znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 142/03-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. augusta 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a Ľubomíra   Dobríka   prerokoval sťažnosť P. P.,   K., zastúpeného advokátom   JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 715/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 715/00   p o r u š i l základné právo P. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   715/00 p r i k a z u j e   vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť mu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia P. P. vo výške 13 194 Sk (slovom trinásťtisícstodeväťdesiatštyri slovenských korún) advokátovi JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti P. P.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III.   ÚS   142/03-10   z 18.   júna   2003   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   P.   P.,   K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 715/00, ktorá bola ústavnému súdu doručená 16. apríla 2003.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 21. augusta 2000 okresnému súdu   žalobu   o   zaplatenie   sumy   111   585   Sk   s príslušenstvom.   Vec   je   vedená   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   14   C   715/00.   Sťažovateľ   vo   veci   podal   sťažnosť   na prieťahy v konaní v zmysle zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, k náprave však nedošlo a vo veci nie je ešte doteraz okresným súdom rozhodnuté. Okresný súd listom č. Spr. 2326/03 z 19. februára 2003 prieťahy v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 715/00 uznal a samotnú sťažnosť považuje za dôvodnú. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   v konaní   dochádza   k zbytočným   prieťahom a k porušeniu jeho základného práva zaručeného ústavou.

Sťažovateľ uviedol,   že okresný   súd   ho 4.   marca   2002   vyzval na doplnenie dôkazov, čo splnil 11. marca 2002, avšak okresný súd za obdobie dlhšie ako jeden rok nevykonal žiadny efektívny úkon. Dňa 12. februára 2003 sa u predsedu okresného súdu   sťažoval   na   prieťahy   v konaní.   Z odpovede   na   sťažnosť   vyplýva,   že   jeho sťažnosť   bola   považovaná   za   dôvodnú.   Dňa   19.   marca   2003   sa   vo   veci   konalo nemeritórne pojednávanie. Dňa 30. apríla 2003 sa vo veci opäť konalo pojednávanie, na   ktorom   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   opätovné   doplnenie   dôkazov. Sťažovateľ túto výzvu obratom splnil. Ostatné pojednávanie vo veci sa konalo 21. mája 2003.

Podľa názoru sťažovateľa možno konštatovať, že od podania žaloby 21. augusta 2000 až po uskutočnenie prvého pojednávania 4. marca 2002 okresný súd konal málo efektívne a od tohto dátumu do 19. marca 2003 nekonal vôbec. Z uvedených dôvodov považuje svoju sťažnosť za dôvodnú. Zároveň navrhol, aby ústavný súd upustil od ústneho prejednania veci. Sťažovateľ k návrhu priložil odpoveď predsedu okresného súdu z 19. februára 2003, z ktorej vyplýva, že jeho sťažnosť považuje za dôvodnú.

V závere svojej   sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyniesol   nález, v ktorom by rozhodol, že:

„Okresný súd Košice I. porušil v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 715/00 právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a porušil tým čl. 48 ods. 2 Ústavy.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   primerané   zadosťučinenie   vo   výške 5.000,- Sk, ktoré je povinný zaplatiť odporca do 30 dní od vydania nálezu do rúk sťažovateľa.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v celkovej výške 8 796 Sk za dva úkony právnej pomoci podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

V rámci prípravy pojednávania sa na základe výzvy ústavného súdu k prijatej sťažnosti písomne vyjadril predseda okresného súdu. V liste č. Spr 2326/03 z 18. júla 2003   uviedol,   že   „vo   veci   od   4.   3.   2002   nie   sú   plynule   vykonávané   úkony   a že sťažnosť považuje za dôvodnú.

Z vecnej stránky sa sťažnosť P. P. javí ako dôvodná. K prieťahom v konaní došlo   aj   v dôsledku   správania   sa   účastníkov.   Sťažovateľ  ...   si   nesplnil   s podaním návrhu poplatkovú povinnosť (výzva zo dňa 7. 9. 2000), nepripojil k návrhu žiaden listinný   dôkaz   (prípis   zo   dňa   31.   1.   2002   adresovaný   Mestu   Košice   o zaslanie všeobecne   záväzného   nariadenia   č.   5/1992   Mestského   zastupiteľstva   Košice), pojednávanie konané dňa 4. 3. 2002 bolo odročené za účelom upresnenia žalobného nároku a za účelom doručenia platných cenníkov. Pojednávania dňa 19. 3. 2003 sa bez predchádzajúceho ospravedlnenia nezúčastnili žalobca i žalovaný. Na pojednávaní dňa 30.   4.   2003   žalobca   rozšíril   žalobný nárok.   Pojednávanie bolo odročené   z dôvodu ďalšieho upresnenia nároku a za účelom predloženia listinných dôkazov (objednávky č.   1032/95   MÚ   MČ   KE   Ťahanovce   a fotodokumentácie   o technickom   stave odtiahnutého vozidla.

Prieťahy v konaní boli čiastočne spôsobené aj objektívnymi skutočnosťami zo strany súdu, a to nadmerným zaťažením senátu 14 C a 10 C, v ktorých vybavujúca sudkyňa koná“.

V závere   predseda   okresného   súdu   súhlasil   s upustením   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, pretože od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh konania:

Sťažovateľ   23.   augusta   2000   podal   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie platobného rozkazu o zaplatenie istiny 111 585,60 Sk s príslušenstvom. Ako prílohy predložil rozsudok okresného súdu sp. zn. 17 C 536/96 (č. l. 3 - 4) a výzvu odporcovi (č. l. 5).

Dňa 6. septembra 2000 dala zákonná sudkyňa písomný pokyn na doručenie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, ktorá bola expedovaná v ten istý deň.

Dňa 7. septembra 2000 bola protistrane zaslaná výzva na vyjadrenie. Odporca odpovedal 13. septembra 2000.

Dňa 20. septembra 2000 bol uhradený súdny poplatok.V období od 20. septembra 2000 do 8. februára 2001 nebol vo veci vykonaný žiadny úkon.

Dňa 14. novembra 2001 bola navrhovateľovi (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľovi) zaslaná výzva na vyjadrenie sa k stanovisku odporcu z 13. septembra 2000. Navrhovateľ sa vyjadril 21. decembra 2001.

Dňa   22.   januára   2002   bol   daný   pokyn   kancelárii   pripojiť   spis   sp.   zn. 17 C 536/96 (č. l. 13).

Dňa 31. januára 2002 bol vytýčený termín pojednávania vo veci na 4. marec 2002   (č.   l.   14)   a súčasne   bolo   vyžiadané   aj   všeobecne   záväzné   nariadenie   mesta Košice č. 5/1992, ktoré bolo predložené 7. februára 2002.

Dňa 4. marca 2002 sa vo veci konalo pojednávanie za účasti navrhovateľa aj odporcu. Navrhovateľ vo veci žiada aj ďalšiu sumu, o ktorú chce upresniť žalobný návrh, a to do 3 dní. Z toho dôvodu žiada odročiť pojednávanie. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 12. marca 2002 navrhovateľ doručil doklady (č. l. 27 a nasl.).Dňa 18. februára 2003 bol vytýčený termín pojednávania na 19. marec 2003.Dňa 19. februára 2003 podpredseda okresného súdu vyzval zákonnú sudkyňu na vyjadrenie k prieťahom (č. l. 41).

Na č. l. 42 spisu sa nachádza sťažnosť žalobcu na prieťahy v konaní.Podľa úradného záznamu (č. l. 45) z 18. marca 2003 odporca je v čase konania pojednávania na služobnej ceste mimo Košíc.

Dňa 19. marca 2003 sa konalo pojednávanie bez účasti navrhovateľa a odporcu, ktoré bolo odročené na 30. apríl 2003.

Dňa 30. apríla 2003 sa konalo pojednávanie za účasti navrhovateľa a odporcu. Okresný súd pripustil zmenu návrhu s tým, že navrhovateľ v lehote 3 dní predloží objednávku Mestského úradu mestskej časti Košice - Ťahanovce (ďalej len „mestský úrad“) č. 1032/95 spolu s fotodokumentáciou o stave motorového vozidla zn. BMW. Pojednávanie bolo odročené na 21. máj 2003.

Dňa 13. mája 2003 doložil navrhovateľ ďalšie podklady spolu so zmenou petitu žaloby.

Dňa 21. mája 2003 sa konalo pojednávanie, ktorého sa zúčastnil navrhovateľ aj odporca. Okresný súd pripustil zmenu žaloby a odročil pojednávanie na neurčito.

Dňa 29. mája 2003 navrhovateľ doložil ďalšie doklady.Dňa 27. júna 2003 dala zákonná sudkyňa pokyn zaslať doklady žalovanému na vedomie.   Pokyn   bol   vypravený   30.   júna   2003.   K veci   je   pripojený   spis   sp.   zn. 17 C 536/96.

III.

Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna neistota fyzickej osoby alebo právnickej osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00).

Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd je toho názoru, že konanie o vyplatenie istiny s príslušenstvom za vykonané služby skutkovo a právne nemožno hodnotiť ako zložitú vec.

Pokiaľ   ide   o druhé   kritérium,   teda   správanie   sťažovateľa   v konaní,   možno súhlasiť   s názorom   predsedu   okresného   súdu,   že   prispel   k vzniknutým   prieťahom v konaní.

Ide najmä o to, že návrh nemal všetky náležitosti, neobsahoval prílohy a nebol uhradený   súdny   poplatok.   Sťažovateľ   4.   marca   2002   žiadal   odročiť   pojednávanie s tým, že do 3 dní doplní žalobu. Toto doplnenie realizoval predložením dokladov okresnému   súdu   12.   marca   2002.   Dňa   30.   apríla   2003   na   pojednávaní   sťažovateľ opätovne   žiadal   o jeho   odročenie   s tým,   že   v lehote   3   dní   predloží   objednávku mestského úradu č.   1032/95   a fotodokumentáciu, čo   aj vykonal listom   z 13.   mája 2003,   ktorým   žiadal   zmenu   petitu   návrhu.   Takýto   postup   sťažovateľa   prispel k vzniknutým prieťahom vo veci.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to postup okresného súdu, príčinu vzniknutých prieťahov,   ktoré   doznáva   aj   predseda   okresného   súdu,   možno   rozdeliť   do   dvoch okruhov.   Po   prvé sú   to   neefektívne úkony, medzi ktoré   možno zahrnúť napríklad pripojenie spisu sp. zn. 17 C 536/96 až 22. januára 2002, hoci už z pôvodného návrhu zo 6. septembra 2000, ako aj z pripojeného rozsudku k návrhu vyplývalo, že tieto veci spolu súvisia.

Sťažovateľovi   taktiež   nebolo   uložené   predložiť   zmluvy   o výkone   odťahovej služby,   faktúry   a všeobecne   záväzné   nariadenie,   týkajúce   sa   odťahovania neoznačených   vrakov   z verejných   priestranstiev.   Tieto   pre   rozhodnutie   vo   veci nevyhnutné podklady   boli vyžadované   aj na pojednávaniach   4.   marca   2002,   resp. 30. apríla 2003 alebo listom od Magistrátu mesta Košice 31. januára 2002.

V čase od 20. septembra 2000 do 14. novembra 2001 a v období od 12. marca 2002   do   18.   februára 2003 okresný   súd   nevykonal žiadne úkony.   Obdobie,   počas ktorého neboli vykonané žiadne úkony vo veci zo strany okresného súdu, predstavuje 25 mesiacov.

Pokiaľ   predseda   okresného   súdu   uviedol,   že   jednou   z príčin   vzniknutých prieťahov je aj nadmerné zaťaženie senátu, k tejto veci sa už ústavný súd vyjadril viackrát.

Ústavný   súd   uviedol,   že   je   vecou   štátu   a organizácie   práce   súdov,   aby   za situácie,   ak   tomu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   nedochádzalo   k zbytočným prieťahom   v konaní.   Uplatňovanie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty (II. ÚS 52/99).

Povahu objektívnych príčin možno priznať právnym udalostiam, ale uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (II. ÚS 64/97).

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu),   čo   možno   spoľahlivo   vyvodiť   z čl.   1   ústavy,   sa   osobitný   dôraz   kladie   na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 14 C 715/00 konštatuje porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov v predmetnej veci ústavný súd považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   prikázať   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   v súlade   s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu   porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil   a uplatnil   aj   nárok   na   priznanie finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 Sk. Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 31. júla 2003 upravil túto čiastku na 15 000 Sk.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce porušenie označeného práva vrátane významu predmetu sporu pre sťažovateľa, jeho postup v spore, ako aj činnosť okresného súdu. Ústavný súd podľa zásad spravodlivosti uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10   000   Sk   (a   vo   zvyšnej   časti   jeho   sťažnosť odmietnuť). Postupoval tak aj z toho dôvodu, že zvážil spoluúčasť sťažovateľa pri vzniknutých prieťahoch. Sťažovateľ už pri predložení žaloby nepripojil k nej príslušné dôkazy. Nebol vo veci aktívny a dôkazy pripájal až na výzvu súdu, čo tiež malo vplyv na vzniknuté prieťahy.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   aplikácia   citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   dôvodná.   Úhradu   vyčíslenej   tarifnej   odmeny podľa § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., ktorá bola uplatnená za tri úkony a tri paušálne   náhrady,   priznal   za   zastupovanie   sťažovateľa   jeho   právnemu   zástupcovi v sume 13 194 Sk, pretože zistil, že vyčíslená suma trov neodporuje platným právnym predpisom.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu nevyhovel.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2003