znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 141/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ľ. H.   a R.   H.,   obaja bytom   B., zastúpených   advokátom JUDr. E. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36   ods.   1,   čl.   37 ods.   3 a čl.   38 ods.   2 Listiny   základných   práv   a   slobôd,   práva zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   postupom   a   uznesením Okresného   súdu   Bratislava   I   sp. zn.   7   C   149/2005   z   23.   decembra   2008,   postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 99/2009 z 27. mája 2009, postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 61/2010 z 21. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. H. a R. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2010   doručená   sťažnosť   Ľ.   H.   a R.   H.   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   vo veci   namietaného porušenia ich základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   a čl.   14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom   a uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 149/2005 z 23. decembra 2008, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 99/2009 z 27. mája 2009 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 61/2010 z 21. júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako navrhovatelia sa návrhom podaným na okresnom súde domáhali určenia, že ich vylúčenie z D. (ďalej len „družstvo“) je neplatné, alebo určenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze družstva z 3. októbra 2005, ktorým bolo rozhodnuté o vylúčení sťažovateľov.

Okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 149/2005 z 23. decembra 2008 konanie zastavil. Dospel k záveru, že odporca – D. v likvidácii, zaniklo výmazom z obchodného registra 24. októbra   2008   bez   právneho   nástupcu,   čo   je   zároveň   neodstrániteľný   nedostatok podmienky   konania,   preto   konanie   s   odkazom   na   ustanovenie   § 104   ods.   1   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) zastavil.

Uvedené   uznesenie   okresného   súdu   napadli   sťažovatelia   odvolaním,   v   ktorom argumentovali tvrdením, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, kde nevykonal navrhované dôkazy, dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Sťažovatelia v odvolaní   namietali,   že   zápis   do   obchodného   registra   (výmaz   odporcu,   pozn.)   nie   je v súlade   s právnym stavom, keďže podľa   názoru   odporcov   neboli splnené predpoklady na výmaz družstva a navrhovali, aby „súd dal podnet registrovému súdu Okresnému súdu Bratislava I na začatie konania vo veci obchodného registra podľa ust. §200a O. s. p. na dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom“.

O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co 99/2009 z 27. mája 2009, ktorým napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho   rozhodnutia   odvolací   súd   skonštatoval,   že   sa   v   plnom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, že ho považuje za vecne správne. V odôvodnení ďalej   poukázal   v   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľov   a   ich   návrhom   na   iniciovanie konania pred registrovým súdom na uznesenie okresného súdu sp. zn. 33 Exre 345/2006 z 19. októbra 2006, z ktorého jednoznačne vyplýva, že k zrušeniu odporcu (družstva) došlo z   dôvodu,   že   z   celkového   počtu   siedmich   (v   napadnutom   uznesení   krajského   súdu   je nesprávne   uvedený   počet   „8“)   členov   družstva   dobrovoľne   uzavrelo   dohodu   o   zániku členstva v družstve päť členov družstva, čím počet členov družstva klesol pod počet určený v § 221 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „obchodný zákonník“). Z uvedeného dôvodu nepovažoval za potrebné dať podnet okresnému súdu na zosúladenie zápisu v obchodnom registri so skutočným stavom.Proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   99/2009   z 27.   mája   2009   podali sťažovatelia dovolanie,   ktorého prípustnosť odôvodňovali odňatím   možnosti   konať pred súdom a nepreskúmateľnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože rozhodnutie neobsahuje konkrétne vysvetlenie, ako sa súd vysporiadal s odvolacími dôvodmi procesnej povahy. Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 61/2010 z 21. júla 2010 dovolanie   sťažovateľov   odmietol.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   k   námietke nedostatočnosti odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu uviedol, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie citujúc tak nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 46/05, pričom v odôvodnení svojho   rozhodnutia   tiež   uviedol,   že „z   odôvodnenia   dovolaním   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   je   zrejmé,   z akých   dôvodov   považoval   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa za správne a z akých dôvodov uznesenie o zastavení konania potvrdil. Napadnuté uznesenie krajského súdu teda obsahuje vysvetlenie dôvodu rozhodnutia a v uvedenom zmysle nie je nepreskúmateľné.“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovatelia   vo   vzťahu   k   napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu argumentovali, že okresný súd im svojím postupom odňal možnosť konať, a to tak, že „zrušil pojednávanie, predčasne si vo veci vytvoril názor len na základe dôkazov produkovaných protistranou a sťažovatelia ako účastníci konania nemali možnosť bezprostredne konať v prítomnosti súdu na pojednávaní a bola porušená aj zásada   verejnosti.   Súd   si   na   základe   oznámenia   likvidátora   predčasne   vytvoril   názor v otázke podmienok konania, dospel k záveru, že žalovaná strana stratila spôsobilosť byť účastníkom konania, zrušil pojednávanie a konanie zastavil.“.

Vo   vzťahu   k   napadnutému   postupu   a   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovatelia v sťažnosti namietali, že „z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno v žiadnej možnej interpretácií ustáliť ako odvolací súd preskúmal rozhodnutie vzhľadom na jednotlivé odvolacie dôvody uplatnené sťažovateľmi (namietaní postupu súdu prvého stupňa,   ktorý   im   odňal   možnosť konať pred   súdom,   ďalšie špecifické námietky vo   veci a návrhy na vykonanie nových dôkazov. Jednalo sa o námietky a dôkazy, ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci, nakoľko sa nimi malo preukázať, že stav deklarovaný likvidátorom žalovaného družstva, a z ktorého vychádzal súd prvého stupňa a ktorý likvidátor deklaroval aj na obchodnom registri, nie je v súlade so skutočným právnym stavom a nemohlo dôjsť k zákonnému   zániku   žalovanej   protistrany).   Odvolací   súd   sa   v   podstate   vo   svojom rozhodnutí obmedzil na skonštatovanie, že sa stotožňuje s prvostupňovým rozhodnutím a bez   objasnenia   vzťahu   k   posudzovanej   otázke   podmienok   konania   sa   zameriaval na preskúmanie obsahu rozhodnutia súdu o zrušení družstva. Tento vzťah nemožno vyvodil ani z platného právneho poriadku. Rozhodnutie č.k. 33 Exre 354/2006 zo dňa 19.10.2006, ktoré   odvolací   súd   vo svojom   uznesení   cituje,   nespôsobovalo   zánik právnej   subjektivity žalovaného   družstva,   nakoľko   zrušením   družstvo   nezaniká.   Citované   uznesenie   33   Exre 354/2006   zo   dňa   19.10.2006   bolo   rozhodnutím   o   zrušení   družstva   a   jeho   vstupe do likvidácie. Toto uznesenie 33 Exre 354/2006 zo dňa 19.10.2006 bolo vydané v čase až po podaní návrhu sťažovateľov vo veci 7C 149/2005, návrh bol podaný 30.11.2005, avšak ani vydanie tohto uznesenia nebránilo súdu pokračovať v konaní. Po vydaní uznesenia o zrušení   a vstupe   do likvidácie,   družstvo ďalej   existuje ako právnická osoba,   ktorá   je subjektom právnych vzťahov a je povinná sa riadiť právnym poriadkom. Zrušenie družstva a   rozhodnutie   o   vstupe   do   likvidácie   nie   je   skutočnosťou   priamo   spôsobujúcou   zánik právnej subjektivity a teda nejedná sa o skutočnosť, ktorá by bola relevantná z hľadiska posúdenia   podmienok   konania,   v   takom   smere,   aby   odôvodňovala   zastavenie   konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu je preto zjavne arbitrárne a predčasné, ak súd posudzoval len uznesenie 33 Exre 354/2006 zo dňa 19.10.2006 a na druhej strane pri rozhodovaní neposudzoval   súd   námietky   účastníkov,   ktoré   sa   týkali   samotného   procesu   likvidácie   a otázky, či družstvo zákonne zaniklo a skutočností, ktoré nastali po vydaní uznesenia 33 Exre 354/2006 zo dňa 19.10.2006. Odôvodnenie odvolacieho súdu nemôže dávať ani logicky korektné   a   konzistentné   odpovede   na   námietky,   argumentáciu   sťažovateľov,   nakoľko sťažovatelia   uvádzali   skutočnosti,   na   ktoré   uznesenie   OS   Bratislava   I.,   č.k.   33   Exre 354/2006 zo dňa 19.10.2006 nemohlo dávať odpoveď, nakoľko sa týkalo otázky zrušenia a nie otázky zániku žalovaného družstva.

... Ak teda súd odvolací dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre zrušenie družstva, nedáva to dostatočnú odpoveď na otázku splnenia podmienok pre zánik žalovanej protistrany.   V   tomto   smere   je   uznesenie   odvolacieho   súdu   predčasné,   nevychádza z dôkladného posúdenia všetkých skutočnosti významných pre rozhodnutie vo veci. Nejedná   len   o   nesprávne   právne   posúdenie,   ale   aj   taký   postup,   ktorým   sa sťažovateľom odňala možnosť konať pred súdom a to do takej miery, že došlo k zastaveniu konania a porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V danom prípade mala nesprávna činnosť v procese dokazovania a rozhodovania súdov za následok zastavenie konania, predčasné vytvorenie si názoru spôsobilo, že sa súd prvého stupňa a súd odvolací nezaoberal námietkami, dôkaznými návrhmi a sťažovateľov vo veci.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   teda   zaťažujú   také   vady,   ktoré   sú   nezlučiteľné s riadnym chodom spravodlivého súdneho konania. Následkom vád v činnosti odvolacieho súdu   bolo   zastavené   konanie,   čím   došlo   taktiež   k   porušeniu   práva   sťažovateľov na prejednanie ich veci, k porušeniu práva na súdnu ochranu, práva na to aby ich návrh bol náležité prejednaný.“.

Vo   vzťahu   k   napadnutému   postupu   a   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovatelia v sťažnosti   namietali,   že „na   arbitrámosť   a   predčasnosť   rozhodnutia   nedal   uspokojivú odveď sťažovateľom ani Najvyšší súd SR. Pritom je nepochybné, že argumentácia založená na uznesení OS Bratislava I., č. k. 33 Exre 354/2006 zo dňa 19.10.2006 ešte nezakladá dôvody   na   zastavenie   konania,   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   preto   zaťažil   svoje rozhodovanie   tiež   vadou,   ktorá   zároveň   znamenala   porušenie   práv   sťažovateľov   podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy SR a článku 6. ods. 1 Dohovoru.

Súdy   nerešpektovali   právo   účastníkov   na   rovnosť   v   konaní.   Pri   vydávaní napadnutých   uznesení   prihliadli   na   dôkazy   produkované   likvidátorom   protistrany. Na druhej   strane   návrhom   sťažovateľov   na   vykonanie   dôkazov   nebolo   vyhovené, v odôvodnení sa týmto návrhmi súdy ani náležité nezaoberali a výsledkom bola značná disproporcia   v   možnosti   účastníkov   ovplyvniť   priebeh   konania   Bolo   porušené   právo sťažovateľov na rovnosť účastníkov v konaní.“

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   ústavnému   súdu   navrhli,   aby   o   ich   sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že ich základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, na rovnosť všetkých účastníkov   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   a   čl.   37   ods.   3   listiny,   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ďalej ich právo na spravodlivé súdne podľa čl. 6 dohovoru a právo podľa čl. 14 dohovoru a právo na   účinný   prostriedok   nápravy   a   spravodlivý   proces   podľa   čl.   47   charty   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 61/2010 z 21. júla 2010, uznesením krajského súdu sp. zn. 15Co/99/2009   z   27   mája   2009   a   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C/l49/2005 z 23. decembra 2008, ako aj postupom súdov v uvedených konaniach porušené boli.Sťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd označené rozhodnutia súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia tiež žiadajú priznať im finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € pre každého z nich, ktoré by im mal vyplatiť najvyšší súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu a trovy právneho zastúpenia.

Zároveň sťažovatelia v závere svojej sťažnosti žiadali, „aby Ústavný súd odložil až do rozhodnutia vo veci vykonateľnosť rozhodnutí: uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo   61/2010   zo   dňa   21   júla   2010,   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.zn. 15Co/99/2009-89   zo   dňa   27   mája   2009   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I.   sp.zn. 7 C/149/2005-79, zo dňa 23.12.2008“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu okresného a krajského súdu poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127. ods. 1 ústavy.

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a   postup   súdu,   ktorý   mu   predchádzal,   bol napadnuteľný   odvolaním   ako   riadnym   opravným   prostriedkom.   Túto   možnosť   (podať odvolanie) sťažovatelia aj využili. Ochranu ich označeným právam poskytoval v odvolacom konaní krajský súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnuté uznesenie okresného súdu.

Dôvody   a   námietky,   ktoré   viedli   sťažovateľov   k   podaniu   dovolania   proti napadnutému   postupu   a   uzneseniu   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   sú   totožné s dôvodmi a námietkami uvádzanými v tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že ochranu označeným právam sťažovateľov poskytoval v dovolacom konaní najvyšší   súd,   preto   ústavný   súd   už   nemôže   podrobiť   svojmu   prieskumu   ani   napadnuté uznesenie krajského súdu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovatelia   namietali   porušenie označených práv postupom a uznesením okresného súdu z 23. decembra 2008 a postupom a uznesením krajského súdu z   27. mája 2009, odmietol pre nedostatok svojej právomoci. Iba   nad   rámec   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vzhľadom   na   lehotu   na   podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde a skutočnosť, že napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   muselo   nadobudnúť právoplatnosť   zjavne   po   jej uplynutí, bolo by nutné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako oneskorene podanú.

2.   Sťažovatelia   namietali   porušenie   svojich   označených   práv   aj   postupom a uznesením   najvyššieho   súdu,   pričom   jadrom   ich   sťažnosti   je   námietka,   že   aplikácia procesných predpisov na prerokovávanú vec zo strany najvyššieho súdu prebehla ústavne nekonformným spôsobom, pretože je odôvodnenie nekonkrétne, nie je zjavné, ako najvyšší súd uplatnil názory z judikatúry na konkrétny stav.

Ústavný   súd   poukazuje   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2.1 K námietke sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že „z   odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, z akých dôvodov uznesenie o zastavení konania   potvrdil.   Napadnuté   uznesenie   teda   obsahuje   vysvetlenie   dôvodu   rozhodnutia a v uvedenom zmysle nie je nepreskúmateľné...

Ak po začatí konania zanikne právnická osoba, sú pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom,   a   ak   právneho   nástupcu   niet,   súd   konania   zastaví   (§   107   ods.   4   O.s.p.)... Povaha veci bráni pokračovať v konaní okrem iného vtedy, ak účastník nemá právneho nástupcu,   tak   ako   v   danej   veci,   keď   došlo   k   zániku   odporcu   dobrovoľným   výmazom   z obchodného registra.“

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   dôvody,   na   ktorých   najvyšší   súd   založil   svoje rozhodnutie, sú   konkrétne a je z nich zrejmé, že najvyšší súd sa   v odôvodnení svojho rozhodnutia   zaoberal   a   primeraným   spôsobom   vysporiadal   s   námietkami   sťažovateľov. Sťažovatelia   prípustnosť   svojho   dovolania   založili   na   argumentácii,   že   postupom odvolacieho   súdu   im   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Tú   videli v nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý sa údajne nevysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s ich námietkami proti postupu okresného súdu,   ktorý   sťažovateľom   neumožnil   vyjadriť   sa   k   skutočnostiam   tvoriacim   podklad rozhodnutia okresného súdu (zánik odporcu preukázaný výmazom odporcu z obchodného registra, pozn.) a nevykonal nimi navrhované dôkazy pre účely zistenia skutočného stavu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia okresného ako aj   krajského   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že   dôvodom   zastavenia   konania   iniciovaného sťažovateľmi bola právna skutočnosť – výmaz družstva z obchodného registra. Podľa § 107 ods. 4 OSP je zánik právnickej osoby obligatórnym dôvodom na zastavenie konania. Túto právnu   skutočnosť   nemohli ovplyvniť ani navrhované dôkazy   sťažovateľov týkajúce   sa nesplnenia podmienok pre zánik odporcu – družstva, ktoré neboli relevantné vo vzťahu k predmetu konania (určenie neplatnosti vylúčenia sťažovateľov z družstva, pozn.). Preto na tieto námietky sťažovateľov najvyšší súd v odôvodnení reagoval uvedením judikatúry ústavného   súdu,   z   ktorej   vyplýva,   že   súd   nie   je povinný   reagovať na   všetky   námietky účastníka, ale len na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie. Najvyšší súd preto správne konštatoval neopodstatnenosť námietok sťažovateľov, že v konaní im postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať a dovolanie odmietol ako procesne neprípustné. Ústavný súd námietky sťažovateľov o údajnej arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj o ústavne nekonformnej aplikácii procesných predpisov hodnotí ako neopodstatnené, pretože najvyšší súd v rámci dovolacieho konania aplikoval relevantné ustanovenia OSP podľa ich účelu a zmyslu, rešpektujúc tak práva sťažovateľov, a preto závery uvedené v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sú celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil v napadnutom uznesení najvyššieho súdu známky arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti,   ktoré   by   mohli   signalizovať   porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a identického práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahujú aj na namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto spojitosti hodno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   zhodnotil   právne   závery   najvyššieho   súdu   ako správne, nezistil   relevantnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu   a základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods.   1 listiny   ani ich   právom   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   listiny, predloženú sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.2   Sťažovatelia   ďalej   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny. V odôvodnení sťažnosti uviedli, že „pri vydávaní napadnutých uznesení prihliadli na dôkazy produkované likvidátorom protistrany. Na druhej strane návrhom sťažovateľov na vykonanie dôkazov nebolo vyhovené, v odôvodnení sa týmto návrhmi súdy ani náležité nezaoberali a výsledkom bola značná disproporcia v možnosti účastníkov ovplyvniť priebeh konania.“.

Ústavný súd považuje túto námietku za neopodstatnenú, pretože už z odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ako aj krajského súdu vyplýva, že súd nevychádzal z „dôkazov produkovaných protistranou“, ale pri zisťovaní podmienok konania, ktoré súd skúma ex offo podľa § 103 a nasl. OSP, zistil a považoval za preukázané výpisom z obchodného registra, že D. v likvidácii zaniklo výmazom z obchodného registra 24. októbra 2008. Zánik družstva výmazom z obchodného registra predstavuje podľa názoru ústavného súdu taký nedostatok podmienky konania, ktorý nie je možné odstrániť a najmä nie v rámci napadnutého   konania,   preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   súdy   postupovali   správne,   keď konanie zastavili aplikujúc § 107 ods. 4 OSP. Ani návrhy sťažovateľov na dokazovanie neboli spôsobilé ovplyvniť skutočnosť, že družstvo   právoplatne zaniklo jeho výmazom. Navyše z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že k zrušeniu odporcu došlo z dôvodu   zániku   členstva   piatich   členov   družstva   zo   siedmich,   čím   sa   naplnil   dôvod na zrušenie družstva podľa § 257 ods. 1 písm. a) Obchodného zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia skutočne tento proces zrušenia a výmazu nevedeli ovplyvniť, ale podľa názoru ústavného súdu táto skutočnosť nezakladá porušenie ich základného práva na rovnosť účastníkov v konaní, a preto konštatuje, že nie je daná príčinná súvislosť medzi týmto   namietaným   základným   právom   sťažovateľov   a   postupom   súdov   v   napadnutom konaní. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.3 Ústavný súd sa musel vysporiadať aj s námietkou porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, pričom z obsahu námietok a argumentácie sťažovateľov je zrejmé, že sťažovatelia namietali iba právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Z obsahu uznesenia krajského súdu vyplýva, že toto právo im nebolo uprené, pretože sťažovatelia sa mohli vyjadriť k vykonaným dôkazom, čo aj učinili, preto ústavný súd konštatuje, že už prima facie nie je daná príčinná súvislosť medzi týmto namietaným základným právom sťažovateľov a postupom súdov v napadnutom konaní. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.4 Sťažovatelia ďalej vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu namietali, že došlo k porušeniu ich práva podľa čl. 14 dohovoru. Vzhľadom na obsah tohto   práva   a   absenciu   akejkoľvek   relevantnej   argumentácie   v   sťažnosti   ústavný   súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že prima facie nie je relevantná súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a týmto právom, preto predloženú sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.5   Sťažovatelia   napokon   namietali,   že   postupom   a   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo   podľa   čl.   47   charty,   ktorá   bola 14. decembra 2007 publikovaná pod 2007/C 303/01.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd sa   zaoberal povahou charty   z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti   a jej aplikovateľnosťou v posudzovanom prípade. Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskej zmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho práva Európskej únie (ďalej len „únia“) s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy dňom 1. decembra 2009.

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie.

Podľa   čl.   52   ods.   7   charty   súdy   únie   a   členských   štátov   náležite   prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

Z   citovaných   článkov   charty   vyplýva,   že   čl.   47   charty   je   potrebné   interpretovať v súlade   s   čl.   51   ods.   1   charty   s   prihliadnutím   na   vysvetlivky   k   charte,   ktoré   boli 14. decembra   2007   publikované   pod   2007/C303/02,   ako   aj   na   existujúcu   judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. júna 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s.   2609;   rozsudok   z   18.   júna   1991   vo   veci   ERT,   Zb.   1991   s.   I-2925;   rozsudok   z   18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor Európskej únie   potvrdil   túto   judikatúru   týmto   spôsobom:   „Navyše,   je   potrebné   si   uvedomiť,   že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako   záväzné   pre   členské   štáty,   pokiaľ   vykonávajú   právne   akty   Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc na citované ustanovenia charty, ako aj na vysvetlivky   k   charte   ako   nástroja   výkladu,   je   aplikácia   charty   v   posudzovanej   veci vylúčená. Z citovaných ustanovení charty totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje na inštitúcie a orgány únie. V prípade členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva únie.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľov, ktorí sa obrátili na všeobecný súd, aby rozhodol o ich veci na základe vnútroštátneho práva, ktoré nepatrí do pôsobnosti práva únie, teda nejde o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu únie (rozsudok z 13. júla 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. marca 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011