znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 140/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. S., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa   čl. 48 ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky a čl. 38 ods.   1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline sp.   zn.   22 Sp/51/2009   zo   16.   apríla   2010   a   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžo 22/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2011 doručená sťažnosť I. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 22 Sp/51/2009 zo 16. apríla 2010 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžo 22/2010. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 28. februára 2011, súčasťou ktorého bola aj jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pre zlé majetkové pomery.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   25.   novembra   2010   bol   sťažovateľovi doručený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo/22/2010 z 29. septembra 2010, ktorým potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   22   Sp/51/2009   zo   16.   apríla   2010.   Týmto rozsudkom   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie   Obvodného   pozemkového   úradu   v   Žiline (ďalej   len   „pozemkový   úrad“)   sp.   zn.   ObPÚ   2009/00041/R   z   10.   marca   2009   vo   veci nepriznania mu vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré si uplatnil podľa ustanovenia § 4a zákona   č.   229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), čím došlo   k   porušeniu   jeho   označených   práv,   a   to   základného   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ vidí v tom, že pri prerokúvaní   veci   na   krajskom   súde   došlo   k   zmenám   zákonného   sudcu   iba   na   základe opatrení predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 653/2009 z 1. decembra 2009 č. 1. 39 spisu a dodatku č. 2 bod 4 k rozvrhu práce na rok 2010 z 12. apríla 2010 (č. l. 78 spisu), teda nebol v jeho veci dodržaný postup podľa ustanovenia „§ 51 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o   súdoch,   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových prostriedkov   schválených   ministerstvom   sa   podľa   rozvrhu   práce   alebo   jeho   zmeny prerozdeľujú už pridelené veci“ a túto nezákonnosť a neústavnosť konania najvyšší súd nenapravil.

Porušenie svojho ďalšieho základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti   vidí   aj v   tom,   že „Najvyšší   súd   preskúmal   odvolaním   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   a   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   bez   nariadenia,   odvolacieho pojednávania, hoci si je vedomý toho, že najvyšší súd v tomto prípade konal v medziach zákona - Občianskeho súdneho poriadku, avšak tým, že nenariadil odvolacie pojednávanie porušil moje základné právo na verejné prerokovanie veci v mojej prítomnosti“, pretože Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) „má nižšiu právnu silu ako Ústava SR, Listina a Dohovor...“, ktoré mu toto základné právo zaručujú.

Takisto tvrdí, „že rozsudok musí byť vyhlásený verejne, avšak rozsudok najvyššieho súdu, ktorý je datovaný dňa 29. 9. 2010, verejne vyhlásený nebol, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že si na pozemkovom úrade v rámci reštitučného konania podaním z 20. decembra 2008 „uplatnil inštitút vydržania“. Ten mu však v marci 2009 oznámil, že nie je príslušný na konanie v tejto veci.

Sťažovateľ ďalej cituje z rozsudku krajského súdu a vyslovuje svoj právny názor, ako mal krajský súd v jeho veci rozhodnúť a ako mal postupovať pri rozhodovaní o jeho odvolaní proti rozhodnutiu pozemkového úradu, a takisto cituje z rozhodnutia najvyššieho súdu   a   jeho   odôvodnenia   k   časti „odvolacích   námietok   týkajúcich   sa   neakceptovania uplatneného inštitútu vydržania časti pkn parc. 2000“, s ktorým nesúhlasí, „pretože ja som nepodával návrh o určenie v zmysle ust. § 80 písm. c) O. s. p., ale som uplatnil inštitút vydržania na pozemkovom úrade v zmysle ust, § 4a ods. 3 písm. c) Zákona o pôde...“.  

Poukazuje pritom aj na právnickú literatúru „Právnická bibliografia 1993-2000 - Súpis publikovaných prameňov práva a právnickej literatúry Slovenska, Právna úprava pozemkového vlastníctva, uverejnené v Poradcovi podnikateľa č. 6-7/1993 a názory prof. Štefanoviča a súčasne aj na Občiansky zákonník s komentárom od JUDr. Jaromíra Svobodu a kol., 3. vydanie, Vyd. Eurounion 1998...

Taktiež   považujem   za   nespravodlivý   súdny   proces,   aký   zvolil   krajský   súd,   keď domnelé vlastníctvo odôvodnil zjednocujúcim stanoviskom občianskoprávneho kolégia NS ČR R 16/1996, ktoré v SR verejností vôbec nie je prístupné...

V ČR predmetný judikát má svoje opodstatnenie, pretože tam doteraz platí pôvodné ust. § 4a Zákona o pôde, teda aj ods. 4 a ods. 5 cit. zák. ustanovenia.

V SR od novelizácie Zákona o pôde, ktorá sa vykonala zák. č. 186/1993 Z. z. došlo k vypusteniu ods. 4 a ods. 5 Zákona o pôde. Teda v SR sa nedá postupovať podľa ust. 4a ods. 5 Zákona o pôde, na rozdiel od domnelých vlastníkov v ČR, kde sú na to priamo odkázaný ods. 4, teda je to žalovateľné, avšak v SR to možné nie je...

... Ďalšia podstatná vec, ktorá mi znemožnila doloženie dokladov o vlastníctve, je tá skutočnosť, že pozemkový úrad mi napriek mojím dvom žiadostiam nevystaví potvrdenie, o tej skutočnosti, že mám uplatnený reštitučný nárok.

Podaním   zo   dňa   5.   2.   2008   a   podaním   zo   dňa   26.   11.   2008   som   požiadal   o vyhotovenie v zmysle ust. § 4a ods. 1 Zákona o pôde, pretože bez uvedeného potvrdenia nemám prístup k dokumentom, ktoré majú súvis s pkn. parc. č. 2000 v k. ú. Ž. Jednot1ivé úrady požadovali aktuálne potvrdenie pozemkového úradu, v ktorom bude uvedené, ktorú parcelu sa jedná, aj s doložkou, že o reštitučnom nároku nebolo doposiaľ rozhodnuté... Najvyšší   súd   ako   aj   krajský súd sa v   prevažnej miere   mojimi námietkami vôbec nezaoberali, čo považujem za nespravodlivé súdne konanie...“.

Ďalej   sťažovateľ   poukazuje na   to,   že „Okrem   iného   nebolo   rozhodnuté   žiadnou.formou o mojom návrhu na prerušenie konania zo dňa 20. 12. 2008, voči ktorému, ak by bolo   vydané   záporné   rozhodnutie,   by   som   mohol   uplatniť   opravný   prostriedok...   Došlo jednoznačne k porušeniu zákonnosti a znemožneniu podania žaloby proti rozhodnutiu o prerušení konania...“.

Sťažovateľ   je   tiež   presvedčený,   že   postupom   najvyššieho   súdu   a   krajského   súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie a že tieto súdy porušili jeho právo podľa čl. 13 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd postupom a rozsudkom z 29. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 SŽo/22/2010 porušil jeho základné práva zaručené čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny a práva zaručené čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp.   zn.   4   Sžo/22/2010   z   29.   septembra   2010   a   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 22 Sp/51/2009 zo 16. apríla 2010 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   nespokojnosť   s   rozsudkami   krajského   súdu sp. zn. 22 Sp/51/2009 zo 16. apríla 2010 a najvyššieho súdu z 29. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžo 22/2010, ktorým potvrdil uvedené rozhodnutie krajského súdu preskúmavajúce rozhodnutie pozemkového úradu sp. zn. ObPÚ 2009/00041R z 10. marca 2009 v spojení s opravou jeho rozhodnutia z 22. apríla 2009 o nepriznaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

1. Pri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti v časti, v ktorej namietal porušenie svojich základných označených práv rozsudkom krajského súdu zo 16. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Sp/51/2009, ústavný súd prihliadal na vymedzenie jeho právomoci v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy. Označené ustanovenie ústavy limituje právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   ostatným   orgánom   verejnej   moci   princípom subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne týka aj prípadov,   v ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci konania pred orgánom verejnej správy môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon.

V danom prípade sa sťažovateľ mohol ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému rozhodnutiu   krajského   súdu   domáhať   využitím   právnych   prostriedkov   prostredníctvom odvolania v zmysle § 244 a nasl. OSP, o ktorom rozhodoval najvyšší súd 29. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžo 22/2010.

Najvyšší   súd   bol   teda   oprávnený   preskúmať   nielen   zákonnosť   napádaného rozhodnutia krajského súdu, na ktorý sa vzťahovala jeho prieskumná právomoc, ale aj jeho procesný   postup   (ako   aj   zákonnosť   rozhodnutia   pozemkového   úradu,   ktorý   vydaniu preskúmavaného rozhodnutia predchádzal) v zmysle piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 až § 250 k)“.

Sťažovateľ teda vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu krajského súdu disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany jeho základných práv, a preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (napr. IV. ÚS 341/2010).

2. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal tou časťou sťažovateľovej sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu a rozsudku najvyššieho súdu z 29. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžo 22/2010.

A. Sťažovateľ sa najprv domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na zákonného   sudcu,   pretože   podľa   neho   pri   prerokúvaní   veci   na   krajskom   súde   došlo k zmenám   zákonného   sudcu   iba   na   základe   opatrení   predsedu   krajského   súdu   sp.   zn. Spr 653/2009 z 1. decembra 2009 č. 1. 39 spisu a dodatku č. 2 bod 4 k rozvrhu práce na rok 2010 z 12. apríla 2010 (č.   l. 78 spisu), teda nebol v jeho veci dodržaný postup podľa ustanovenia „§ 51 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z o súdoch, náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu   práce   alebo   jeho   zmeny   prerozdeľujú   už   pridelené   veci“   a   túto   nezákonnosť a neústavnosť konania najvyšší súd nenapravil.

Ústavný súd zistil, že na uvedenú námietku sťažovateľa v odvolaní reagoval najvyšší súd vo svojom rozhodnutí tak, že ju považoval za neopodstatnenú, pričom k tomu na s. 5 a 6 uviedol, že „Dodržaný bol aj zákonný postup Krajského súdu v Žiline na prejednanie a rozhodnutie odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu. V spise, ako to zistil odvolací súd,   sa   na   rozdiel   od   tvrdenia   navrhovateľa   nachádza   listina   o   vygenerovaní   sudcu náhodným   výberom   pomocou   technických   a   programových   prostriedkov   -   Potvrdenie   o pridelení veci na rozhodnutie senátu krajského súdu: JUDr. J. M. na č. l. 19 spisu zo dňa 18. 5. 2009 (o 14:56:10 hod). V spise sa nachádzajú ďalšie listiny a to Opatrenia predsedu krajského súdu Spr 653/2009 z 1. 12. 2009 č. 1. 39 spisu a Opatrenie k Dodatku č. 2 bod 4 k Rozvrhu práce na rok 2010 zo dňa 12. 4. 2010 (č. 1. 78 spisu). Vyplýva z nich, že krajský súd neporušil právo navrhovateľa na prejednanie veci zákonným sudcom.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   teda   nemá   v   tejto   súvislosti   vzhľadom   na námietky sťažovateľa žiadny dôvod na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu, pretože k zmene zákonného sudcu v posudzovanom konaní došlo podľa jeho zistení zo zákonných dôvodov za splnenia všetkých zákonných podmienok aj na základe listiny o vygenerovaní sudcu   náhodným   výberom   a   tiež   zmenou   v   rozvrhu   práce   (sudca,   ktorému   bola   vec pridelená, v tom čase vykonával stáž na najvyššom súde).

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj   sudcov,   ktorým   boli   veci   následne   pridelené,   treba   takisto   považovať   za   zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý   je   v   súlade   s   ustanoveniami   právnych   predpisov,   nemožno   preto   bez   ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 119/02, III. ÚS 90/02 a III. ÚS 295/08).

Ústavný   súd   preto   odmietol   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľa   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B. Sťažovateľ namietal v ďalšej časti sťažnosti porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ktoré vidí   v tom: „Najvyšší   súd   preskúmal   odvolaním   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   bez   nariadenia,   odvolacieho   pojednávania,   hoci   si   je vedomý toho, že najvyšší súd v tomto prípade konal v medziach zákona - Občianskeho súdneho poriadku, avšak tým, že nenariadil odvolacie pojednávanie porušil moje základné právo   na   verejné   prerokovanie   veci   v   mojej   prítomnosti“,   pretože   Občiansky   súdny poriadok „má nižšiu právnu silu ako Ústava SR, Listina a Dohovoru...“.

Ústavný   súd   k   námietke   sťažovateľa   uvádza,   že   v   zmysle   §   250ja   ods.   2   OSP odvolací   súd   rozhodne   o   odvolaní   spravidla   bez   pojednávania,   ak   to   nie   je   v   rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania teda nariadi pojednávanie, ak to považuje za   potrebné   alebo   ak   vykonáva   dokazovanie.   Tým,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd nevykonával dokazovanie, nebolo potrebné ani nariaďovať pojednávanie (Občiansky súdny poriadok neustanovuje odvolaciemu „správnemu“ súdu povinnosť vykonávať dokazovanie a ani nariaďovať pojednávanie). Táto skutočnosť signalizuje, že najvyšší súd ako odvolací súd nemohol porušiť sťažovateľom označené základné právo na verejné prerokovanie jeho veci a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.

Ústavný súd pritom berie do úvahy aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (napr. rozhodnutie vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988). Z predmetnej judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie, v ktorom sa prerokúvavajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa mohol pred ním osobne vyjadriť. Taktiež nedostatok verejného prerokovania veci na druhom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie   na   súde   prvého   stupňa   bolo   verejné.   Pri   posudzovaní   verejnosti   súdneho konania na odvolacích súdoch vychádzajú štrasburské orgány ochrany práva z osobitostí každého prípadu a z povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie Jan-Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C).

Krajský   súd   nariadil   v   konaní   pojednávanie   16.   apríla   2010   a   po   vypočutí prítomných účastníkov konania a osobne aj sťažovateľa, ktorý bol na pojednávaní prítomný (vyplýva to zápisnice z tohto pojednávania), rozhodol v tejto veci posudzujúc najmä právne otázky prípadu. S ohľadom aj na citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd preto konštatuje, že absencia   konania   pojednávania   na   najvyššom   súde   v   konaní   o   odvolaní   bez   účasti sťažovateľa preto nemala dopad na jeho základné právo na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.

C. V tomto kontexte ústavný súd zistil, že aj námietka sťažovateľa, ktorou tvrdil, že „rozsudok musí byť vyhlásený verejne, avšak rozsudok najvyššieho súdu, ktorý je datovaný dňa 29. 9. 2010, verejne vyhlásený nebol, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie“, je zjavne neopodstatnená.

Vyplýva   to   z   vyjadrenia   najvyššieho   súdu,   ktorý   poukázal   na   to,   že   verejné vyhlásenie   rozsudku   dňa   29.   septembra   2010   bolo   zverejnené jednak   na   úradnej   tabuli najvyššieho súdu a takisto vyhlásené na jeho internetovej stránke 22. septembra 2010.

Podľa   §   156   ods.   3   OSP   vo   veciach,   v   ktorých   súd   rozhoduje   rozsudkom   bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Keďže postup najvyššieho súdu smeroval k verejnosti (informoval o čase a mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom v takomto prípade obvyklým, napr. na oznamovacej tabuli súdu, na internetovej stránke súdu), bez ohľadu na to, či pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využila, alebo nie, čo vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 85/02), tvrdenia sťažovateľa o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s verejným prerokovaním veci a verejným vyhlásením rozsudku nie sú opodstatnené. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

D. V ďalšej časti sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sa domnieva, že najvyšší súd nedal na všetky jeho námietky vznesené v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu riadnu odpoveď.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   všeobecné   súdy   mu   nedali odpoveď na všetky ním namietané skutočnosti, pripomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len   so   zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   každú   poznámku   či   pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú   odpoveď   na   riešenie   konkrétneho   právneho   problému   (obdobne   napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd musí   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňovať   platnú   právnu   úpravu   v   oblasti rozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov vo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. OSP. Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu   z   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   v   danom   prípade   aplikuje,   a   ako   ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd, a o to viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho súdneho   poriadku)   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifická správneho   súdnictva.   V   rámci   správneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy.   Inými   slovami,   treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva   ústavný   súd   posudzoval   aj   dôvodnosť   námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že v danom prípade najvyšší súd ako súd správny nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo nahrádzať činnosť správnych   orgánov   pri   zisťovaní   skutkového   stavu,   považuje   ústavný   súd   rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné.

Aj keď sú závery urobené na s. 4 a 5 (po opísaní obsahu prvostupňového rozhodnutia

-   s.   1   až   3   -   a   zosumarizovaní   odvolacích   argumentov   sťažovateľa)   pomerne   stručné a najvyšší   súd   nedáva   odpoveď   na   všetky   námietky   sťažovateľa,   ktoré   vzniesol v odvolacom konaní, ale po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie primerane odôvodnil a skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd ako odvolací súd, nemôže   viesť   k   záveru   o   jeho   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vyplýva to z tej skutočnosti, že najvyšší súd svoje rozhodnutie oprel najmä o zistenia správnych orgánov (a krajského súdu), ktoré konštatovali, že zo strany sťažovateľa nie sú splnené podmienky na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 zákona o pôde, „pretože na základe vykonaného dokazovania nebolo preukázané vlastníctvo, držba, nájom a podobne alebo doklad   o   odňatí   nehnuteľnosti   právneho   predchodcu   oprávnených   osôb   Š.   H.   k   časti komasovanej pkn parc. č. 2000 v k. ú. Ž...“, a tiež k otázke nepriznania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním uviedol, že „obvodný pozemkový úrad.nebol príslušný na konanie o takomto návrhu oprávnenej osoby. Ak navrhovateľ navrhuje- určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním,   na rozhodnutie o takomto návrhu sú vecne príslušné okresné súdy. Za správne považuje aj stanovisko správneho orgánu týkajúce neuznania nároku domnelej osoby podľa § 4a zák. č. 229/1991 Zb. okrem iného z dôvodu, že na základe správnym orgánom vykonaného dokazovania by bolo v rozpore so zákonom, keby bol navrhovateľ spolu s ostatnými oprávnenými osobami považovaný za riadneho vlastníka nehnuteľnosti, časti pkn. parc. č. 2000 v k. ú. Ž. z dôvodu, že vlastníctvo k tejto parcele, komasovanej do hárku č. 02 patrí Mestu Ž. Podľa Správy katastra Ž. právny predchodca oprávnených osôb Š. H. - ako vlastník sa v pkn. vl. č. 2, ani v hárku č. 02 nenachádza. Z týchto dokladov je náležité preukázané, že pôvodná pkn. parcela č. 2000 zapísaná v pkn. vl. č. 2 po komasácii zhrnutá do komasačného hárku č. 02 zodpovedá v katastri nehnuteľností aj parcele č. C-KN č. 4906/1, vo vlastníctve Mesta Ž.“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa vysporiadal s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu   rozhodnutiu.   V   každom   prípade   uvedený   postup   najvyššieho   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený a arbitrárny a samotná skutočnosť, že si najvyšší súd neosvojil interpretáciu dotknutých ustanovení právnych predpisov (zákona o pôde) vzťahujúcich sa na danú vec a ich   právne   posúdenie   z   pohľadu   sťažovateľa,   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení sťažovateľom označeného práva zaručeného v dohovore.

Keďže obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd preto jeho sťažnosť vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

E.   Sťažovateľ   napokon   namietal   aj   porušenie   svojho   práva   zaručeného   čl.   13 dohovoru, podľa ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru ústavný súd uvádza, že z tohto ustanovenia   vyplýva pre   fyzické   osoby   a právnické   osoby   procesné   právo   akcesorickej povahy   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom   v   prípade porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom.   Uplatňovanie   práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom   (III.   ÚS   38/05),   čo sa v danom prípade nepreukázalo.

Keďže   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nebolo   porušené   niektoré   z   dohovorom chránených práv sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. II. ÚS 44/07).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ďalšími návrhmi sťažovateľa, ako aj žiadosťou o ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   už   nebol   dôvod   sa zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011