znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 141/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   v mene ktorej   koná   advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   41   NcC/388/2012   z 11.   októbra   2012   (Rvp   1852/2013), uzneseniami   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   2   NcC/139/2012   z 18.   októbra   2012 (Rvp 17811/2013),   sp.   zn.   8   NcC/143/2012   z 22.   októbra   2012   (Rvp   17812/2013), sp. zn. 8 NcC/70/2012   z 19.   októbra   2012   (Rvp   17813/2013),   sp.   zn.   2   NcC/204/2012 z 18. októbra   2012   (Rvp   17814/2013)   a uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 5 NcC/80/2012 z 22. októbra 2012 (Rvp 2022/2013) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 1852/2013,   Rvp   17811/2013,   Rvp   17812/2013,   Rvp   17813/2013, Rvp 17814/2013 a sp. zn. Rvp 20022/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 141/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013, 14. júna 2013 a 1. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 41 NcC/388/2012   z 11.   októbra   2012,   uzneseniami   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 2 NcC/139/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC/143/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC/70/2012 z 19.   októbra 2012, sp.   zn. 2 NcC/204/2012   z 18.   októbra 2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 NcC/80/2012 z 22. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Lučenec, Okresnému súdu Bratislava I, Okresnému súdu Pezinok a Okresnému súdu Košice I doručila žaloby, ktorými sa   domáhala   náhrady   škody   –   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov   v   platnom   znení,   smerujúce   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä do práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady „nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajské súdy napadnutými uzneseniami rozhodli tak, že nevylúčili všetkých sudcov označených okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté rozhodnutia krajských súdov sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   283/2009 z 26. novembra   2009,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   116/06   z   5.   septembra   2006,   uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresných súdov majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru, ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných   dôvodov...“. V   tejto   súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených po sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97. Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva „v   právnom   štáte   jednoznačný   záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 1852/2013, Rvp 17811/2013 až Rvp 17814/2013 a sp. zn. Rvp 20022/2013 a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   rozhodol   ústavný   súd   o spojení   týchto   sťažností na spoločné konanie uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v prvom bode výroku tohto uznesenia.

2.2 K nedostatkom náležitostí sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 1852/2013

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti komu návrh smeruje.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania,   pričom   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Princíp viazanosti ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené   advokátom. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

V danej   veci   je   závažným   obsahovým   nedostatkom   sťažnosti   vedenej pod sp. zn. Rvp 1852/2013 predovšetkým   skutočnosť,   že   uznesenie   označené   v petite sťažnosti (sp. zn. 41 NcC/388/2012 z 11. októbra 2012) Krajský súd v Banskej Bystrici vôbec   nevydal,   a teda   takéto   uznesenie   vôbec   neexistuje.   Sťažovateľka,   zastúpená kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   označila   konania   o jednotlivých   námietkach za rozhodnutia,   pričom   ku   každému   takto   označenému   „rozhodnutiu“   priradila   dátum príslušného spájajúceho uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade evidentne nejde o pisársku chybu alebo zjavný omyl, ale zrejme o snahu sťažovateľky vyprodukovať väčší počet sťažností, pretože ak   by   sťažovateľka   mala   v každej   ňou   označenej   veci   uviesť   príslušné   rozhodnutie krajského súdu, ktorým krajský súd spojil sťažovateľkou uvádzané konania o námietkach do spájajúceho uznesenia krajského súdu, zistila by, že väčšina jej sťažností by de facto smerovala   len   proti   spájajúcim   uzneseniam,   čím   by   sa   výrazne   zredukoval   počet   jej sťažností. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, však zvolila taký postup,   že   sťažnosťami   napadla   aj   neexistujúce   uznesenia   krajského   súdu,   pričom   ako prílohu k svojim sťažnostiam pripojila vždy len existujúce spájajúce rozhodnutia krajského súdu.

Keďže ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie   konania   a podľa   citovanej   judikatúry   ústavný   súd   môže   sťažnosť   predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite   svojej   sťažnosti,   pričom   je   evidentné,   že   sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti označila neexistentné rozhodnutie krajského súdu, petit tejto sťažnosti je nevykonateľný a ako celok trpí nedostatkom predpísaných náležitostí. Preto bolo potrebné sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 1852/2013 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti.

2.3 K neprípustnosti sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 20022/2013

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Prekážka   už   rozhodnutej   veci   (res   iudicata)   bráni   tomu,   aby   sa   ústavný   súd opakovane   zaoberal   a rozhodoval   o totožných   návrhoch   doručených   ústavnému   súdu. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O takú prekážku by nešlo, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   pod   sp.   zn.   Rvp   11003/2013   sa   na   ústavnom   súde   viedlo konanie   o   sťažnosti   sťažovateľky   doručenej   4.   marca   2013   proti   Krajskému   súdu v Košiciach, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 294/2013-11 z 2. júla 2013 tak, že ju odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to, že sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 20022/2013 doručená ústavnému súdu 1. augusta 2013 sa týka rovnakého uznesenia Krajského súdu v Košiciach (sp. zn. 5 NcC/80/2012 z 22. októbra 2012, ktorým krajský súd rozhodoval o vylúčení sudcov   Okresného   súdu   Košice   I)   a obidvoma   sťažnosťami   sťažovateľka   namietala porušenie tých istých základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dospel ústavný súd k záveru, že v tých istých veciach už bolo ústavným   súdom   rozhodované.   Keďže   dôvody,   pre   ktoré   bola   skoršia   sťažnosť   vedená pod sp. zn. Rvp 11003/2013 odmietnutá, naďalej trvajú a podmienky na konanie ústavného súdu splnené nie sú, ústavný súd sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 20022/2013 odmietol ako neprípustnú   podľa   §   25   ods.   2   v spojení   s §   24   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde pre existenciu prekážky res iudicata.

2.4 K podmienkam prerokovania ostatných sťažností

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky ostatnými prerokúvanými sťažnosťami   malo   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že napadnutými   uzneseniami   Krajský   súd v Bratislave   nevylúčil   všetkých   sudcov   toho-ktorého   okresného   súdu   z prerokúvania a rozhodovania napadnutých vecí sťažovateľky napriek tomu, že škoda, ktorú si v podanej žalobe uplatnila, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom tých istých okresných súdov.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prerokovávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   12   až §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených   sudcov   z ďalšieho   prerokovávania a rozhodovania   veci   pre zaujatosť.   Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na   vylúčenie   všetkých   sudcov   z   ďalšieho   prerokovávania   a   rozhodnutia   veci pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   rozhodnutia,   podľa   ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   by   ich   rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe   všeobecných   súdov” (I. ÚS 24/00).

Pokiaľ   právny   poriadok   pripúšťa   iné   možnosti   nápravy   pomocou   riadnych a mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nie   je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky Krajský súd v Bratislave na jej námietky neprihliadal a označenými uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene. Ústavný súd však pripomína, že po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo   v rámci   riadnych,   ako   aj   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   –   odvolania a dovolania – namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221   ods.   1   písm.   g)   OSP   zakladá   prípustnosť   odvolania   proti   každému   rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej a § 237 písm. g) OSP zase prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred   všeobecnými   súdmi,   postupov   a judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   závažné procesné   pochybenia   v konaní všeobecných   súdov   (vrátane porušenia   základného   práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy)   dôvodom   i   na   podanie   dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).

V predmetnom konaní teda v prípade využitia oprávnenia podať dovolanie priamo proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave v merite veci (nie však proti rozhodnutiam krajského   súdu   o vznesených   námietkach   zaujatosti)   opätovne   existuje   „iný   súd“,   a   to najvyšší súd povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Neobstojí teda argumentácia sťažovateľky, že po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu nemá žiadne právne prostriedky nápravy prípadného porušenia označených práv.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto ústavný   súd   nemá   dostatok   právomoci   na   preskúmanie   sťažovateľkiných   námietok nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči ostatným napadnutým uzneseniam.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   ostatné   sťažnosti   sťažovateľky   vedené pod sp. zn. Rvp   17811/2013   až   sp.   zn.   Rvp   17814/2013   odmietol   pri   ich   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   k   tomu   navyše   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   sa   v   ďalšom   priebehu konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť o nestrannosti   a   nezaujatosti   sudcov   konajúcich   v   sťažovateľkiných   veciach,   môže   sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom   domáhať   vznesením   nových   námietok   zaujatosti   (§   15a   OSP),   prípadne prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   vecí,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne   i   inak,   než   ju   posúdil   nadriadený   súd   súdu   procesnému,   ktorý   vo   veci rozhodoval,   ak   v   námietke   boli   uvedené   nové   skutočnosti“ (rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014