znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 140/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   J.   K.,   T.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   4   Co   103/2008   z 31.   októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2009 doručená sťažnosť MUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   na zachovanie ľudskej   dôstojnosti   podľa   čl. 19   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného   života   podľa čl.   19   ods.   2   ústavy,   základného   práva   na náhradu   škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy,   ako   aj   práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 103/2008 z 31. októbra 2008.

Sťažovateľ   odôvodnil   svoju   sťažnosť   tým,   že   26.   júla   2006   podal   Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným   postupom,   v ktorom   žiadal,   aby   mu   Slovenská   republika,   v mene   ktorej   koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ako odporca zaplatila 50 000 Sk. Konanie sa   viedlo   pod   sp.   zn.   20   C   119/06.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   20   C   119/2006 zo 17. januára   2008   návrh   sťažovateľa   zamietol   a náhradu   trov   konania   účastníkom nepriznal.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   17.   júna   2008   odvolanie,   o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Co 103/2008 z 31. októbra 2008 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva presvedčenie sťažovateľa o tom, že krajský súd   „napriek   tomu,   že   sťažovateľ   na   to   v   odvolaní   výslovne   upozornil,   nenapravil pochybenie I. stupňového súdu, ktorý bez ohľadu na znenie žaloby žalobcu, dôkazy v konaní vykonané   pri   právnom   a   skutkovom   posúdení   veci   skonštatoval,   že   použitie   spornej konštatácie v texte odôvodnenia posudzovaného rozsudku krajského súdu nemá za následok, že rozhodnutie krajského súdu je nezákonné“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „svojim rozhodnutím odoprel sťažovateľovi právo na ochranu pred zásahom do ľudskej dôstojnosti“, pričom tento postup považuje za bagatelizujúci a teleologický, ktorým sa súd „chcel dopracovať k záveru, že nedošlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti sťažovateľa“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   jeho   základné   právo   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti podľa   čl.   19   ods. 1   ústavy   a   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do jeho súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základné právo na náhradu škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   a právo na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru bolo porušené, a preto žiadal zrušiť rozhodnutie krajského súdu a vec opätovne prerokovať.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „Právo sťažovateľa

- na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jeho súkromného života podľa článku 19 ods. 1 a článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

- na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR,

- na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 103/2008 zo dňa 31.10. 2008, porušené.   Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4   Co   103/2008   zo   dňa   31.10.   2008   a vracia   vec   Krajskému   súdu   v Prešove   na   ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie vo výške 3 400 Eur / 102 428,40 Skk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti   podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   a na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do jeho súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na náhradu škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 103/2008 z 31. októbra 2008.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   a slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním   alebo iným zásahom   do   takéhoto   práva alebo slobody   na stane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   už   opakovane   judikoval,   že   možnosť   porušenia   základných   práv hmotného charakteru, v danom prípade základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   rešpektovanie   súkromného   života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (IV.   ÚS   367/08, I. ÚS 197/08). Inými slovami, ústavný súd stabilne vo svojich rozhodnutiach zastáva názor, že   všeobecný   súd   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že súd súčasne porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru). Sťažovateľ porušenie tohto základného práva (týchto práv) v petite sťažnosti nenamietal a rovnako sa o ňom nezmienil ani v odôvodnení sťažnosti. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemohol ústavný súd preskúmať výkon právomoci krajského súdu a jeho konformnosť s ústavou vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Navyše vo vzťahu k čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd už vyslovil, že porušenie ním priznaných   práv   nemôže   nastať   samotným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 22/94, I. ÚS 13/01).

Ďalším dôvodom, pre ktorý je potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú,   je   fakt,   že   v danom   prípade   neexistuje   ani   relevantná   súvislosť   medzi obsahom   napadnutého   rozsudku   a označenými   právami,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namieta. Krajský súd ako súd odvolací týmto rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 20 C 119/2006 zo 17. januára 2008, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Obidva konajúce súdy okrem iného   posudzovali   aj   otázku,   či   nenáležite   použitá   veta   o   „množstve   (sťažovateľových) súdnych   konaní“   v predchádzajúcom   uznesení   krajského   súdu   sp.   zn.   3 C   312/2004 z 21. decembra 2004 bola spôsobilá zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti sťažovateľa a či teda išlo o nesprávny úradný postup v zmysle § 3 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Skutočnosť, že túto   otázku   konajúce   súdy   posúdili   inak,   ako   to   požadoval   sťažovateľ,   logicky   ani len nesignalizuje možnosť, aby tým zároveň zasiahli do označených práv sťažovateľa.

2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody je daná   iba   vtedy,   ak   ochranu   tomuto   právu   alebo   slobode   neposkytujú   všeobecné   súdy (napr. III. ÚS 32/03).

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl. 46   ods. 3   ústavy   ústavný   súd   uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je s účinnosťou od 1. júla 2004 podľa zákona č. 514/2003 Z. z. daná právomoc všeobecným súdom. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009