znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 142/02-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   na   neverejnom   zasadnutí   konanom 9. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. R., bytom T., Mgr. V. R., bytom T., Dr. K. T., rod. R., bytom G., R., A. T., rod. R., bytom G., R., a Mgr. L. R., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, K., pre porušenie práv podľa čl.   6   ods.   1   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46,   čl.   48   ods.   2,   čl.   20   a čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaniach Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   10   S 107/99   a Okresného   úradu   Martin,   odboru pozemkového,   poľnohospodárstva   a lesného   hospodárstva,   č.   OPPLH-C-1999/01211-BL a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. V. R., Mgr. V. R., Dr. K. T., rod. R., A. T., rod. R., a Mgr. L. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

MUDr. V. R., T., Mgr. V. R., T., Dr. K. T., rod. R., G., R., A. T., rod. R., bytom G., R.,   a Mgr.   L. R.,   bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“) sa prostredníctvom   ich   právneho zástupcu obrátili na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) s podaním zo   16.   apríla   2002   označeným   ako   „Ústavná   sťažnosť“, ktorým   ho   požiadali,   aby   ich sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vydal tento nález:   „I. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 107/99 zo dňa 14. 12. 2001, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného úradu v Martine, č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa 20. 9. 1999 v II. výroku rozhodnutia, ktorým bolo vyslovené, že oprávneným osobám sa nepriznáva vlastníctvo k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku rozhodnutia v spojení s II. výrokom rozhodnutia Okresného úradu v Martine, č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa 20. 9. 1999 a konaním týmto rozhodnutiu predchádzajúcim došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov a to právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a zákaz diskriminácie garantovaný čl. 14 Dohovoru v spojení čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru ako aj právo na súdnu ochranu garantované čl. 46, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na majetok garantované čl. 20 Ústavy SR a zákaz diskriminácie garantovaný čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 Ústavy SR. II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 107/99 zo dňa 14. 12. 2001 v časti, ktorou bol potvrdený II. výrok rozhodnutia Okresného úradu v Martine, č. OPPLH-C-1999/01211- BL zo dňa 20. 9. 1999, ktorým bolo vyslovené, že sťažovateľom sa nepriznáva vlastníctvo k nehnuteľnostiam   špecifikovaným   vo   výroku   rozhodnutia   a II.   výrok   rozhodnutia Okresného úradu v Martine, č. OPPLH-C-1999/01211-BL zo dňa 20. 9. 1999, ktorým bolo vyslovené, že sťažovateľom sa nepriznáva vlastníctvo k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku rozhodnutia sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému úradu v Martine.

III.   Krajský   súd   v Žiline   a Okresný   úrad   v Martine   sú   povinní   nahradiť   sťažovateľom spoločne a nerozdielne trovy tohto konania do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovatelia   svoju   sťažnosť   doplnili   podaniami   z 21.   a   24.   mája,   14.   júna a 2. augusta   2002   a pripojili   k nej   na vec   sa   vzťahujúce   listiny   (rozhodnutia   odporcov, identifikáciu   parciel,   znalecký   posudok,   podanie   sťažovateľov,   ktorým   sa   domáhajú rozhodnutia o zostávajúcej časti nároku...).  

II.

Sťažnosť vychádza z nasledovných relevantných skutočností.

Sťažovatelia   sú   dedičmi   po   nebohej   M.   R.,   ktorá   zomrela   15.   februára   1995. MUDr. V. R. je jej manžel a ďalší sťažovatelia jej deti.

M.R. si 8. decembra 1992 (v zákonom stanovenej lehote) uplatnila ako oprávnená osoba podľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991   Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému   poľnohospodárskemu   majetku   (ďalej   len   „zákon   o pôde“)   v znení   zákona č. 93/1992 Zb. na bývalom Pozemkovom úrade v Martine nárok na vydanie nehnuteľností v celkovej výmere 1 500 ha, ktoré boli odňaté pôvodnému vlastníkovi, jej strýkovi L. R., podľa   nariadenia   Slovenskej   národnej   rady   č.   104/1945   Zb.   SNR   o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (čo zakladalo reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností podľa § 6 ods. 2 zákona o pôde). Súčasne sa obrátila s výzvou na vydanie nehnuteľností aj na povinnú právnickú osobu Severoslovenské lesy, š. p., Ž.

Po smrti M. R. pokračovali v reštitučnom konaní sťažovatelia. Keďže povinná osoba s nimi neuzatvorila dohodu   o vydaní nehnuteľností, vec bola predložená na rozhodnutie správnemu orgánu, bývalému Pozemkovému úradu v Martine, v súčasnosti Okresný úrad Martin, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva (ďalej len „okresný úrad“).

Okresný   úrad   po   doplnení   spisového   materiálu   vydal   vo   veci   30.   apríla   1997 rozhodnutie č. 97/00152-BL (ďalej len „rozhodnutie z 30. apríla 1997“), ktorým deklaroval, že sťažovatelia spĺňajú podmienky pre vydanie nehnuteľností a priznal im preto vlastníctvo k lesnému majetku vo výmere presahujúcej 160 ha.

Okresný úrad v tom čase už prihliadal aj na maximálnu výmeru pôdy, ktorú bolo možné oprávnenej osobe vydať - 150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy

- v zmysle § 6 ods. 3 zákona o pôde. K obmedzeniu výmery vydávanej pôdy, aj pri právnom titule, ktorý sa týkal sťažovateľov (§ 6 ods. 2 zákona o pôde), vložením ods. 3 do § 6 zákona o pôde došlo na základe čl. I bodu 8 zákona č. 186/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o pôde, s účinnosťou od 26. augusta 1993. Takéto obmedzenie, ktoré ustanovil § 6 ods. 3 pôvodného zákona o pôde (č. 229/1991), ale len pri právnom titule podľa § 6 ods. 1 písm. b), bolo už predtým odstránené novelou zákona o pôde č. 93/1992 Zb. (vypustením ods. 3 v § 6) s účinnosťou od 28. februára 1992.

Na základe opravného prostriedku, ktorý podala povinná právnická osoba, Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 10 S 66/97 z 27. februára 1998 (ďalej len „rozsudok z 27. februára 1998“) rozhodnutie okresného úradu zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie.   Uložil   mu   okrem   iného   riadne   preskúmať   osobnostné   znaky pôvodnej oprávnenej osoby – L. R. v zmysle § 4 ods. 1 zákona o pôde (to znamená, či išlo o zradcu alebo nepriateľa slovenského národa, resp. či mu bol majetok skonfiškovaný iba ako Maďarovi).

Okresný úrad po doplnení dokazovania rozhodnutím č. OPPLH-C-1999/00003-BL z 22. februára 1999 (ďalej len „rozhodnutie z 22. februára 1999“) vyslovil, že sťažovatelia spĺňajú   podmienky   uvedené   v   §   6   ods.   2   zákona   o pôde   a že   im   priznáva   vlastníctvo prevažne k lesnému majetku v celkovej výmere 250 ha.

Napriek tomu, že aj proti tomuto rozhodnutiu podala opravný prostriedok povinná právnická osoba, krajský súd rozhodnutie okresného úradu rozsudkom sp. zn. 10 S 30/99 zo 7. júla 1999 (ďalej len „rozsudok zo 7. júla 1999“) potvrdil a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 28. júla 1999.

Sťažovatelia, ktorí neboli dovtedy právne zastúpení, 18. augusta 1999 splnomocnili na ich zastupovanie advokáta JUDr. A. H. Tento v ich mene okresnému úradu (k č. OPPLH-C-1999/00003-BL) podaním   z 19.   augusta   1999   okrem   iného   oznámil: „S   ohľadom   na skutočnosť, že oprávnená osoba si uplatnila právo i k ďalším nehnuteľnostiam, o vydaní ktorých v tomto konaní doposiaľ nebolo rozhodnuté a teda o ich vydaní sa naďalej koná, žiada právny zástupca dedičov Okresný úrad v Martine, aby rozhodol i o ostávajúcej časti uplatneného   nároku   oprávnenej   osobe,   nakoľko   títo   trvajú   na   vydaní   všetkých nehnuteľností, o vydanie ktorých požiadala oprávnená osoba.“

Okresný úrad rozhodnutím č. OPPLH-C-1999/01211-BL z 20. septembra 1999 (ďalej len „rozhodnutie z 20. septembra 1999“) konštatoval, že sťažovatelia spĺňajú podmienky zákona   uvedené   v   §   6   ods.   2   zákona   o pôde,   vlastníctvo   k zvyšným   žiadaným nehnuteľnostiam im však nepriznal, keďže by to bolo v rozpore s § 6 ods. 3 zákona o pôde.

Sťažovatelia podali proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, ktorým žiadali zrušiť   napadnuté   rozhodnutie   a vec   vrátiť   okresnému   úradu   na   ďalšie   konanie. Argumentovali nárokom na vrátenie nehnuteľností v celkovej uplatnenej výmere 1 500 ha, a teda v tomto prípade ohľadne nevydaného zvyšku 1 250 ha, z dôvodov opierajúcich sa o Ústavu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k tomuto dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), a to spôsobom obdobným ako v ich sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Sťažovatelia   medzičasom   vyvolali   prostredníctvom   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   aj   konanie   na   ústavnom   súde o vyslovenie nesúladu § 6 ods. 3 zákona o pôde s čl. 1, čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy.   Ústavný   súd   však   uznesením   sp.   zn.   PL.   ÚS   3/00   z 24.   apríla   2001   návrhu generálneho prokurátora nevyhovel.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   10   S   107/99   zo   14.   decembra   2001   (ďalej   len „rozsudok   zo   14.   decembra   2001“),   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   25.   marca   2002, nevyhovel   opravnému   prostriedku   sťažovateľov   proti   rozhodnutiu   okresného   úradu z 20. septembra 1999 a toto rozhodnutie potvrdil. Poukázal predovšetkým na skutočnosť, že sťažovateľom už bolo predtým priznané vlastnícke právo k pôde vo výmere 250 ha, ako aj na   viazanosť   krajského   súdu   právnym   názorom   ústavného   súdu   vo   vyššie   uvedenom uznesení, že § 6 ods. 3 zákona o pôde nie je v nesúlade s ústavou.  

III.

  1. Sťažovatelia namietali porušenie svojich práv v podstate z nasledovných dôvodov.

Pri porušení práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti garantujúcej spravodlivosť konania a zachovanie princípu rovnosti zbraní tvrdili, že toto ustanovenie je aplikovateľné, lebo išlo o rozhodovanie o vydaní nehnuteľného majetku sťažovateľom v rámci reštitučného konania. Dňom uplatnenia nároku na vydanie nehnuteľností, 8. decembrom 1992, vznikol nárok na vydanie nehnuteľností v uplatnenej výmere 1 500 ha, pretože v tento deň spĺňali všetky podmienky na ich vydanie. Keďže do účinnosti zákona č. 186/1993 (26. augusta 1993)   nebolo   o ich   nároku   rozhodnuté,   dostali   sa   do   menej   výhodného   postavenia v porovnaní s povinnou právnickou osobou. Rozhodnutie krajského súdu zo 14. decembra 2001 opierajúce sa o zákon o pôde v znení po označenej novele je podľa nich prejavom zasahovania zákonodarnej moci štátu do rozhodovania štátnych orgánov v konaní o právach fyzických   osôb   za   účelom   ovplyvnenia   výsledku   už   začatého   konania.   Poukázali   aj   na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) ako napr.   Ruiz-Mateos   a spol.   v.   Španielsko   a Grécke   rafinérie   STRAN   a Stratis   Andreadis v. Grécko. K porušeniu práva na spravodlivý proces aplikovaním § 6 ods. 3 zákona o pôde, ktoré   nebolo   súčasťou   právneho   poriadku   v čase   začatia   konania,   došlo   i tým,   že rozhodnutia   okresného   úradu   a krajského   súdu   vychádzali z ustanovení   hmotného práva účinného v čase rozhodovania správneho orgánu, a nie z právneho stavu účinného ku dňu uplatnenia nároku oprávnenou osobou.

Porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti práva na rozhodnutie v primeranej lehote sťažovatelia videli v tom, že od uplatnenia nároku 8. decembra 1992 až do právoplatného rozhodnutia   o ňom   uplynulo   viac   ako   9   rokov.   Skutočnosť,   že   vo   veci   nebolo   konané a rozhodnuté   do   času   zmeny   legislatívy   (26.   august   1993),   je   podľa   nich   prieťahom v konaní, ktorý nadobúda svoj význam práve v spojení so zmenou legislatívy.

Porušenie   čl.   6   ods.   1 dohovoru   v časti   týkajúcej   sa   práva   na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom spočíva v tom, že takýmto orgánom nie je ani okresný úrad a ani krajský   súd,   ktorý   môže   rozhodovať iba   kasačným   spôsobom   a nie   je tribunálom s plnou jurisdikciou.

Vyššie uvedené úvahy sťažovateľov týkajúce sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodňujú aj porušenie čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy ohľadne práva na súdnu a inú právnu ochranu. Napriek tomu, že v priebehu konania pred okresným úradom došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, krajský súd k porušeniu týchto základných   práv   sťažovateľov   neprihliadol   a napadnuté   rozhodnutie   okresného   úradu potvrdil, v dôsledku čoho nielenže neaplikoval dohovor, hoci mal prednosť pred zákonom a bol   povinný   tento   na   prejednávanú   vec   aplikovať,   ale neposkytol   základným   právam sťažovateľa žiadnu ochranu.

Pri porušení čl. 1 dodatkového protokolu, to znamená práva na majetok, sťažovatelia poukázali   na   viaceré   rozsudky   ESĽP   (Pine   Valley   Developments   Ltd. a   spol.   v.   Írsko, Pressos Compania Naviera S. A. a spol. v. Belgicko, Sväté kláštory v. Grécko...). Tvrdia, že boli   zbavení majetku   bez toho,   aby   sa   tak   stalo   vo   verejnom   záujme a bez primeranej náhrady.   Došlo   k   tomu   navyše   na   základe   zákona   o   pôde,   ktorý   je   v rozpore s ustanoveniami dohovoru, dodatkového protokolu a tiež s ústavou (sťažovatelia nesúhlasia s väčšinovým právnym názorom ústavného súdu v uznesení sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001, stotožňujú sa však s menšinovým odlišným stanoviskom troch sudcov). Uplatnený nárok na vydanie nehnuteľností predstavuje „majetok“ v zmysle dodatkového protokolu. Ohľadne tohto nároku môžu sťažovatelia tvrdiť, že od času jeho uplatnenia mali na jeho zhmotnenie   legitímnu   nádej,   to   znamená   na   zhmotnenie   majetku   v celkovej   výmere 1 500 ha lesných nehnuteľností, a nie len vo vzťahu k výmere 250 ha, ktorá im bola vydaná. Akékoľvek pochybnosti v tejto otázke vylučuje podľa nich novšie rozhodnutie ESĽP vo veci Malhous v. Česká republika (sťažnosť č. 33071/96). Zbavenie majetku sťažovateľov nesledovalo legitímny cieľ a ani verejný záujem na takomto postupe neexistoval. K zmene rozsahu   reštitúcií   došlo   v čase,   keď   každá   oprávnená   osoba,   ktorá   uplatnila   nárok v zákonnej lehote, mohla oprávnene považovať daný stav za nezmeniteľný v tom zmysle, aby sa zhoršilo právne postavenie tých, ktorí sa podľa neho riadili. Zákonodarca sa pri zásahoch   do   práv   nesmie   dostať   do   rozporu   s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, čo sa však v tomto prípade stalo. Nebola zachovaná ani spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a imperatívmi ochrany základných práv jednotlivca, požiadavka proporcionality, pričom na sťažovateľov   bolo   uvalené   individuálne   neprimerané   bremeno   (nemajú   ani   nárok   na náhradu   za   nevydané   nehnuteľnosti   v celkovej   sume   podľa   znaleckého   posudku 236 874 709 Sk).

Pretože z čl. 20 ústavy (právo na majetok) možno podľa sťažovateľov vyvodiť aj ústavné právo na nadobudnutie majetku do vlastníctva za splnenia zákonných podmienok, takto   založené   právo   na   nadobudnutie   pôdy   vo   výmere   1   500   ha   im   bolo   konaním a rozhodnutiami okresného úradu a krajského súdu porušené.

Sťažovatelia namietali aj porušenie čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu (zákaz diskriminácie vo vzťahu k právu na majetok). Táto diskriminácia spočíva v ich   znevýhodnení   voči   oprávneným   osobám   v Slovenskej   republike,   ktoré   si   uplatnili nárok na vydanie nehnuteľností v zákonnej lehote, pričom o ich nároku aj bolo rozhodnuté do   nadobudnutia   účinnosti   zákona   č.   186/1993   Z.   z.   dňa   26.   augusta   1993,   a tiež   aj v znevýhodnení vo vzťahu k oprávneným osobám v Českej republike (ako súčasti bývalého spoločného   štátu),   kde   doposiaľ   obmedzenie   výmery   vydávaných   nehnuteľností   nebolo ustanovené.

Na základe posledne uvedenej argumentácie sťažovatelia namietali aj porušenie práv podľa čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 20 ústavy.

Sťažovatelia   tiež   uviedli,   že   si   uplatňujú   primerané   integrálne   odškodnenie vychádzajúce z hodnoty majetku vo výške 236 874 709 Sk so 17,6 % ročným úrokom odo dňa 9. decembra 1992 do zaplatenia, a to každému zo sťažovateľov rovnakým dielom, a ako náhradu za morálnu ujmu - takmer 10 rokov trvajúce reštitučné konanie spojené s neistotou, frustráciou,   úzkosťou   a pochybnosťami   o jeho výsledku   -   si   uplatňujú čiastku   vo   výške 1 000 000 Sk pre každého zo sťažovateľov (toto však nie je súčasťou petitu ich sťažnosti).

2.   Okresný   úrad   sa   vyjadril   k sťažnosti   podaním   z 2.   mája   2002.   Nesúhlasil s tvrdením sťažovateľov, že by im prieťahmi v konaní a neukončením reštitučného nároku do 26. augusta 1993 bol spôsobil ujmu, pretože vzhľadom na konkrétny priebeh konania, ktorý   nezávisel   len   od   okresného   úradu,   reštitučný   nárok   ani   nemohol   ukončiť   do označeného   dňa.   Sťažovateľom   priznal   vlastníctvo   k 250   ha   lesov   a viac   im   nemohol priznať   z dôvodu   legislatívy   platnej   v Slovenskej   republike.   Zmeny   v legislatíve   môže napokon vykonávať štát prostredníctvom orgánu na to určeného, a preto nie je správne, že sťažnosť smeruje proti okresnému úradu.

3. Krajský súd sa vyjadril k sťažnosti podaním z 20. mája 2002, v ktorom uviedol, že v činnosti   tohto   súdu   nie   sú   dané   porušenia   základných   práv   a slobôd   namietané sťažovateľmi.   Odkázal   na   dôvody   svojich   rozhodnutí   vydaných   vo   veci   sťažovateľov, uviedol, že neporušil princíp rovnosti zbraní ani právo na spravodlivý proces tým, že konal ako súd jedinej inštancie, vo veci konal v primeraných lehotách zodpovedajúcich povahe veci (relatívne dlhší čas trvania konania vo veci sp. zn. 10 S 107/99 bol spôsobený z dôvodu konania ústavného súdu o súlade § 6 ods. 3 zákona o pôde s ústavou), pričom za prioritnú považoval viazanosť uznesením ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/00, ktoré sa bezprostredne zaoberá   otázkou   ústavnosti   §   6   ods.   3   zákona   o pôde,   a   to   aj   vo   svetle   štrasburskej judikatúry.

4. Sťažovatelia sa k vyjadreniam odporcov (krajského súdu a okresného úradu), ktoré im boli ústavným súdom zaslané, vyjadrili v podaní z 2. augusta 2002.

Krajskému súdu vyčítajú predovšetkým, že nevzal do úvahy existenciu dohovoru, práv   ním   garantovaných   a judikatúru   ESĽP   a neposkytol   im   ochranu,   hoci   bol   povinný priamo   aplikovať   dohovor,   a nie   zákon,   ktorý   dohovoru   a judikatúre   ESĽP   odporoval. Krajský   súd,   ktorý   podľa   opakovaného   vyjadrenia   sťažovateľov   nie   je   nezávislým a nestranným súdom v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, si naviac podľa nich vysvetľuje princíp rovnosti zbraní neprípustne zužujúcim spôsobom.

Ohľadne   okresného   úradu   sťažovatelia   poukázali   na   to,   že   aj   tento   bol   viazaný dohovorom.   Zdôraznili,   že   správne   konanie   pred   pozemkovým   úradom   sa   začalo momentom doručenia uplatnenia nároku oprávnenej osoby podľa § 9 ods. 1 zákona o pôde. Na ujmu sťažovateľov nemôže byť skutočnosť,   že hoci   správne konanie pred bývalým pozemkovým   úradom   začalo   ešte   8.   decembra   1992,   tento   si   nezabezpečil   v priebehu takmer troch rokov ani len spisový materiál od povinnej osoby. Bývalý pozemkový úrad, resp.   okresný   úrad   mali   naviac   zákonnú   povinnosť   vo   veci   sťažovateľov   rozhodnúť v lehotách stanovených v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), to znamená do 30, resp. 60 dní od začatia konania.

5. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovatelia   v petite   svojej   ústavnej   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   viazaný, namietajú porušenie nimi označených práv rozsudkom krajského súdu zo 14. decembra 2001, rozhodnutím okresného úradu z 20. septembra 1999 a konaním týmto rozhodnutiam predchádzajúcim.   Konaním,   ktoré   predchádzalo   týmto   rozhodnutiam,   je   konanie označených   orgánov   vyvolané   žiadosťou   právneho   zástupcu   sťažovateľov   advokáta JUDr. A.   H.   z   19.   augusta   1999   adresovanou   okresnému   úradu,   „aby   rozhodol i o ostávajúcej časti uplatneného nároku oprávnenej osobe, nakoľko títo trvajú na vydaní všetkých nehnuteľností, o vydanie ktorých požiadala oprávnená osoba“.

V uvedenom rozsahu je preto ústavný súd viazaný petitom sťažnosti sťažovateľov a nebude prihliadať na dôvody sťažnosti, pokiaľ tento rozsah prekračujú (napr. namietané prieťahy v celom reštitučnom konaní trvajúcom viac ako 9 rokov).

IV.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   jemu   podaný   návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma jeho   všeobecné   a osobitné   náležitosti   a tiež   aj   prípadné   dôvody   pre   jeho   odmietnutie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

2.   Ťažiskom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov   o porušení   ich   práva   na   majetok v zmysle čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu: „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva.“

Podľa sťažovateľov totiž od uplatnenia nároku na vydanie nehnuteľností 9. decembra 1992   existovala   legitímna   nádej   na   zhmotnenie   majetku   v celkovej   uplatnenej   výmere 1 500 ha pôdy, čo predstavuje „majetok“ v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu. Napriek tomu,   že   §   6   ods.   3   zákona   o pôde   medzičasom   obmedzil   výmeru   vydávanej   pôdy, v každom prípade, a to aj za predpokladu ústavnosti tohto ustanovenia, orgány rozhodujúce o   nároku   mali   dať   prednosť   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   -   lebo   im zabezpečovali väčší rozsah práv v porovnaní so zákonom o pôde, to znamená realizáciu celého uplatneného nároku – a vyhovieť nároku v celom uplatnenom rozsahu. Podľa ich názoru: „Akékoľvek pochybnosti v tejto otázke vylučuje novšie rozhodnutie ESĽP vo veci Malhous v. Česká republika, sťažnosť č. 33071/96.“ Pokiaľ im nebolo priznané vlastníctvo k zvyšným 1 250 ha pôdy, došlo k porušeniu práva na majetok.

Sťažovatelia založili v konaní o ich nároku prednostnú aplikáciu dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu na čl. 11 ústavy v znení účinnom do 1. júla 2001, resp. čl. 7 ods. 5 ústavy v znení účinnom od 1. júla 2001. Prednostná aplikácia dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu pred vnútroštátnym zákonom je ale podmienená tým, že musia zabezpečovať väčší rozsah základných práv a slobôd. Do 1. júla 2001 bol ústavným titulom pre takúto prednostnú aplikáciu bývalý čl. 11 ústavy a po 1. júli 2001 čl. 154c ods. 1 ústavy, a nie čl. 7 ods. 5, ako sťažovatelia uvádzajú. Táto nepresnosť sťažovateľov je však irelevantná, pretože ústavný súd musí v každom prípade preskúmať z ústavného hľadiska ich tvrdenie o potrebe prednostnej aplikácie dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

3. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je predovšetkým posúdiť, či by mohli byť označené tvrdenia sťažovateľov eventuálne opodstatnené.

Z rozhodnutí okresného úradu z 30. apríla 1997 a 22. februára 1999 vyplýva, že tento konal so sťažovateľmi so zreteľom na prípustnú výmeru vydávanej pôdy podľa § 6 ods. 3 zákona o pôde. Vyzval ich preto, aby mu do výmery 250 ha sami označili parcely, ku ktorým   žiadajú   priznať   vlastníctvo,   čo   sa   aj   stalo.   Sťažovatelia   nenapadli   opravným prostriedkom ani jedno z označených rozhodnutí okresného úradu.

Sťažovatelia   sa   rozhodli   až   po   právoplatnosti   rozhodnutia   okresného   úradu z 22. februára 1999 (28. júla 1999), ktorým im bolo priznané vlastníctvo k pôde vo výmere 250 ha, požiadať o priznanie vlastníctva aj k zvyšným 1 250 ha a so žiadosťou z 19. augusta 1999 sa v tomto smere obrátili na okresný úrad. Otázkou preto zostáva, či v následnom konaní   pred   okresným   úradom   a krajským   súdom   išlo   o majetok   sťažovateľov,   resp.   či existovala ich legitímna nádej na priznanie vlastníctva a nadobudnutie zvyšných 1 250 ha pôdy.

4. Okrem iného, z rozsudkov ESĽP vo veciach Stran Greek Refineries and Stratis Andreadis v. Greece (9. december 1994, séria A, č. 301-B), Pressos Compania Naviera S. A. and Others v. Belgium (20. november 1995, séria A, č. 332), Ouzounis et Autres c. Greece   (18.   apríl   2002,   č.   49144/99)   a rozhodnutí   o prijateľnosti   sťažnosti   vo   veciach Potocka   and Others   a.   Poland (6.   apríl   2000,   č.   33776/96),   Jan Malhous a.   the Czech Republic (13. december 2000, č. 33071/96), Peter Gratzinger and Eva Gratzingerova a. the Czech Republic (10. júl 2002, č. 39794) a Joseph Polacek and Libuse Polackova a. the Czech   Republic   (10.   júl   2002,   č.   38645/97)   vyplývajú   nasledovné   významné   zásady týkajúce sa „majetku“ v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu:

a) Pokiaľ osoba namieta zásah do majetku, musí preukázať existenciu majetku.

b)   Majetok   („possessions“)   môže   byť   existujúci   majetok   alebo   aktíva   („assets“) vrátane nárokov („claims“), ohľadne ktorých môže sťažovateľ tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej („legitimate expectation“) na priaznivé rozhodnutie, ich uznanie a realizáciu, prípadne na navrátenie majetku a jeho efektívne užívanie.

c) Uplatnený nárok na reštitúciu majetku musí byť možný, resp. mať aspoň šancu na úspech („arguable claim“), nestačí len všeobecne prístupná možnosť („generally available possibility“)   žiadať   reštitúciu   majetku   svojich   predchodcov.   Takáto   možnosť   má   len procesný   charakter   a nemusí   byť   významná   pre   posúdenie   perspektívy   úspešnosti uplatneného nároku.

d) Je rozdiel medzi „holou nádejou na reštitúciu“ („a mere hope of restitution“), nech je akokoľvek pochopiteľná, a legitímnou nádejou, ktorá musí byť konkrétnejšia ako holá nádej   a založená   na   ustanovení   zákona   alebo   právnom   akte,   akým   je   napríklad   súdne rozhodnutie.

e) Za „majetok“ nemôže byť považovaná nádej, že dávno zaniknuté vlastnícke právo môže byť obnovené, a ani podmienený nárok, ktorý zanikne pre nesplnenie podmienky. Tiež   vieru   („belief“)   v   to,   že   platný   zákon   bude   zmenený   v   prospech   sťažovateľov, nemožno považovať za formu legitímnej nádeje pre účely čl. 1 dodatkového protokolu.

5. Aplikujúc vyššie uvedené zásady vyplývajúce z rozhodovacej činnosti ESĽP na prípad sťažovateľov je evidentné, že títo nemohli mať v konaní vyvolanom ich žiadosťou z 19.   augusta   1999   (o   priznanie   vlastníctva   a vydanie   zvyšnej   časti   nárokovaných nehnuteľností)   legitímnu   nádej,   že   sa   stanú   vlastníkmi   požadovaných   1   250   ha   pôdy. Nešlo teda o „majetok“ v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.

  V čase podania označenej žiadosti na okresný úrad bol už takmer 6 rokov účinný a aplikovaný § 6 ods. 3 zákona o pôde obmedzujúci výmeru vydávanej pôdy v reštitúciách. Sťažovatelia   preto   nemohli   očakávať,   že   práve   v ich   prípade   nebude   toto   ustanovenie aplikované.   Nádej,   ktorú   u nich   mohlo   vzbudiť   konanie   ústavného   súdu   o namietanom nesúlade označeného ustanovenia s ústavou (nepriamo nimi vyvolané) - pre prípad, že by jeho výsledok bol pre nich priaznivý - nemožno považovať za legitímnu nádej pre účely čl. 1   dodatkového   protokolu   (pozri   mutatis   mutandis   rozhodnutia   ESĽP   o prijateľnosti sťažnosti vo veciach Gratzingerovci a Polačkovci v. Česká republika, § 73, resp. § 66).

Tvrdenie sťažovateľov, že od počiatku uplatnenia nároku 9. decembra 1992 až do konečného rozhodnutia o ňom bola daná legitímna nádej na získanie vlastníctva 1500 ha pôdy - čo má mať oporu v dohovore a čl. 1 dodatkového protokolu (tak ako sú vykladané a aplikované   zo   strany   ESĽP)   a bez   akejkoľvek   pochybnosti   v rozhodnutí   ESĽP o prijateľnosti sťažnosti vo veci Jan Malhous v. Česká republika z 13. decembra 2000 - je neakceptovateľné. Takou je aj úvaha sťažovateľov, že keby boli aplikované dohovor a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré im podľa nich zabezpečujú väčší rozsah práv (a preto mali byť   aplikované   prednostne   pred   zákonom   o pôde),   muselo   by   byť   ich   celému   nároku vyhovené.

Sťažovatelia   sami   uznávajú   vo   svojej   sťažnosti,   že   štát   má   prostredníctvom zákonodarcu   pomerne   široký   rámec   úvahy   pri   zásahoch   do   vlastníctva   napríklad   pri vykonávaní hospodárskej a sociálnej politiky. Tu však treba predovšetkým pripomenúť, že nepochybne širší rámec úvahy má štát aj pri zákonnej úprave reštitúcií. Nasvedčujú tomu najmä skutočnosti, že účelom čl. 1 dodatkového protokolu je zabezpečiť nerušené užívanie existujúceho majetku, avšak tento článok neuznáva právo stať sa vlastníkom, a že dohovor nezaručuje   právo   na   reštitúciu   majetku   (pozri   napr.   rozhodnutie   ESĽP   o prijateľnosti sťažnosti vo veci Potocka and Others a. Poland).

Z rozhodovacej činnosti ESĽP nemožno vyvodiť záver, že by štát v rámci svojej úvahy („margin of discretion“) nemohol v oblasti zákonnej úpravy reštitúcií urobiť zmenu vo forme nepravej retroaktivity spôsobom ustanoveným v § 6 ods. 3 zákona o pôde, ktorý, v celkovom kontexte, dostatočne transparentne z ústavného hľadiska odôvodnila a odobrila väčšina pléna ústavného súdu v uznesení sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001.

Ani zásahy do majetku v dôsledku aplikácie zmeny zákonov v už citovaných veciach ESĽP Stran Greek Refineries and Stratis Andreadis v. Greece a Pressos Compania Naviera S. A. and Others v. Belgium nie sú porovnateľné s osobitnou situáciou zákonnej zmeny rozsahu   reštitúcie   ustanovenej   ešte   bývalým   spoločným   federálnym   štátom   (Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou) zo strany novo vzniknutého štátu (teda vloženie odseku 3 do § 6 zákona o pôde Národnou radou Slovenskej republiky). Vyššie uvedené tvrdenia sťažovateľov nepotvrdzuje ani rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti vo veci Jan   Malhous   v.   Česká   republika   z 13. decembra   2000.   Toto   rozhodnutie   sa   totiž   týka posudzovania   rôznych   foriem   legitímnej   nádeje   (k navracanej   pôde,   resp.   náhradným formám   kompenzácie)   a,   naviac,   pri   reštitúciách   v štáte,   kde   nedošlo   medzičasom k legislatívnej zmene ohľadne prípustnej výmery vydávanej pôdy.

Sťažovatelia preto nemohli preukázať konkrétne rozhodnutia ESĽP interpretujúce dohovor a čl. 1 dodatkového protokolu spôsobom potvrdzujúcim ich tvrdenie, že legitímna nádej na získanie vlastníctva pôdy vo výmere 1 500 ha bola daná od počiatku uplatnenia nároku   9.   decembra   1992   a táto   nezanikla   ani   v čase   rozhodovania   okresného   úradu a krajského súdu v dňoch 20. septembra 1999, resp. 14. decembra 2001.  

Pokiaľ sa niekto pri ochrane svojich základných práv a slobôd domáha prednostnej aplikácie dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu pred zákonom, musí v záujme úspešnosti svojho nároku argumentovať takými rozhodnutiami orgánov kompetentných interpretovať a aplikovať tieto medzinárodné zmluvy, ktoré jeho tvrdenia potvrdzujú. Keďže sťažovatelia takto neargumentovali a ústavný súd tiež nezistil rozhodnutia kompetentných orgánov, ktoré by tvrdenia sťažovateľov potvrdzovali, prednostná aplikácia dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu pred § 6 ods. 3 zákona o pôde do úvahy neprichádzala.

Z vyššie uvedenej argumentácie teda vyplýva, že u sťažovateľov nešlo o „majetok“ v zmysle čl.   1 dodatkového   protokolu,   právo na pokojné užívanie majetku   podľa   tohto ustanovenia preto nemohlo byť porušené a sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Logicky je potom sťažnosť zjavne neopodstatnená aj v časti týkajúcej sa práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.

6. Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (jeho viaceré súčasti), treba uviesť, že takéto súdne konanie sa musí týkať   rozhodovania   o občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   trestného   obvinenia. Avšak vzhľadom na to, že vo veci sťažovateľov nešlo o majetok, a teda ani o vlastnícke právo ako občianske právo, čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je aplikovateľný a v konaní krajského súdu ani nemohol byť porušený (pozri aj rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti vo veci Potocka and Others a. Poland).

Z uvedeného   dôvodu   nie   sú   aplikovateľné   a nemohli   byť   preto   v konaniach okresného úradu a krajského súdu porušené ani čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy týkajúce sa práva na súdnu, resp. inú právnu ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Ak sa teda niekto domáha súdnej alebo inej právnej ochrany   svojho   majetku,   musí   preukázať   majetok   (hmotný   alebo   nehmotný,   prípadne legitímnu nádej na majetok), pretože v opačnom prípade základné právo na súdnu alebo inú právnu ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neprichádza do úvahy.

7.   Sťažovatelia   namietali   porušenie   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   aj v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.

  Čl. 14 dohovoru dopĺňa iné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Nemá samostatnú existenciu, pretože sa vzťahuje iba na užívanie práv a slobôd zaručených dohovorom; nemôže byť aplikovateľný, pokiaľ skutkové okolnosti prípadu nespadajú do rámca   jedného   alebo viacerých   ustanovení   dohovoru   (napr.   rozsudky   ESĽP   vo   veciach Karlheinz Schmidt v. Germany z 18. júla 1994, séria A, č. 291-B, p. 32, § 22 a Gaygusuz v. Austria zo 16. septembra 1996, Reports of Judgments and Decisions 1996 - IV, p. 1141, § 36).

Keďže čl. 14 dohovoru nemá autonómne postavenie a čl. 1 dodatkového protokolu nie   je   vo   veci   sťažovateľov   aplikovateľný,   nie   je   aplikovateľný   ani   čl.   14   dohovoru. Namietané porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru je potom zjavne neopodstatnené (pozri   napr.   rozhodnutia   ESĽP   o prijateľnosti   sťažnosti   vo   veciach   Gratzingerovci a Polačkovci v. Česká republika, § 74, resp. § 69).

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   sa   však   musí   záver   o zjavnej   neopodstatnenosti vzťahovať aj na sťažovateľmi namietané porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy.

V.

  Pretože na základe doposiaľ uvedenej argumentácie nemohlo rozhodnutím okresného úradu   z 20.   septembra   1999,   rozsudkom   krajského   súdu   zo   14.   decembra   2001   a tiež konaním im predchádzajúcim dôjsť k namietanému porušeniu práv sťažovateľov, bola ich sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2002