znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 140/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   výrobného   družstva   Remesloslužba,   Barčianska   66,   Košice, zastúpeného   advokátom   JUDr.   Františkom   Kočkom,   Stropkovská   48,   Košice,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/287/2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   výrobného   družstva   Remesloslužba   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   –   okolie   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C/287/2006 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/287/2006 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Výrobnému družstvu Remesloslužba   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 700 € (slovom tisícsedemsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice – okolie p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice – okolie   j e   p o v i n n ý   uhradiť výrobnému družstvu Remesloslužba trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur osem centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Františka Kočku, Stropkovská 48, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 140/2014-08   z   19.   februára   2014   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   výrobného družstva Remesloslužba (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/287/2006.

Na základe výzvy ústavného súdu z 1. apríla 2014 okresný súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn. Spr/160/14 z 31. marca 2014 k priebehu konania okrem iného uviedol:

„...   Predmetom   konania   je   odporovateľnosť   právneho   úkonu   -   darovacej   zmluvy uzavretej   medzi   dlžníkom   žalobcu   (sťažovateľa)   a   žalovanými   v   1.   a   2.   rade,   pôvodne žalobca odporoval aj dohode o zrušení a vysporiadaní podielového spoluvlastníctva, v tejto časti   došlo   po   začatí   pojednávania   vo   veci   k   späťvzatiu   žaloby.   Konanie   úzko   súvisí s konaním, ktoré sa vedie na návrh sťažovateľa proti žalovanej M. K. na tunajšom súde pod č.   k.   16 C 266/2003,   v ktorom je uplatňované   právo   na   náhradu škody,   na   zverených hodnotách, vo veci bolo dňa 12. 2. 2014 rozhodnuté. Tiež je potrebné poukázať aj na vedenie trestného konania proti bývalej zamestnankyni sťažovateľa, M. K., na Okresnom súde   Košice   I   pod   č.   k.   6   T   29/2010   a   rozsiahle   dokazovanie   vrátane   opakovaného znaleckého   dokazovania,   z   ktorého   nebolo   možné   vyvodiť   jednoznačný   záver   z   dôvodu nedostatkov účtovných dokladov.

Prehľad úkonov súdu vo veci:

- 20. 12. 2007 - začatie konania, doručenie žaloby súdu;

- 3. 1. 2007 - vydané   poverenie   tajomníčke   senátu   na   vykonanie   úkonov na prípravu pojednávania;

- 15. 1. 2007 - vyrubenie   súdneho   poplatku,   žiadosť   o   doručenia   listín o napadnutých právnych úkonoch;

- 9. 2. 2007 -   poučenia účastníkov o procesných právach, doručenie žaloby žalovaným;

- 14. 3. 2007 - dorubenie   súdneho   poplatku   v   správnej   výške,   doručovanie vyjadrení žalovanej 3/ ostatným účastníkom;

- 3. 5. 2007 - doručovanie ďalších podaní účastníkov navzájom a žalobcovi aj listín o napadnutých právnych úkonoch;

- 3. 7. 2007 - výzva   žalobcovi   na   zaujatie   stanoviska   k   doručeným   listinám a navrhnúť dôkazy;

- 3. 9. 2007 - urgencia žalobcu na zaujatie stanoviska k doručeným listinám (totiž žalobca nemal tieto listiny k dispozícii, nepresne označil napadnuté   úkony   a   nereagoval   na   ich   doručenie   spresnením žalobného petitu;

- 18. 9. 2007 - určenie pojednávania na 9. 11. 2007;

- 9. 11. 2007 - pojednávanie   vo   veci,   vykonané   čiastočné   späťvzatie   žaloby, pojednávanie bolo odročené na 10.   1.   2008 z dôvodu kolízie termínov, odročené na 14. 1. 2008;

- 14. 1. 2007 ~ pojednávanie, zistené závady o doručení podania, ktorým boli vyčíslené trovy právneho zastúpenia žalovanej v 3. rade, proti ktorej bolo vykonané späťvzatie žaloby, pojednávanie odročené na 6. 3. 2008;

- 6. 3. 2008 - pojednávanie   odročené   bez   prejednania   veci   na   7.   4.   2008 (práceneschopnosť právneho zástupcu žalobcu)

- 2. 4. 2008 - určenie pojednávania z 7. 4. 2008 na 5. 5. 2008 pre závadu v doručení;

- 5. 5. 2008 - pojednávanie vo veci, odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania;

- 16. 4. 2009 - doručovanie   podania   žalovaných   žalobcovi,   zisťovanie   stavu súvisiaceho trestného konania...

- 23. 2. 2012 - vytýčenie termínu pojednávania na 22. 3. 2012,

- 22. 3. 2012 - pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom   oboznámenia sa s trestným   spisom   a   stavom   znaleckého   dokazovania,   ktoré bolo   nariadené   v   súvisiacom   konaní   o   náhradu   škody (16 C 266/2003);

- 25. 4. 2012 - úradný   záznam   o   stave   znaleckého   dokazovania   v   konaní 16 C/266/2003;

- 1. 6. 2013 - úradný záznam o stave trestnej veci Okresného súdu Košice I, č. 6 T 29/2010;

- 20. 6. 2013 - vytýčenie termínu pojednávania na 27. 9. 2013;

- 27. 9. 2013 - pojednávanie odročené na 5. 11. 2013 pre neprítomnosť právnej zástupkyne žalovaných - závada v doručení predvolania,

- 15. 11. 2013 - pojednávanie odročené na 23. 1. 2014 pre neúčasť účastníkov konania a ich právnych zástupcov,

- 23. 1. 2014 - pojednávanie odročené na neurčito, podaný návrh na prerušenie konania,   odročené   za   účelom   zadováženia   ďalších   listinných dôkazov z katastra nehnuteľností a tiež aj zistenie termínov, v ktorých   sa   žalovaný   v 2.   rade   i svedkyňa   M.   K.   zdržiavajú v mieste trvalého bydliska - obaja pracujú v zahraničí,

- 18. 3. 2014 - vydané   uznesenia,   ktorými   bolo   rozhodnuté   o   čiastočnom späťvzatí žaloby a o návrhu žalovaných na prerušenie konania- návrh   bol   zamietnutý,   výzva   žalovaných,   žiadosť   o   doručenie listín;

- po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia č. k. 16 C 287/2006 zo dňa 18. 3. 2014, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie konania bude určené pojednávanie, na ktorom bude potrebné doplniť dokazovanie výsluchom žalovaných i svedkyne M. K. a zrejme budú podmienky pre vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci...

V konaní č. 16 C/287/2006 sa nejedná o právne zložitú vec, ale skutkovo áno, pretože s ňou súvisia iné konania a to č. 16 C/266/2003 a trestné konanie č. 6 T /29/2010. V konaní nenastali prekážky pre postup súdu v zmysle ust. § 107 a nasl. O. s. p., neboli spôsobené prieťahy sťažovateľom a ani iné okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na prieťahy v konaní okrem zaťaženosti sudcov...“.

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené vo vyjadrení okresného súdu, a preto ich ústavný súd považuje za preukázané.

Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko podaním zo 4. apríla 2014, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 7. apríla 2014. V ňom sa okrem iného uvádza: «Predsedníčka Okresného súdu Košice – okolie... poukazuje na súvisiace konanie   16   C/266/2006   a   vedenie   trestného   konania   proti   bývalej   zamestnankyni sťažovateľa, M. K., na Okresnom súde Košice I pod č. k. 6 T /29/2010.

V tejto súvislosti poukazujeme na skutočnosť, že predpokladom na priznanie náhrady škody   spôsobenej   schodkom   na   zverených   hodnotách   podľa   Zákonníka   práce,   ktorá   je predmetom konania 16 C/266/2003 je uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti, existencia schodku na hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať a nevyúčtovanie zverených hodnôt. Zavinenie pri zodpovednosti za škodu na zverených hodnotách podľa Zákonníka práce sa prezumuje a zamestnávateľ nie je povinný ho dokazovať, na rozdiel od trestného činu sprenevery, kde orgány činné v trestnom konaní musia preukázať naplnenie skutkovej podstaty trestného činu páchateľa.

Aj   v   uznesení   z   28.   októbra   2010,   sp.   zn.   4   Co/287/2010-231   Krajský   súd   v Košiciach, ktorý rozhodoval o odvolaní žalovanej proti rozhodnutiu... o prerušení konania 16 C/266/2003 do rozhodnutia v trestnej veci 6 T/29/2010, konštatoval, že dokazovanie v civilnom   konaní   je   „nezávislé   na   dokazovaní   vykonávanom   pre   potreby   trestného stíhania“ obžalovanej M. K. v konaní 6 T/29/2010, pričom „v civilnom konaní ide o právny nárok   voči   odporkyni   vyplývajúci   z   dohody   o   hmotnej   zodpovednosti   podľa   Zákonníka práce.   Vyvodenie   tejto   zodpovednosti...   sa   riadi   inými   hodnotiacimi   kritériami   ako posúdenie   trestnoprávnej   zodpovednosti   pre   trestný   čin   sprenevery.   Vyčkávanie   súdu na výsledky trestného konania v konaní 16 C/287/2006 (i v konaní 16 C/266/2003) teda bolo zbytočné.

Úkon zo 16. apríla 2009 - zisťovanie stavu súvisiaceho trestného konania, odročenie pojednávania z 22. marca 2012 na neurčito za účelom oboznámenia sa s trestným spisom, úradný   záznam   z   1.   júna   2013   o   stave   trestnej   veci,   preto   považujeme   za   neúčelné a nehospodárne   úkony,   ktoré   nemala   sudkyňa   vôbec   vykonať,   čím   spôsobila   prieťahy v konaní.

Pokiaľ   sa   vo   vyjadrení...   hovorí   o   rozsiahlom   dokazovaní   vrátane   opakovaného znaleckého   dokazovania,   z   ktorého   údajne   nebolo   možné   vyvodiť   jednoznačný   záver z dôvodu nedostatku účtovných dokladov, uvádzame nasledovné:

Záver o vzniku schodku, zodpovednosti M. K. za tento schodok i výške spôsobenej škody   mohla   sudkyňa   Okresného   súdu...   vyvodiť   i   z   dôkazov,   ktoré   sme   predložili   k odporovacej žalobe (uznanie záväzku, znalecký posudok č. 7/2003) i z dôkazov vykonaných v konaní 16 C/266/2003 a 6 T/29/2010 pripojením týchto spisov bez nariadenia nového znaleckého dokazovania, resp. pokiaľ tieto závery nepovažovala za dostatočné, v konaní 16 C/266/2003 mohla nariadiť znalecké dokazovanie skôr a nie až 24. januára 2012.

Tvrdenie, že neexistovali účtovné doklady, sa nezakladá na pravde, keď pokladničné doklady,   výpisy   z   účtov,   strany   pokladničnej   knihy   boli   a   sú   súčasťou   trestného   spisu 6 T 29/2010.

Vo vzťahu k úkonu - Uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie z 18. marca 2014 o čiastočnom späťvzatí žaloby, na ktoré poukazuje predsedníčka Okresného súdu Košice - okolie, uvádzame, že úkon smerujúci k späťvzatiu bol urobený ešte na pojednávaní, ktoré sa konalo 9. novembra 2007, pričom uznesenie o zastavení konania v tejto časti nám bolo doručené až 26. marca 2014 teda po viac ako 76 mesiacoch, pričom toto rozhodnutie bolo vyhotovené až po podaní Ústavnej sťažnosti.

Vo vyjadrení z 31. marca 2014 predsedníčka... uvádza, že bude určené pojednávanie, na ktorom bude potrebné doplniť odkazovanie výsluchom žalovaných i svedkyne M. K. V tejto súvislosti poukazujeme na vyjadrenie právnej zástupkyne žalovaných z 2. mája 2008, v ktorom uviedla, že žalovaný trvajú na svojom prehlásení, aby súd konal a rozhodol aj bez ich prítomnosti, čo žiadajú na celé konanie. Od podania návrhu uplynulo viac ako 7 rokov, pričom žalovaný a ani svedkyňa M. K. v tomto konaní neboli doposiaľ vypočutý. Bez ohľadu na vyššie uvedené prehlásenie žalovaných uvádzame, že pokiaľ chcela sudkyňa Okresného súdu Košice -okolie vykonať dôkaz výsluchom účastníkov konania a svedkov, máme za to, že mala na to dostatočný časový priestor.

Pokiaľ   ide   o   ďalšie   „dôvody“   na   odročenie   pojednávania   z   23.   januára   2014 na neurčito,   uvádzame,   že   sudkyni   nič   nebránilo   v   tom,   aby   si   ďalšie   listinné   dôkazy z katastra zadovážila skôr.

Väčšina   úkonov   vymenovaných   vo   vyjadrení...   je   formálna   bez   toho,   aby   ich vykonanie smerovalo k vydaniu meritórneho rozhodnutia vo veci.

Sama predsedníčka Okresného súdu Košice - okolie uvádza, že nejde o právne zložitú vec   a   pokiaľ   hovorí   o   skutkovej   zložitosti,   žiadne   reálne   dokazovanie   súd   v   tejto   veci v priebehu siedmych rokov nevykonal.

Záverom poukazujeme na skutočnosť, že sama predsedníčka Okresného súdu Košice

-   okolie v odpovedi na sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z.   z. o súdoch   zo   dňa   6.   marca   2012   konštatovala,   že   nečinnosťou   súdu   došlo   k   prieťahom v konaní 16 C/287/2006.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 16 C/287/2006 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny), podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namietal aj porušenie práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého   každý   má právo,   aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 329/2011).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   II.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   142/03).   Podľa rovnakých kritérií postupoval aj danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa v napadnutom občianskoprávnom konaní domáhal určenia právnej neúčinnosti darovacej zmluvy prostredníctvom „odporovacej žaloby“. Vec nemožno považovať za právne zložitú, ale ani za skutkovo zložitú, ako to uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, (v súvislosti so súvisiacim trestným konaním a konaním o náhradu škody), keďže žiadne reálne dokazovanie okresný súd v konaní v priebehu siedmich rokov nevykonal.

2. Ústavný súd po posúdení správania sťažovateľa dospel k záveru, že sťažovateľ svojím správaním podstatne neprispel k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom. hoci na druhej strane súdny poplatok nezaplatil už pri podaní návrhu, ale až na základe výziev okresného súdu (z 15. januára a 21. marca 2007), a takisto ho musel okresný súd viackrát v roku 2007 (4. mája, 3. júla a 3. septembra) vyzývať na vyjadrenie k stanovisku odporcov,   pričom   vyjadrenie   od   prvej   výzvy   doručil   okresnému   súdu   až   takmer   so   7-mesačným   oneskorením   (9.   novembra   2007).   Obdobne   sťažovateľ   už   na   prvom pojednávaní, ktoré sa konalo 9. novembra 2007, prostredníctvom svojho právneho zástupcu zobral návrh späť v časti, v ktorej sa domáhal určenia aj neúčinnosti dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva z 27. apríla 2005, ale podľa názoru ústavného súdu tieto skutočnosti v súhrne len v minimálnej miere ovplyvnili doterajšiu dĺžku tohto konania. Okresný súd navyše ani nemal k správaniu sťažovateľa výhrady.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a   predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   trvanie   napadnutého   konania   od   podania   návrhu v decembri   2006   (viac   ako   sedem   rokov)   bez   meritórneho   rozhodnutia   je   jednoznačne neprimerané. Aj   predsedníčka okresného súdu tiež v odpovedi   na sťažnosť sťažovateľa priznala v marci 2012, že v tejto veci došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd konštatuje, že hoci okresný súd spočiatku konal o procesných otázkach a nariadil aj pojednávanie v novembri 2007, od 5. mája 2008, keď odročil pojednávanie na neurčito pre účely doplnenia dokazovania, bol však okresný súd úplne nečinný viac ako 47   mesiacov,   až   do   22.   marca   2012,   keď   pojednávanie   odročil   na   neurčito   pre   účely oboznámenia   sa   s   obsahom   trestného   spisu   a   znaleckým   dokazovaním   nariadeným v súvisiacom   konaní   o   náhradu   škody.   Okresný   súd   teda   počas   takmer   štyroch   rokoch vo veci   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa sťažovateľ počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Ústava pritom v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.

Činnosť   okresného   súdu   bola   aj   nesústredená.   Svedčí   o   tom   to,   že   po   výzve z 15. januára   2007   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   opätovne   21.   marca   2007   vyzval sťažovateľa   na   zaplatenie   doplatku   k   vyrubenému   súdnemu   poplatku,   a   nemožno akceptovať   ani   to,   že   okresný   súd   odročil   pojednávanie   (14.   január   2008   pre   účely rozhodnutia   o   čiastočnom   späťvzatí   návrhu   sťažovateľa),   ak   napokon   o   tomto   návrhu rozhodol až 18. marca 2014.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatoval, že v označenom konaní sp. zn. 16 C/287/2006 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.III.

Vzhľadom   na   výrok   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa,   ako   aj   na   to, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal zároveň okresnému súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/287/2006 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   3   000   €,   ktoré odôvodnil na strane 3 svojej sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal aj zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 16 C/287/2006 a berúc do úvahy zistený skutkový stav považoval ústavný súd priznanie sumy 1 700 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľa si v sťažnosti uplatnil náhradu trov konania, ale tieto bližšie nevyčíslil.

Ústavný   súd   zistil,   že   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) patrí sťažovateľovi náhrada za jeden   úkon   právnej   služby   suma   134   €   (vychádzajúc   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2013,   ktorá   bola   804   €) a paušálna náhrada za jeden úkon 8,04 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 2 x 134 € a k tomu priznal i náhradu režijného paušálu 2 x po 8,04 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, teda spolu predstavuje sumu 284,08 €.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014