SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 141/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 36 písm. a) a b), čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IIIsp. zn. 7 C 81/2008 z 5. decembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 9 Co 37/2012 z 23. mája 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36písm. a) a b), čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C81/2008 z 5. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 37/2012 z 23. mája 2013 (ďalej aj„rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vzájomným návrhom v konaní okresného súduvedenom pod sp. zn. 7 C 56/2004 účastníkov ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len̶„zamestnávateľ“) proti sťažovateľke o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovnéhopomeru a iné, sa sťažovateľka domáhala úhrady pohľadávky v sume „54.150,- Sk (1.797,45 eura) s 13%-ným úrokom z omeškania zo sumy 15.000,- Sk od 10.03.2004, zo sumy 15.000,- Sk od 10.04.2004 a zo sumy 24,150,- Sk od 10.05.2004 do zaplatenia“,pretože zamestnávateľ „jej nevyplatil mzdu za celý mesiac február, marec a apríl 2004, sám vytvoril prekážky... a znemožnil navrhovateľke riadne vykonávanie práce... neuhradil jej... náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku..., pričom ku dňu skončenia pracovného pomeru nemala vyčerpanú dovolenku za rok 2003 - 5 dní a pomernú časť dovolenky za rok 2004
-8,3 dňa“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 56/2004 z 27. marca 2006 v spojenís rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 447/06 z 21. novembra 2007 určil, že skončeniepracovného pomeru sťažovateľky 29. februára 2004 na základe jej žiadosti z 27.januára2004 dohodou je neplatné, ďalej určil, že jej pracovný pomer skončil dohodou 30. apríla2004, súčasne zastavil konanie o jej protinávrhu z 29. apríla 2004 o náhradu mzdya o náhradu nevyčerpanej dovolenky a ďalej „vylúčil na samostatné konanie protinávrh o zaplatenie sumy 54.150,- Sk s príslušenstvom titulom náhrady mzdy a nevyčerpanej dovolenky“.
Vo vylúčenom konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 81/2008 okresný súd napadnutýmrozsudkom takto rozhodol :
„Súd návrh v časti nároku na vyplatenie mzdy za mesiac február 2004 zamieta. Súd návrh v časti nároku na náhradu mzdy za obdobie od 25.2.2004 do 30. 04.2004 zamieta. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 291,87 eur s 13 %-ným úrokom z omeškania od 10.05.2004 do zaplatenia, všetko titulom náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku...
Vo zvyšku nároku na preplatenie nevyčerpanej dovolenky súd návrh zamieta...“
Z dôvodu odvolania sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu preskúmalkrajský súd, ktorý ho rozsudkom sp. zn. 9 Co 37/2012 z 23. mája 2013 v celom rozsahupotvrdil.
Podstatou sťažnosti je vyjadrenie nesúhlasu sťažovateľky s označenými rozsudkamiokresného súdu, ako aj krajského súdu, keďže všeobecné súdy sa podľa jej názorunedostatočne vysporiadali s jej zásadnými námietkami, vo vzťahu k nároku na dávkynemocenského poistenia bol tento nárok podľa sťažovateľky zamietnutý „len z toho titulu, že bol nesprávne slovne označený ako nárok na náhradu mzdy“, a preto „ide o odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko sťažovateľke nepochybné predmetný nárok na nemocenské dávky, bez ohľadu na slovné označenie patrí a odporca ako zamestnávateľ jej ho bol povinný vyplatiť“, taktiež nepriznanie nároku na náhradu mzdy za marec a apríl2004 považuje sťažovateľka za „odňatie možnosti konať pred súdom“. Rovnako „Odkaz porušovateľa v 1. rade, na antidiskriminačný zákon a neskúmanie toho, či došlo alebo nedošlo k diskriminácii sťažovateľky“, považuje sťažovateľka „za odňatie možnosti konať pred súdom“. A napokon okresný súd a krajský súd „odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom“, keď otázku oprávnenosti, resp. neoprávnenosti udelenia neospravedlnenejneúčasti v práci neskúmali ako otázku predbežnú „t. j. neskúmali či záver odporcu ako zamestnávateľa o absencii sťažovateľky bol správny alebo nie, ale bez ďalšieho konštatovali len, že odporca nemal zástupcov zamestnancov t. j. nemohol takýto orgán požiadať o uzatvorenie dohody resp. udelenie súhlasu s absenciou a bez ďalšieho skúmania t. j. či bola alebo nebola absencia opodstatnená konštatovali, že bolo teda na navrhovateľke, aby v prípade nesúhlasu s vykázanou absenciou zo strany zamestnávateľa sa svojho nároku domáhala súdnou cestou“.
V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, ženapadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu boloporučené jej základné právo „... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
- právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa čl. 36 Ústavy SR právo na odmenu za vykonanú prácu podľa Čl. 36 Ústavy SR
- ochranu proti diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR... “.
Ďalej sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že „... Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 7 C 81/2008-176 zo dňa 05.12.2011 a rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9 Co 37/2012-202 zo dňa 23.05.2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
... ⬛⬛⬛⬛... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €.
... Porušovateľ v 1. a 2. rade sú povinní uhradiť... trovy konania... 331,15 €.“.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahuk všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavnýsúd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzickýchosôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného právana spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa čl. 36 ústavy, základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkovkonania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ktoré má spočívať v nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutívšeobecných súdov, ako aj tým, že ich postupom (výsledkom ktorého boli obe napadnutérozhodnutia) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa čl. 36 ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovnépodmienky. Zákon im zabezpečuje najmä
a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnúživotnú úroveň,
b) ochranu proti... diskriminácii v zamestnaní...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
1. K napadnutému rozsudku okresného súdu
Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka namieta porušeniesvojich základných práv a práv označených v záhlaví sťažnosti napadnutým rozsudkomokresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o jej mzdových nárokoch, po tom, akovšeobecné súdy právoplatne rozhodli, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo dohodouku 30. aprílu 2004.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mala sťažovateľka možnosť podaťodvolanie a túto svoju možnosť aj využila. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozíciiúčinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúťkrajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebnésťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu naprerokovanie a rozhodnutie veci (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,III. ÚS 532/2014).
2. K napadnutému rozsudku krajského súdu
Podstata námietok sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súduspočíva v tvrdení, že postupom krajského súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutéhorozsudku, jej bola odňatá možnosť konať, tak ako to je opísané v prvej časti odôvodneniatohto rozhodnutia. Z námietok sťažovateľky je zrejmé, že vychádzajú z premisy, že krajskýsúd podľa jej názoru postupoval protizákonne a že práve v dôsledku tohto postupu jej bolaodňatá možnosť konať pred súdom, v čom sťažovateľka videla porušenie svojich označenýchpráv. Sťažovateľka vlastne tvrdí, že postupom krajského súdu, ktorého zavŕšením bolovydanie napadnutého rozsudku, bola pozbavená súdnej ochrany v súdnom konaní, tedamožnosti konať pred súdom v napadnutom konaní. Týmto postupom krajského súdu malobyť porušené aj jej právo na spravodlivé súdne konanie.
Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konaťpred súdom.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoposkytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdomprichádza v zásade do úvahy iba za predpokladu, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať,najprv vyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní predvšeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základnýchpráv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky ajprávomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietky odňatia možnostikonať pred krajským súdom, sťažovateľke nič nebránilo podať proti napadnutému rozsudkukrajského súdu dovolanie, pričom prípustnosť svojho dovolania mohla oprieť o citovanéustanovenie Občianskeho súdneho poriadku a v rámci dovolacieho konania sa domáhaťochrany v sťažnosti označených práv. Na základe podaného dovolania by bol Najvyšší súdSlovenskej republiky v súlade so znením § 242 ods. 1 OSP po pripustení dovolaniapríslušným na preskúmanie napadnutého rozhodnutia nielen z dôvodov podľa § 237 písm. f)OSP, ale tiež z hľadiska ďalších dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. b) a c)OSP, ktoré možno identifikovať v námietkach sťažovateľky, najmä pokiaľ ide o namietanúpovrchnosť celého konania v tejto veci, zmätočnosť v hodnotení dôkazov a nedostatočnévysporiadanie sa s argumentmi a názormi sťažovateľky.
Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala, preto jepotrebné urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorýjej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje a na ktorého využitie bola oprávnená.Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky mohol odmietnuť ako neprípustnú.
Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že sťažovateľka v podstate námietkou odňatiamožnosti konať pred súdom vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkomkrajského súdu (ale aj okresného súdu) a vlastne namieta nedostatočne zistený skutkovýstav a nesprávne, resp. neúplné právne posúdenie veci všeobecným súdom.
Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd najskôr podrobneoboznámil priebeh konania pred okresným súdom poukazujúc na odôvodnenieprvostupňového rozsudku, ktorým okresný súd potom, ako dospel na základe vykonanéhodokazovania k záveru, že návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala proti jejzamestnávateľovi nároku na náhradu mzdy za február, ako aj za obdobie od 25. februára2004 do 30. apríla 2004, zamietol, ako aj zamietol jej nárok (v časti) na preplatenienevyčerpanej dovolenky.
Krajský súd v napadnutom rozsudku spomenul aj ďalšie dôvody (rozhodujúcefaktické skutočnosti), ktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, ako ajinterpretáciu na vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov.
Krajský súd sa potom venoval odvolacím dôvodom sťažovateľky konštatujúc, žesťažovateľka v odvolaní proti rozsudku okresného súdu ako odvolací dôvod uplatnila najmänesprávne právne posúdenie požadovaného nároku a nedostatočne zistený skutkový stav.
Svoj právny názor a sťažnosťou napadnutý rozsudok krajský súd odôvodnil takto: „Už vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení č. k. 9 Co 341/09-129 zo dňa 4. novembra 2010 krajský súd ako súd odvolací upozornil prvostupňový súd, že predmetom tohto konania vzhľadom na zistený skutkový stav sú tri samostatné nároky navrhovateľky a to vyplatenie mzdy, náhrada mzdy za obdobie od 25.2.2004 do 30.4.2004 a náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku s tým, že inštruoval prvostupňový súd ako má v ďalšom konaní pokračovať.
Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 226 O. s. p. sa dôsledne riadil pokynmi odvolacieho súdu a v intenciách zrušujúceho uznesenia vykonal vo veci dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, z ktorého vyvodil správny právny zaver vo všetkých samostatne plynúcich nárokoch s odôvodnením, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje, pretože vykazujú známky vecnej správnosti; na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd nemá čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 O. s.p.).“
Ďalej krajský súd uviedol, že sťažovateľke „patrí mzda v zmysle § 118 ods. 1 Zákonníka práce za obdobie od 1.2.2004 do 17.2.2004, kedy prácu pre odporcu skutočne vykonávala. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľka riadne zálohu 7.000,- Sk netto prevzala za mesiac február 2004, odpracovala však v tomto mesiaci len čas do 18. 02. 2004. Odo dňa 18.2.2004 do 24.2.2004 čerpala navrhovateľka OČR, za obdobie ktoré patrí navrhovateľke finančné zabezpečenie podľa osobitných predpisov, skutočnosť, ktorá vylučuje oprávnenie navrhovateľky požadovať od odporcu za toto obdobie mzdu, preto nárok navrhovateľky za toto obdobie nemá relevanciu a súd prvého stupňa správne za toto obdobie mzdu navrhovateľke nepriznal.“.
K obdobiu od ukončenia „OČR až do skončenia pracovného pomeru dňom 30.04.2004“ krajský súd uviedol, že sťažovateľka „prácu pre odporcu objektívne nevykonávala, preto, by patrila navrhovateľke iba náhrada mzdy za prekážky v práci na strane zamestnávateľa, za predpokladu splnenia zákonných podmienok. Navrhovateľka listom zo dňa 27.1.2004 požiadala o ukončenie pracovného pomeru ku dňu 29.2.2004. Odporca preukázateľne s ukončením pracovného pomeru nesúhlasil. Listom zo dňa 2.2.2004 a ďalším listom zo dňa 4.2.2004 opätovne vyslovil nesúhlas s upozornením na možnosť výpovede. Navrhovateľka listom, zo dňa 13.2.2004 oznámila odporcovi čerpanie dovolenky v čase od 18.2.2004 do 27.2.2004, na čo odporca reagoval nesúhlasne faxom zo dňa 18.2.2004 a žiadal, aby nastúpila do práce. Odporca vyzval navrhovateľku listom zo dňa 1.3.2004 na pokračovanie v práci. Z uvedeného je badať jasný úmysel navrhovateľky, ktorý aj naplnila, kedy po ukončení OČR do práce fyzicky nenastúpila, preto odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že prekážky na strane zamestnávateľa v danom prípade nenastali a preto neprináleží navrhovateľke za toto obdobie mzda.“.Ako nespôsobilý dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku vyhodnotil krajský súddôvod odvolania spočívajúci v prehodnocovaní zisteného skutkového stavu, s ktorým sa súdprvého stupňa podľa jeho názoru „riadne vysporiadal, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, a preto snaha navrhovateľky pripísať prehodnoteniu záverov vykonaného dokazovania iný význam ako v skutočnosti má, bola vyhodnotená ako účelového charakteru, s úmyslom dosiahnuť pre seba priaznivejšie rozhodnutie vo veci“.
Preto vzhľadom na uvedené za stavu, keď podľa názoru krajského súdu súd prvéhostupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkovýstav, správne vec právne posúdil, a keď sťažovateľka podľa jeho názoru v odvolaníneuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňav odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, rozhodol okresný súd podľanázoru krajského súdu „vecne správne“, a preto z týchto dôvodov potom krajský súd„v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p. bez ďalšieho odkazuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.“.
Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a právnomštáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základnéprávo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právona to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonnéhorozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj Občiansky súdny poriadok v § 157 ods. 2, podľaktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a zakých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, zktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečonevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, abyodôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiskapráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právona spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúruEurópskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v.Španielsko z 21. 1. 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé adostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. JudikatúraESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higginsc. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majúvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).
Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd neopomenul všetky náležitostizákonného rozhodnutia tak, ako vyplýva z § 157 ods. 2 OSP, a tieto pri svojom postupe ajprakticky aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé apreskúmateľné rozhodnutie.
Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľačl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutomkonaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základnýchpráv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jejuplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4)a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnychokolnostiach prípadu (v danej veci Zákonníka práce a Občianskeho súdneho poriadku) jeústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Ústavný súd taktiež pripomína, že v súlade so svojou judikatúrou posudzujespravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnostidochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesnépochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celokbol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánovverejnej moci síce k určitému pochybeniu mohlo dôjsť, avšak jeho intenzita a existujúcapríčinná súvislosť medzi prípadne zisteným porušením práva a jeho dôsledkamina spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tierozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06).
Vzhľadom na uvedené posudzoval ústavný súd sťažnosťou napadnutý rozsudokkrajského súdu z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základnýchpráv a slobôd. Preto nebolo jeho úlohou do detailov znovu preskúmať prípad z pozíciev okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani podrobiť revíziinapadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznammožných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá bymohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.
Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastolenýmodvolacím dôvodom, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, akéskutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnenírozhodnutia vyčerpávajúcim a zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy o tom, prečonesúhlasí s niektorými názormi sťažovateľky, reagujúc na všetky podstatné odvolacienámietky.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajskéhosúdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súdnezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Zákonníka práce, resp. Občianskehosúdneho poriadku v znení platnom v relevantnom čase, ktoré by mohli vyvolať účinkynezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.
Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkovýcha právnych záverov, pričom ústavný súd neskonštatoval, že by závery, ku ktorým krajskýsúd dospel, bolo možné označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplývaz nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názoromkrajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavnéhosúdu (napr. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právona súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovalizávery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú náležite odôvodnené a majú oporuvo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný postup krajského súdu nevykazuje znakysvojvôle a odôvodnenie jeho rozhodnutia vychádza z jeho vlastných myšlienkovýchpostupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenianahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuťdo právneho názoru krajského súdu.
Vo vzťahu k nároku sťažovateľky na vyplatenie dávok z nemocenského poisteniaústavný súd navyše dodáva, že tento nárok bolo potrebné uplatniť v Sociálnej poisťovni,ktorá v zmysle § 287 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len,,zákon o sociálnom poistení“) poskytuje od 1. januára 2004 zo systémusociálneho poistenia okrem iného aj dávky nemocenského poistenia (nemocenské,ošetrovné, vyrovnávacia dávka a materské).
Podľa § 287 zákona o sociálnom poistení bola Sociálna poisťovňa povinná prevziaťrozhodovanie a vyplácanie dávok nemocenského poistenia od zamestnávateľa najneskôrdo 31. decembra 2004 (odsek 1). Do prevzatia rozhodovania a vyplácania dávoknemocenského poistenia od zamestnávateľa Sociálnou poisťovňou o nemocenských dávkachpodľa tohto zákona rozhodujú a vyplácajú ich zamestnávatelia, ktorí boli príslušní na ichvýplatu do 31. decembra 2003 (odsek 2). Zamestnávateľ, ktorý do 31. decembra 2003rozhodoval o dávkach nemocenského poistenia a vyplácal tieto dávky, je povinný vykazovaťmiestne príslušnej pobočke poistné na nemocenské poistenie za príslušný kalendárny mesiacspolu s vyplatenými nemocenskými dávkami vrátane počtu zamestnancov a počtu dní, zaktoré vyplatil nemocenské dávky, do dňa prevzatia výkonu nemocenského poistenia odzamestnávateľov (odsek 3).
Napokon je potrebné dodať, že zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide očl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť to, aby sa ústavný súd stal bežnou prieskumnouinštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov. V danej veci sťažovateľka dôslednenerešpektuje postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti, keď obsahomsťažnosti ho stavia do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že niet žiadnej spojitosti medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného právasťažovateľky a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(m. m. IV. ÚS 112/05).
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde zistil, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípadezlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 36 písm. a) a b) ústavy ústavnýsúd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanújudikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadnenemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, aktoto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesnéprincípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušeniečl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základnéhopráva podľa čl. 36 písm. a) a b) ústavy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto častiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmisťažovateľky sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2015