SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 141/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1,čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základných právzaručených v čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ÚstavySlovenskej republiky, namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 3 a 4Listiny základných práv a slobôd, namietaného porušenia základných práv zaručenýchv čl. 8 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práva slobôd a práv zaručených v čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IIv konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 152/2011 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2012, postupomKrajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 65/2014 a jeho rozsudkomzo 17. júna 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 1 Tdo 64/2013 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 ods. 1,čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49a čl. 50 ods. 6 ústavy, porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 3 a 4 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základných práv zaručených v čl. 8ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 6 listiny a práv zaručených v čl. 5ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 152/2011 a jeho rozsudkomz 9. októbra 2012, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 3 To 65/2014 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2014 a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 1 Tdo 64/2013 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdusp. zn. 2 T 137/2009 z 15. decembra 2010 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažnéhozločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),za čo mu bol uložený trest odňatia slobody podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s použitím§ 36 písm. d) a l) a § 37 písm. m), § 38 ods. 3, § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákonavo výmere 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu s maximálnym stupňomstráženia.

Proti rozsudku okresného súdu podal príslušný prokurátor odvolanie, ktoré krajskýsúd uznesením sp. zn. 3 To 17/2011 z 1. marca 2011 zamietol.

Druhostupňové rozhodnutie napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky(ďalej len „generálny prokurátor“) dovolaním č. k. XV/1 Pz 172/11-4 z 25. mája 2011,na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Tdo 44/2011 zo 7. decembra 2011rozhodol, že uznesením krajského súdu z 1. marca 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo,bol z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. h) a i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestnýporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) porušený zákonv ustanoveniach § 36 písm. d) a l) Trestného zákona, § 38 ods. 2 a 3 Trestného zákona, § 39ods. 1 Trestného zákona a § 319 Trestného poriadku v prospech obvinenéhosťažovateľa.̶Najvyšší súd preto rozhodnutie krajského súdu zrušil, rovnako ako aj ďalšie rozhodnutiana zrušené uznesenie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo jehozrušením, stratili podklad. Zároveň najvyšší súd zrušil aj rozsudok okresného súduz 15. decembra 2010 vo výroku o treste a okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnomrozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Po opätovnom prerokovaní okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 T 152/2011 z 9. októbra2012 za spáchaný trestný čin uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov,na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súdrozhodol rozsudkom sp. zn. 3 To 153/2012 z 12. februára 2013 tak, že podľa § 321 ods. 1písm. e) a ods. 2 Trestného poriadku zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o trestea spôsobe jeho výkonu a v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadkusťažovateľovi uložil podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) a § 39ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, na výkonktorého bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku krajského súdu z 12. februára 2013 podal generálny prokurátor podč. k. XV/1 Pz 237/13-4 z 21. júna 2013 dovolanie, na základe ktorého najvyšší súdrozsudkom sp. zn. 1 Tdo 64/2013 zo 16. apríla 2014 rozhodol, že z dôvodu uvedenéhov § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku bol porušený zákon v ustanoveniach § 39 ods. 1a 3 písm. c) Trestného zákona, § 172 ods. 2 Trestného zákona, § 321 ods. 1 písm. e) a ods. 2Trestného poriadku a § 322 ods. 3 Trestného poriadku v prospech obvineného –sťažovateľa. Dovolací súd rozsudok krajského súdu z 12. februára 2013 zrušil vo výrokuo treste a vo výroku o zaradení sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody. Zároveň zrušilaj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadomna zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a podľa § 388 ods. 1 Trestnéhoporiadku prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovala rozhodol.

Krajský súd následne rozsudkom sp. zn. 3 To 65/2014 zo 17. júna 2014 rozhodol tak,že podľa § 321 ods. 1 písm. d) a ods. 2 Trestného poriadku rozsudok okresného súdu sp. zn.3 T 152/2011 z 9. októbra 2012 zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sámv zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľovi uložil podľa § 172ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) a § 38 ods. 3 Trestného zákona trestodňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením na jeho výkon podľa § 48 ods. 1 a 3písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ zastáva názor, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 152/2011z 9. októbra 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 65/2014 zo 17. júna 2014a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 64/2013 zo 16. apríla 2014 došlo k zásahudo jeho základných práv a slobôd, pretože právne závery uvedené v označenýchrozhodnutiach„sú v extrémnom rozopre s vykonanými dôkazmi a preto... sú arbitrárne, porušujúce právo na spravodlivé súdne konanie, právo na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonmi, právo zákazu diskriminácie, princíp zákonnosti, princíp právnej istoty, princíp zákazu svojvôle a princíp primeranosti...“.

Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu o uložení trestu odňatia slobody,s ktorého výmerou nesúhlasí a tvrdí, že najvyšší súd v rozsudku zo 16. apríla 2014a následne ani krajský súd v rozsudku zo 17. júna 2014 sa práve v súvislosti s ukladanímtrestu„absolútne nevysporiadali“so zhoršujúcim sa zdravotným stavom sťažovateľa„kedy mimo vážnych ochorení uvedených v znaleckom posudku... vo výkone väzby prekonal akútny infarkt myokardu...“.Sťažovateľ zastáva názor, že jeho„narušený zdravotný stav so zhoršujúcou sa tendenciou samo o sebe odôvodňuje použitie moderačného ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona, nakoľko trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov“sa v jeho prípade„s prihliadnutím... uvedené zdravotné komplikácie javí ako trest odňatia slobody na doživotie“.

Sťažovateľ považoval za dôležité poukázať na to, že sa k trestnému činu priznala úprimne ho oľutoval, avšak najvyšší súd v rozsudku zo 16. apríla 2014 a následne krajskýsúd v rozsudku zo 17. júna 2014 sa„okrem úplne formálneho uloženia – priznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zákona absolútne nevysporiadal s touto“,podľa názoru sťažovateľa„podstatnou skutočnosťou, kedy v podobných... situáciách... prichádza do úvahy i konanie o dohode o vine a treste... a navyše, táto skutočnosť vrátane... veku, sú“podľa sťažovateľa„ako i súdnej praxe hodné osobitného zreteľa v zmysle § 39 Tr. zákona“.

Sťažovateľ poznamenáva, že v jeho prípade uložený trest odňatia slobody v trvaní10 rokov„nemôže byť... primeraným. Tento trest nezohľadňuje okolnosti prípadu, pomery páchateľa, poľahčujúce okolnosti ako ani iné zvláštnosti prípadu, na základe ktorých by súd mohol dospieť k záveru, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti nepostačuje aj trest kratšieho trvania“. Sťažovateľ poukázal na to, že je„65-ročná osoba trpiaca viacerými vážnymi ochoreniami, k tomu s prekonaným akútnym infarktom myokardu..., ktorý sa k spáchanému trestnému činu priznal a tento úprimne oľutoval, no napriek týmto skutočnostiam“mu„bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, čo síce je spodná hranica zákonom stanovenej trestnej sadzby..., avšak tento“podľa názoru sťažovateľa„nemožno považovať za trest primeraný, a nepoužitie moderačného ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona“považuje„za diskriminačné“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol, že

„1. Okresný súd Bratislava II postupom v konaní sp. zn. 3 T/152/2011 a jeho rozsudkom z 09. 10. 2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1 Tdo 64/2013 zo 16. 04. 2014 a Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 4 To/65/2014 zo 17. 06. 2014 porušili právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, právo sťažovateľa na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, právo sťažovateľa zákazu diskriminácie, právo sťažovateľa na princíp zákonnosti, princíp právnej istoty, princíp zákazu svojvôle a princíp primeranosti vyplývajúce z čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 3, čl. 4 ods. 4, čl. 8 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2, čl. 39, čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T/152/2011 z 09. 10. 2012 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To/65/2014 zo 17. 06. 2014 sa zrušuje vo výrokoch o treste, spôsobe jeho výkonu a Krajskému súdu v Bratislave sa vec vracia na ďalšie konanie.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 64/2013 zo 16. 04. 2014 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vracia na ďalšie konanie.

4. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia, ktoré majú vo výroku o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T/152/2011 z 09. 10. 2012 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To/65/2014 zo 17. 06. 2014 svoj podklad.

5. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 20.000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Bratislava II, Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní predústavným súdom.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiunávrhu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených článkov ústavy a listiny,ako aj namietané porušenie označených základných práv zaručených ústavou a listinoua práv zaručených dohovorom postupom a rozsudkami okresného súdu sp. zn. 3 T 152/2011z 9. októbra 2012, krajského súdu sp. zn. 3 To 65/2014 zo 17. júna 2014 a najvyššieho súdusp. zn. 1 Tdo 64/2013 zo 16. apríla 2014, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy prirozhodovaní o treste odňatia slobody ukladanom sťažovateľovi neprihliadli na všetkyokolnosti odôvodňujúce jeho mimoriadne zníženie a nevysporiadali sa so skutočnosťami,ktoré takýto postup odôvodňovali, preto tieto rozhodnutia sťažovateľ považuje za arbitrárnea diskriminačné a uložený trest odňatia slobody za neprimeraný.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musiaplatiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbaťna ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákonaúčinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľapriaznivejšie.

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné právaa slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 2 ods. 1 listiny štát je založený na demokratických hodnotách a nesmiesa viazať ani na výlučnú ideológiu ani na náboženské vyznanie.

Podľa čl. 3 ods. 1 listiny základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielupohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania,národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine,majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa čl. 4 ods. 3 listiny zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiťrovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri používaní ustanovení o medziach základných práva slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívaťna iné účely, než na ktoré boli ustanovené.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 39 listiny iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.

Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákonaúčinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľapriaznivejšie.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stanev súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného právatrestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiťv čase spáchania trestného činu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávaloštátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činovzameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd alebona obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

1. K namietanému porušeniu článkov ústavy a listiny a namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 152/2011 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2012

Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom označených práv postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 152/2011 a jeho rozsudkom z 9. októbra2012, ústavný súd poznamenáva, že preskúmaniu tohto postupu a rozsudku okresného súdubráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každáfyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva,musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčnepredsunutýpred uplatnenieprávomociústavnéhosúdu(podobneII. ÚS 148/02,IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnémusúdu krajský súd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok okresnéhosúdu zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám o týchto otázkach rozhodol.V tejto časti ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu článkov ústavy a listiny a namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 64/2013 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2014

Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom označených ustanovení ústavya listiny a označených základných práv zaručených ústavou a listinou, resp. práv zaručenýchdohovorom postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 64/2013 a jehorozsudkom zo 16. apríla 2014, ústavný súd pripomína, že jednou zo základných podmienokprijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnostirozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatreníalebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inomzásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodomna odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákono ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,I. ÚS 188/03).

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn.1 Tdo 64/2013 zo 16. apríla 2014 bol sťažovateľovi doručený 20. mája 2014 a jehoobhajkyni 21. mája 2014. Sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd bola ústavnémusúdu doručená 17. septembra 2014 (podaná na poštovú prepravu deň predtým). Je tedazrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bola ústavnému súdu jednoznačne doručenápo uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia rozsudku najvyššieho súdu, tedaoneskorene. Z tohto dôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako oneskorene podanú.

3. K namietanému porušeniu článkov ústavy a listiny a namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 65/2014 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2014

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že všeobecné súdy prirozhodovaní o treste neprihliadli na všetky okolnosti odôvodňujúce jeho mimoriadnezníženie a nevysporiadali sa so skutočnosťami, ktoré takýto postup odôvodňovali, pretotieto rozhodnutia sťažovateľ považuje za arbitrárne a diskriminačné a uložený trest odňatiaslobody za neprimeraný.

Vo vzťahu k takto vymedzenému predmetu sťažnosti ústavný súd predovšetkýmkonštatuje, že už zo samotného znenia napadnutých citovaných čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2,čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy, čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 4ods. 3 a 4, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 6 listiny, ako aj čl. 14 a čl. 17 dohovoru je evidentné,že s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa, ktorá spočíva v námietke neprimeranostivýmery jemu uloženého trestu odňatia slobody, k namietanému porušeniu týchto článkovústavy, listiny a dohovoru ako samostatne označených nemohlo dôjsť, resp. by mohlo dôjsťiba v spojení s vyslovením porušenia iných základných práv alebo slobôd (k tomu všakpozri ďalej).

Takisto namietané porušenie čl. 49 ústavy, čl. 39 listiny a čl. 7 ods. 1 dohovoru sav prípade sťažovateľa opäť poukazujúc na jeho námietky javí ako zjavne neopodstatnené.Sťažovateľ totiž svojou argumentáciou neatakuje, že by jeho konanie, za ktoré bolodsúdený, nebolo trestným činom a že by trest odňatia slobody, aký mu bol v skutočnostiuložený, zákon nedovoľoval uložiť. Jeho tvrdenia spočívajú v neprimeranosti výmery trestuuloženého v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovaťtakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou,čo bol dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o namietané porušenie ostatných sťažovateľom označených základnýchpráv (základné právo na súdnu ochranu, základné právo na osobnú slobodu, právona spravodlivé súdne konanie a právo na slobodu), ústavný súd vzhľadom na svojudoterajšiu judikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnenýpreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výkladea uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postaveniaústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniuzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazovvšeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli, a takzasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom aninadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonovvšeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách.

Vychádzajúc z uvedených téz ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutéhorozhodnutia krajského súdu sp. zn. 3 To 65/2014 zo 17. júna 2014, z odôvodnenia ktoréhovyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

«Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 1 Tdo/64/2013 zo 16. 04. 2014 podrobne rozviedol z akých dôvodov akceptoval dovolanie podané generálnym prokurátorom SR a prečo sa nestotožnil s argumentáciou odvolacieho súdu vo vzťahu k aplikácii ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu - § 39 ods. 1 Tr. zák.

Konštatoval, že „nezisťuje žiadne okolnosti prípadu, ktoré by zodpovedali aplikácii ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Naopak, konanie obvineného ⬛⬛⬛⬛ je treba hodnotiť ako recidívu, ktorá má svoje vyjadrenie aj v právnej kvalifikácii jeho konania, keď krátko po výkone trestu odňatia slobody sa znovu dopustil rovnakej trestnej činnosti, za ktorú bol právoplatne odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody, ktorý aj čiastočne vykonal. Dovolací súd sa stotožňuje aj s argumentáciou generálneho prokurátora vo vzťahu k neexistencii takých pomerov páchateľa, ktoré by boli dôvodom pre aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Zdravotný stav obvineného ⬛⬛⬛⬛ je dostatočne zdokumentovaný závermi znaleckého posudku znalca ⬛⬛⬛⬛ z 21. augusta 2012 ako i ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Podľa záveru znaleckého posudku (čl. 591 spisu) v prípade ochorení obvineného sa t. č. nejedná o akútne život ohrozujúce choroby. Súdny spis (č. 1. 638 spisu) obsahuje odpoveď Ústavu na výkon väzby č. ÚVV-99/23-2012... podľa ktorej má obvinený poskytnutú adekvátnu liečbu a zdravotnú starostlivosť a výkonom väzby nie je ohrozený na zdraví a živote. Dovolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že po právoplatnom odsúdení obvineného, zo spisu nevyplývajú jeho aktivity v zmysle § 412 ods. 1, § 413 ods. 2 Tr. por. Dovolací súd sa nestotožňuje ani so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje v prípade obvineného ⬛⬛⬛⬛ aj trest kratšieho trvania. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že ak páchateľ v minulosti už spáchal trestný čin, môže súd zo zhodnotenia konkrétnych okolností minulého a súčasného trestného činu vyvodiť príslušné závery, pokiaľ ide o postoj páchateľa k spoločenským hodnotám chráneným trestným zákonom, či páchateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti alebo či spáchanie oboch trestných činov je v inak riadnom živote páchateľa len náhodné, aký je stupeň a povaha mravného narušenia páchateľa, aká je možnosť jeho nápravy a pod. Ak však páchateľ už bol za trestný čin i odsúdený, môže súd okrem uvedených skutočnosti hodnotiť tiež ďalšie skutočnosti a robiť z nich ďalšie závery, a to, aký účinok malo na páchateľa odsúdenie a uloženie trestu, prípadne i výkon uloženého trestu. Z týchto skutočností môže súd urobiť už omnoho konkrétnejšie závery o možnosti nápravy páchateľa určitým druhom alebo výmerou trestu a pod..."

Teda na podklade vyššie citovaného, krajský súd preskúmavajúc predloženú trestnú vec obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ konštatuje, že súdom prvého stupňa bola správne ustálená a priznaná poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm. 1/ Tr. zák.

Nesprávne však súd prvého stupňa ustálil a priznal priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zákona tj. bol už za trestný čin odsúdený; súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na, nakoľko z ustanovenia § 172 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným je zrejmé, že kvalifikačným znakom je aj spáchanie trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 Tr. zák., ak bol páchateľ už za taký trestný čin odsúdený. V takomto prípade je potrebné vychádzať z ustanovenia § 38 ods. 1 Tr. zák., podľa ktorého na okolnosť, ktorá je znakom trestného činu, nemožno prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, že obžalovanému ⬛⬛⬛⬛ priťažuje v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zák., že bol už za trestný čin odsúdený.

S poukazom na vyššie zdôvodnené potom odvolací súd korigoval výrok o treste na podklade odvolania obžalovaného v jeho prospech a vypustil priznanú priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zák.

Krajský súd berúc do úvahy vyššie uvedené, súc viazaný právnym záverom uvedeným v rozsudku Najvyššie súdu SR sp. zn. 1 Tdo/64/2013 zo 16. 04. 2014 je toho názoru, že trest, ktorý bol obžalovanému ⬛⬛⬛⬛ uložený vo výmere desať rokov (na dolnej hranici trestnej sadzby), na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia, je trestom primeraným, zákonným a predovšetkým takým, ktorý dostatočne zabezpečí ochranu spoločnosti tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho prevýchovu k tomu, aby viedol riadny život a preto trest v tejto výmere uložil aj svojím rozhodnutím.

Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodol o odvolaní obžalovaného tak ako je citované vo výroku rozsudku.»

Ako z citovanej časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, odvolací súd sa takprávnymi, ako aj skutkovými otázkami podstatnými pre rozhodnutie o výmere uloženéhotrestu odňatia slobody sťažovateľovi primerane zaoberal. Zdôraznil, že pri svojomrozhodovaní bol viazaný právnym názorom najvyššieho súdu uvedeným v rozsudku sp. zn.1 Tdo 64/2013 zo 16. apríla 2014, z ktorého dôležité časti odôvodnenia odcitoval a sámargumentáciu náležite doplnil. V odôvodnení odvolacieho súdu preto nechýbajú konkrétneskutočnosti, z ktorých pri svojom konečnom verdikte vychádzal. Ústavný súd nepovažujeza potrebné na tomto mieste znovu opakovať dostatočne určité, jasné a zrozumiteľnédôvody, pre ktoré všeobecné súdy, teda aj krajský súd nepovažovali aplikáciu ustanovení§ 39 ods. 1 Trestného zákona v trestnej veci sťažovateľa za možnú. Svoje závery pritomopreli o zistené konkrétne skutočnosti vyplývajúce zo spisového materiálu, okolnostiprípadu a príslušné zákonné ustanovenia. Odôvodnenie napadnutého druhostupňovéhorozhodnutia vo vzťahu k námietkam sťažovateľa považuje ústavný súd za dostatočnepresvedčivé. Krajský súd ozrejmil neexistenciu pomerov sťažovateľa, ktoré by bolidôvodom na použitie ustanovení o mimoriadnom znížení trestu, rovnako sa venoval otázkezdravotného stavu sťažovateľa v súvislosti s určením výmery jemu ukladaného trestuodňatia slobody, vychádzajúc pritom zo skutkových zistení na základe vykonanéhodokazovania.

Ústavný súd preto považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súduna logické, korešpondujúce s výrokom o výške trestu, bez vnútorných rozporov, a tedalegitímne.

Ústavný súd nezistil taký výklad aplikovaných ustanovení príslušných predpisovupravujúcich postup ukladania trestu odňatia slobody namietaným postupom krajskéhosúdu, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s ústavou.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že relevantné skutkové a právne záveryodvolacieho súdu prezentované v namietanom rozsudku sa opierajú o akceptovateľnévyhodnotenie podstatných skutočností, a teda ich nehodnotí ako vykazujúce známkyarbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že nejdeo porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstávúčastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlades objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotenímdôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd námietky sťažovateľa týkajúcesa rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 65/2014 zo 17. júna 2014 ako zjavneneopodstatnené a ako také ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodoltak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľasa nezaoberal, pretože sa stali bezpredmetnými.

Z rovnakého dôvodu, t. j. odmietnutia sťažnosti ako celku bolo bez právnehovýznamu odstraňovať nedostatok sťažnosti spočívajúci v absencii právneho zastúpeniasťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016