znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 141/02-29Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť Ing. M. P., bytom B., M. P., bytom B., Ing. D. D., bytom B. B., a J. P., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. R. H., B., ktorou namietajú porušenie ich práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V–2-8 C 135/92, a taktor o z h o d o l :

1. Právo Ing. M. P., M. P., Ing. D. D. a J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-8 C 135/92   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. V-2-8 C 135/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   M.   P.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 70   000   Sk   (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M.   P.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 70 000 Sk   (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Ing. D. D.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. J. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. R. H., B., vo výške 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských   korún)   a DPH   vo   výške   1   964   Sk   (slovom   tisícdeväťstošesťdesiatštyri slovenských   korún)   na účet   č.   2629545488/1100,   vedený   v Tatra   banke, a. s.,   pobočke Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   Ing.   M.   P.   a M.   P.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2002 doručená sťažnosť Ing. M. P., bytom B., M. P., bytom B., Ing. D. D., bytom B. B., a J.   P.,   bytom   B.,   (ďalej   aj „navrhovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   R.   H.,   B., ktorou namietajú porušenie ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   Okresným   súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-8 C 135/92.Ústavný   súd   1.   októbra   2002   prijal   sťažnosť   navrhovateľov   na   ďalšie   konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 141/02.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 17. februára 2003. Uviedol, že konanie trvá jedenásty rok, takže v zásade ťažko niečo voči sťažnosti namietať najmä s poukazom na predmet konania – určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam. Poukázal na to, že plynulosť konania je negatívne   ovplyvnená   vysokým   nápadom   vecí   a taktiež   že   sudca   prejednávajúci a rozhodujúci vec je už piaty v poradí.II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   navrhovateľov,   vyjadrenia   predsedu   okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. V-2-8 C 135/92 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom   konania   je   žaloba   proti   navrhovateľom   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, ktorou sa žalobcovia E. F. a V. F., obaja bytom B. – R., (ďalej len „žalobcovia“),   domáhajú   určenia,   že   sú   vlastníkmi   nehnuteľností   vedených   v   kat.   úz. Bernolákovo na LV č. 1918 ako pozemok parcelné číslo 2738/31-orná pôda vo výmere 843 m2 a na   LV   č.   1897   ako   časť   pozemku   parcelné   číslo   2739/32   vo výmere   581   m2. Alternatívne sa domáhajú určenia, že sú vlastníkmi záhradnej chaty postavenej na časti pozemku parcelné číslo 2739/32 vedeného na LV č. 1897 a na časti pozemku parcelné číslo 2738/31 vedeného na LV č. 1918 v kat. úz. Bernolákovo a že sa im zriaďuje vecné bremeno v rozsahu užívania pozemkov. Žaloba bola okresnému súdu doručená 13. mája 1992.Predmetom   konania   je   tiež   protižaloba   navrhovateľov   o odstránenie   stavby   chaty postavenej v Bernolákove na pozemkoch parcelné číslo 2738/31 a 2739/32 vedených na LV č. 1897 a LV č. 1918, a to na vlastné náklady, o vydanie častí pozemkov nachádzajúcich sa na   parcele   č.   2738/31   vo   výmere   880   m2 a na parcele   č.   2739/32   vo   výmere   544   m2. Protižaloba navrhovateľov bola doručená okresnému súdu 13. augusta 1992.

Postup okresného súdu v konaní sp. zn. V-2-8 C 135/92 v období od 13. mája 1992, keď bola podaná žaloba, do 16. augusta 1993, keď okresný súd vo veci pojednával (18. augusta 1992, 28. septembra 1992, 12. novembra 1992 a 17. decembra 1992) a vykonal znalecké   dokazovanie,   plynulo   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   navrhovateľov (rozhodnutiu vo veci).

Od 16. augusta 1993 do 6. júna 1994 bol okresný súd v uvedenej veci nečinný. Dňa 6.   júna   1994   zákonná   sudkyňa   požiadala   navrhovateľov   o vyjadrenie,   či   súhlasia s prikázaním   stavby   do   ich   vlastníctva   za   náhradu,   pokiaľ   by   nesúhlasili   so   zriadením vecného   bremena.   Navrhovatelia   svoje   stanovisko   k dožiadaniu   súdu   vyjadrili   v listoch doručených okresnému súdu 29. júna 1994 a 3. októbra 1994.

Dňa 23. januára 1995 okresný súd vyzval Okresný úrad v Senci, oddelenie životného prostredia, o podanie správy o dodatočnom povolení stavby. Podľa relácie uvedeného úradu z 1.   februára   1995   je možné stavbu   legalizovať ako   poľnohospodársku   účelovú   stavbu. Na pojednávaniach 26. apríla 1995, 24. mája 1995 a 12. júna 1995 pokračoval okresný súd výsluchom účastníkov a splnomocnených zástupcov. Navrhovatelia o vyporiadaní nárokov účastníkov konania uplatňovaných v predmetnom súdnom konaní navrhli žalobcom zmier. Návrh   zmieru   bol   doručený   okresnému   súdu   25.   mája   1995,   žalobcovia   sa   k zmieru vyjadrili nesúhlasne listom doručeným okresnému súdu 6. októbra 1995. Za účelom nového znaleckého dokazovania okresný súd vyzval 23. novembra 1995 účastníkov, aby mu zaslali písomné otázky na znalca za účelom ohodnotenia chaty. Navrhovatelia zaslali požadované stanovisko 11. decembra 1995.

Od 11. decembra 1995 do 15. mája 1996, keď zákonná sudkyňa predvolala znalca Ing. I., bol okresný súd v uvedenej veci ďalej nečinný.

Uznesením   z   3.   júna   1996   okresný   súd   nariadil   vo   veci   znalecké   dokazovanie a ustanovil znalca Ing. L. Ch., ktorý vypracovaný znalecký posudok predložil 5. septembra 1996. Žalobcovia sa k znaleckému posudku vyjadrili 19. novembra 1996 a navrhovatelia 2. decembra 1996. Účastníci konania zhodne žiadali o doplnenie znaleckého dokazovania.Začiatkom roka 1997 okresný súd urobil iba jeden procesný úkon, a to 29. januára 1997,   keď   zaslal žalobcom vyjadrenie navrhovateľov k znaleckému posudku. Dňa 11. februára 1997 vydal uznesenie o priznaní znalečného znalcovi Ing. L. Ch.

Od 11. februára 1997 do 6. mája 1998 okresný súd v uvedenej veci vôbec nekonal. Pojednávanie uskutočnené 6. mája 1998 odročil z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu žalobcov.   Pojednávanie 9.   júna 1998   bolo odročené   z dôvodu   neprítomnosti   zákonného sudcu.   Na   pojednávaní   9.   júla   1998   po   vypočutí   účastníkov   okresný   súd   odročil pojednávanie, akceptujúc návrh strán na vyžiadanie nového znaleckého posudku za účelom zistenia ceny chaty. Navrhovatelia sa vyjadrili k navrhovanému znaleckému posudku 27. júla 1998, žalobcovia 4. novembra 1998.

Dňa   10.   februára   1999   okresný   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   nariadil   znalecké dokazovanie a vypracovaním znaleckého posudku poveril Ing. R. T. Ten listom z 3. júna 1999 oznámil súdu, že nemôže vypracovať posudok z dôvodu zaneprázdnenosti.

Okresný   súd   až   24.   januára   2000   vyzval   znalca   na   bezodkladné   vypracovanie posudku,   upozornil   ho na   možnosť   poriadkových   opatrení.   Znalecký   posudok   nakoniec znalec predložil 20. marca 2000. Okresný súd 4. apríla 2000 vyzval účastníkov konania na vyjadrenie sa k znaleckému posudku. Žalobcovia v stanovisku z 18. mája 2000 nemali k posudku   výhrady,   navrhovatelia   v liste   z   30.   mája   2000   žiadali   doplniť   posudok o vyčíslenie ceny nehnuteľností k   roku 2000, lebo znalec počítal s nižším opotrebovaním oceňovaných nehnuteľností.  

Okresný   súd   uznesením   z 18.   októbra   2001   uložil   znalcovi   doplniť   znalecký posudok, avšak samotné uznesenie a spis za účelom doplnenia znaleckého posudku mu zaslal   až   13.   septembra   2002,   teda   po   jedenástich   mesiacoch.   Znalec   doplnil   znalecký posudok o požadované skutočnosti 22. novembra 2002. Posledný úkon urobil okresný súd 23. januára 2003,   keď zaslal znalecký posudok žalobcom na vyjadrenie, čo žalobcovia urobili v stanovisku z 10. februára 2003.

Vzhľadom na to, že vzťahy medzi spornými stranami sú v dôsledku dlhoročného sporu už veľmi vyhrotené, navrhovatelia podali niekoľko sťažností predsedovi okresného súdu (27. decembra 1994, 21. septembra 1995, 16. apríla 1996, 14. mája 1997, 23. februára 1998),   Krajskému   súdu   v Bratislave   (13.   novembra   1997),   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky (18. júla 2001). Tieto urgencie kvalifikoval ústavný súd ako právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. III.

Ústavný súd chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnom súde. Tento zákon nadobudol účinnosť 15. februára 1993. Neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodovať podľa čl. 127 ústavy o porušení práv fyzickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993. Pri rozhodovaní o predmete sťažnosti však ústavný súd prihliadal aj na obdobie pred uvedeným dátumom.Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2 ústavy zohľadňuje ústavný súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samého súdu v jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00).

Podľa ústavného súdu vec z tohto hľadiska nemožno hodnotiť ako právne či fakticky zložitú, pretože pre sudcu rozhodujúceho občianskoprávne spory by stanovenie procesného postupu a zabezpečenie dôkazov v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nemalo predstavovať osobitný problém. Vo veci predloženej na súdne rozhodnutie platí stabilná právna úprava a uplatňuje sa stabilná judikatúra súdov. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nepovažoval vec predloženú okresnému súdu za právne a fakticky zložitú.Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Navrhovatelia sa v konaní pred okresným súdom správajú aktívne. V celom konaní sú zastúpení advokátom, z čoho možno usudzovať, že doriešenie problému určenia vlastníckeho práva považujú za dôležité, vyžadujúce si odbornú pomoc. Vo veci sp. zn. V-2- 8 C 135/92 sa celkom konalo osem pojednávaní okresného súdu, na ktorých sa navrhovatelia zakaždým zúčastnili, a to buď sami, alebo so svojím právnym zástupcom. Ich správanie možno hodnotiť ako aktívne a   súčinnostné, keďže buď sami alebo prostredníctvom právneho zástupcu doložili súdu požadované podklady na rozhodnutie a sťažnosťami na prieťahy sa dožadovali rozhodnutia vo svojej   veci.   V   dôsledku   takéhoto   ich   postupu   nedochádzalo   k prieťahom   v konaní okresného súdu vo veci sp. zn. V-2-8 C 135/92.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je správanie (postup) samotného súdu.

Prvé obdobie nečinnosti okresného súdu ústavný súd zistil v období od 16. augusta 1993 do 6. júna 1994 v rozsahu 10 mesiacov. Postupu okresného súdu v uvedenom období nebránila podľa názoru ústavného súdu žiadna zákonná prekážka. Od 11. decembra 1995 do 15. mája 1996 bol okresný súd ďalej nečinný v rozsahu 5 mesiacov. Ďalšie obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu bolo zistené od 11. februára 1997 do 6. mája 1998 v rozsahu 15 mesiacov, od 3. júna 1999 do 24. januára 2000 v rozsahu 8 mesiacov, od 30. mája 2000 do 18. októbra 2001 v rozsahu 17 mesiacov, od 19. októbra 2001 do 13. septembra 2002 v rozsahu 11 mesiacov.

Okresný súd sa v konaní, ktorého dĺžka presahuje desať rokov, dopustil zbytočných prieťahov   trvajúcich   najmenej   66   mesiacov,   ktoré   zapríčinil   jednak   svojou   úplnou nečinnosťou, jednak tolerovaním pasivity znalca, ktoré ústavný súd hodnotil ako súčasť postupu súdu nesmerujúceho k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov v ich veci, ale k spôsobeniu zbytočných prieťahov. Ani preťaženosť sudcov nie je možné zohľadniť ako dôvod   ospravedlňujúci   voči   občanovi   inak   zbytočné   prieťahy   v konaní   o   jeho   veci. Námietka veľkého množstva nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-8 C 135/92 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.Navrhovatelia žiadali primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 100 000 Sk pre M. P. a Ing. M. P. (po 10 000 Sk za každý rok trvania súdneho sporu) a po 50 000 Sk pre Ing. D. D. a J. P. (po 5 000 Sk za každý rok trvania súdneho sporu). Poukázali na to, že uvedené náhrady zohľadňujú nielen dĺžku 11-ročného súdneho sporu a nemožnosť využívať predmet   svojho   vlastníctva,   ale   aj   materiálne   a duševné   ujmy,   ktoré   musia   znášať predovšetkým navrhovateľky v 1. a v 2. rade bývajúce v susedstve neoprávnene užívanej záhrady žalobcov.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadi úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá navrhovateľom vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty a krivdy. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy skutočnosť, že navrhovatelia sa o zbytočné prieťahy nijako nepričinili, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu, možno sumu po 70 000 Sk pre M. P. a Ing. M. P. a sumu po 50 000 Sk pre Ing. D. D. a J. P. považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd pri prvých dvoch menovaných rozhodol o   vyššej   sume   primeraného   finančného   zadosťučinenia   z toho   dôvodu,   že   osobne pociťujú   nepriaznivé   dôsledky   narušených   vzťahov   tým,   že   bývajú   v susedstve nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu. V.

Navrhovatelia vo svojej   sťažnosti   žiadajú, aby ústavný súd zaviazal okresný   súd uhradiť trovy konania ich právnemu zástupcovi.

Podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 2. decembra 2002, právny zástupca vyčíslil trovy právneho zastúpenia vo výške 42 266 Sk, a to za dva právne úkony 34 200 Sk a 2-krát režijný paušál po 100 Sk a DPH 23% z odmeny 34 200 Sk, čo činí 7 866 Sk.Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom navrhovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Navrhovatelia   boli   vo   veci   úspešní,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č.   163/2002 Z.   z.,   t. j. spolu   8 540   Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní   náhrady výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 2-krát 128   Sk,   ako   aj   23%   DPH   vo   výške   1   964   Sk.   V zvyšnej   časti   žiadosti   o priznanie požadovaných trov právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. apríla 2003