho prílohami doručila okresnému súdu aj „Sprievodný list k návrhu“, v ktorom informovala okresný súd o tom, že jej podanie je obsiahnuté   na   DVD   nosiči.   Na   podanie   sťažovateľky   reagoval   okresný   súd   listom z 5. apríla 2006, v ktorom   uviedol, že „nemá k dispozícii elektronickú podateľňu a teda nie sú splnené podmienky osobitného zákona na prijímanie podania elektronickou formou, prostredníctvom   zaručeného   elektronického   podpisu   podľa   osobitných   predpisov“. Z uvedeného dôvodu okresný súd list sťažovateľky neposúdil ako podanie, a preto jej DVD nosič vrátil.

Na   oznámenie   okresného   súdu   reagovala   sťažovateľka   listom   z 26.   apríla   2006, v ktorom uviedla, že je jej zrejmé, že „Sprievodný list k návrhu“ nie je podaním, ale len sprievodným   listom   k návrhom   na   vydanie   platobných   rozkazov,   a   že   samotné   návrhy sú zaznamenané   v elektronickej   podobe   na   DVD   nosiči.   Sťažovateľka   v liste   zároveň poukázala na to, že podanie bolo urobené v súlade s ustanovením § 42 ods. 1 OSP a bolo aj riadne   okresnému   súdu   doručené,   pričom   deň   doručenia   je potrebné   v súlade s ustanovením § 82 ods. 1 OSP považovať za deň začatia konania. V liste sťažovateľka argumentovala   aj   ustanovením   §   132   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, ktoré ustanovuje: „Pri   prijímaní   podaní   urobených   elektronickými   prostriedkami   podpísaných   zaručeným elektronickým podpisom sa postupuje podľa osobitných predpisov. Takto prijaté podania sa odovzdávajú podateľni na ďalší postup podľa § 129“. Sťažovateľka zároveň dodala, že podanie   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom podľa   osobitného   zákona   je   možné   urobiť   už   od   1.   mája   2002,   pričom   nemôže   niesť zodpovednosť za to, že okresný súd nemá vytvorené podmienky na prijímanie takýchto podaní.

Okrem uvedeného sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že požiadala Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   o zaujatie stanoviska   k   vzniknutej   situácii,   ale   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu z ministerstva spravodlivosti nedostala žiadnu odpoveď.

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že 19. októbra 2006 podala okresnému súdu nové podanie (z 11. októbra 2006), a to tým istým spôsobom ako v prvom prípade, teda zaslala okresnému   súdu   sprievodný   list   a DVD   nosič.   V sprievodnom   liste   uviedla,   že   návrhy na vydanie   platobných   rozkazov   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   spolu s prílohami sú zaznamenané na DVD nosiči. V tejto súvislosti sťažovateľka poznamenala, že   v tomto   prípade   išlo   o totožné   návrhy,   ako   to   bolo   v prechádzajúcom   prípade. Avšak aj po podaní týchto návrhov zaznamenaných v elektronickej podobe na DVD nosiči jej   okresný   súd   listom   z 31.   októbra   2006   oznámil,   že   jej   podanie   z 11.   októbra   2006 nemôže prijať, a to z rovnakých dôvodov, ako to bolo v prípade skoršieho podania.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   okresný   súd   a   ministerstvo   spravodlivosti si nesprávne vykladajú ustanovenie § 6 ods. 1 vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č. 542/2002 Z. z. o spôsobe a postupe používania elektronického podpisu v obchodnom a administratívnom styku, keď tvrdia, že predmetné ustanovenie dáva orgánu verejnej moci alebo orgánu verejnej správy na výber, či bude alebo nebude využívať elektronický podpis. V tejto   súvislosti   argumentovala   aj   tým,   že   súdy   musia   byť   primerane   technicky a personálne vybavené na prijímanie podaní, pričom všetky formy podania (t. j. písomné podanie,   ústne   do   zápisnice   a   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným elektronickým podpisom) sú rovnocenné.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   dodržala   zákonom   stanovený   postup   a   podanie urobila   v súlade   s   citovaným   zákonom,   a   to   elektronickými   prostriedkami   a   podpísané zaručeným elektronickým podpisom; splnila teda všetky zákonné požiadavky, a napriek tomu nebolo jej podanie okresným súdom prijaté, čím došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v súvislosti s neprijatím podaní z 11. októbra 2006 – žalobných návrhov sťažovateľky ako navrhovateľky proti žalovaným uvedeným v sťažnosti, zároveň aby vyslovil, že tieto podania urobené elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom boli urobené zákonom ustanoveným spôsobom, a preto prikázal okresnému súdu, aby na základe týchto návrhov konal. Okrem toho sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk za každé jednotlivé porušenie práv v súvislosti s jednotlivými návrhmi na začatie konania proti jednotlivým žalovaným, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Preskúmaním obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že prvé podanie v danej   veci   sťažovateľka   urobila 31. marca 2006. Na podanie sťažovateľky   odpovedal okresný súd listom z 5. apríla 2006, v ktorom uviedol, že nemá k dispozícii elektronickú podateľňu   pre   prijímanie   podaní   v elektronickej   podobe,   a preto   jej   podanie   vrátil. Na oznámenie okresného súdu sťažovateľka reagovala listom z 26. apríla 2006, v ktorom uviedla,   že   trvá   na   tom,   že   podanie   doručené   okresnému   súdu   31.   marca   2006   bolo uskutočnené   v súlade   so   zákonom   o elektronickom   podpise.   Dňa   19.   októbra   2006 sťažovateľka opäť doručila okresnému súdu rovnaké podanie týkajúce sa totožných vecí, pretože   sa   domnievala,   že okresný   súd   predtým   prezentované   nedostatky   pri   prijímaní podaní v elektronickej podobe na DVD nosiči odstránil. Listom z 31. októbra 2006 okresný súd však sťažovateľke oznámil, že z dôvodov skôr uvedených nemôže jej podanie prijať.

Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 22/02 uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.

V tejto súvislosti   ústavný súd   pripomína, že včasnosť podania ústavnej   sťažnosti posudzoval   od   okamihu,   keď   sa   sťažovateľka   prvýkrát   dozvedela   o odmietnutí   prijatia jej podania zo strany okresného súdu, ktorý jej túto skutočnosť oznámil listom z 5. apríla 2006. Je nepochybné, že o tom musela mať vedomosť už 26. apríla 2006, keď reagovala na list okresného súdu z 5. apríla 2006. Nemožno akceptovať názor sťažovateľky, ktorá lehotu   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   počítala   odo   dňa,   keď   jej   okresný   súd   listom z 31. októbra 2006 opakovane oznámil, že ani jej ďalšie podanie (doručené mu 19. októbra 2006) týkajúce sa tej istej veci nemôže prijať.

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uvedeným   postupom   okresného   súdu   sťažovateľka   namietala   v sťažnosti z 13. decembra 2006, doručenej ústavnému súdu 14. decembra 2006, teda po lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti. Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum, keď sa sťažovateľka prvýkrát dozvedela   o neprijatí svojho podania zo strany okresného súdu   (o   tejto skutočnosti   musela mať vedomosť   už 26. apríla 2006),   ako   aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (14. decembra 2006), ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06, III. ÚS 187/06). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa žiadosťou sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007