znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 141/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   B.,   Z.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   T.   R., Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 0 Tp 485/2008 zo 17. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2009 doručená sťažnosť Ing. V. B., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 485/2008 zo 17. marca 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 0 Tp 485/2008 z 8. novembra 2008 vzatý do väzby, pričom v tomto rozhodnutí okresný súd v súvislosti s útekovou väzbou uviedol, že sťažovateľ sa odmietol dostaviť k znalcovi   a je daná obava, že   v prípade   ponechania na slobode   sa   bude   vyhýbať ďalej trestnému   stíhaniu,   znemožňovať   vykonanie   jednotlivých   úkonov   a mariť   ďalšie vyšetrovanie.

Uznesením   Krajského súdu   v Banskej Bystrici   (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn. 3 Tpo 12/2009 z 18. februára 2009 bolo konštatované, že väzobné dôvody u sťažovateľa síce   trvajú,   ale   vzhľadom   na   porušenie   sťažovateľových   práv   garantovaných   ústavou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 485/2009 zo 4. februára 2009) bol sťažovateľ z väzby prepustený a boli mu súčasne   uložené   nasledujúce   obmedzenia:   zákaz   vycestovania   do   zahraničia,   povinnosť dostaviť sa raz za dva týždne k probačnému a mediačnému úradníkovi, zákaz styku vrátane telefonického kontaktu s poškodenou.

Sťažovateľ predložil 25. februára 2009 okresnému súdu návrh, ktorým žiadal zmenu zákazu styku s poškodenou výhradne pre situáciu, keď by sa chcel skontaktovať so svojím maloletým   synom   či   už   priamo,   alebo   prostredníctvom   tretej   osoby,   pretože   o zverení dieťaťa   do   opatery   jednému   z rodičov   nebolo   dosiaľ   rozhodnuté.   V návrhu   zároveň požadoval aj zrušenie zákazu vycestovania do zahraničia. Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp   485/2008   zo 17.   marca   2009   rozhodol,   že   povinnosti   a obmedzenia   uložené rozhodnutím   krajského   súdu   zostávajú   nezmenené.   Okresný   súd   svoje   rozhodnutie vo vzťahu k zákazu kontaktu s poškodenou odôvodnil tým, „že sudca mal za preukázané, že na príslušnom súde sa vedie súdne konanie o zverenie maloletého dieťaťa do opatery sťažovateľa, pričom spis sa nachádza u znalca a teda sa s ním súd nemohol oboznámiť a teda vzhľadom na závažnosť stíhaných skutkov a štádium trestného stíhania je potrebné ponechať   obmedzenie   bezo   zmeny“.   Vo   vzťahu   k zákazu   vycestovania   do   zahraničia okresný súd uviedol, „že termín ukončenia vyšetrovania (t.j. záverečné preštudovanie spisu) sa presunul na iný termín, než bolo uvádzané a že je nutné rešpektovať ust. § 252 ods. 3 Tr. poriadku a teda zákaz vycestovania je dôvodný“.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd v súvislosti s ním navrhovanou zmenou výroku o zákaze   kontaktu   s poškodenou   úplne   bezdôvodne   zaoberal   prebiehajúcim   konaním o zverení   maloletého   syna   do   opatery   sťažovateľa   a nevysvetlil,   aký   vplyv   by   malo na rozhodnutie   o sťažovateľovom   návrhu   preštudovanie   predmetného   spisu.   Dôsledkom rozhodnutia   krajského   súdu „odobreného“ napadnutým   uznesením   okresného   súdu   sa sťažovateľ   nachádza   v situácii,   keď   napriek   tomu,   že   je   rodičom   disponujúcim rodičovskými   právami   v plnom   rozsahu,   nemôže   sa   so   synom   stretávať   v dôsledku stanoveného obmedzenia – zákazu kontaktu vrátane telefonického s poškodenou. Ak by sa sťažovateľ chcel stretnúť so svojím synom, musel by   poškodenú kontaktovať z dôvodu „vyzdvihnutia si syna alebo jeho vrátenia“, týmto kontaktom by však porušil stanovené obmedzenie,   čím   by   bol   daný   dôvod   na   jeho   opätovné   vzatie   do   väzby.   Stanovené obmedzenie mu podľa jeho názoru zakazuje aj kontakt s poškodenou prostredníctvom tretej osoby. Z uznesenia krajského súdu, ktoré bolo okresným súdom v plnej miere potvrdené, totiž   nevyplýva   záver,   že   zákaz   neplatí   v prípade   kontaktu   týkajúceho   sa   výhradne maloletého syna.

V argumentácii   sťažovateľ   pokračuje   a uvádza,   že   okresný   súd   výrok   uznesenia týkajúceho   sa   zákazu   kontaktu   vrátane   telefonického   s poškodenou   nezmenil   a ani nevysvetlil, či by v prípade kontaktu s poškodenou výlučne pre účely stretnutia sa so svojím synom takýto prípad nepovažoval   za porušenie stanoveného zákazu. Sťažovateľ takýto postup okresného súdu považuje za neprípustný zásah do svojich rodičovských práv, ako aj práva maloletého syna na rodičovskú starostlivosť a výchovu dieťaťa podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného   a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, keďže sa zásah týka tak jeho, ako aj jeho syna.

Obmedzenie   týkajúce   sa   zákazu   vycestovania   do   zahraničia   mal   okresný   súd odôvodniť tým, že termín „záverečného naštudovania spisu“ sa presunul na iný termín, z čoho možno vyvodiť, že sťažovateľ má stále priestor na marenie vyšetrovania. Sťažovateľ však uvádza, že ak by okresný súd zodpovedne zisťoval aktuálny stav spisového materiálu, zistil   by,   že   všetky   úkony   trestného   konania   (pri   ktorých   sa   vyžadovala   prítomnosť sťažovateľa) potrebné na zistenie skutkového stavu už boli vykonané. Dôvod, pre ktorý sa „záverečné štúdium“ oddialilo, nebol na strane sťažovateľa, ale poškodenej, ktorá požiadala o nový neskorší termín. Podľa sťažovateľa posunutie termínu   „záverečného preštudovania spisu“ ako dôvod na zamietnutie návrhu na zrušenie predmetného zákazu neobstojí, pretože preštudovanie   spisu   je právom   sťažovateľa,   ktoré   v prípade,   že   ho   obvinený   nevyužije, nebráni   podaniu   obžaloby.   Marenie   vyšetrovania   v tomto   štádiu   nemá   opodstatnenie, pretože vyšetrovanie je v tomto štádiu už skončené. Okresný súd odôvodnenie ponechania zákazu vycestovania do zahraničia oprel aj o ustanovenie § 252 ods. 3 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) týkajúce sa hlavného pojednávania. Na tomto mieste je sťažovateľova argumentácia takáto:

„Jurisdikcia   súdu   pre   prípravné   konanie   (konkrétneho   sudcu)   končí   podaním obžaloby. Súd pre prípravné konanie môže pri argumentácii ohľadne existencie dôvodov na určité   obmedzenia   a   povinnosti   aplikovať   v   danom   štádiu   trestného   konania   jedine ustanovenia   týkajúce   sa   prípravného   konania.   Môže   eventuálne   poukázať   na   hrozbu zmarenia niektorej časti prípravného konania -t. j. pred podaním obžaloby.

Až   po   prípadnej   podanej   obžalobe   môže   zákonný   sudca   (pokiaľ   bude   zároveň rozhodovať o návrhu na zrušenie resp. zmenu obmedzení) eventuálne poukázať na hrozbu marenia   hlavného   pojednávania.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   -   ako   súd   pre prípravné konanie - použil ust. § 252 ods. 3 Tr. poriadku nad rámec svojej rozhodovacej právomoci.“   Podľa sťažovateľa dôvod týkajúci sa § 252 ods. 3 Trestného poriadku nebol uvedený ani v rozhodnutí o vzatí sťažovateľa do väzby, ani v rozhodnutí krajského súdu o prepustení sťažovateľa z väzby. Okresný súd mal preto v namietanom uznesení uviesť, aké   skutkové   zmeny   týkajúce   sa   väzobných   dôvodov   oproti   pôvodnému   rozhodnutiu nastali.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo veci rozhodol týmto nálezom:   „ 1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa   čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   podľa   čl.   23   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 17. marca 2009, sp. zn. OTp 485/2008, a to výrokom, ktorým zostali povinnosti uložené sťažovateľovi nezmenené, porušené bolo.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   vo   Zvolene   zo   dňa   17.   marca   2009,   sp.   zn.   OTp 485/2008,   a to výrokom,   ktorým zostali povinnosti uložené sťažovateľovi nezmenené sa zrušuje   a vec sa vracia Okresnému súdu vo Zvolene na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   zaručených čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 ústavy.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté deti   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu   na základe zákona.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad a aplikáciu   zákonov,   ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v tvrdení,   že   namietaným   uznesením okresného   súdu,   ktorým   boli   potvrdené   primerané   obmedzenia   a povinnosti   uložené krajským súdom v zmysle § 82 Trestného poriadku v rozhodnutí o prepustení z väzby, došlo k zásahu do jeho rodičovských práv, práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného   a   rodinného   života   a práva   na   slobodu   pohybu   a pobytu.   Podľa   mienky sťažovateľa   sa   okresný   súd   v uznesení   nevysporiadal   s bližšou   špecifikáciou   zákazu kontaktu   s poškodenou   a   vo   vzťahu   k obmedzeniu   zákazu   pobytu   tento   oprel   podľa sťažovateľa   o dôvod,   ktorý   v danom   štádiu   konania   už   neexistoval,   rovnako   tiež o aplikáciu dôvodu, ktorá prekračuje „rozhodovaciu právomoc“ okresného súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil   tieto   okolnosti,   z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 485/2008 z 8. novembra 2008 bol sťažovateľ vzatý   do   väzby   z dôvodov   podľa   ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   a),   b)   a   c)   Trestného poriadku.

Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp/485/2008 zo 4. februára 2009 neprijal písomný sľub   sťažovateľa   o nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka a súčasne zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tpo   12/2009 z 18. februára 2009, ktorým sťažovateľa z väzby prepustil a zároveň mu uložil podľa § 82 ods. 1 Trestného poriadku tieto obmedzenia a povinnosti: zákaz vycestovania do zahraničia, povinnosť dostaviť sa raz za dva týždne k probačnému a mediačnému úradníkovi a zákaz styku vrátane telefonického s poškodenou. Krajský súd v uznesení konštatoval, že dôvody väzby   u sťažovateľa   naďalej   trvajú,   no   reálny   výkon   väzby   možno   nahradiť   dohľadom probačného   a mediačného   úradníka   za   súčasného   uloženia   primeraných   povinností a obmedzení, ktoré budú kontrolované týmto úradníkom.

Sťažovateľ predložil okresnému súdu 25. februára 2009 návrh na zrušenie a zmenu stanovených povinností a obmedzení, v ktorom dôvodil tým, že rozhodnutie krajského súdu v súvislosti so stanoveným zákazom styku s poškodenou nepočíta so skutočnosťou, že ako otec   maloletého syna (ktorý nebol zatiaľ zverený do starostlivosti ani jedného z rodičov) má rovnaké právo byť so synom v kontakte a mať ho u seba minimálne v takom rozsahu ako   jeho   matka   –   poškodená.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   maloletý   syn   navštevuje základnú školu v mieste prechodného bydliska poškodenej, nemá inú možnosť sa s ním skontaktovať, ako prostredníctvom poškodenej. V takom prípade sa však vystavuje riziku, že v prípade kontaktu (výlučne pre účely kontaktu s maloletým synom) s poškodenou či už telefonicky,   alebo   prostredníctvom   tretej   osoby   bude   takýto   kontakt   považovaný za porušenie stanoveného zákazu a ako taký bude dôvodom na vzatie sťažovateľa do väzby. Sťažovateľ   v tomto   podaní   navrhol,   aby   bol   výrok   o zákaze   kontaktu   s poškodenou upravený tak, že sa za porušenie stanoveného zákazu nebude považovať prípad, keď sa s poškodenou   skontaktuje   jedine   pre   potrebu   oznámenia,   že   si   príde   vyzdvihnúť   syna, a zároveň   pre potrebu   oznámenia   poškodenej,   kedy   a kde   si   ona   môže   následne   syna vyzdvihnúť,   a to   všetko   prostredníctvom   tretej   osoby.   Výrok   upravujúci   zákaz vycestovania   do   zahraničia   navrhol   sťažovateľ   úplne   zrušiť   a na   tomto   mieste   cituje ustanovenie § 82 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého povinnosti alebo obmedzenia môžu   byť súdom   zrušené   aj bez návrhu   a na ich   trvanie   má vplyv vždy   aktuálny stav trestného   konania,   preto   v prípade   zistenia,   že   vyšetrovanie   je   už   ukončené,   resp.   sa vyšetrovanie nachádza v štádiu, keď prípadná neprítomnosť sťažovateľa nebráni skončeniu veci,   malo   by   byť   povinnosťou   súdu   príslušné   obmedzenie   zrušiť.   V tejto   súvislosti sťažovateľ uvádza, že vyšetrovateľ naplánoval so sťažovateľom záverečné preštudovanie vyšetrovacieho spisu, sú síce naplánované ešte dva úkony – výsluchy svedkov, avšak na ich vykonanie nemá vplyv sťažovateľova neprítomnosť.

O predloženom   návrhu   rozhodol   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   0   Tp   485/2008 zo 17. marca 2009, ktorým   povinnosti   uložené sťažovateľovi uznesením krajského súdu ponechal   nezmenené.   Okresný   súd   odkázal   vo   svojom   rozhodnutí   aj   na   čas   vydania uznesenia   krajského   súdu,   ktorý   vo   svojom   rozhodnutí   konštatoval,   že   dôvody   väzby u sťažovateľa   sú dané aj v dobe jeho rozhodovania. Okresný súd poukázal na závažnosť skutkov, pre ktoré je sťažovateľ stíhaný a ktoré majú priamy vzťah k poškodenej, preto bol toho   názoru,   že   v danom   štádiu   trestného   konania   je   potrebné   príslušné   obmedzenie ponechať bezo zmeny. Vo vzťahu k návrhu sťažovateľa na zrušenie zákazu vycestovania do zahraničia okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ je stíhaný pre zločiny, pri ktorých je   v konaní   pred   súdom   potrebné „rešpektovať“ ustanovenie   §   252   ods.   3   Trestného poriadku. Pokiaľ boli nadriadeným súdom   v tomto čase konštatované dôvody   väzby, je okresný súd toho názoru, že aj povinnosť vo forme zákazu vycestovania do zahraničia bola dôvodná   a je   dôvodná,   preto   okresný   sú   rozhodol,   že   príslušné   obmedzenie   zostáva v platnosti.

Ústavný   súd   už   opakovane   judikoval,   že   možnosť   porušenia   základných   práv hmotného charakteru, v danom prípade základných práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa   čl. 19 ods. 2 ústavy,   na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 23 ods. 1 a na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 ústavy treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08). Sťažovateľ porušenie   tohto   práva   v petite   sťažnosti   nenamietal   a   rovnako   sa   o ňom   nezmienil   ani v odôvodnení   sťažnosti.   Vzhľadom   na   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemohol ústavný súd preskúmať výkon právomoci okresného súdu a jeho konformnosť s ústavou vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré by sa priamo dotklo aj posúdenia dodržania garancií obsiahnutých v čl. 19 ods. 2, čl. 23 ods. 1 a čl. 41 ods. 4 ústavy, a preto sťažnosť posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

  Navyše, ústavný súd podotýka, že medzi rozhodnutím okresného súdu (v spojení s predchádzajúcim   rozhodnutím   krajského   súdu)   neexistuje   relevantná vecná   ani právna súvislosť.   Je totiž vylúčené, aby rozhodnutím, ktorým dochádza k legitímnemu výkonu súdnej   právomoci,   v danom   prípade   v trestnoprávnych   veciach   podľa   príslušných ustanovení Trestného poriadku, došlo zároveň k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   ešte   uvádza,   že   predmetom   rozhodnutia okresného súdu – uznesenia sp. zn. 0 Tp 485/2008 zo 17. marca 2009 v časti týkajúcej sa zákazu   kontaktu   vrátane   telefonického   s poškodenou   bola   ochrana   osobnej   integrity účastníka   konania   –   poškodenej   pre   existenciu   väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1 písm. c) Trestného poriadku. Uložené konkrétne obmedzenie malo splniť účel, ktorý by sa inak dosiahol väzbou. Predmetom uznesenia krajského súdu, ako aj uznesenia okresného súdu   nebolo obmedzenie ani rodičovských práv sťažovateľa a ani práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Pokiaľ existuje, čo i len jediná možnosť styku s maloletým synom sťažovateľa pri súčasnom nepochybnom dodržaní stanoveného   obmedzenia   –   zákazu   kontaktu   (vrátane   telefonického)   s poškodenou, nemožno   hovoriť   o zásahu do práv garantovaných čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu takýmto spôsobom, ktorý by sťažovateľovi umožnil kontakt s maloletým   synom   popri   súčasnom   rešpektovaní   stanoveného   obmedzenia,   je   styk s maloletým   synom   za   spoluúčasti   nestranného   subjektu   –   príslušného   štátneho   orgánu zameraného na starostlivosť o deti a rodiny. Túto možnosť bez toho, aby sa o nej okresný súd   vo   svojom   uznesení   zmieňoval,   možno   bez   akýchkoľvek   pochybností   považovať za takú, ktorá dodržiava stanovený zákaz v plnom rozsahu.

Ústavný súd na základe všetkých uvedených skutočností sťažnosť v plnom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009