znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 141/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Evou   Borovskou,   Štefánikova   7,   Bratislava,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 36 písm. a) a b), čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   IIIsp. zn. 7 C 81/2008   z 5.   decembra   2011   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislavesp. zn. 9 Co 37/2012 z 23. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36písm. a) a b), čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C81/2008 z 5. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 37/2012 z 23. mája 2013 (ďalej aj„rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vzájomným návrhom v konaní okresného súduvedenom   pod   sp.   zn.   7   C   56/2004   účastníkov ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len̶„zamestnávateľ“) proti sťažovateľke o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovnéhopomeru   a iné,   sa   sťažovateľka   domáhala   úhrady   pohľadávky   v sume „54.150,-   Sk (1.797,45 eura)   s   13%-ným   úrokom   z   omeškania   zo   sumy   15.000,-   Sk   od   10.03.2004, zo sumy 15.000,- Sk od 10.04.2004 a zo sumy 24,150,- Sk od 10.05.2004 do zaplatenia“,pretože zamestnávateľ „jej nevyplatil mzdu za celý mesiac február, marec a apríl 2004, sám vytvoril prekážky... a znemožnil navrhovateľke riadne vykonávanie práce... neuhradil jej... náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku..., pričom ku dňu skončenia pracovného pomeru nemala vyčerpanú dovolenku za rok 2003 - 5 dní a pomernú časť dovolenky za rok 2004

-8,3   dňa“. Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   C   56/2004   z 27.   marca   2006   v   spojenís rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 447/06 z 21. novembra 2007 určil, že skončeniepracovného pomeru sťažovateľky 29. februára 2004 na základe jej žiadosti z 27.januára2004 dohodou je neplatné, ďalej určil, že jej pracovný pomer skončil dohodou 30. apríla2004,   súčasne   zastavil   konanie   o jej   protinávrhu   z   29.   apríla   2004   o   náhradu   mzdya o náhradu nevyčerpanej dovolenky a ďalej „vylúčil na samostatné konanie protinávrh o zaplatenie   sumy   54.150,-   Sk   s   príslušenstvom   titulom   náhrady   mzdy   a   nevyčerpanej dovolenky“.

Vo vylúčenom konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 81/2008 okresný súd napadnutýmrozsudkom takto rozhodol :

„Súd návrh v časti nároku na vyplatenie mzdy za mesiac február 2004 zamieta. Súd návrh v časti nároku na náhradu mzdy za obdobie od 25.2.2004 do 30. 04.2004 zamieta. Odporca   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľke   sumu   291,87   eur   s 13   %-ným   úrokom z omeškania od 10.05.2004 do zaplatenia, všetko titulom náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku...

Vo zvyšku nároku na preplatenie nevyčerpanej dovolenky súd návrh zamieta...“

Z dôvodu odvolania sťažovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu preskúmalkrajský súd, ktorý ho rozsudkom sp. zn. 9 Co 37/2012 z 23. mája 2013 v celom rozsahupotvrdil.

Podstatou sťažnosti je vyjadrenie nesúhlasu sťažovateľky s označenými rozsudkamiokresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu,   keďže   všeobecné   súdy   sa   podľa   jej   názorunedostatočne   vysporiadali   s jej   zásadnými   námietkami,   vo   vzťahu   k nároku   na   dávkynemocenského poistenia bol tento nárok podľa sťažovateľky zamietnutý „len z toho titulu, že bol nesprávne slovne označený ako nárok na náhradu mzdy“, a preto „ide o odňatie možnosti   konať   pred   súdom,   nakoľko   sťažovateľke   nepochybné   predmetný   nárok na nemocenské dávky, bez ohľadu na slovné označenie patrí a odporca ako zamestnávateľ jej ho bol povinný vyplatiť“, taktiež nepriznanie nároku na náhradu mzdy za marec a apríl2004 považuje sťažovateľka za „odňatie možnosti konať pred súdom“. Rovnako „Odkaz porušovateľa v 1. rade, na antidiskriminačný zákon a neskúmanie toho, či došlo alebo nedošlo k diskriminácii sťažovateľky“, považuje sťažovateľka „za odňatie možnosti konať pred súdom“. A napokon okresný súd a krajský súd „odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom“, keď otázku oprávnenosti, resp. neoprávnenosti udelenia neospravedlnenejneúčasti   v   práci   neskúmali   ako   otázku   predbežnú „t.   j.   neskúmali   či   záver   odporcu ako zamestnávateľa   o   absencii   sťažovateľky   bol   správny   alebo   nie,   ale   bez   ďalšieho konštatovali len, že odporca nemal zástupcov zamestnancov t. j. nemohol takýto orgán požiadať o uzatvorenie dohody resp. udelenie súhlasu s absenciou a bez ďalšieho skúmania t.   j.   či bola   alebo   nebola   absencia   opodstatnená   konštatovali,   že   bolo   teda na navrhovateľke, aby v prípade nesúhlasu s vykázanou absenciou zo strany zamestnávateľa sa svojho nároku domáhala súdnou cestou“.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   ženapadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   boloporučené jej základné právo „... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa čl. 36 Ústavy SR právo na odmenu za vykonanú prácu podľa Čl. 36 Ústavy SR

- ochranu proti diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR... “.

Ďalej   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že „...   Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. sp. zn. 7 C 81/2008-176 zo dňa 05.12.2011 a rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9 Co 37/2012-202 zo dňa 23.05.2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

... ⬛⬛⬛⬛...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 10.000 €.

... Porušovateľ v 1. a 2. rade sú povinní uhradiť... trovy konania... 331,15 €.“.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahuk všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavnýsúd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzickýchosôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o porušení   jej   základného   právana spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa čl. 36 ústavy, základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkovkonania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ktoré   má   spočívať   v nedostatočnom   odôvodnení   napadnutých   rozhodnutívšeobecných súdov, ako aj tým, že ich postupom (výsledkom ktorého boli obe napadnutérozhodnutia) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa čl. 36 ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovnépodmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnúživotnú úroveň,

b) ochranu proti... diskriminácii v zamestnaní...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

1. K napadnutému rozsudku okresného súdu

Zo   sťažnosti   a   z   priložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušeniesvojich základných práv a práv označených v záhlaví sťažnosti napadnutým rozsudkomokresného   súdu,   ktorým   okresný   súd   rozhodol   o jej   mzdových   nárokoch,   po   tom,   akovšeobecné súdy právoplatne rozhodli, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo dohodouku 30. aprílu 2004.

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   mala   sťažovateľka   možnosť   podaťodvolanie a túto svoju možnosť aj využila. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozíciiúčinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúťkrajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebnésťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   naprerokovanie a rozhodnutie veci (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,III. ÚS 532/2014).

2. K napadnutému rozsudku krajského súdu

Podstata námietok sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súduspočíva v   tvrdení,   že   postupom krajského súdu,   ktorý   vyústil do   vydania napadnutéhorozsudku, jej bola odňatá možnosť konať, tak ako to je opísané v prvej časti odôvodneniatohto rozhodnutia. Z námietok sťažovateľky je zrejmé, že vychádzajú z premisy, že krajskýsúd podľa jej názoru postupoval protizákonne a že práve v dôsledku tohto postupu jej bolaodňatá možnosť konať pred súdom, v čom sťažovateľka videla porušenie svojich označenýchpráv.   Sťažovateľka   vlastne   tvrdí,   že   postupom   krajského   súdu,   ktorého   zavŕšením   bolovydanie napadnutého rozsudku, bola pozbavená súdnej ochrany v súdnom konaní, tedamožnosti konať pred súdom v napadnutom konaní. Týmto postupom krajského súdu malobyť porušené aj jej právo na spravodlivé súdne konanie.

Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiuodvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania   postupom   súdu   odňala   možnosť   konaťpred súdom.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoposkytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdomprichádza v zásade do úvahy iba za predpokladu, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať,najprv vyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní predvšeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základnýchpráv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky ajprávomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietky odňatia možnostikonať pred krajským súdom, sťažovateľke nič nebránilo podať proti napadnutému rozsudkukrajského súdu dovolanie, pričom prípustnosť svojho dovolania mohla oprieť o citovanéustanovenie Občianskeho súdneho poriadku a v rámci dovolacieho konania sa domáhaťochrany v sťažnosti označených práv. Na základe podaného dovolania by bol Najvyšší súdSlovenskej   republiky   v   súlade   so   znením   §   242   ods.   1   OSP   po   pripustení   dovolaniapríslušným na preskúmanie napadnutého rozhodnutia nielen z dôvodov podľa § 237 písm. f)OSP, ale tiež z hľadiska ďalších dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. b) a c)OSP, ktoré možno identifikovať v námietkach sťažovateľky, najmä pokiaľ ide o namietanúpovrchnosť celého konania v tejto veci, zmätočnosť v hodnotení dôkazov a nedostatočnévysporiadanie sa s argumentmi a názormi sťažovateľky.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   však   sťažovateľka   dovolanie   nepodala,   preto   jepotrebné urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorýjej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje a na ktorého využitie bola oprávnená.Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky mohol odmietnuť ako neprípustnú.

Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že sťažovateľka v podstate námietkou odňatiamožnosti   konať   pred   súdom   vyjadruje svoju   nespokojnosť   s napadnutým   rozsudkomkrajského súdu (ale aj okresného súdu) a vlastne namieta nedostatočne zistený skutkovýstav a nesprávne, resp. neúplné právne posúdenie veci všeobecným súdom.

Z obsahu   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   najskôr   podrobneoboznámil   priebeh   konania   pred   okresným   súdom   poukazujúc   na   odôvodnenieprvostupňového rozsudku, ktorým okresný súd potom, ako dospel na základe vykonanéhodokazovania   k   záveru,   že   návrh   sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala   proti   jejzamestnávateľovi nároku na náhradu mzdy za február, ako aj za obdobie od 25. februára2004   do   30.   apríla   2004,   zamietol,   ako   aj   zamietol   jej   nárok   (v   časti)   na   preplatenienevyčerpanej dovolenky.

Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   spomenul   aj   ďalšie   dôvody   (rozhodujúcefaktické skutočnosti), ktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, ako ajinterpretáciu na vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov.

Krajský súd sa potom venoval odvolacím dôvodom sťažovateľky konštatujúc, žesťažovateľka v odvolaní proti rozsudku okresného súdu ako odvolací dôvod uplatnila najmänesprávne právne posúdenie požadovaného nároku a nedostatočne zistený skutkový stav.

Svoj právny názor a sťažnosťou napadnutý rozsudok krajský súd odôvodnil takto: „Už   vo   svojom   skoršom   zrušujúcom   uznesení   č.   k.   9   Co   341/09-129   zo   dňa 4. novembra 2010 krajský súd ako súd odvolací upozornil prvostupňový súd, že predmetom tohto konania vzhľadom na zistený skutkový stav sú tri samostatné nároky navrhovateľky a to vyplatenie mzdy, náhrada mzdy za obdobie od 25.2.2004 do 30.4.2004 a náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku s tým, že inštruoval prvostupňový súd ako má v ďalšom konaní pokračovať.

Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 226 O. s. p. sa dôsledne riadil pokynmi odvolacieho súdu a v intenciách zrušujúceho uznesenia vykonal vo veci dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, z ktorého vyvodil správny právny   zaver   vo   všetkých   samostatne   plynúcich   nárokoch   s odôvodnením,   s   ktorým   sa odvolací súd plne stotožňuje, pretože vykazujú známky vecnej správnosti; na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd nemá čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu (§ 219 ods. 2 O. s.p.).“

Ďalej   krajský   súd   uviedol,   že   sťažovateľke „patrí   mzda   v   zmysle   §   118   ods.   1 Zákonníka práce za obdobie od 1.2.2004 do 17.2.2004, kedy prácu pre odporcu skutočne vykonávala. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľka riadne zálohu 7.000,- Sk netto prevzala za mesiac február 2004, odpracovala však v tomto mesiaci len čas do 18. 02. 2004. Odo dňa 18.2.2004 do 24.2.2004 čerpala navrhovateľka OČR,   za   obdobie   ktoré   patrí   navrhovateľke   finančné   zabezpečenie   podľa   osobitných predpisov,   skutočnosť,   ktorá   vylučuje   oprávnenie   navrhovateľky   požadovať   od   odporcu za toto obdobie mzdu, preto nárok navrhovateľky za toto obdobie nemá relevanciu a súd prvého stupňa správne za toto obdobie mzdu navrhovateľke nepriznal.“.

K obdobiu   od   ukončenia „OČR   až   do   skončenia   pracovného   pomeru   dňom 30.04.2004“ krajský   súd   uviedol,   že   sťažovateľka „prácu   pre   odporcu   objektívne nevykonávala,   preto,   by   patrila   navrhovateľke   iba   náhrada   mzdy   za   prekážky   v   práci na strane zamestnávateľa, za predpokladu splnenia zákonných podmienok. Navrhovateľka listom zo dňa 27.1.2004 požiadala o ukončenie pracovného pomeru ku dňu 29.2.2004. Odporca   preukázateľne   s   ukončením   pracovného   pomeru   nesúhlasil.   Listom   zo   dňa 2.2.2004   a   ďalším   listom   zo   dňa   4.2.2004   opätovne   vyslovil   nesúhlas   s   upozornením na možnosť výpovede. Navrhovateľka listom, zo dňa 13.2.2004 oznámila odporcovi čerpanie dovolenky v čase od 18.2.2004 do 27.2.2004, na čo odporca reagoval nesúhlasne faxom zo dňa 18.2.2004 a žiadal, aby nastúpila do práce. Odporca vyzval navrhovateľku listom zo dňa 1.3.2004 na pokračovanie v práci. Z uvedeného je badať jasný úmysel navrhovateľky, ktorý aj naplnila, kedy po ukončení OČR do práce fyzicky nenastúpila, preto odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že prekážky na strane zamestnávateľa v danom prípade nenastali a preto neprináleží navrhovateľke za toto obdobie mzda.“.Ako nespôsobilý dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku vyhodnotil krajský súddôvod odvolania spočívajúci v prehodnocovaní zisteného skutkového stavu, s ktorým sa súdprvého   stupňa   podľa   jeho   názoru „riadne   vysporiadal,   zo   zisteného   skutkového   stavu vyvodil   aj   správny   právny   záver,   a   preto   snaha   navrhovateľky   pripísať   prehodnoteniu záverov vykonaného dokazovania iný význam ako v skutočnosti má, bola vyhodnotená ako účelového charakteru, s úmyslom dosiahnuť pre seba priaznivejšie rozhodnutie vo veci“.

Preto vzhľadom na uvedené za stavu, keď podľa názoru krajského súdu súd prvéhostupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkovýstav,   správne   vec   právne   posúdil,   a   keď   sťažovateľka   podľa   jeho   názoru   v   odvolaníneuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňav odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, rozhodol okresný súd podľanázoru   krajského   súdu „vecne   správne“,   a preto   z týchto   dôvodov   potom   krajský   súd„v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p. bez ďalšieho odkazuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.“.

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a právnomštáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje základnéprávo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právona to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonnéhorozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj Občiansky súdny poriadok v § 157 ods. 2, podľaktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a zakých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, zktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečonevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil.   Súd   dbá   na   to,   abyodôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiskapráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právona spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúruEurópskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v.Španielsko   z   21.   1.   1999,   §   26]   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   presvedčivé   adostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. JudikatúraESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higginsc. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majúvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd neopomenul všetky náležitostizákonného rozhodnutia tak, ako vyplýva z § 157 ods. 2 OSP, a tieto pri svojom postupe ajprakticky aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé apreskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľačl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutomkonaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základnýchpráv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jejuplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4)a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnychokolnostiach prípadu (v danej veci Zákonníka práce a Občianskeho súdneho poriadku) jeústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   taktiež   pripomína,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzujespravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnostidochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesnépochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celokbol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánovverejnej moci síce k určitému pochybeniu mohlo dôjsť, avšak jeho intenzita a existujúcapríčinná   súvislosť   medzi   prípadne   zisteným   porušením   práva   a   jeho   dôsledkamina spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tierozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci samej   alebo   aj   extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06).

Vzhľadom   na   uvedené   posudzoval   ústavný   súd   sťažnosťou   napadnutý   rozsudokkrajského súdu z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základnýchpráv a slobôd. Preto nebolo jeho úlohou do detailov znovu preskúmať prípad z pozíciev okolnostiach   daného   prípadu   aplikovaných   právnych   noriem   ani   podrobiť   revíziinapadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznammožných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá bymohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.

Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastolenýmodvolacím   dôvodom,   poukázal   na   to,   akými   zákonnými   ustanoveniami   sa   riadil,   akéskutkové   zistenia   a   úvahy   ho   viedli   k   vyslovenému   právnemu   názoru.   V   odôvodnenírozhodnutia vyčerpávajúcim a zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy o tom, prečonesúhlasí   s   niektorými   názormi   sťažovateľky,   reagujúc   na   všetky   podstatné   odvolacienámietky.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajskéhosúdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súdnezistil   taký   jeho   výklad   a   aplikáciu   ustanovení   Zákonníka   práce,   resp.   Občianskehosúdneho poriadku v znení platnom v relevantnom čase, ktoré by mohli vyvolať účinkynezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkovýcha právnych záverov, pričom ústavný súd neskonštatoval, že by závery, ku ktorým krajskýsúd dospel, bolo možné označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplývaz nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názoromkrajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenostialebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavnéhosúdu (napr. II. ÚS 4/94, II.   ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právona súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovalizávery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú náležite odôvodnené a majú oporuvo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný postup krajského súdu nevykazuje znakysvojvôle   a   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   vychádza   z   jeho   vlastných   myšlienkovýchpostupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenianahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuťdo právneho názoru krajského súdu.

Vo   vzťahu   k nároku   sťažovateľky   na   vyplatenie   dávok   z nemocenského   poisteniaústavný súd navyše dodáva, že tento nárok bolo potrebné uplatniť v Sociálnej poisťovni,ktorá v zmysle § 287 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len,,zákon o sociálnom poistení“) poskytuje od 1. januára 2004 zo systémusociálneho   poistenia   okrem   iného   aj   dávky   nemocenského   poistenia   (nemocenské,ošetrovné, vyrovnávacia dávka a materské).

Podľa § 287 zákona o sociálnom poistení bola Sociálna poisťovňa povinná prevziaťrozhodovanie a vyplácanie dávok nemocenského poistenia od zamestnávateľa najneskôrdo 31.   decembra   2004   (odsek   1).   Do   prevzatia   rozhodovania   a   vyplácania   dávoknemocenského poistenia od zamestnávateľa Sociálnou poisťovňou o nemocenských dávkachpodľa tohto zákona rozhodujú a vyplácajú ich zamestnávatelia, ktorí boli príslušní na ichvýplatu do 31. decembra 2003 (odsek 2). Zamestnávateľ, ktorý do 31. decembra 2003rozhodoval o dávkach nemocenského poistenia a vyplácal tieto dávky, je povinný vykazovaťmiestne príslušnej pobočke poistné na nemocenské poistenie za príslušný kalendárny mesiacspolu s vyplatenými nemocenskými dávkami vrátane počtu zamestnancov a počtu dní, zaktoré vyplatil nemocenské dávky, do dňa prevzatia výkonu nemocenského poistenia odzamestnávateľov (odsek 3).

Napokon je potrebné dodať, že zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide očl.   6   ods.   1   dohovoru)   nemôže   byť   to,   aby   sa   ústavný   súd   stal   bežnou   prieskumnouinštanciou   proti   rozhodnutiam   všeobecných   súdov.   V   danej   veci   sťažovateľka   dôslednenerešpektuje   postavenie   ústavného   súdu   ako   orgánu   ochrany   ústavnosti,   keď   obsahomsťažnosti ho stavia do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   niet   žiadnej   spojitosti   medzinapadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného   právasťažovateľky   a   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ani   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru(m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde zistil, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípadezlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 36 písm. a) a b) ústavy ústavnýsúd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   upriamiť   pozornosť   na   svoju   stabilizovanújudikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadnenemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, aktoto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesnéprincípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušeniečl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základnéhopráva   podľa   čl. 36   písm.   a)   a b)   ústavy   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08,IV. ÚS 82/09,   III. ÚS 103/2010).   Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   aj   v   tejto   častiz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   ďalšími   návrhmisťažovateľky sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015