znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 141/08-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom zasadnutí   senátu   6.   mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Z., B., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného   advokátom   Mgr. V.   Š.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm.   b),   c)   a d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 90/07 z 13. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Z. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2008 doručená sťažnosť Ing. M. Z., B., toho času vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 90/07 z 13. novembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II   (ďalej   len   „okresný súd“)   sp.   zn.   1   T   131/06 z 1.   marca   2007   odsúdený za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), b) a ods. 2 písm. b), c)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   účinný do 31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a trestný   čin   ohrozovania   mravnej výchovy mládeže podľa § 217 písm. b) Trestného zákona.

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 90/07 z 13. novembra 2007, ktorým odvolanie podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   zamietol   ako nedôvodné.

Proti   uvedenému   druhostupňovému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ podľa § 368 Trestného poriadku dovolanie z 24. januára 2008.

1. Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd svojím rozhodnutím porušil jednak jeho právo na nestranné prerokovanie veci a sekundárne aj jeho právo na obhajobu, pričom argumentuje nasledovne:

„Predsedníčka   senátu   odvolacieho   súdu   JUDr.   H.   bola   voči   sťažovateľovi od počiatku zjavne negatívne subjektívne zaujatá, čo bolo zrejmé z jej správania počas verejných zasadnutí, ako aj z postupu v konaní (...)

Ako obhajca podaním zo dňa 19.10.2007 požiadal o odročenie verejného zasadnutia nariadeného na 23.10.2007 z dôvodu práceneschopnosti. Súčasne som predložil potvrdenie o   dočasnej   práceneschopnosti   so   začiatkom   PN   dňa   18.10.2007.   Išlo   o   prvú   žiadosť o odročenie pojednávania od prevzatia obhajoby. Nikdy som sa žiadnym spôsobom ani len nepokúšal mariť pojednávania.

JUDr. H. však napriek tomu priamo na verejnom zasadnutí dňa 23.10.2007 nariadila nový termín na 30.10.2007, pričom jej muselo byť už vtom momente zrejmé, že v žiadnom prípade nebudem mať zachovanú lehotu na prípravu na verejné zasadnutie, ktorá je podľa ust. § 292 ods. 4 TP päť pracovných dní(...)

JUDr.   H.   súčasne   ustanovila   sťažovateľovi   náhradného   obhajcu   (...), ktorý   však rovnako nemal zachovanú zákonnú lehotu na prípravu na pojednávanie (...)

Čl. 50 ods. 3 Ústavy garantuje každému právo na obhajobu, ktoré v zmysle čl. 13 ods. 4 Ústavy SR možno obmedziť iba v rozsahu nevyhnutnom pre dosiahnutie legitímneho cieľa, pričom musí byť zachovaná podstata a zmysel tohto práva. Čl. 152 ods. 4 Ústavy SR zároveň ukladá každému štátnemu orgánu vykladať a uplatňovať zákony v súlade s Ústavou SR, Inštitút náhradného obhajcu je závažným zásahom do práva na obhajobu a ako taký je mimoriadnym a subsidiarnym opatrením, ktorý sa smie použiť iba v krajnej situácií, keď už niet iných prostriedkov na zabezpečenie riadneho priebehu trestného konania. Krátkodobá práceneschopnosť obhajcu však sotva vytvára vážnu prekážku trestného konania, ktorú je potrebné razantne a bezodkladne riešiť ustanovením náhradného obhajcu. JUDr. H. vôbec nezisťovala   predpokladanú   dobu   trvania   mojej   práceneschopnosti,   je   preto   otázne, na základe čoho vznikla obava, že moja práceneschopnosť bude mariť verejné zasadnutie. Pokiaľ však vedome nariadila pojednávanie na termín, kedy sa dalo očakávať trvanie mojej práceneschopnosti, pričom určite mi nemohla byť zachovaná lehota na prípravu na verejné zasadnutie, sama vyvolala nebezpečenstvo zmarenia verejného zasadnutia.

JUDr. H. svoju zaujatosť potvrdila aj na pojednávaní dňa 13.11.2007, kde voči nej sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   z   viacerých   dôvodov,   o   ktorej   nerozhodla s odôvodnením, že nebola vznesená bez omeškania. Na moju námietku, že takýto záver sa minimálne   jedného   z   dôvodov   námietky   netýka,   nijako   nereagovala   a   pokračovala v prejednávaní veci.

JUDr. H. potvrdila svoju zaujatosť aj tým, že riadne nevybavila žiadosť sťažovateľa o kópie zápisníc z pojednávaní(...).

Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   je   postavená   na   požiadavke,   aby súdne konanie a osobitne konanie v trestných veciach, nielen bolo nestranné, ale sa takým aj javilo. Je neprípustné, aby bolo konanie vedené takým spôsobom, že v obžalovanom vznikne pochybnosť o nestrannosti sudcu. Obžalovaný sotva môže mať vieru v spravodlivé rozhodnutie, keď už správanie sudcu v ňom vzbudzuje pochybnosti o jeho nestrannosti, a to bez ohľadu na dôvod takéhoto správania. Dokonca aj keby zaujaté správanie sudcu nebolo motivované   jeho   vnútorným   postojom k obžalovanému,   musí   byť   takýto sudca   vylúčený z konania ako subjektívne zaujatý. Súčasťou práva na spravodlivý proces je totiž aj dojem, či pocit spravodlivosti, nielen spravodlivosť sama.

Postupom a konanie JUDr. H. voči sťažovateľovi sa nielenže nejaví nestranné, ale je zjavne   poznačené   negatívnym   vzťahom   k   osobe   sťažovateľa,   ktorý   je   manifestovaný   aj navonok.   Sťažovateľ má teda oprávnenú pochybnosť o nezaujatosti JUDr.   H., ktorá sa v plnej miere odzrkadlila aj v meritórnom rozhodnutí.“

2. Ďalej sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a s ním súvisiacu požiadavku rovností zbraní, práva na obhajobu a princíp prezumpcie neviny, kde predostiera túto argumentáciu:

«Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie a na obhajobu je podľa judikatúry Ústavného   súdu   aj   právo   na   riadne,   úplné   a   zrozumiteľné   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia. „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“ (IV. ÚS 115/03) „Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť   súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993)“. (II. ÚS 410/06) Uvedenými   požiadavkami   sa   odvolací   súd   neriadil.   Uznesenie   súdu   obsahuje predovšetkým rekapituláciu doterajšieho priebehu konania a obsah odvolacích námietok sťažovateľa. Samotné dôvody rozhodnutia sú iba stručne zrekapitulované na cca 1,5 strane vo forme heslovitých poznámok.

V odôvodnení sa opakovane objavuje konštatovanie, že súd „nemal dôvod neveriť svedkom".   Súd   predovšetkým   nemá   veriť   či   neveriť,   keďže   súdne   dokazovanie   nie   je náboženským   obradom.   Súd   musí   kriticky   vyhodnotiť   svedecké   výpovede.   Pokiaľ   je vznášaná voči pravdivosti svedeckej výpovede relevantná námietka, súd musí v odôvodnení na túto reagovať a jasne uviesť, prečo námietku nepovažuje za dôvodnú a prečo svedeckú výpoveď   považuje   za   pravdivú.   Neprípustné   zjednodušujúcim   je   pritom   záver   súdu,   že výpovede poškodenej a detí považuje za vierohodné, lebo ich za takéto považujú znalci. Znalec sa vyjadruje iba k odborným otázkam zo svojho odboru, nemôže však zastúpiť súd pri vyhodnocovaní   dôkazov.   Sama   znalkyňa   pritom   pripustila   možný   vplyv   negatívnych emócií poškodenej na jej vierohodnosť.   Súd však namiesto toho,   aby túto otázku ďalej skúmal,   a   to   buď   výsluchom   znalkyne,   alebo   pribratím   iného   znalca,   iba   poškodenej „uveril“.   Viaceré   tvrdenia   poškodenej   pritom   boli   inými   dôkazmi   vyvrátené,   na   čo sťažovateľ   poukazoval   už   v   odvolaní,   „vieru“   súdu   tým   však   nedokázal   narušiť. Nepravdivosť niektorých podstatných tvrdení poškodenej pritom pravdivosť jej výpovede výrazne spochybňuje.(...)

Súd   v   odôvodnení   nijako   nereagoval   ani   na   konkrétne   námietky   sťažovateľa poukazujúce na dôkaznú nepodloženosť jednotlivých čiastkových zložiek skutku.(...)»

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti tiež namieta „odsúdenie na základe nezákonného dôkazu“ a pripája toto odôvodnenie:

«Podľa ust. § 135 ods. 4 TP: „Ak je ako svedok vypočúvaná osoba mladšia ako 15 rokov a ak ide o trestný čin spáchaný voči blízkej osobe alebo zverenej osobe alebo je zrejmé z okolností prípadu, že opätovná výpoveď osoby mladšej ako 15 rokov môže byť ovplyvnená, alebo je odôvodnený predpoklad, že výsluch by mohol ovplyvňovať duševný a mravný vývoj osoby mladšej ako 15 rokov, výsluch sa vykoná s využitím technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu tak, aby osoba mladšia ako 15 rokov mohla byť v ďalšom konaní vypočutá len výnimočne. Ďalší výsluch osoby mladšej ako 15 rokov sa v prípravnom konaní môže vykonať len so súhlasom jej zákonného zástupcu a v prípadoch podľa § 48 ods. 2 so súhlasom opatrovníka“.

Podľa ust. § 135 ods. 4 TP: „Ak bola vypočutá osoba mladšia ako 15 rokov podľa odseku 3, v konaní pred súdom sa pri vykonávaní tohto dôkazu postupuje podľa § 270 ods. 2; výsluch tohto svedka možno v konaní pred súdom vykonať len výnimočne“. Podľa ust. § 270 ods. 2 TP: „Zvukový, obrazový alebo obrazovo-zvukový záznam sa ako dôkaz vykoná na technickom zariadení. Ak to povaha dôkazu pripúšťa, môže sa vykonať aj oboznámením jeho písomného prepisu. Súčasťou výkonu tohto dôkazu je aj správa o tom, akým spôsobom a kým bol záznam vyhotovený alebo získaný“.

Výsluchy maloletých v prípravnom konaní neboli vykonané v súlade so zákonom, keďže boli vyhotovené iba obrazové záznamy, nie však zvukové. Zákon pritom zachytenie výsluchu zvukovo-obrazovým záznamom vyžaduje nie na ochranu maloletých, ako to uvádza prvostupňový súd. Na ochranu maloletých slúži zákaz opätovného výsluchu. Vyhotovenie zvukovo-obrazového   záznamu   však   už   slúži   na   ochranu   práv   obžalovaného,   keďže nemožnosťou vypočuť maloletého pred súdom je prelomená zásada ústnosti, ktorá je jednou zo   záruk   spravodlivého   procesu.   Zvukovo-obrazový   záznam   má   umožniť   posúdiť   nielen pravdivosť a úplnosť prepisu výpovede, ale aj to, či nebolo maloletému napovedané, ako maloletý   reagoval   na   položené   otázky   a   v   neposlednom   rade   má   reprodukovať   aj neverbálnu zložku prejavu maloletého počas výsluchu. Z obrazových záznamov vykonaných na hlavnom pojednávaní je pritom vidno, že prítomná osoba ženského pohlavia (zrejme znalkyňa)   komunikovala   s   maloletými,   čím   zrejme   v   zmysle   ust.   §   135   ods.   1   TP „prispievala   k   správnemu   vedeniu   výsluchu",   vzhľadom   na   absenciu   zvukovej   zložky záznamu však nie je zrejmé, v čom jej „príspevok" spočíval a či nedošlo k navádzaniu svedka.

Ust.   §   270   ods.   2   TP   pripúšťa,   aby   sa   zvukovo-obrazový   záznam   vykonal oboznámením jeho prepisu. Citované ustanovenie sa však predovšetkým týka vykonania zvukovo-obrazového záznamu ako dôkazu. V danom prípade však žiaden zvukovo obrazový záznam vyhotovený nebol, niet preto dôkazu v zmysle citovaného ustanovenia, ktoré naviac umožňuje   oboznámiť   výlučne prepis, nie   zápis.   Prepis   možno   vyhotoviť   iba   vtedy,   ak existuje prvotný záznam, čo sa v danom prípade nestalo. Na HP teda súd neoboznámil prepis záznamu, ale zápisnicu o výpovedi, na čo však neboli splnené podmienky v zmysle ust. § 263 TP, keďže sťažovateľ s takýmto postupom nesúhlasil. (...)

Kľúčovú úlohu pre zistenie negatívneho následku správania páchateľa trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby zohráva predovšetkým znalecký posudok z odboru psychiatrie.   V   prípade poškodenej však bol vyhotovený iba znalecký posudok z odboru psychológie. Tento posudok je pritom veľmi stručný až povrchný. Znalkyňa síce vyslovila záver o existencii posttraumatickej stresovej poruchy (avšak iba v počiatočnom štádiu!!), pričom   v   bode   4   na   strane   6   znaleckého   posudku   výslovne   uvádza,   že   k   narušeniu rovnováhy,   dezintegrácii   osobnosti   s   rizikom   psychopatologických   porúch,   najmä afektívnych prejavov a porúch správania by mohlo viesť ďalšie prežívanie stresov. Z tohto záveru znalkyne teda jasne vyplýva, že fakticky k žiadnej psychickej ujme u poškodenej nedošlo. Spôsobenie ujmy ako následok týrania sa samozrejme nevyžaduje, je však otázkou, aké   ťažké   príkorie   teda   pociťovala   poškodená,   keď   toto   na   nej   nezanechalo   žiaden následok.(...)»

4.   V závere sťažovateľ   namieta arbitrárnosť   uznesenia   krajského   súdu z hľadiska právneho posúdenia skutku a argumentuje týmito dôvodmi:

„Zo zisteného skutkového deja (...) vyplýva, že sťažovateľ nespôsoboval poškodenej ťažké   príkorie.   Konanie   sťažovateľa   preto   nemalo byť   kvalifikované   ako   týranie   blízkej osoby a zverenej osoby, ale maximálne mohlo naplniť skutkovú podstatu priestupku proti občianskemu spolužitiu. Záver súdu, že sťažovateľ naplnil skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby je teda zjavne arbitrárny.

Rovnako je arbitrárny aj záver súdu, že sťažovateľ naplnil svojím konaním skutkovú podstatu   trestného   činu   ohrozovania   mravnej   výchovy   mládeže,   keďže   vôbec   nebolo predmetom   dokazovania,   aké   následky   malo   alebo   mohlo   mať   konanie   sťažovateľa mravnosť a psychiku jeho maloletých detí. Súd svoje rozhodnutie založil iba na laickej špekulácii, že každé stretnutie s náznakom sexuality má na maloletého negatívny vplyv. Úplne   nepodloženým   a   nelogickým   je   najme   záver,   že   manipulácia   s   mechanickým prostriedkami ochrany proti počatiu vydá maloletého v nebezpečenstvo spustnutia.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal vo veci tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 13.11.2007, sp. zn. 3To 90/07 porušil základné práva Ing. M. Z. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2,3, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2, 3 Ústavy SR a jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.11.2007, sp. zn 3To 90/07 sa zrušuje.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania Ing. M. Z. na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne   práva:   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o   konaní pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažovateľovej sťažnosti je tvrdenie o porušení práva na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a s ním spojené sekundárne následky, ktoré sa mali prejaviť v porušení ostatných práv sťažovateľa.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená dovolanie.

Podľa   §   369   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   môže   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho   súdu   z dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1   dovolaním   napadnúť   obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku je dôvodom dovolania, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku je dôvodom dovolania skutočnosť, že   rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom.

Proti   namietaným   pochybeniam   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 To 90/07, ktoré mali spočívať v porušení práva na nestranný súd, ako aj v tom, že   jeho   rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch   vykonaných   nezákonným   spôsobom, disponoval sťažovateľ dostupným a účinným právnym prostriedkom nápravy - dovolaním. Sťažovateľ   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 3 To 90/07 z 13. novembra 2007 uplatnil.

Ústavný   súd   preskúmal   súvisiaci   spisový   materiál   a   konštatuje,   že   povaha sťažovateľových námietok uvedených v jeho dovolaní podanom okresnému súdu 30. januára 2008   zjavne   napĺňa   danosť   dovolacích   dôvodov   v zmysle   ustanovenia   §   383   Trestného poriadku dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. e) a g) Trestného poriadku.

Ústavný súd je toho názoru, že existencia uvedených dovolacích dôvodov v spojení s § 377   Trestného   poriadku   zakladá   právomoc   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vecne   preskúmať   námietky   sťažovateľa   v rámci   dovolacieho konania v zmysle ustanovenia § 384 Trestného poriadku.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   rámci   dovolacieho konania   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   3   To   90/07   z   13.   novembra   2007   vylučuje právomoc ústavného súdu v uvedenej veci.

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   spisového   materiálu   zistil,   že   v   čase   rozhodovania o sťažnosti bolo dovolanie sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 9/2008 z 2. apríla   2008   odmietnuté.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   nad   rámec   odôvodnenia   tohto rozhodnutia   konštatuje,   že   ani   tento   výsledok   dovolacieho   konania   nič   nemení na skutočnosti, že v danom prípade jeho právomoc prejednať predmetnú sťažnosť nie je daná, pričom pripomína svoju viazanosť petitom sťažnosti v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na záver v globále možno konštatovať, že z kontextu sťažnosti nepriamo vyplýva, že namietané porušenie všetkých ostatných práv malo byť vlastne sekundárnym dôsledkom porušenia práva na nestranný súd, preto by bolo právne irelevantné vyňať tieto námietky a preskúmavať ich izolovane, nezávisle od námietky porušenia práva na nestranný súd, ktorá má v sťažnosti ťažiskové postavenie.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedokV Košiciach 6. mája 2008