SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 140/2016-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o.,Záhradnícka 68, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Juraj Baláž,pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystricač. k. 4 Er 444/2011-272 zo 4. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)č. k. 4 Er 444/2011-272 zo 4. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že v exekučnom konaní začatomna základe návrhu obchodnej spoločnosti
(ďalej len „oprávnená“), ktorým sa proti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „povinný“), domáhala vymoženia pohľadávky v sume100 000 € s príslušenstvom na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu –platobného rozkazu okresného súdu č. k. 13 RO/180/2010-26 z 5. augusta 2010,sťažovateľka ako exmanželka povinného podala podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučnýporiadok“) návrh na odklad exekúcie vykonávanej predajom viacerých nehnuteľností,a to až do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Pezinok pod sp. zn.10 C 76/2013, predmetom ktorého je rozhodovanie o určení neplatnosti právneho úkonu –„zmluvy o pôžičke, ktorá bola podkladom na vydanie exekučného titulu“.
Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky zamietol, čo odôvodnil tak,že„samotné podanie návrhu na začatie základného konania nemá a nemôže mať za následok splnenie podmienok, za ktorých by exekučný súd rozhodol o povolení odkladu exekúcie. Z podania bývalej manželky povinného nemal súd preukázané, že v danom prípade sú splnené podmienky pre povolenie odkladu exekúcie v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku, a to že by bolo dôvodné očakávanie, že exekúcia bude zastavená.“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože„nespĺňa podmienky zákonného rozhodnutia..., je arbitrárne a nepreskúmateľné“. V tejto súvislosti sťažovateľka okresnémusúdu vytýka, že jej návrh posudzoval ako návrh na odklad celej exekúcie, hoci ona hokoncipovala výlučne ako návrh na odklad exekúcie vykonávanej predajom nehnuteľností.Podľa názoru sťažovateľky sa toto zásadné pochybenie okresného súdu nesie celým jehorozhodnutím, čoho následkom je, že nemôže byť rozhodnutím zákonným, keďže jehoodôvodnenie nekorešponduje s obsahom jej podania, a preto je aj nepreskúmateľné.Sťažovateľka nesúhlasí s názorom okresného súdu, že neskoršie súdne rozhodnutie nemôžebyť dôvodom zastavenia exekúcie, pretože tomu bráni materiálna vykonateľnosťexekučného titulu, pričom poukazuje na to, že okresný súd vôbec„neskúmal... majetkové pomery povinného ako priameho dlžníka a možnosti uspokojenia oprávneného len z výlučného majetku povinného, ktorý je veľmi dobre finančne situovaný“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že uznesením okresného súdu č. k. 4 Er 444/2011-272 zo 4. júla 2014 boloporušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a abysťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,89 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľkyna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 4 Er 444/2011-272 zo 4. júla 2014,ktorým zamietol návrh sťažovateľky na odklad exekúcie vedenej proti jej exmanželovi akopovinnému.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátupatrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základnýchpráv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie aleboochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánomverejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktorésú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného právaalebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práva slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky spätés uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadnenestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkovna dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitnepripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konanía rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci samusí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základuna rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktorépreukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlades procesnými predpismi.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konaniesúdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochranyústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli ajčl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanovízákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedenýchokrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú(I. ÚS 56/01).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patríaj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho vecivykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemuposkytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavnesúladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľkyaj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktoráje z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver,či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nezákonnéa nedostatočne odôvodnené, pretože okresný súd jej podanie posudzoval akonávrh na odklad celej exekúcie, a nie návrh na odklad exekúcie vykonávanej výlučnepredajom nehnuteľností, ako ho koncipovala. Okresnému súdu vytýka, že nevzal do úvahy,že pred Okresným súdom Pezinok prebieha konanie, predmetom ktorého je rozhodovanieo určení neplatnosti právneho úkonu –„zmluvy o pôžičke, ktorá bola podkladom na vydanie exekučného titulu“, a že neskúmal ani„majetkové pomery povinného ako priameho dlžníka a možnosti uspokojenia oprávneného len z výlučného majetku povinného, ktorý je veľmi dobre finančne situovaný“.
Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:«Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z... aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).
Aj keď ustanovenie § 56 ods. 2 Exekučného poriadku bližšie nerozvádza slovné spojenie „ak možno očakávať“, vo všeobecnosti možno povedať, že pred povolením odkladu podľa tohto ustanovenia súd zisťuje, či je daný základný predpoklad na odklad exekúcie v zmysle tohto ustanovenia, teda, či možno očakávať zastavenie exekúcie. Súd podľa celého stavu veci vždy zvažuje pomer rizika nepriaznivých následkov spôsobených prípadným neodložením exekúcie povinnému a rizika vážneho ohrozenia oprávneného, vyvolaného eventuálnym odkladom exekúcie. Súd zvažuje proporcionalitu medzi odkladom exekúcie a sledovaním legitímnych cieľov všeobecného záujmu, dôsledkami odkladu na postavenie oprávneného, ktorý je odkladom výrazne znevýhodnený proti povinnému. Musia teda existovať dostatočné a relevantné dôvody na povolenie odkladu exekúcie, a to vzhľadom na účel Exekučného poriadku, ktorým je predovšetkým ochrana oprávneného...
Súdna prax je jednotná v názore, že exekučný súd sa okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj z materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozhodnutia všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu...
V danom prípade je exekúcia vedená na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu..., ktorým súd zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému sumu 100 000 Eur a trovy konania v celkovej výške 7 506,40 Eur. Samotné podanie návrhu na začatie základného konania preto nemá a nemôže mať za následok splnenie podmienok, za ktorých by exekučný súd rozhodol o povolení odkladu exekúcie. Z podania bývalej manželky povinného nemal súd preukázané, že v danom prípade sú splnené podmienky pre povolenie odkladu exekúcie v zmysle príslušných ustanovení Exekučného poriadku, a to že by bolo dôvodné očakávanie, že exekúcia bude zastavená.
So zreteľom na uvedené skutočnosti súd návrh bývalej manželky povinného na odklad exekúcie zamietol.»
Vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľky ústavný súd preskúmanímnapadnutého uznesenia okresného súdu dospel k záveru, že ho nemožno považovaťza svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel právana súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska nietžiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov okresného súdu vyjadrených v jehorozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecným súdom neskončilo podľa predstávsťažovateľky, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jej právana súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené,označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesenímokresného súdu a porušením základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že podľa Exekučného poriadku majúv exekučnom konaní povinní viacero právnych prostriedkov obrany a ochrany svojhopostavenia, ktoré môžu využiť vtedy, ak v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí savyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov(m. m. III. ÚS 234/2011, IV. ÚS 529/2011).
K takým právnym prostriedkom patria nielen námietky podľa § 50 Exekučnéhoporiadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrhna zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnychprostriedkov obrany povinných v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom,že v neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadnepred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia, resp. jej vykonávanie odložiť.
V súvislosti s tým ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti(napr. II. ÚS 134/05, IV. ÚS 193/2010, III. ÚS 432/2015) už vyslovil názor, že pokiaľ ideo námietky proti exekúcii, nejde o najúčinnejší prostriedok ochrany práv povinného, pretoženevyhovenie námietkam nemožno napádať riadnym opravným prostriedkom. Účinnejšímprostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučnéhoporiadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie), ktorý možno podaťkedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhomna zastavenie exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenieexekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli podané námietkypodľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam nevyhovelo. Vyššiaúčinnosť návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu k ochrane povinného vyplýva z toho,že proti rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné v prevažnej väčšine prípadov odvolanie,o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie jepritom podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku vždy prípustné v prípadoch ustanovenýchv § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) až m).
Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru ústavného súdu má sťažovateľka akoúčastníčka predmetného exekučného konania stále možnosť nápravy prípadného zásahudo jej označených práv, pretože z Exekučného poriadku vyplýva existencia ďalšiehoprávneho prostriedku, ktorým možno dosiahnuť zastavenie neprípustne vedenej exekúcie,a to návrhu na zastavenie exekúcie. Na základe kvalifikovaného návrhu sťažovateľkypodopretého relevantnými dôkazmi tak môže okresný súd pozitívne rozhodnúť o návrhusťažovateľky na zastavenie exekúcie pre niektorý z dôvodov taxatívne vymedzených v § 57ods. 1 Exekučného poriadku.
Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedkysúdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a pri ichuplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobodysťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010,I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011). K tomu treba dodať, že sťažovatelia nemajú podľaústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorýz oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovaťod súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú jekompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútornálogika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základnýchpráv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a § 7 Občianskehosúdneho poriadku).
Z uvedených dôvodov ústavný súd predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde aj pre neprípustnosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016