znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 141/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   S.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   J.,   B.,   pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 272/93 po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   III.   ÚS   208/04 z 25. augusta 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2012 doručená sťažnosť L. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 272/93 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 208/04 z 25. augusta 2004.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že 7. decembra 1993 bol okresnému súdu doručený návrh navrhovateľa (t. j. sťažovateľa), ktorým sa od odporcu J. P. –   S.,   B.,   domáhal   vyplatenia   finančných   náhrad   ako   nárokov   vyplývajúcich z pracovného pomeru; konaniu bola pridelená sp. zn. 10 C 272/93.

Ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 208/04 z 25. augusta 2004 rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 272/93 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, okresnému súdu prikázal konať v konaní   bez   zbytočných   prieťahov   a   zároveň   zaplatiť   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie   v   sume   40   000   Sk,   ako   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 16 600 Sk.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 2 Co 194/09-231 z 28. augusta 2009 rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 272/93-180 z 24. novembra 2004 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   9.   apríla   2010   sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu, pričom vec sa od 14. februára 2011 nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Sťažovateľ namieta, že napriek tomu, že od predchádzajúceho nálezu ústavného súdu uplynulo viac ako sedem rokov,   predmetné konanie nie je meritórne ukončené, pričom celkovo trvá viac ako osemnásť rokov.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   272/93   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 208/04 z 25. augusta 2004 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   aby okresnému   súdu   prikázal   konať vo   veci   bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,49 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 272/93 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 208/04 z 25. augusta 2004.

Zo spisu   okresného súdu sp.   zn. 10 C 272/93, ktorý   si ústavný súd vyžiadal na previerku, vyplýva, že vo veci boli vykonané tieto procesné úkony:

Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 272/93-180 z 24. novembra 2004 rozhodol, že odporca je povinný uhradiť navrhovateľovi (t. j. sťažovateľovi) finančné náhrady a náhrady vyplývajúce   z   pracovného   pomeru.   Rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   6.   apríla   2005 a vykonateľnosť 11. apríla 2005.

Dňa 12. júla 2005 sa odporca osobne dostavil na okresný súd a prevzal si rovnopis rozsudku.

Dňa   2.   augusta   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   odporcu   proti rozsudku   okresného   súdu   (odporca   pracuje   v   zahraničí,   predvolanie   na   pojednávanie a rozsudok mu neboli doručené).

Dňa 11. januára 2006 okresný súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v lehote 7 dní od doručenia tohto uznesenia.

Dňa 20. januára 2006 odporca prevzal uvedené uznesenie.Dňa 21. februára 2006 učtáreň okresného súdu oznámila, že súdny poplatok nie je do 20. februára 2006 uhradený.

Dňa   20.   marca   2006   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   navrhovateľa k odvolaniu.

Dňa 2. mája 2006 bola vec predložená krajskému súdu.Dňa   7.   septembra   2006   bola   vec   vrátená   okresnému   súdu   bez   rozhodnutia   pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Okresný súd uznesením č. k. 10 C 272/93-203 zo 4. decembra 2006 konanie (ako také, nie odvolacie) zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 20.   decembra 2006 bolo okresnému súdu   doručené odvolanie odporcu   proti uzneseniu okresného súdu.

Dňa 29. decembra 2006 bola vec predložená krajskému súdu.Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 580/06-207 z 30. marca 2007 uznesenie okresného súdu   zrušil   a   vec   mu vrátil   na ďalšie   konanie (nedostatok   dôvodov,   nezrozumiteľnosť, nepreskúmateľnosť).

Dňa 2. mája 2007 bola vec vrátená okresnému súdu.Dňa 30. júla 2007 bol okresnému súdu vrátený „dodatok za spisom“.Dňa 6. septembra 2007 okresný súd určil termín pojednávania na 30. november 2007.Dňa   19.   novembra   2007   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie zamestnávateľa   odporcu   z   jeho   neúčasti   na   pojednávaní   z   dôvodu   poruchy   služobného vozidla na pracovnej ceste vo V.

Pojednávanie   určené   na   30.   november   2007   bolo   odročené   na   15.   február   2008 (právny zástupca navrhovateľa vzal termín pojednávania na vedomie).

Pojednávanie   určené   na   15.   február   2008   bolo   pre   neprítomnosť   navrhovateľa odročené na neurčito.

Dňa 26. februára 2008 okresný súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia.

Dňa   7.   marca   2008   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   odporcu   proti uzneseniu o zaplatení súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 21. apríla 2008 bola vec predložená krajskému súdu.Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Co   119/08-230   z   28.   augusta   2009   uznesenie okresného súdu (o zaplatení súdneho poplatku za odvolanie) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (nepreskúmateľnosť).

Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 194/09-231 z 28. augusta 2009 rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 272/93-180 z 24. novembra 2004 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (odporca   preukázal,   že   sa   v   rozhodnom   čase   nezdržiaval   v   mieste   doručenia   rozsudku, fikciu doručenia nemožno uplatniť, t. j. odvolanie podal včas).

Dňa 12. októbra 2009 bola vec vrátená okresnému súdu.

Dňa 12. apríla 2010 bolo okresnému súdu doručené dovolanie navrhovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 Co 194/09-231 z 28. augusta 2009.

Dňa 9. septembra 2010 okresný súd vyzval odporcu na vyjadrenie k dovolaniu.Dňa 4. októbra 2010 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k dovolaniu.Dňa 17. februára 2011 bola vec predložená najvyššiemu súdu. Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   7   Cdo   24/2011   z   25.   januára   2012   uznesenie krajského súdu č. k. 2 Co 194/09-231 z 28. augusta 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (právne závery krajského súdu v otázke ne/doručenia rozsudku okresného súdu a včasnosti   podania   odvolania   odporcom   sú   nepreskúmateľné,   arbitrárne   a   predčasné. Odporca v rozhodnom čase bol podnikateľom, zmena tohto statusu nebola preukázaná, nie je   zrejmé,   prečo   krajský   súd   otázky   doručenia   rozsudku   okresného   súdu   odporcovi posudzoval podľa § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Dňa 13. februára 2012 bola vec vrátená okresnému súdu, ktorý následne 22. februára 2012 predmetné uznesenie najvyššieho súdu expedoval účastníkom konania.

Dňa 16. marca 2012 bol spis sp. zn. 10 C 272/93 doručený ústavnému súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto   právu   len   vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v   čase,   keď   namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nedochádza   k   porušovaniu   označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde,   a   to   bez   ohľadu   na   to,   z   akých   dôvodov   skončilo   toto   porušovanie (II. ÚS 139/02).   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti zbytočné prieťahy v odvolacom ani dovolacom konaní nenamietal, ale petit jeho sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, smeroval len proti konaniu okresného súdu   vedenému pod sp.   zn. 10 C 272/93. Nález ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   208/04   z   25.   augusta   2004   nadobudol   právoplatnosť 27. septembra   2004.   Po   dvoch   mesiacoch   okresný   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol rozsudkom.

Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 194/09-231 z 28. augusta 2009 rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 272/93-180 z 24. novembra 2004 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne na základe dovolania sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 24/2011 z 25. januára 2012 uznesenie krajského súdu č. k. 2 Co 194/09-231 z 28. augusta 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu okresný súd expedoval účastníkom konania 22. februára 2012. Krajský súd dosiaľ vo veci nerozhodol a okresný súd vo veci nekoná. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti, v ktorom sťažovateľ namieta postup okresného súdu.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa v stave právnej neistoty nenachádza, pretože vo veci bolo meritórne rozhodnuté ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (1. februára 2012).

Napokon   aj   sťažovateľ   vo   svojom   dovolaní   z   9.   apríla   2010   proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 2 Co 194/09-231 z 28. augusta 2009 uviedol, že na rozsudku okresného súdu   je   riadne   vyznačená   doložka   právoplatnosti   a   vykonateľnosti,   ktorá   nebola   nikdy zmenená ani zrušená. Na podklade tohto rozsudku podal návrh na vykonanie exekúcie, pričom   exekúcia   sa   aj   začala   vykonávať   a   časť   sumy   bola   od   odporcu   vymožená. Je jednoznačne toho názoru, že o odvolaní podanom odporcom okresný súd rozhodol riadne a v súlade so zákonom. Formálnym dôsledkom právoplatného rozhodnutia je nemožnosť pokračovať v konaní a zaoberať sa vecnou stránkou rozhodnutia. Súd síce musí konať aj na základe   odvolania   proti   právoplatnému   rozhodnutiu,   avšak   v   takom   prípade   sa   vecou meritórne nezaoberá. Materiálna stránka účinkov právoplatného rozhodnutia spočíva v jeho záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podanie   bolo   motivované   predovšetkým   snahou sťažovateľa   získať   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   označil   ako „náhradu   nemajetkovej ujmy..., ktorou by aspoň čiastočne zmiernil dôsledky, ktoré štát sťažovateľovi prieťahmi spôsobil“.

Pri   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   súčasnosti k porušovaniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 272/93 nedochádza, a teda konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd vo vzťahu k označeným právam poskytuje. Na základe uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa.

Nesprávny úradný postup/rozhodnutie všeobecného súdu po meritórnom ukončení súdneho konania nie je predmetom   posudzovania   ústavného   súdu   v   konaní o   sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   pre   namietané porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak krajský súd zruší meritórny rozsudok okresného súdu, čím sa sťažovateľ ocitne v stave právnej neistoty, má možnosť opätovne podať sťažnosť pre namietané porušenie označených   práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 272/93.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012